diel mam hotovy uz od soboty no odvtedy som sa nedostala k pc s netom aj teraz som cez mobil...preto len co bude moznost /asi zajtra/ ho sem dam EDIT, tak aj dnes sa podarilo juchuuu
___Hoci som čakala v škole idiotské poznámky, našťastie som žiadnu nezachytila. Ja som sa venovala svojim veciam a on svojim a tak sme sa našťastie minuli a ani spoločných hodín sme nemali veľa. Rodičia mi nepovedali ako dopadlo rokovanie, preto som nevedela či mám očakávať ďalšie stretnutie mimo vyučovacích hodín s ním. Vôbec som po tom netúžila a už popredu som rozmýšľala nad výhovorkami.
"Ideme k Polterovcom." "Nečakane" mi oznámili naši potom čo sa vychystali ako do divadla. Náhle som chytila záchvat kašlu. Otec na mňa pochybovačne pozrel.
"Včera si bola vonku a už si chorá? Ja som to hovoril že sa nemáš vláčiť večer po meste ledva oblečená." Zasekla som sa. Dnes večer som chcela ísť opäť s kamoškami von. No nebola som si istá či ďalšiu návštevu prežijem. Medzi dilemou či kamošky a Andrej alebo zavretá doma v postely som si vybrala kamarátky. Znechutene som si dala dlhú mikinu s kapucou a vyjadrujúc neochotu som nastúpila do auta. V polke cesty som si uvedomila že nemám mobil. Skoro som dostala infarkt. Čo tam teraz budem robiť? Však ma šľahne... Budem čumieť na prázdnu stenu chodby ako kretén. Úžasné! Nepochybovala som o to že zase nebudem môcť byť dole. A moje obavy sa splnili. Opäť mňa aj jeho, ktorý nešetril nahnevanými pohľadmi, poslali na poschodie. Lapla som na zem, prehodila kapucu cez hlavu a sústredila sa na jeden bod na stene. Napadlo ma žeby som si mohla zameditovať. Dala som sa do tureckého sedu ukazovákmi chytila spánky.
"Žijem v šťastnom svete....žijem v šťastnom svete.....žijem v šťastnom svete..." Mrmlala som si pre seba, snažiac sa vsugerovať si túto myšlienku. Potom som si uvedomila že musím vyzerať ako debil, tak som s tým prestala. Zrazu som počula niekoho vychádzať po schodoch. A to bola pani Polterová s fľašou vody a dvoma pohármi. Keď ma zbadala sedieť na zemi, na chvíľu sa zamračila. Potom rázne zaklopala na dvere Andrejovej izby. Pozorovala som ju. Brala som to ako zmenu, z čumenia na stenu.
"Akoto že si ju vyhnal pred dvere?" Počula som krik tlmený dverami. Usmiala som sa škodoradostne pre seba.
Dvere sa prudko roztvorili a pani Polterová s milým úsmevom sa na mňa otočila.
"Poď dnu zlatko. Nebudeš sedieť na studenej zemi."
"Kam?" Nechápavo som sa spýtala.
"No predsa do Andrejovej izby..." Usmiala sa ešte viac. "Nechala som vám tam pitie, keby ste boli smädní. My sa budeme ešte dlho rozprávať." Čože??? Mám ísť do miestnosti 5x5 metrov a stráviť tam hodiny s najväčším hajzlom a jeho vecami, akého som poznala? NIE! Moje zúfalstvo hraničilo s histériou. No ona to krásne ignorovala ako to dospelí často robia. Voľky nevoľky som musela sa postaviť a vojsť do izby Andreja. Preglgla som veľkú slinu a zavrela za sebou dvere. Všade bol samý neporiadok a celá izba bola nasiaknutá jeho prítomnosťou. Cítila som jeho nenávisť. Ale ja zasto nemôžem? Milionkrát radšej by som bola vonku. Rozhliadla som sa okolo seba, špinavé prepotené tričká ležali všade po zemi s učebnicami a iným haraburdím. On sedel za počítačom a sledoval ma nahnevane. Stisla som pery a snažila sa uvažovať racionálne. Čo mám spraviť? Nemal balkón kam by som mohla ísť. Nakoniec som si sadla do kúta čo najďalej od neho a najčistejšieho. Bola som zúfalá, nahnevaná a zničená.
Stále nič v škole nehovoril. Prekvapilo ma to, ale asi si povedal že to bude lepšie. Možno chce aby to jeho rodičom vyšlo. Moje kamarátky o tom vedeli a snažili sa ma pozývať kvôli všetkým možným dôvodom ku nim aby som nemusela ísť s rodičmi. No tí si povedali že musím a tak tvrdo zakazovali moje návštevy ak sa im prekrývali s rokovaním.
"Nechápem ako ťa môžu tak trápiť... Ja by som ich asi zabila! Akože aj ja mám hrozných rodičov, ale tí tvoji sú nejak zvlášne posadnutí..." Rozhorčovala sa moja najlepšia kamoška Iva. Sedela som vedľa nej, počúvala ju na jedno ucho a snažila sa prečítať si poznámky a niečo si zapamätať. Odpovedala som jej iba hmkaním. Sedeli sme pred dverami, ktoré stále niekto otváral, čo ma neskutočne rozčulovalo. Keď sa po dvadsiati krát otvorili bez toho aby niekto vošiel, vošla do mňa zlosť a kopla som do nich aby sa konečne zavreli. Iva sa krátko zasmiala a pokračovala v monologu. Ja som sa vrátila k poznámkam, na chvíľu bol klud. Potom sa opäť otvorili a ja som pravrátila oči a postavila sa aby som sa pozrela aký debil to stále robí. Do triedy vošiel Andrejko zlostne zazerajúc a obzerajúc sa. Tak to bol on?! Pozrel na mňa a ja som mu nahnevaný pohľad opätovala. Mala som hroznú chuť mu vlepiť.
"Tebe j**e ?" Vyštekol po mne.
"Tebe..." Odpovedala som mu s predstieraným kľudom. Našťastie niekto vošiel do triedy, lebo som nepočula čo odpovedal a najskôr by som mu jednu vrazila. Iva sa na mňa spokojne usmiala, no ja som bola nahnevanejšia než pred tým.
___Našťastie keď som trávila hodiny v jeho izbe sme sa obaja tvárili že o sebe nevieme. Nechcela som si to priznať, ale začala som si zvykať na tieto návštevy, ktorých bolo stále viac a viac. V škole nikto nič nevedel, tak o to viac bol väčší kľud. Rodičia rozbehli projekt, ktorý plánovali a všetko vyzeralo na to že sa im darí. Ja som sa im do toho nevŕtala, pretrpievala som návštevy u nás a u nich a bolo všetko viac menej v poriadku. Až na jeden deň, ktorý všetko zmenil. Opäť som trčala v jeho izbe, našťastie vybavená mobilom, vlastným vankúšom pod zadok, lebo rokovania boli čoraz dlhšie. Neprítomne som počúvala krásnu pieseň, keď niekto vošiel dnu. Ja som sedela za dverami, takže keď niekto vošiel hneď ma uvidel. Najprv som si myslela že je to pani Polterová, ktorá chodila kontrolovať že som v jeho izbe, ale potom som zbadala že to ona nie je. Bola to moja spolužiačka, Eva.
Netušila som kto z nás troch bol viac vydesený či prekvapený. Vôbec ma nezaujímalo čo tu robí. Vlastne som na to nechcela ani pomyslieť, lebo sa mi z každého reálneho dôvodu robilo zle. Postavila som sa na odchod a pozrela na Andreja. Vyzeral zmätene či sa má na mňa smrtonostne mračiť, alebo žiarivo usmievať na Evu.
Odolala som pokúšeniu mu ukázať prostredník, tak som mu venovala pohľad plný znechutenia.
"Ja...nechcem vyrušovať..." Pípla Eva, ktorá vyzerala veľmi zmätene. V triede sa vedelo že sa obaja nemôžme ani vystáť.
"To je v poriadku." Urobila som niečo ako úsmev, vyšla von z dverí a zavrela ich za sebou. Do pekla! Teraz to bude vedieť celá škola. Eva síce nie je klebetná, ale jej najlepšia kamarátka hej, ktorej to určite povie. Nemusela som trikrát hádať, že to roztrúbi celej škole. Cítila som sa mizerne.
___Už dlhšie som uvažovala o roku na strednej škole v cudzine. Rodičia ma vždy odbili že nemajú na to peniaze. No teraz keď sa im darilo, čakala som na vhodnejšiu chvíľu aby som im mohla znovu svoj návrh predostrieť. Veľmi som chcela ísť do Španielska. Tá krajina ma neskutočne lákala svojou históriou a kultúrou. Nanešťastie som hovorila po anglicky a nemecky, na naliehanie našich. Veľmi som to neraz ľutovala. Preto pre mňa Španielsko nepripadalo v úvahu. Už s menším nadšením som si prezerala v agentúrach Veľkú Britániu a Ameriku. Do Nemecka ma nič nelákalo, celkovo ma ani jazyk nebavil. Na mail som si dala odoberať najlepšie ponuky agentúr. Rodičom som to chcela ukázať, že som si to všetko vybavila. Možno ma tak budú považovať za dospelejšiu a dôveryhodnejšiu. Jeden mail ma prekvapil.
Od celkom neznámeho odosielatela som dostala ponuku na školu v Španielsku. Chcela som to zavrieť, po španielsky som nevedela a s tým nič nespravím! No nakoniec som ho otvorila. Inglaterra, to bol názov školy. Ako som čítala ďalej, nemohla som uveriť svojim očiam. Bolo to to presne čo som chcela! Súkromná škola, v Španielsku, kde sa vyučovalo po anglicky. Prezrela som si stránku školy, čím viac sa mi pozdávala. Väčšinou takéto školy, sú v každej krajine pre detičky ambasídnikov a veľvyslancov z iných krajín. Táto však bola menšia, súkromná a nie až tak draho to vyšlo. Ubytovanie som mala priamo v škole. Vyzeralo to ako splnený sen. Začala som tancovať od radosti po izbe. Konečne pokoj od rodičov, bývanie s kamarátkami na izbe po celý rok, ŠPANIELSKO a hlavne žiaden Andrej! Tá škola bola ako stvorená pre mňa! nemohal som sa dočkať, kedy to rodičom ukážem. Bola som si istá že súhlasia.
___Dobre, dobre nebolo to také ľahké ako som si to predstavovala. Dokonca ani neboli takí nadšení ako ja. No ale po dlhom predlhom presviedčaní súhlasili!!! Blížil sa koniec školského roka a keďže svojim úspešným projektom s Polterovcami získali peniaze, všetko ľahko vybavili. Dokonca boli spokojní s tým ako ľahko sa to s riaditeľom tej školy vybavilo. Nemohla som uveriť svojmu šťastiu. Ivu aj ostatné moje kamarátky to mrzelo, ale snažili sa to skrývať. Rokovania som znášala oveľa lepšie, s nádejou že sú to posledné chvíle čo strávim s ním. Prázdniny sa vliekli a prvý krát som sa tešila na začiatok roka. Našťastie v škole, to spôsobilo iba malý rozruch a zachvíľu utíchol, keďže žiadne náznaky medzi mnou a Andrejom priateľstva či niečoho viac nehrozili.
___"Zlatko, budeš nám tak chýbať." Mama už ronila slzy. Otec kontroloval či je všetko v poriadku, či lietadlo letí a podobné nezmysly.
"Aj vy mne" Miliontý krát som ju objala. Kufre s všetkým potrebným som mala naložené v aute a lúčila som sa s domom a mamou, ktorá ostala doma kvôli chorému bratovi.
"Už musíme ísť." Skonštatoval otec a usmial sa na mňa. Nervózne som mu úsmev opätovala a nasadla do auta. Nebola som schopná do seba nič dostať, celé vnútro som mala napäté. Bol to veľký krok v mojom živote. Sama som letela do cudzej zeme. Keď otec konečne naštartoval, vyrazili sme. V letisku sa k nám zčista jasna priplietla pani Polterová so širokým úsmevom.
"Prečo je tu?" Šepla som otcovi, no ona ma začula.
"Aj ja chcem odprevadiť..."Koniec vety som nezachytila, lebo práve začal oznam z reproduktora. Prečo ma chce odprevadiť? Vŕtalo mi hlavou, ale nervozita bola väčšia a ochvíľu som sa sútredene dívala na oznamovaciu tabuľu o letoch a snažila sa nájsť ten svoj. Kufre sme odovzdali a už ostávala iba kontrola. Nedokázala som obsedieť na jednom mieste. Pani Polterová niekam zmizla, tak som neustále chodila okolo lavičky v letisku.
"Neboj sa zvládneš to, si moje veľké dievča." Povzbudzoval ma otec. Zrazu sa k nám dorútila Polterová s...Andrejom! Šokovane som ho sledovala, ako on mňa. Rodičia si zrejme naše pohľady všimli.
"To najlepšie prekvapenia nakoniec. Idete tam obaja spolu naraz, nie je to úžasné??" ŽIarivo sa usmiala jeho matka, presne ako on.
"NIE!" Vykríkli sme naraz a naraz aj hodili po sebe zlostne pohľady. Otec sa krátko zasmial.
"Lietadlo číslo 258 je pripravené na odlet, prosím cestujúcich aby sa dostavili na palubu lietadla. Koniec hlásenia."
Takmer som nevnímala. Bola som v stave, akoby omráčená. Nemohla som tomu uveriť. Prečo? Od zúfalstva som sa chcela hodiť na zem.
"No tak, deti musíte už ísť, lebo zmeškáte let." Povedala pani Polterová. A zrazu som ju nenávidela, tak isto ako mojich rodičov! Ani som sa nerozlúčila a šla ku kontrole s mojim batohom. Otec za mnou volal, ale ignorovala som ho. V hlave mi to hučalo. Ledva ledva som prešla kontrolou nasadla do lietadla a skoro vyletela zo sedadla keď si ten kretén sadol vedľa mňa. Nakoniec som sa však rozhodla, že mi nič to nepokazí ani on! Je to môj výlet a tak si ho užijem! len keby to bolo také ľahké ako som si povedala. moje dobrodružstvo sa len začínalo.
