Tak ďaľší diel je na svete a ja sa budem len tešiť nejakým komentárom, je bez fotiek pretože sa mi už nechce fotiť
a ani sims púšťať... Snáď sa bude páčiť
5.dielPrudko som sa zobudila a a červenajúc som spomínala na sen. Rýchlo som sa prebudila, obliekla sa a začala typické domáce práce..
Takýto život sa mi páčil ale nebola som spokojná, chcela som čosi viac. Celý deň som sa väčšinou nudila a keď som do upratovala som väčšinou ležala na posteli v izbe a rojčila. Predstavovala som si, že mám manžela, deti a vediem 'dokonalí' život. Čím viac som po tom túžila tým viac sa mi to vzdiaľovalo a moje sny sa rúcali. Vždy keď zazvonil zvonček alebo niekto zaklopal som sa strhla a naivne dúfajúc v moju záchranu z tohto nudného života.
„Anna, vezmi si svoje veci a ideš späť...“ ozval sa hlas pani Shallovej pri mojom uchu. Nemohla som tomu uveriť. Tvár sa mi skrútila a chcelo sa mi strašne plakať. Pustila som šitie z rúk a vbehla som do izby, hodila sa na postel a s plačom som sa pozrela na moje 'veci' nemalo som nič také čo by stálo za vzatie späť do ústavu. Pozrela som na denník a schovala si ho pod zásteru, utrela som si oči a zišla dole za pani Shallovou, ktorá už na mňa čakala. „Plakala si?“ opýtala sa a ja som v jej hlase počula výsmech a pohŕdavosť, nemohla som tomu uveriť čo sa jej stalo, veď vždy bola milá. Pomaly som prikývla a išla za ňou do auta.
Cesta autom sa mi zdala ešte dlhšia ako keď ma k nim viezli. Opretá o zadné sedadlo som vyzerala von a pozerala na ľudí.
„Vystupujeme!“ ozvala sa pani Shallová a zamknúc auto som ju skleslo nasledovala dovnútra. Posledný krát som sa pozrela na prírodu okolo mňa a posledné čo som si pamätala boli oči, červené.
Zobudila som sa na hlasy prichádzajúce z veľkej diaľky. Nechcelo sa mi oči otvárať, chcela som znovu zaspať a umrieť. No zvedavosť bola silnejšia a otvorila som oči.
Ocitla som sa v nie celkom známej miestnosti. Bolela ma hlava a mihotalo sa mi pred očami.
„Otvorila oči! To nieje možné..“ pozrela som sa na miesto z kadiaľ prichádzal hlas a uvidela som neznámu osobu. „5 rokov v kóme je až k neuvereniu, ale zvládla to..“ Skúsila som si spomenúť čo sa stalo, ale v hlave som mala stále neuveriteľné prázdno.
„Mám stratu pamäti..“ to bolo prvé a posledné čo mi prebehlo hlavou, potom som zaspala. Neviem na ako dlho, ale zobudila som sa a všade bola tma, žiadne hlasy, nič.
Pohla som pomaly hlavou, nebolelo to, potom rukami, ani to , ale jasne som cítila, že mám nejaké pripojené hadičky.
Utiecť...rýchlo...nemám inú možnosť.. posadila som sa a jedným pohybom som si všetky hadičky vyšklbla von z tela, rúk a nôh, občas to trochu zabolelo a cítila som, že mi niekde tečie krv, ale ani to ma nezastavilo pred tým, čo som chcela práve urobiť. Chcela som utiecť, aj keby ma to stálo čo stálo, aj život...
Podla svetla som našla dvere a potichu ich otvorila, ovial ma závan dezinfekčných prostriedkov. Zabočila som doprava, potom doľava a stále som išla za väčším a väčším závanom vetra, až som nakoniec skončila pri neznámych dverách. Netušila som koľko času ubehlo, ale vedela som inštinktívne, že veľa času teda nemám. Otočila som sa a zase som uvidela červené oči, inštinktívne som zatvorila oči a snažila sa neodpadnúť. Ruky som silno pritlačila na oči a snažila sa myslieť na niečo pekné. Zodvihla som hlavu a pozrela sa pred seba, zrazu som začula kroky a vravu. „Kde to hlúpe dievčisko môže byť? Ak ju do hodiny nenájdeme tak budeme musieť zalarmovať políciu, je to psychopatka a nemožno jej veriť!...“ pritlačila som sa viacej ku stene a pozrela sa na postavu prechádzajúcu okolo mňa.
Spoznala som tú ženu, všetky spomienky sa mi v tom okamihu vrátili a takou rýchlosťou, že som sa divila, že ma nepočula ako som zjojkla od toho šoku. Spomienky začali nadobúdať tvary, tváre a obrysy.
Zhrozila som sa keď som uvidela malé dieťatko v náručí muža a v mužovej druhej ruke nôž, nijaká žena pribehla a vzala mu nôž, ale muž začal škrtiť dieťa a žena mu to dieťa vytrháva z rúk a beží preč..V tom dieťati, som spoznala samú seba...