Re: Inglaterra, la escuela inglesa
Napísal: Str 04 Aug 2010, 22:3310.diel
„Videla si im do očí?“ Ozval sa mužský hlas po anglicky. Starenku už nebolo počuť. Srdce mi prudko bilo a bála som sa o ňu. Dúfam, že ju nezabili.
„Áno, obom.“ Ozval sa poslušne hlas...Suzie! Znel tak pokojne, zrejme bola pod účinkom nejakého daru.
„Ak sú tu tak ťa budú počuť a vyjdú za tvojim hlasom. Vieš čo máš robiť.“
Hlasom čo? Uvedomila som si, že som spravila množstvo chýb. Možno vtedy v škole mi nič pohľad do Suziných očí nespravil, ale mala som počúvať Tracy a nepozerať nikomu!
„Andrej a Alica, hovorím k vám. Prikazujem aby ste vyšli von a oddane sa nechali odviesť.“ Pri počutí môjho mena mi vliezol jej hlas do hlavy. Ako sladký med sa mi prelieval a na nič som nemyslela. Ostala som úplne pokojná a otvorila dvere kredenca, kde som bola schovaná. Zarovno so mnou vyšiel aj Andrej. Ten hlas mi naplnil celú hlavu a na nič iné som nemyslela ako ho počúvnuť. Truhlička s listami mi padla na zem, ale nevšímala som si to. Kráčala som ku mužom, ktorí spokojne ma chytili. Nebránila som sa, nechcela som. Suzie prestala hovoriť a opantanie opadlo. Neskoro. Na rukách som mala putá. Obkolesili ma piati obrovskí muži a bála som sa čo len pípnuť. Nevoľky som musela ísť s nimi. Vedľa mňa sa tlačil Andrej taktiež zviazaný. Na Suzie som nevidela. Chcela som jej to vyčítať čo mi to spravila! Nevidela som kam ideme, zrejme sme vyšli zadným vchodom. Surovo nás hodili do auta a niečo nám pichli. Po injekcii som do 5 minút zaspala únavou.
Snívalo sa mi o mne. Videla som sa zvrchu ležať na tmavomodrej posteli. Bola som prikrytá až nad hlavu perinou. Cítila som, vedela som, že som to ja. Nehýbala som sa, ale z diaľky som nezbadala, či dýcham. Zrazu niekto prišiel a odtlačil moju posteľ na kolieskách preč. Dvere sa za ním zavreli a ja som ostala v prázdnej miestnosti.
„Alica!“ Prenikavý hlas, kričiaci moje meno ma prebudil. Zbadala som Tracy sedela na posteli, v ktorej som ležala.
„Tracy?“ Môj hlas znel zachrípnuto. Rozospato som sa posadila a rozhliadla sa okolo seba.
„Nezvládla si to!“ Osočila sa na mňa s mierne vyčítavým a mierne sklamaným tónom.
„Čo som mala zvládnuť?“ Bránila som sa a potom som si všimla náramok na mojej ruke. Bol fialovej farby. „Kde to sme?“
Tracy si vzdychla pred tým, než mi dopovedala.
„Na konci.“
„Čo s nami spravia?“ Bála som sa viac a viac.
„Niektorých zabijú...Nakoniec zomrú všetci, ale tí viac užitoční pôjdu na operáciu. Zoberú im všetko a potom ich zabijú.“ Vyzerala beznádejne a pozrela na svoj čierny náramok.
„Podľa čoho sa rozhoduje? Čo im zoberú? O čo im tu všetkým vlastne ide?“ Začala som byť hysterická. Mala som sto chutí s ňou poriadne zatriasť.
„Začnem pekne od začiatku...“ Tracy sa nadýchla a začala rozprávať. „Dôjde ti mail. Presne podľa tvojich želaní škola, pre každého je inde na svete a predsa je na jednom mieste. Niekto má tu školu v Čile, iný v USA, iný v Taliansku... Jednoducho podľa tvojich želaní aby si neodmietol. A ty potom priletíš, samozrejme do tej krajiny ktorú chceš, ale aj tak si iba na jednom mieste na svete.“ Nechápavo som krútila hlavou, ale nechala som ju hovoriť ďalej.
„Si vybratá od malička. Určite si počula o tom, že ľudia využívajú svoj mozog iba na malé percento. Ale existujú ľudia, ktorí to dokážu využiť naplno. Otvoriť energiu, ktorá je uzavretá a objaviť v sebe niečo špeciálne. Ľudia ako my.“ Ukázala naokolo kde stáli študenti v mojom veku.
„Žiaľ je tu nevýhoda, nedokážeme sa rozmnožovať.“
„Tak prečo tá izba?“
„Nechaj ma dohovoriť! Pri párení nevznikne dieťa, ale istá veľká sila. Spojením dvoch tvorov ako sme my vznikne, predstav si to ako veľká žiariaca guľa s množstvom energie. Je to energia od dvoch, takže väčšia ako oni dvaja. U každého dievčaťa takéto niečo vznikne a oni to potom odoberajú. Snažia sa prísť na to ako vytvoriť nového jedinečného človeka bez normálnych rodičov.“
„Ale prečo?“ Bola som vydesená a zmätená.
„Od obyčajných normálnych ľudí si každý ako my berie aj ich vlastnosti a preto naša sila nikdy nie je úplne presná. Ale keby sa podarilo spojiť dvoch jedinečných, tak by vznikol tvor s úplne dokonalými vlastnosťami a neuveriteľne silný.“
„Takže škola je iba o tom?“ O rozmnožovaní pre nejakú energiu?
„Nie, aj keď sa im to zatiaľ nedarí, budujú si armádu zo všetkých ľudí na svete. Ingaterra je škola, ktorá naučí tých, ktorí tam prídu ako bojovať.“
„A kde je sídlo?“
„Ignaterra znamená Anglicko, takže tam... Ale to vôbec nie je podstatné, pretože to môže byť úplne hocikde na svete.“
„Ale ja keď som utiekla tak som bola v Španielsku!“ Namietla som. Chcela som sa prebudiť z tohto zlého sna, lebo vyzeral tak reálne.
„Neviem ako ti to vysvetliť...“Pokrútila hlavou.
„A čo znamenajú tie náramky?“
„Ako skončíš...“ Sklopila hlavu.
„Ako skončím ja? Tracy? Ako skončím?“ Opakovala som otázku.
„Neviem, je to zúfalé. Ale toto neviem.“ Pokrčila ramenami a ja som zúfalo sa rozhliadla okolo seba. Zbadala som Andreja, stál neďaleko a zrejme všetko počúval. Zachytil môj pohľad, ale rýchlo sa otočil preč.
„Kde to sme? A prečo?“ Toto nebola škola!
„Tu sú všetci, ktorí začali pochybovať. Takých nepotrebujú, jedna pochybnosť zasieva druhú a potom sa to už nedá zastaviť.“ Zdvihla hlavu a bolo na nej vidno, že je zničená.
„Videla som ako zomriem.“ Povedala som zrazu, došlo mi konečne čo ten sen znamenal. Bola to veľká rana. Svet sa mi zastavil. Až teraz je koniec. Nemo som sedela a hľadela pred seba. Čoskoro to príde, bol to veľmi jasný sen. Už nikdy neuvidím svoju rodinu, svojich kamarátov...nikoho! Zomriem...
-Tento denník som našla na dovolenke v Španielsku. Veľmi ma prekvapil, že bol napísaný po slovensky tak som sa rozhodla vám ho sem pridať. Znie z toho jedno ponaučenie, nechodiť na jazykové pobyty na rok do zahraničia.
Tento príbeh sa končí, lebo ja odchádzam práve na takýto pobyt do USA. Držte mi palce aby som dopadla lepšie ako Alica.
Dúfam, že ste pri ňom strávili pekné chvíle a nenudil vás. Ďakujem všetkým čitateľom, za krásne komentáre a prajem pekné prežitie zvyšku prázdnin.
„Videla si im do očí?“ Ozval sa mužský hlas po anglicky. Starenku už nebolo počuť. Srdce mi prudko bilo a bála som sa o ňu. Dúfam, že ju nezabili.
„Áno, obom.“ Ozval sa poslušne hlas...Suzie! Znel tak pokojne, zrejme bola pod účinkom nejakého daru.
„Ak sú tu tak ťa budú počuť a vyjdú za tvojim hlasom. Vieš čo máš robiť.“
Hlasom čo? Uvedomila som si, že som spravila množstvo chýb. Možno vtedy v škole mi nič pohľad do Suziných očí nespravil, ale mala som počúvať Tracy a nepozerať nikomu!
„Andrej a Alica, hovorím k vám. Prikazujem aby ste vyšli von a oddane sa nechali odviesť.“ Pri počutí môjho mena mi vliezol jej hlas do hlavy. Ako sladký med sa mi prelieval a na nič som nemyslela. Ostala som úplne pokojná a otvorila dvere kredenca, kde som bola schovaná. Zarovno so mnou vyšiel aj Andrej. Ten hlas mi naplnil celú hlavu a na nič iné som nemyslela ako ho počúvnuť. Truhlička s listami mi padla na zem, ale nevšímala som si to. Kráčala som ku mužom, ktorí spokojne ma chytili. Nebránila som sa, nechcela som. Suzie prestala hovoriť a opantanie opadlo. Neskoro. Na rukách som mala putá. Obkolesili ma piati obrovskí muži a bála som sa čo len pípnuť. Nevoľky som musela ísť s nimi. Vedľa mňa sa tlačil Andrej taktiež zviazaný. Na Suzie som nevidela. Chcela som jej to vyčítať čo mi to spravila! Nevidela som kam ideme, zrejme sme vyšli zadným vchodom. Surovo nás hodili do auta a niečo nám pichli. Po injekcii som do 5 minút zaspala únavou.
Snívalo sa mi o mne. Videla som sa zvrchu ležať na tmavomodrej posteli. Bola som prikrytá až nad hlavu perinou. Cítila som, vedela som, že som to ja. Nehýbala som sa, ale z diaľky som nezbadala, či dýcham. Zrazu niekto prišiel a odtlačil moju posteľ na kolieskách preč. Dvere sa za ním zavreli a ja som ostala v prázdnej miestnosti.
„Alica!“ Prenikavý hlas, kričiaci moje meno ma prebudil. Zbadala som Tracy sedela na posteli, v ktorej som ležala.
„Tracy?“ Môj hlas znel zachrípnuto. Rozospato som sa posadila a rozhliadla sa okolo seba.
„Nezvládla si to!“ Osočila sa na mňa s mierne vyčítavým a mierne sklamaným tónom.
„Čo som mala zvládnuť?“ Bránila som sa a potom som si všimla náramok na mojej ruke. Bol fialovej farby. „Kde to sme?“
Tracy si vzdychla pred tým, než mi dopovedala.
„Na konci.“
„Čo s nami spravia?“ Bála som sa viac a viac.
„Niektorých zabijú...Nakoniec zomrú všetci, ale tí viac užitoční pôjdu na operáciu. Zoberú im všetko a potom ich zabijú.“ Vyzerala beznádejne a pozrela na svoj čierny náramok.
„Podľa čoho sa rozhoduje? Čo im zoberú? O čo im tu všetkým vlastne ide?“ Začala som byť hysterická. Mala som sto chutí s ňou poriadne zatriasť.
„Začnem pekne od začiatku...“ Tracy sa nadýchla a začala rozprávať. „Dôjde ti mail. Presne podľa tvojich želaní škola, pre každého je inde na svete a predsa je na jednom mieste. Niekto má tu školu v Čile, iný v USA, iný v Taliansku... Jednoducho podľa tvojich želaní aby si neodmietol. A ty potom priletíš, samozrejme do tej krajiny ktorú chceš, ale aj tak si iba na jednom mieste na svete.“ Nechápavo som krútila hlavou, ale nechala som ju hovoriť ďalej.
„Si vybratá od malička. Určite si počula o tom, že ľudia využívajú svoj mozog iba na malé percento. Ale existujú ľudia, ktorí to dokážu využiť naplno. Otvoriť energiu, ktorá je uzavretá a objaviť v sebe niečo špeciálne. Ľudia ako my.“ Ukázala naokolo kde stáli študenti v mojom veku.
„Žiaľ je tu nevýhoda, nedokážeme sa rozmnožovať.“
„Tak prečo tá izba?“
„Nechaj ma dohovoriť! Pri párení nevznikne dieťa, ale istá veľká sila. Spojením dvoch tvorov ako sme my vznikne, predstav si to ako veľká žiariaca guľa s množstvom energie. Je to energia od dvoch, takže väčšia ako oni dvaja. U každého dievčaťa takéto niečo vznikne a oni to potom odoberajú. Snažia sa prísť na to ako vytvoriť nového jedinečného človeka bez normálnych rodičov.“
„Ale prečo?“ Bola som vydesená a zmätená.
„Od obyčajných normálnych ľudí si každý ako my berie aj ich vlastnosti a preto naša sila nikdy nie je úplne presná. Ale keby sa podarilo spojiť dvoch jedinečných, tak by vznikol tvor s úplne dokonalými vlastnosťami a neuveriteľne silný.“
„Takže škola je iba o tom?“ O rozmnožovaní pre nejakú energiu?
„Nie, aj keď sa im to zatiaľ nedarí, budujú si armádu zo všetkých ľudí na svete. Ingaterra je škola, ktorá naučí tých, ktorí tam prídu ako bojovať.“
„A kde je sídlo?“
„Ignaterra znamená Anglicko, takže tam... Ale to vôbec nie je podstatné, pretože to môže byť úplne hocikde na svete.“
„Ale ja keď som utiekla tak som bola v Španielsku!“ Namietla som. Chcela som sa prebudiť z tohto zlého sna, lebo vyzeral tak reálne.
„Neviem ako ti to vysvetliť...“Pokrútila hlavou.
„A čo znamenajú tie náramky?“
„Ako skončíš...“ Sklopila hlavu.
„Ako skončím ja? Tracy? Ako skončím?“ Opakovala som otázku.
„Neviem, je to zúfalé. Ale toto neviem.“ Pokrčila ramenami a ja som zúfalo sa rozhliadla okolo seba. Zbadala som Andreja, stál neďaleko a zrejme všetko počúval. Zachytil môj pohľad, ale rýchlo sa otočil preč.
„Kde to sme? A prečo?“ Toto nebola škola!
„Tu sú všetci, ktorí začali pochybovať. Takých nepotrebujú, jedna pochybnosť zasieva druhú a potom sa to už nedá zastaviť.“ Zdvihla hlavu a bolo na nej vidno, že je zničená.
„Videla som ako zomriem.“ Povedala som zrazu, došlo mi konečne čo ten sen znamenal. Bola to veľká rana. Svet sa mi zastavil. Až teraz je koniec. Nemo som sedela a hľadela pred seba. Čoskoro to príde, bol to veľmi jasný sen. Už nikdy neuvidím svoju rodinu, svojich kamarátov...nikoho! Zomriem...
-Tento denník som našla na dovolenke v Španielsku. Veľmi ma prekvapil, že bol napísaný po slovensky tak som sa rozhodla vám ho sem pridať. Znie z toho jedno ponaučenie, nechodiť na jazykové pobyty na rok do zahraničia.
Tento príbeh sa končí, lebo ja odchádzam práve na takýto pobyt do USA. Držte mi palce aby som dopadla lepšie ako Alica.
Dúfam, že ste pri ňom strávili pekné chvíle a nenudil vás. Ďakujem všetkým čitateľom, za krásne komentáre a prajem pekné prežitie zvyšku prázdnin.
