Inglaterra, la escuela inglesa-Posledný diel

[Maggi]

jééj, nový čitateľ ďakujem
Dúfam, že sa to tento víkend podarí

[Barush]

No teraz som si dočítala obidva diely. Och Maggi. Keď si teba a jeho predstavím v skutočnosti ako naozajstne, tak sa do toho tak začítam... A ako pekne si vystihla jeho charakter Btw. Tou kamarátkou Evy si dúfam myslela Mišu a nie mňa

[Maggi]

Keby som sa ja ocitla v takej situácií, tak najskôr by som umrela Nikdy nechcem také ničo zažiť Nemusíš v tom hľadať podobnosť, ale myslela som niečo také dokopy ty a Miša

[Mimi]

ja chcem diel ! dalsi !!! prosim
je to uzastne....

[Maggi]

-ospravedlňujem sa, že nie sú fotky, ale sims mi hrozne blbne a dúfam, že nebudem musieť ho preinštalovať ale blbne iba na mojom užívateľovi... Mám nejaké fotky školy, tie pridám neskôr, lebo doma uploadovať fotky nemôžem, lebo tatino má obmedzený internet na dáta a drahý... Dúfam, že sa vám to bude páčiť a zatiaľ vydržíte bez fotiek Tak prajem príjemné čítanie-

Možno som na chvíľu zaspala, po chvíli som prestala vnímať cestu. A tak cesta ubehla, ani neviem ako. Pristáli sme. Chcela som vyzrieť von z okna, no bližšie k nemu sedel Andrej a v žiadnom prípade som sa nechcela cez neho naťahovať k mini okienku aby som zbadala, čo aj tak uvidím keď vystúpim. Na tvári sa mi objavoval šťastný úsmev. Konečne som v Španielsku! Pozrela som na Andreja, naše pohľady sa stretli. Taký nával hnevu som v jeho očiach ešte nevidela, musela som uhnúť pohľadom. Nemohla som hovoriť opak, ale jeho oči boli fakt nádherné, keby boli na niekom inom. Prudko som mykla hlavou ako keby som sa chcela zbaviť týchto neprijateľných myšlienok a pozorovala ako letušky otvárajú ťažké dvere lietadla. Keď sa postavili aj ostatní ľudia, nechcela som sa tlačiť no Andrej sa postavil tiež a keďže chcel vyjsť von a ja som v žiadnom prípade nechcela aby sa tlačil cezo mňa vyskočila som zo sedadla až som si tresla hlavu o batožinový priestor.
„Krava“ Ozvalo sa zašomranie, ktoré vôbec nemalo byť potichu. Šúchajúc si miesto na hlave a strčila sa do radu ľudí, ktorí šli von z lietadla. Pri dverách nám želali letušky príjemný deň. Po prevezení autobusom do budovy letiska som sa pomaly začala strácať. Všetci mleli svojim jazykom, niekde som začula španielčinu, inde trochu anglicky... Andrej už zmizol úplne z môjho dohľadu. Musela som si sama vybrať kufre a nájsť ľudí, čo nás majú čakať na žiadosť môjho otca. Teda mňa, ale zrejme aj Andreja. Našťastie som si všetky nápisy na oznamovacích tabuliach v angličtine doma pozrela tak som po chvíli našla pás a aj moje kufre. Nepripadala som si sama, hoci som bola. Mala som pocit že všetko bude dobré, len sa treba na seba spoľahnúť. Tento pocit sa mi páčil, málokedy som dôverovala sebe samej. Pevne som držala uchá kufrov a tiahla ich ku hlavnému vchodu, kde na mňa mali čakať. Úplne som zabudla na to, že som chcela ísť na záchod sa trochu upraviť po ceste. Vlasy som mala strapaté ako strašiak a celkovo som určite vyzerala ako po opici. Zbadala som ich, nevyzerali inak ako iní ľudia. Hoci som ich inak v živote nevidela, vedela som že sú to oni. Upriamili na mňa zrak a mala som pocit akoby videli úplne do dna mojej duše. S náznakom úsmevu som podišla ku nim. Na chvíľu sa mi zdalo, že žena mala na tvári veľmi spokojný úsmev. Pocit že ma prehľadávajú znútra prestal tak ako rýchlo zmizol jej úsmev.
„Dobrý deň.“ Pozdravila som, snažiac sa zachovávať slušné spôsoby. Keď som zbadala ich zmätené pohľady došlo mi že som to povedala vo svojej reči, nie po anglicky. Trapas!! Zopakovala som pozdrav po anglicky s veľkou červeňou v lícach. Zbadala som ten pohľad, ktorým ma akoby prevŕtavali, ale tento raz nie na mňa upretý. Prinútilo ma to otočiť sa na človeka, na ktorého hľadeli tentoraz. Bol to Andrej. Otočila som sa späť. Na chvíľu som na neho zabudla, všetko vyzeralo tak fajn. Už som sa nemohla dočkať kedy si prezriem Španielsko, aspoň ten kúsok krajiny kde budem bývať. Muž a žena si niečo prehodili šeptom v jazyku ktorému som nerozumela, alebo celkovo ho neregistrovala pri hluku z letiskovej haly. Nasledovala som ich na parkovisko ťahajúc si kufre. Radšej som nič nehovorila, stále som sa neodvážila aby som sa nestrápnila. Zastali sme pri veľkom čiernom aute. Keď som premýšľala doma nad tým ako po nás prídu som si predstavovala, že nás odprevadia autobusom. Vlastne som ani nevedela čí títo dvaja sú učitelia. Na stránke školy neboli žiadne fotky ľudí, iba mená. Mlčky mi zobrali kufre a spolu s Andrejovými ich naložili do veľkého kufra. Obišla som auto a sadla si dozadu, bola som veľmi napätá. Žena šla okolo mňa dopredu si sadnúť ako vodička a chvíľu sa na mňa zadívala. Napätie zo mňa opadlo a usmiala som sa. Cítila som sa voľne a nervozita čo len pred chvíľou zvierala moje vnútornosti sa vytratila. Nasadla som do auta a sledovala cestu spoza tmavého skla. Krajina vyzerala fantasticky. Totálne prekonala moje očakávania. Bolo to úžasné.
Zastavili sme pred veľkou staro vyzerajúcou budovou. To bude zrejme škola. Prebehlo mi hlavou a zvedavo som vykúkala von z okna. Žena vypla motor.
„Zoberte si svoje veci a choďte dnu.“ Po chvíli mi došlo čo povedala a šikovne som vyšla z auta. Chvíľu si budem musieť zvykať na používanie angličtiny. Oni dvaja ostali sedieť v aute a keď sme si vybrali veci a zatvorila som kufor odišli. S prekvapeným výrazom som ostala na chodníku stáť. Asi je zozadu nejaké parkovisko. Mykla som plecom a vlečúc si kufre som šla ku bráne. Andrej ma predbehol a vošiel ako prvý. Samozrejme zatresol dverami, takže som musela kufre pustiť a opierajúc sa o dvere vojsť s nimi dnu. Ocitla som sa vo veľkej priestrannej hale. Po bokoch bolo schodisko a v strede sídlila zrejme vrátnička. Len čo sa dvere za mnou zavreli prešla mnou triaška. Na chvíľu som sa otočila, vyzerali akoby sa už nikdy nedali otvoriť. Zahnala som divný pocit a postavila sa za Andreja, ktorý oslňoval vrátničku. Teda rozprával sa s ňou. No ona vyzerala akoby videla anjela. Nechápala som tomu. Však ona má minimálne 40. Ale to sa mi zrejme zdalo. Keď sa dorozprávali, kufre nechal bokom a čakal na niečo, teda postavil sa bokom. Vyzeral spokojne, ale predsa prekvapene.
„Dobrý deň.“ Pozdravila som vrátničku ja a na mňa už hľadela normálne.
„Vitaj. Meno?“
„Alica Márová.“
„Vyspelluj mi to prosím“
„A-l-i-c-a M-a-r-o-v-a.“ Začala hľadať v dlhom zozname, až ma našla.
„Nechaj tu kufre, príde po teba jedno dievča ktoré ťa tu prevedie. Kufre ti odnesieme hore na miesto, ktoré ti bude pridelené.“
„Ehm, ďakujem.“ Už mi nevenovala pozornosť. Odtiahla som kufre aby nezavadzali niekomu ďalšiemu, hoci nikto nešiel a postavila som sa ku nim. Prezerala som si halu. Žiadne dekorácie, okná ledva prepúšťali denné svetlo, ale predsa ma napĺňala pokojom. Kto to bude to dievča? Dúfala som že si tu nájdem nejakú kamarátku. Po chvíli po počula niekoho ísť dole schodmi. Zdvihla som zrak a uvidela vysokú čiernovlásku, schádzajúcu po schodoch. Jej výraz som nevedela pomenovať. Chvíľu sa mi v jej tvári mihol tieň vzdoru, ale inak mi prišla akoby sa na niečo hrala, pretvarovala. Nasadila nie veľmi presvedčivý výraz a nejakým divným slangom, ktorému som nerozumela nás oboch zavolala za sebou. Vyhýbala sa očnému kontaktu so všetkým čo malo oči. Nechápala som tomu, lebo mi neprišla hanblivá. Mlčky nás previedla prázdnou jedálňou, chodbami, knižnicou ktorá bola vedľa dievčenských spální. Mňa tam nechala a Andreja šla odviesť do chlapčenských. Veľa dvier ostalo predo mnou zavretých a odignorovaných otázok čo tam sa nachádza. No celkovo škola pôsobila veľmi útulne a obľúbila som si ju. Keď som tvorila dvere do dievčenských spální ocitla som sa v priestrannej klubovni s krbom, kde sedelo veľa dievčat, ktoré upreli na mňa zrak a usmiali sa. Cítila som sa vítaná a bola som tomu rada. Pár ma pozorovalo, pár sa vrátilo k čítaniu a učeniu. Jedno dievča sa postavilo ku mne.
„Ahoj, ja som Isabella.“ Pozrela som do jej čiernych očí a naplnil ma pokoj a tiež som sa usmiala.
„Alica“
„Poď ukážem ti tvoju posteľ.“ Chytila ma za ruku a viedla hore schodmi o poschodie vyššie. Bolo tam mnoho postelí a pri každej nočný stolík a komoda na oblečenie. Všetky boli pravidelne uložené a upratané. Úplne rovnako. Isabella ma pustila a ukázala na jednu posteľ.
„Tá je tvoja. Vítam ťa tu. Dúfam, že budeme kamarátky.“ Ešte nikdy som nestretla nikoho tak priateľského a taký pokoj bol okolo nej. Vlastne sa také kamarátske vzdali všetky dievčatá, okrem tej čo nás prevádzala po škole. Cítila som sa vítaná. Pri svojej komode som našla kufor, ktorý mi pomohla Bella vybaliť. Čoraz menej som sa začala ostýchať v hovorení po anglicky. Síce som ju poprosila aby hovorila pomalšie, čo mi rada vyhovela, bola som prekvapená že toto nie je veľa čomu nerozumiem. Mala som veľa otázok a ona vyzerala, že je rada so mnou a tak som dúfala, že mi ich zodpovie.
„Bella?“
„Áno?“ Usmiala sa na mňa.
„Ako často chodíte do mesta? Alebo von?“ Na moju otázku sa začala smiať, čomu som nepochopila. Povedala som snáď niečo zle? Keď sa dosmiala a videla môj nechápavý výraz s úsmevom povedala.
„A načo aj? Tu máš všetko čo len chceš a načo by si chodila von?“ Usmiala som sa aj ja hoci som nemala pochybnosti. Pozrela som sa na ňu či si robí srandu a keď som pozrela do jej očí vnútorný hlas ma upokojil že má pravdu a všetko je v poriadku.
„Kto ťa prevádzal po škole?“ Spýtala sa ma.
„Ja vlastne neviem...také divné dievča, nevyzerala veľmi prívetivo....“ Pokrčila som plecami.
„To bude Tracy“ Bella sa náhle zmenil hlas na ľútostivý, akoby ju ľutovala, ale hovorila to takým tón že nech sa viac nepýtam že pochopím. „Myslím, že čoskoro odíde... Nepáči sa jej tu“
„Aha...“ Preplietala som si prsty, lebo zrazu bolo ticho. „ Neukázala by si mi viac z hradu ty?“ Navrhla som jej a jej sa rozžiarila opäť tvár. „Vlastne druhé a prvé poschodie sú učebne, riaditeľňa a kabinety, ale toto poschodie je veľmi zaujímavé... Hlavne...“ Zasmiala sa a vyskočila na rovné nohy. Nasledovala som ju a cestou si rozpustila vlasy, trochu prevzdušnila a opäť zopla do copu.
Vyšli sme von z klubovne do tichej chodby. Viedla ma do knižnice. Však tam som bola, čo môže byť v knižnici zaujímavé? Bez slova som ju nasledovala do prázdnej knižnice.
„Knihovníčka tu väčšinu cez víkend nie je....“ Sprisahanecky mi šepla Bella a ja som sa iba jemne usmiala. A čo keď tu nie je? Kto by chodil do knižnice tajne? Prechádzali sme regále plné kníh až ku poslednému.
„Ak budeš potrebovať súkromie tak tu máš... Nikto sem nechodí ak je tu obsadené.“ Ukázala mi miesto medzi posledným regálom a stenou. Bol dosť priestranný aj pre dvoch ľudí. Možno keď sa budem potrebovať uliať tak sem pôjdem, inak som nevidela dôvod.
„Stačí ak vytiahneš túto knihu a ostatní uvidia že je to miesto obsadené a nepôjdu tam, len nezabudni ju potom zastrčiť.“ Ukázala na ošúchanú starú knihu v predposlednom regály úplne na boku ku uličke. Vyzeralo to fajn, ale načo tam ľudia chodia? Stále som tomu nechápala. Bella mi zrejme môj výraz nevšimla a tak pokračovala von z knižnice.
„A teraz tá najlepšia miestnosť z celého hradu.“ Stíšila hlas a podišla k obyčajným dverám.
„Čo tam je?“ Nevedela som si predstaviť čo to môže byť keď je to najlepšia miestnosť. Bella otvorila dvere a za nami ich hneď zavrela. Ocitli sme sa v obyčajnom sklade plnom vecí, ktoré sa zrejme nepoužívali. Nechápala som čo je na to najlepšie. Bella sa niekam predrala a priam zbožne na niečo hľadela. Pozrela som sa na to- manželská posteľ.
„Ehm....A?“ Stále som nechápala.
„Všetci učitelia si myslia že je to tu zavreté, ale je to naše tajomstvo, že nie je to zamknuté. Takže to je to najlepšie čo sa ti môže na tejto škole stať...“
Asi mám dlhý kábel, ale stále som nechápala o čom mlela. Najlepšie čo sa mi môže stať, je dostať sa do odomknutej miestnosti plnej harabúrd? Začala som uvažovať či jej dobre rozumiem, ale vyzerala tak nadšene ako to aj hovorila.
„...je že sem pôjdeš s nejakým chalanom a splodíte dieťa!“
Vytreštila som oči a na chvíľu stratila dych. Asi fakt by som sa mala obrátiť na svoju angličtinárku, čo ma to naučila. Rozmýšľala som či sa mi to náhodou nesníva, ale po štipnutí som stále bola v tom sklade s Bellou ktorá vyzerala zasnene. Tak čo je moc to je moc. Ale mala som nejaké morálne zábrany a určite som nedávala ako prvú prioritu splodiť si dieťa v 16stich.
„Poďme radšej preč, aby sme niekomu nezavadzali...“ Ozvala sa zrazu Bella a s úsmevom vybehla von z miestnosti. Zavrela som dvere a s veľmi divným pocitom šla za ňou do klubovne.
„A čo je najhoršie čo sa mi môže stať?“ Spýtala som sa už opatrnejšie.
„Že ťa zavolá riaditeľka ku sebe...“
„To je fakt taká hrozná?“
„Nikto ju nikdy nevidel...“ Povedala akoby nič a bolo to celkom normálne.
„Ani tých čo si k sebe zavolala“ Ozvala sa z kúta tvrdým hlasom Tracy ale stále sa na mňa ani nepozrela, akoby sa bála pozrieť mi do očí. Ostatné dievčatá ju ľútostivo obzreli a už si ju nevšímali. Veľa vecí mi vŕtalo v hlave, ale škola stále pôsobila príjemne ako aj pohľady všetkých ostatných až na Tracy. Stačil však úsmev Belly a všetko sa zdalo v poriadku.

[oskar123511]

Maggi?

[Mimi]

:O som maximalne prekvapena.... a napätá čo to má vlastne znamenať...

[Maggi]

oskar123511?

Mimi, ďakujem

[oskar123511]

Ja len, že si ma zarazila, lebo sa mi to páči a musím si prečítať aj začiatok, joj kurník.

[Maggi]

No toho je tam "veľmi veľa" Som ťa prekvapila, lebo si nečakal niečo dobré odo mňa? ( )

[oskar123511]

Hej, lebo som v živote od teba nič nečítal, to je logické. Nejak sa mi nechce, ale dočítam a uvalím ti tu komentár na pol strany...

[Maggi]

ale čítal do môjho predchádzajúcého príbehu si napísal zopár komentárov
Tak to som zvedavá

[oskar123511]

Hej? Nepamätám... Tak povedze, že som len zarazený, že som nečakal až takú kvalitu.

[Yka]

Tá hláška s tým čo najlepšie sa jej na tej škole môže stať, to stálo za to ...mám taký pocit, že chyba nebude v jej angličtine ale oni tam majú podivné chápanie , aj keď som zvedavá čo tá škola bude zač, keď riaditeľku nikto nepozná, chcú tam plodiť deti v 16-tich

Tými klubovňami, krbom a tak mi to pripomenulo Harryho Pottera...no a knižnica a ich miestečko, dievčine zjavne pomaly zapaluje

Inak veľmi pekne napísané, je to pútavé a dobre sa to číta

[Lincey]

perfektné Maggi, neviem sa dočkať pokračovania, je to stále lepšie a lepšie. som strašne zvedavá čo sa na tej škole deje, čo je s Tracy a ani tá Bella sa mi moc nezdala. A pasáž s posteľou ma pobavila