Príbeh Amandy Moorovej

[sewanewa]

tak to ti ja verím, že sa rozbehneš

[Silva]

Úvod: tento diel bude trošku dlhší, ale dej sa tu konečne rozbieha a začína byť pútavý. Snáď zaujme aj Vás.

II. (4. diel)
*Cesta*

Na letisko sme dorazili, a ešte stále sme mali hodinovú rezervu vďaka otcovej záľube ísť 140 km/h a lietadlo navyše meškalo. Tak sme boli odsúdení najbližšie dve hodiny vysedávať v letiskovej kantíne a čítať mesiace staré letáky aeroliniek. Ani neviem kedy, zaspala som. Zobudil ma až nešetrne braček tým, že do mňa s láskou „jemne“ kopol.
__V lietadle na mňa znovu padla únava čo bolo vlastne veľké šťastie keďže neznášam výšky a určite by som panikárila. Prebrala som sa pár minút pred pristátím na Haiti. Naozaj nerada som cestovala lietadlom. Niekto by povedal, že som zaostalá no i tak ja som radšej obľubovala tradičnejšie až priam historické cestovanie.
__Od malička som jazdila na koni. Mama ma zapísala ako šesťročnú na rekreačné jazdenie pretože, podľa jej slov : „som mala zúfalo málo pohybu“. Ani netušila že ma to bude tak baviť. Teraz som už trénovala jedenásť rokov a mohla som o sebe tvrdiť, že naozaj jazdiť viem viac ako dobre. Preto ak by sa dalo, oveľa radšej by som šla na koni ako lietadlom aj keď by to bolo tisíckrát pomalšie. Nevadilo by mi to.
__Keď lietadlo konečne pristálo dovolila som si znova poriadne dýchať. Pri klesaní som mala riadne stiahnuté hrdlo.
__Na Haiti sme mali stráviť celý deň, pretože naša jachta bola objednaná až od zajtra. Otec už dopredu rezervoval hotel neďaleko prístavu aby sme nemuseli ráno prekonávať veľkú vzdialenosť, vzhľadom na to, že sme boli bez auta.
__Hotel bol celkom pekný. V prvom rade mi do oka padla široká posteľ. Už som sa na ňu chcela zvaliť a prespať v nej kým bude naša jachta pripravená, keď mi to moja predvídavá mama zatrhla.
__„ani na to nepomysli Amanda. Koľko krát si už bola na Haiti? Žiadna posteľ. Prespala si šesť hodín v lietadle a pred tým tri hodiny na letisku. Ideme na pláž, a všetci! Je to predsa rodinná dovolenka..“ zavelila a ja som musela bez protestov poslúchnuť. Nechcela som sa hádať hneď v prvý deň, keď s nimi musím ešte vydržať mesiac, v priestore 15x4 metre, keďže presne takú veľkosť mala mať naša jachta. Tak som sa len natiahla do bieleho tielka a tmavomodrých jeansov a šla som.
__Musela som uznať, že Haiti je v skutku nádherný ostrov. Samé palmy a biely rozpálený piesok. Na moje zhrozenie mama vedúca našu skupinku zamierila na pláž. To som jej musela zaraziť. Do plaviek mňa nikto nedostane!
__„mami? Eh počuj, ja sa tu pôjdem poobzerať trošku po obchodoch.. čo povieš?“ sladko som sa usmiala. V skutočnosti som mala v pláne ísť kamkoľvek i do najhlbšieho pekla len nie k vode. Možno by som mohla pohľadať knižnicu. Určite tam budú mať niečo v angličtine ba možno v latinčine. V jazykoch som bola taká dobrá, aká mizerná som bola v matematike. V Angličtine preto lebo som musela a latine lebo som chcela. Hovorila som trochu i francúzsky. Mojou skutočnou vášňou však bol mŕtvy jazyk latinčina. Začala som sa ho učiť ako jedenásťročná. Naozaj ma hnevalo ak som niečomu nerozumela a keď som natrafila na krásne lingvistické citáty v latine jednoducho som im musela rozumieť. Od tej doby som zháňala literatúru k tomuto zložitému ale prekrásnemu jazyku. Dnes som mu nielen, že celkom rozumela ale dokázala som tvoriť i jednoduchšie vety a i celkom pochopiť obsah čo som čítala.
__ „hmm no dobre Am, ale nebuď ďaleko a mobil maj zapnutý. Stretneme sa najneskôr o piatej v hotely ,OK?“ už som nečakala či pridá ešte nejakú poznámku len som so širokým úsmevom prikývla a zvrtla sa na odchod.
__Konečne som bola sama. Zhlboka som vdychovala vlhký slaný vzduch. Vychutnávala si slnko sa tvári a ramenách. Jednoducho, konečne som sa cítila, že oddychujem na dovolenke.
__Keď som si konečne zvykla na okolie začala som si všímať detaily líšiace sa od domova. Jediné čo zostalo nezmenené bolo, že ani sem som nezapadala. Tu boli ľudia poväčšinou blonďaví a opálení kým ja som bola bledá až biela a vlasy som mala tmavé hnedé, v zime takmer až čierne.
Za toto som vďačila rodičom. Kedže mama Mala otca Nemca, ani babička nebola čistokrvná Slovenka, a otec bol rodený Angličan avšak predkov mal na Slovensku, aj ja som bola v podstate miešanec. Už som sa zmierila s tým že zrejme ani sem nezapadnem. Ani nikam.
__Kráčala som slnečnou ulicou z jednej strany lemovanou dvojposchodovými butikmi a druhou radom vysokých paliem. Zrejme som sa ocitla v honosnejšej časti mesta. Cestou z letiska som si všimla úbohé chatrčky na predmestí. Košický Luník IX. Bol popri nich luxusným ubytovaním.

skica ulice ktorú videla Amanda
__Široký bulvár sa ťahal až po koniec ostrova k prístavu. Bola to zrejme hlavná ulica. Sem tam som narazila na nejaké veľvyslanectvo alebo luxusný apartmánový dom. Nič čo by ma zaujalo. Lámavou francúzštinou som sa opýtala na cestu ku knižnici. Našťastie v tejto krajine sa hovorilo jedným z jazykov ktorý som ako tak ovládala. Potom som začula sem tam ešte nejaké miestne dialekty ktorým som nerozumela, ale zneli pekne. Podľa páru ktorý som zastavila, som mala pokračovať rovno po ulici až k nejakej ultramodernej sklobetónovej stavbe a tam zabočiť do ľava kde by som už mala vidieť budovu starej knižnice. Chvíľu mi to trvalo, no nakoniec som i tak došla ku pre mňa až príliš futuristickému kolosu. Bola to banka.
__Za ním približne dvesto metrov v úzkej, temer až talianskej uličke, ma čakalo milé prekvapenie v podobe zachovalej starovekej budovy, zrejme ešte z čias prvých osídli na Haiti.
__Vošla som do vnútra. Prvé čo som si všimla bol typická vôňa starých kníh. Oslovil ma muž stojaci za zlatou recepciou. Asi pochopil, že nie som odtiaľ, pretože prehovoril čistou angličtinou ktorú si vyhradili pre turistov. Celkom som sa potešila, anglicky som hovorila plynule. Po krátkom rozhovore (a 50 grounde) som ho presvedčila nech ma pustí s dočasným preukazom aspoň k dejinám ostrova.
__V skutočnosti som chcela nájsť nejaké nové informácie o mojom trojuholníku. Prechádzala som starým archívom. Zastavila som sa pri polici špeciálne vyhradenej pre Bermudsky trojuholník. Haiťania zrejme tejto časti dejín venovali patričnú pozornosť. Hodinku, možno dve, som narážala len informácie o zmiznutej letke, lodiach s nákladom či o nepatrných zmiznutiach rybárov. To všetko som už vedela.
__Do oka mi padla tenká knižočka. Vyzerala ako zošit v koženej väzbe. Opatrne som ju vytiahla z police. Nemala označenie ani autora. Prelistovala som ju celú. Nenašla som ani evidenčný lístok z knižnice.
__Otvorila som ju na prvej strane. Bola písaná ručne, úhľadným rukopisom.
Po krátkom lúštení literí som rozoznala veľmi starú francúzštinu. Rozumela som asi len každej štvrtej vete. Podľa všetkého to bol denník. Zapísala som si v stručnom výťahu čo som sa ako tak dozvedela.

Muž menom Lauret cestoval cez Bermudský trojuholník približne okolo roku 1644. Ich loď sa dostala do krutej búrky. Myslel si, že prišiel už jeho koniec keď zbadal svetlo. Dostal sa na zvláštny ostrov podľa jeho slov „v inom svete“ . Žil tam pár rokov až raz po neskutočnom množstve pokusov dostať sa z ostrova, padol do jazera. Potom sa dostal späť sem na Haiti...

ilustračný obrázok Amandy s denníkom
__Viac som nevyrozumela pretože sem tam bolo písmo nečitateľné alebo inde boli použité francúzske archaizmy u ktorých som význam mohla len hádať. Ale mala som pocit, že význam denníka som pochopila. Nemo som zízala na zažltnuté stránky. Nemohla to byť pravda. Vedci skúmali trojuholník ako sa najviac dalo a neodhalili nič len prázdne morské dno. Ten muž si musel riadne udrieť hlavu a nejako sa dostať na ostrov Bermudy. Ale ako potom vysvetliť „nespútané množstvá energie a ľudí ovládajúcich živly“ ktoré spomínal neraz?
__Začula som o pár regálov ďalej akési kroky. Rýchlo som strčila zošit-knihu na jeho pôvodné miesto a oprášila si rifle od sivého prachu, ktorý sa tam zachytil pri sedení na kamennej podlahe.
__„Mademoiselle, bohužiaľ je za päť minút šesť hodín a my o šiestej zatvárame. Musím Vás preto požiadať...“ ani som nepočkala kým skončí svoju reč a s rýchlym „Goodbye“ som zamierila von zo starej budovy. V hlave mi stále zneli niektoré slová či vety z Laureátovho denníka. Očividne to bol neskutočný nezmysel no o tak ma na tom niečo lákalo. Uvedomovala som si, že som bola v knižnici oveľa dlhšie než som mala daný časový limit od rodičov. Preto len čo som sa popri sklenenej banke dostala na hlavný bulvár, takmer behom som sa náhlila k prístavu na konci ulice. Keď som dorazila medzi lode, na drevené mólo, nájsť malý hotel už bolo ľahké, stál hneď za ním.
__„AMANDA JANE MOOROVA TY NIESI NORMÁLNA!“ bolo prvé čo som počula keď som vošla do dverí nášho hotelového apartmánu. Mama bola biela ako stena a otec podľa červene v tvári najprv vystrašený ale teraz už znova známo flegmatický. Brata som nevidela. Zrejme bol niekde v inej z izieb.
__„uvedomuješ si ty vôbec, že sme na druhej strane pologule?? Vieš čo všetko sa ti mohlo stať kým si meškala tých 50 minút?!“ mama mi ešte stále držala prednášku o zodpovednosti. Poslušne som ju so sklonenou hlavou prečkala a potom zmizla do izby o ktorú sme sa delili s bratom. Problémy v prvý deň dovolenky, no super. Zamierila som rovno k posteli ktorá bola určená mne. Obliečky páchli lacnou čistiarňou. Boli drsné od nadmerného použitia škrobu. Ľahla som si na chrbát, opačne ako spím obyčajne, pretože som netúžila celú noc dýchať pach bielidla a prášku. David v izbe, napriek môjmu predpokladu, nebol. Musel byť teda niekde vonku pri bazéne. Zavrela som oči i keď bolo ešte naozaj skoro na spánok.

__Zobudila som sa pred piatou ráno. Všetci ešte spali. Nebo za balkónovými dverami prechádzalo z ružovej rannej do jasnej svetlomodrej farby. Potichu som vstala z pritvrdej postele a zamierila do malej kúpeľne na druhom konci apartmánu. Podarilo sa mi to takmer bez zvuku, pretože moje kroky tlmil hrubý koberec. Vošla som do úzkej vykachličkovanej kúpeľne. Prvý pohľad do zrkadla prezradil, že slová vyspať sa do krásy, nikdy nie sú pravdivé. Spala som viac ako 11 hodín a predsa na mňa zazerala múmia s kruhmi pod očami, bledou tvárou a havraními vlasmi.
__Pár minút som sa snažila urobiť zo seba človeka ktorého je možné ukázať svetu. Najprv nasledovala chladná sprcha na prebratie, potom zvyčajná ranná hygiena. Kým som vyšla z kúpeľne začal sa prebúdzať i zvyšok mojej rodiny. Vyšla som von relatívne upravená a oblečená. Mama len s nadvihnutým obočím pozrela na tmavé jeansy. Podľa nej by som aspoň na dovolenke mala nosiť sukne a šortky. Zásadne som nesúhlasila. Mne bolo fajn. Naša loď, teda jachta, ako ju s obľubou nazýval otec, bola prenajatá od siedmej ráno. Keďže sme mali ešte hodinku času, zbehli sme do nejakého Bistra pod hotelom. Raňajky som objednávala ja. Francúzštinu ovládam z nás najlepšie, teda dokážem sa dohovoriť. Po rýchlych raňajkách sme smerovali do prístavu. Naša loď stála približne v druhej tretine. Dlhá bola pätnásť metrov a široká štyri. Bola celá biela ale naprieč jej stredom sa tiahol dlhý pás kráľovskej modrej kde sa na kraji, na zadnej časti lode, stáčal a vytváral nápis Poseidon II.
__Zastali sme pri jachte kotviacej pol metra od móla. Otec odišiel niekam ďalej k malej drevenej búdke natretej na bielo. Tam rozprával chvíľku s opáleným Haiťanom. Obaja zamierili k nám. Zastali pred loďou. Z ich anglického rozhovoru som pochopila, že loď máme prenajatú do 2. Augusta . Kým sa ešte doťahovali o detailoch cesty ja som začala nakladať naše veci. Haiťan sa usmial a po pár minútach zamieril k svojmu domu. Otec svižne vyskočil na palubu a pomohol nastúpiť aj mame a Davidovi. Ja som naskočila sama.
__A mohli sa vyraziť.

__Plavili sme sa pár dní. Slnko neskutočne pripekalo. Prvý deň bol ešte zaujímavý, no ďalšie sa mi už začali zlievať do jedného. David sa začal sťažovať, keď na tretí deň nedokázal chytiť na notebook wifi. Mama zase, keď jej do vody padli nové okuliare a otec ich odmietol vyloviť s tým, že kovový rám a ťažké slnečné sklá určite stihnú padnúť do hĺbky niekoľko sto metrov kým on by vôbec stihol skočiť do vody pre ne. Potichu som sa uškrnula. Myslela som si, že táto naša dovolenka rozhodne nebude prebiehať hladko. Intuíciu som mala vždy dosť silnú. Občas sa (dobre no, veľmi často) sa stávalo, že moje “predpovede“ sa až nezdravo pravdepodobne napĺňali. Napríklad keď som v triede zahlásila, že matikárka dá neohlásenú písomku, každý siahal po učebnici lebo obyčajne som mala pravdu. Spolužiačky si občas robili žarty o tom, že by som si mala založiť telefonickú poradňu.
__Boli sme na lodi už týždeň. Mama sa ukľudnila a viac už nevyvádzala kôly drahým, značkovým okuliarom. Otec v jednom kuse študoval akési papiere. V podstate cesta prebiehala celkom pokojne, každý zároveň nemal nič na práci, a predsa sa nenudil.
Približne v deviaty deň plavby konečne nastalo niečo čo narušilo zabehaný chod lode Poseidon II.
__„...tak ďaleko od pobrežia? No toto..“ Zamrmlal otec na prove lode. Ja som sa vyvaľovala na lavičke v plavkách (nakoniec som v nich nevyzerala až tak príšerne) a s nejakým románom, čo som našla v poličkách spodnej kajuty. Hlavná hrdinka zatiaľ len nudne opisovala vášnivé stavy svojej zamilovanosti, preto ma oveľa viac zaujali otcove slová.
„čo? Kde?“ posadila som sa na lavičke a stiahla si z očí veľké slnečné okuliare, takzvané pilotky. Patrili ešte dedovi ale mne sa i napriek tomu páčili a s obľubou som ich nosila namiesto vychytaných módnych trendov.
Konečne som aj ja zahliadla čo mal na mysli otec. Asi dva kilometre od nás sa na mori črtala čierna škvrnka plávajúca akoby k nám. Otec vytiahol príručný ďalekohľad a zaostril na predmet v diaľke.
__„Loď, pláva smerom k nám.. Mám pocit, že sú to rybári“ zatiahol. Len čo položil ďalekohľad na lavičku vrhla som sa naň ja. Naskytol sa mi pohľad na dosť chátrajúcu motorovú lodičku. Natretá bola svetlomodrým odlupujúcim sa lakom a čerený krikľavý nápis prezrádzal, že nesie meno Queen of Sea (kráľovná morí). Z malého komína stúpal tmavosivý kúdoľ dymu. Trochu som sa zamračila. Nikdy som nebola tvrdá greenpeasačka ale občas ma hnevalo netolerantné správanie spotrebiteľov ropy a zemného plynu.

Obrázok lode Queen of Sea
__Ani nie o trištvrte hodinu motorová loď priplávala k nám. Cez plavky som si prehodila uterák a zvedavo nakukovala na blížiacu sa loď. Otec sa trochu mračil ale inak na ňom nebolo znať či má alebo nemá nejaký názor na túto situáciu. Mama dospávala v podpalubí. David ako vždy bol niekde zalezený a hral na notebooku nejakú hlúpu hru. My s otcom sme mali rozhodne zaujímavejší program.
__Loď prirazila k našej z pravej strany. Oproti nablýskanému trupu našej plachetnice, motoráčik pôsobil viac než úboho. Z chatrného podpalubia sa vytrepal svalnatý chlap. Natiahnuté mal len deravé jeany, dopoly odstrihnuté, vyťahané od slnka . Bol do zlatista opálený presne ako ľudia čo sme stretávali kým sme boli na Haiti. Poobzeral sa a pohľadom si premeral najprv otca a nakoniec ho preniesol na mňa. Jeho úsmev sa mi nejak nepozdával. Také typy som nikdy nemala rada. Opálený, hlava úplne vyholená, zlatá nevkusná náušnica hompáľajúca sa na pravom uchu. Na Slovensku by som povedala mafián ale tu, vo vodách atlantického oceánu ma napadlo iné slovo. Pirát.
__„Hello.. Turists?“ Opýtal sa po anglicky jednoducho dvoma slovami. Otec mu odpovedal v rovnakom jazyku. Muž mal napriek odstrašujúcemu výzoru viac než príjemný hlas. Naozaj hlboký a podmanivý.
__„My sme rybári. Vlastne chytáme chobotnice, sme na ceste naspať na Haiti, bol dobrý úlovok.“ odpovedal chlap z Kráľovny morí. Tak nakoniec nie pirát ale rybár.
Po krátkom rozhovore sa dohodli, že spolu ostaneme na večeru. Rybár, jeho žena a otec - ktorí boli ešte v podpalubí - majú nadmerný úlovok preto poskytnú jedlo a zase na oplátku by sa radi porozprávali. Na lodi boli už mesiac a medzi sebou si už riadne lezú na nervy. Ako stihol s hrdosťou podotknúť, iba dve lode, oni a ešte jedna, si dovolili loviť tak ďaleko v bermudskom trojuholníku. Už len pre tieto slová som sa potešila že budeme spolu večerať. Vďaka angličtine som rozumela takmer všetko.
Oliver - tak sa volal muž zo susednej lode - šiel do podpalubia motoráčika oznámiť žene a otcovi naše stretnutie. Onedlho sa vynoril zase tentoraz v tesnom závese s ďalšími dvoma námorníkmi.
__Žena mala blond vlasy ktoré pri korienkoch odrastali v neurčitej tmavej farbe. Opálená bola presne ako Oliver. Oči mala zvláštneho akoby trochu šikmého, mandľového tvaru. Zrejme nebola čistokrvnou Haiťankou, alebo možno vôbec nepochádzala z toho ostrova. Bola odo mňa nižšia, asi len okolo 160 centimetrov. Oblečené mala jednoduché, obnosené, rifľové šortky a tričko so špagetovými ramienkami vyťahanej, žltej farby Každopádne pôsobila celkom milým dojmom. Hnedé oči akoby sa jej stále smiali.
Oliverov otec vedľa nej akoby vypadol z príbehu „Starec a more“. Bol nižší, len o pár centimetrov ma prerástol ale na svojho syna výškou rozhodne nemal. Opálený bol presne ako tí dvaja ale jeho koža nebola hladká a napnutá, ale ako pokrčený papier. Bolo na nej množstvo zhybov, pavučinových žilkovaní a odtieňov hnedej, až pôsobila naozaj krehko. Vlasy a bradu mal biele. Ak by žil v našej zemepisnej šírke určite by boli sivé no vďaka silnému slnečnému žiareniu jeho vlasy obeleli skôr ako zvyčajne. Chodil trochu zhrbene no i tak na ňom bolo vidno, že je to človek, čo sa živý tvrdou , manuálnou prácou.
__„Toto je Maya, moja manželka“ teatrálne mávol rukou k nej. „..a toto môj otec, Joseph“ ukázal i na druhého muža. Oboch som ich pozdravila. Joseph čosi zamrmlal ale Maya iba kývla hlavou.
__Bolo takmer šesť hodín večer kým sa nám podarilo skompletizovať večeru. Pozostávala z pár rýb, ktorými prispeli Maya a Oliver a zeleninou a zemiakmi čo poskytla naša rodina. Počas prípravy sa ukázalo, že Maya nehovorí anglicky. Občas jej niečo Oliver povedal vo francúzštine a tak som i ja zachytila pár slov. Okolo pol siedmej sme sa nachádzali uprostred večere. Nálada bola celkom prijemná. Oliver rozprával o svojej profesii a aj domove na Haiti a otec zase vykladal prečo sme sa rozhodli ísť na takúto netradičnú dovolenku a kde sa vlastne nachádza Slovensko. Mayi Oliver po častiach prekladal otcovo rozprávanie a ona hltala každé jedno slovo. Prvú polhodinu to bolo fajn, ale potom ma už prestali zaujímať otcove vášnivé výklady o krásach slovenského kraja. Vstala som, a prešla do prednej časti našej jachty. Tam, na špici, ktorý mi nesmierne pripomínal scénu z Titaniku, som mohla na chvíľku vypnúť a stráviť sýtu večeru. Sedela som ani nie päť minút, keď sa za mnou ozvali kroky. Joseph, Oliverov otec, kráčal po kraji lode smerom ku mne. Šiel isto, krokom námorníka s dlhoročnými skúsenosťami. Mlčky si sadol vedľa mňa na naleštenú bielu palubu. Obaja sme hľadeli ticho za horizont. Dlho bolo ticho. Po chvíľke si starec po francúzsky zamrmlal.
__„Nemali by ste tam ísť..“ zamrmlal ledva že som mu rozumela. Zvedavo som nadvihla obočie.
__„Prečo?“ opýtala som sa zvedavo v rovnakom jazyku. Zrejme nečakal, že mu budem rozumieť. Nakoniec, ja jediná v našej rodine som sa ako tak po francúzsky dorozumela. Prekvapivo nadvihol sivé huňaté obočie. Pohľad pomaly preniesol z oceánu na mňa.
__„Ty mi rozumieš?“
__„Trochu, tak prečo by sme nemali pokračovať v ceste?“ Zopakovala som otázku, tentoraz už v plnej rozvinutej vete. Starec sa zamračil a znovu sa zahľadel na vodu. Zrejme naozaj nečakal, že bude musieť odpovedať na takúto otázku..
__„Porozprávam ti jeden príbeh. Nemusíš mi veriť, ale je to svätá pravda. Naozaj“ na chvíľku sa odmlčal. Rozprával pomaly a tlmene. Zatiaľ som rozumela každé jedno slovo. Zrejme zo zhovievavosti používal jednoduché frázy a vety.
__„prosím neprerušuj ma ani sa nič nepýtaj. Neviem prečo ti to vlastne idem rozprávať ale mám pocit, že každý kto smeruje do trojuholníka by to mal vedieť.
__„Môj syn, nevesta mi neveria..“ nevrlo si odfrkol a pokračoval v rozprávaní. „berú ma so sebou len preto, že som užitočný navigátor. Keby som svojho syna nemiloval, tak sa na more v živote nevrátim..“ Trpezlivo som čakala kým sa dostane k príbehu. Medzi každou vetou si nechával asi dvadsať sekundovú medzeru akoby nad niečím rozmýšľal. Po približne dvojminútovom tichu konečne začal rozprávať.
__„nikto nevie ako. Nikto nevie kde presne, ale je fakt, že na mieste zvanom Bermudský trojuholník zmizlo už pekných pár ľudí. Mnohí z nich sú už mŕtvi, ale niektorí, bola ich len hŕstka, prežili. Poznal som chlapca. Bol asi v tvojom veku, možno trošku starší, keď na ceste trojuholníkom, loď ktorá ho viezla zmizla bez stopy. Po približne 20 rokoch sa vrátil. Ja už som dosť starý, starší ako si myslíš. Po pár pohároch vodky v našom bare mi prezradil to, čo ostatným nechcel. Keď ich loď stroskotala, prežil len on sám. Nevedel ako, ale prebral sa na malom ostrove. Podľa záznamov a skúmaní sa však nikdy nezistilo, že by vôbec mohol existovať. Ale predsa, ak ho len nenieslo more stovky míľ, bol tam. Keď sa trochu spamätal zamieril do vnútrozemia a tam našiel...“ Zmĺkol keď sa v ten večer už druhý krát ozvali kroky. Tentoraz boli jemnejšie a svižnejšie. Obaja naraz sme sa obrátili. Pohľad mi padol na malú Mayu. Na jej spočiatku milej tvári sa zračil nesúhlas.
__„Otec, nemúťte tomu dievčaťu hlavu tými vašimi báchorkami. Oliver chce odplávať. Do Le Borgne máme doplávať už pozajtra. Musíme ísť.“ Celé to vychrlila v rýchlej francúzštine, sem tam použijú nejaké slovko z domorodého jazyka Haiťanov. Nerozumela som ani z ďaleka všetko no zmysel mi zrejme neunikol. Joseph sa mračil na nevestu skoro tak veľmi ako ona zazerala na neho.
__„Nie... Ja to chcem počuť celé..“ prosebne som sa zahľadela na Josepha. Jeho rozprávanie smerovalo podobne ako Lauretov denník. Ten mi vŕtal v mysli stále keď nebola zamestnaná niečím iným. Bolo snáď možné, aby šlo o jednu a tú istú osobu? Zrejme nie, aj keď kto vie?
__Mayina tvár nadobudla prekvapený výraz . Zrejme podobne ako Joseph, ani ona nečakala, že im budem rozumieť. Zatvárila som sa previnilo. Počas celej večere som totiž s ňou neprehovorila ani jediné slovo aj keď som mohla. Pokrútila hlavou a prísne pozrela opäť na Josepha.
__„Nie je čas. Ideme“ posledné slovo už nebola otázka. Bol to rozkaz. Joseph sa mračil ako malé dieťa keď vstával z bielej naleštenej paluby. Mienila som protestovať ale starec ma umlčal mávnutím ruky a pohľadom ktorý naznačoval, že viac sa už nedozviem. Vrelá vďaka, Maya..

__Rozlúčka s rybármi bola krátka. Pohľadom sme ich celá rodina vyprevádzali až kým neboli dostatočne ďaleko aby sa ich loď zmenila na maličkú bodku na horizonte. Počas celej rozlúčky som sa ich snažila zdržať, avšak márne. Odišli akoby mali zrazu naozaj veľmi naponáhlo. Nastávajúce ráno po odchode „návštevy“ , čo odplávali mama vybehla z kajuty na palubu, kde som sa opäť rozvaľovala ja, so svojim treťotriednym románom. Otec pri kormidle nadvihol obočie pri pohľade na naštvanú manželku.
__„to snáď ani nie je možné!“ zvreskla keď zbadala otca.
__„čo sa deje Suzie?“ opýtal sa jej krotko.
__„naše peniaze, tie čo sme mali odložené aby sme mohli nakúpiť potraviny a pre nutné prípady.. Oni... oni sú preč.“ penila mama. Začudovane som sa na ňu zahľadela. Odkedy sme pred dvoma týždňami vyplávali, ešte sme nikde nezastavili, čiže sme ich nemali kde minúť. Po pár sekundách premýšľania mi to konečne docvaklo. Naša milá nečakaná rybárska návšteva! Skôr ako som sa stihla ozvať, mama vyslovila moje myšlienky.
__„tí rybári.. Zlodeji! Kým sme večerali, museli to oni potiahnuť! Iné vysvetlenie nie je“ mama bola naozaj nahnevaná. Takúto som ju videla len dva krát za celý môj sedemnásťročný život a oboje mam živo vypálené do pamäti...
__Mama s otcom sa ešte stále dohadovali, čo a ako ale ja som už bola myšlienkami inde. Ukradol tie peniaze Joseph, keď prišiel za mnou na provu lode? Alebo to bol iba odpútavací manéver a vzala ich Maya?
Každopádne som bola neuveriteľne sklamaná. Najviac ma ťažila skutočnosť, že Joseph si svoj príbeh pravdepodobne len vymyslel aby odpútal jedno naivné dievča. Ale čo potom Lauret a jeho denník? Podľa záznamov to bol muž a nie chlapec v mojom veku ako rozprával Joseph, avšak v tých časoch sa už sedemnásťročný chlapec považoval za plnohodnotného muža. Bola som neskutočne zmetená a sklamaná. Začínala ma bolieť hlava z plánov rodičov ako prinavrátiť stratené financie, tak som zišla do podpalubia. Tam s notebookom na kolenách sedel môj mladší brat David.
__„čau, ešte mame preskakuje?“ ozval sa môj milovaný braček s nadvihnutým obočím. Chvíľku na mňa uprene hľadel akoby sa snažil niečo vyčítať z mojej neutrálnej tváre a potom sa však znovu sklonil k notebooku.
__„tebe ani trochu nevadí, že sme bez peňazí?“ prekvapene som sa opýtala a zvalila na provizórny gauč vedľa neho, teda na drevenú lavicu pri stene trupu lode s množstvom vankúšov.
__„Pozri, sme na mori.. čo nám tu chýba? Mne iba ak wifi..“ nechápala som ako mohol byť taký pokojný. Ale môj trinásťročný brat si nikdy s ničím nerobil hlavu.
__„a čo potom keď niekde pristaneme? Za čo nakúpime zásoby keď dorazíme na Bermudy? A čo letenky domov a...?“ nervózne som opakovala moje obavy keď ma David v strede vety tak neslušne prerušil.
__„Ams, čo stresuješ? Budeme to riešiť keď bude treba. Teraz chcem vedieť ako prejsť henten level...“ vytrvalo sa mračil na obrazovku laptopu. Uškrnula som sa. Môj brat bol tak jednoduchá osoba. Nikdy ho nič netrápilo ak to nebolo v dosahu 10 najbližších minút. Preto som ho mala rada a pre to isté mi neskutočne liezol na nervy. Posunula som sa bližšie k nemu a spolu sme začali hľadať riešenie na jeho najaktuálnejší problém - zabiť draka aby mohol pokročiť v hre ďalej - kým naši rodičia sa hore na palube hystericky hádali.

Snáď sa Vám diel páčil. Vnasledujúcom sa už konečne dostanem k jadru knihy teda o tom o čom celá má byť a ukončím tento nudný úvod v našom svete. Budem vdačná za prípadné komentáre...

[Jaina]

Úžasný diel...A aj s obrázkami

[Maggi]

Neozvala som sa hneď na začiatku, hoci som už raz písala. Vyrušil ma otec . Takže môj názor. Nemám nič proti tvojmu nápadu, ale príde mi že (skoro) každý príbeh sa odvíja okolo niekoho kto je "iný"
No ale k príbehu Dosť ma zarazilo na začiatku že býva v Bratislave a tie jej spolužiačky nemali práve "slovenské" mená . Chápem, že tejto dobe už dávajú anglické mená viac, ale aj tak.... Inak mi príde príbeh fajn. Dobre sa číta, príjemným štýlom je napísaný. Celkovo vo mne zanechal dobrý pocit. Len tak ďalej.

[Silva]

maggi.. no ano ludia pisu o tom co je neobycajne ine.. preto sa vacsinou hlavny hrdina odlisuje od davu a k tym menam heh.. no jedine cudzokrajne je tam Carin a to je podla mojej spoluziacky ktora tam velmi chcela mat svoju postavu. potom mena Pata, Lucia, Majo, Veronika.. pridu ti vazne az take cudzokrajne? jej rodicov neberiem, oni nie su cistokrvny slovaci...

[Catqa]

Tiez ma to v prvom diely napadlo, teda to s tymi menami. Najprv preco sa vola cela rodina zahranicne, ked sme este nevedeli o ich povode, potom aj ta spoluziacka.
I ked takyto styl knih velmi nemusim, na toto len cumim. Niektore pasaze sa mi sice zdali trosku nudne, par viet teda len rychlo prebehnem ocami a znova sa zacitam. Chvalim, paci sa mi to, i ked som velmi zvedava, ako opises pasaz, ked budu v trojuholniku, kedze si tam nikdy nebola...asi
Tiez ma obcas zarazili gramaticke chyby a ciarky, ale to si tiez uz vysvetlila. Odomna vsetko, citat urcite budem aj dalej

[Silva]

catqa no snad ju opisala dostatocne putavo aby ste nepozaspavali kazdopadne dakujem za komentare. dalsi diel bude trochu v inom style, to potom pochopite. len rozmyslam kedy ho mam dat. Ked budem davat v takomto rychllom tempe tak sa mi tych 50 stran co mam v zalohe rychlo minie a budem musiet dopisovat

[sewanewa]

Mne sa diel páčil...

[Silva]

Úvod: do dnešného dielu spadajú rovno dve Kapitoly. Sú napísané tak, že jednoducho musia byť pri sebe. Snáď sa budú páčiť. Príjemné čítanie!

III. (5. diel)
*Sen*

__Vysoká blondína kráčala dlhou chodbou klenutou ako katedrála. Stropy boli bohato zdobené a vysoké okná cez ktoré prenikalo zlatisté svetlo boli popretkávané farebným sklom, tvoriacim zložitú vitráž. Žena sa pohybovala rýchlo no tvár mala zmetenú a neistú. V rukách zvierala veľkú starú knihu. Staršiu než mesto, v ktorom sa nachádzala, staršiu než čokoľvek čo poznala. Dlhé zlatisté rúcho poletovalo za ňou v ľahkých špirálach.
__Konečne došla na koniec chodby. Čakali tam na ňu vysoké dvere. Boli zhotovené z tmavého dreva spevnené zvláštnym kovom pripomínajúcim sfarbením zlato no na dotyk bol až priveľmi jemný. Dopĺňali ho ornamenty z jasného labradoritu.

približná skica Niary Naired
Jednu ruku položila na stred dverí a temer nečujne zašepkala.
__„Declareo“ Pod rukou sa jej zjavilo mihotavé biele svetlo. Žiarilo len pár sekúnd, hneď na to okamžite dvere ticho otvorili. Prekĺzla pomedzi ne a hneď ich za sebou zabuchla. Odhalila sa jej kruhová miestnosť. Uprostred stáli točité schody zdobené rovnako bohato ako dvere. Tu už okná neboli, zdrojom svetla boli svietniky umiestnené na okrajoch zábradlia. Žiarili ľahkým modrým svetlom bez viditeľného plameňa. Boli to kryštálové gule a v ich strede sa nachádzal zdroj svetla tak jasný, že sa naň nedalo dívať priamo.
__Žena s knihou vykročila náhlivo po schodoch. Stúpala dlho, ale nevyzerala, že by jej to spôsobovalo nejakú viditeľnú námahu. Na konci prešla malou plošinkou k neoznačením dverám. Otvorila ich rovnako a tie predchádzajúce.
Vošla do okrúhlej veže. Celú ju napĺňalo zlatisté svetlo prenikajúce cez obrovské katedrálne okná. Na konci miestnosti za stolom sedel tmavovlasý muž a cez rameno sa k nemu nakláňala ďalšia žena. Tá zodvihla hlavu a zadívala sa na druhý koniec miestnosti odkiaľ začula buchnutie dverí.
__„Niara, preboha prečo si brala codex sem hore?“ prekvapene zvolala. Hneď na to sa na Niaru zahľadel i muž ktorý doteraz skúmal akúsi mapu.
__„toto musíte vidieť, nemohla som čakať kým by ste zišli dole. Je to dôležité.“ Niara vzpriamene prekráčala miestnosť až sa jej zlatom prešívané, ľahké rúcho trblietalo v lúčoch slnka prenikajúcich do veže.
__Opatrne položila staručkú knihu na stôl. Povolila spony ktoré držali hrubý codex pokope. Takmer bez dotyku v nej začala listovať, dbajúc na to aby nepoškodila prastaré stránky.
__„Tu“ ďobla prstom do odseku napísaného tmavomodrým atramentom. Ešte sa leskol. „práve sa to objavilo. Čítajte..“ obrátila k nim knihu. Obaja sa nad ňu so záujmom a takmer až posvätnou úctou sklonili. Ich tváre naraz začínali nadobúdať šokovaný výraz. Niara trpezlivo čakala kým dočítajú. On skončil skôr. Pomaly nadvihol hlavu a uprel tmavé oči do Niariných svetlých.
__„Loki, chápeš čo to znamená? Nádej na záchranu Natyrnu.. Na záchranu celej Moenie! Morsalys síce má mnoho stúpencov ale chápeš ak dostaneme Luthiel, máme šancu ju dokonca nie len znova uväzniť, ale sa jej i zbaviť. Navždy.“ keď to hovorila hlas sa jej triasol.
__„Uvedomuješ si, že codex hovorí len, že sa Luthiel objaví, nie že ho získame my? Ak ho dostane ona sme mŕtvi.“ ozvala sa druhá blondínka ktorá prebehla znovu text očami. „okrem toho nevieš kto to bude. Luthiel bude slúžiť tomu kto sa ho dotne prvý. Až do jeho smrti.“ čo ak ho nájde niekto kto slúži Morsalys? My ho isť hľadať nemôžeme, ľudia nás potrebujú tu a poveriť tým niekoho iného by bolo veľmi nerozumné. Ona tu má mnoho špehov“
__„Silvia má pravdu“ pozrel na blondínku vedľa seba Loki. „najlepšie bude ak nebudem s tým robiť nič. Luthiel je úžasný ale ak by sa dostal do rúk niekomu kto by slúžil Morsalys alebo nebodaj jej samotnej, neprežili by sme ani nasledujúci deň. Radšej nech ho nemá nikto akoby ho mala získať ona.“
Niara neveriacky hľadela na Lokiho a Silviu.
__O stovky kilometrov ďalej, v inom čase, inom priestore sa Amanda nepokojne prehadzovala v spánku.


IV.
* Búrka*

__Po pár dňoch rozruch s peniazmi ustal. Otec povedal, že na Bermudách vyberie z bankomatu nejaké peniaze akurát aby sme prežili, kým on bude merať a potom sa po nás vráti. Mamu stále mrzela strata, ale po istom čase to prestala dávať najavo.
__Zobudila som sa na neuveriteľné údery vĺn o trup lode. Sen ktorý sa mi sníval bol neskutočne živý, no pomaly mi unikal ako zo mňa opadávala únava. S loďou hádzalo akoby to bola korková zátka v prúde divej rieky. Prudko som sa postavila z postele. Oproti sedel brat celý zelený a stuhnutý. Vyzeral akoby chcel zvracať.
__„Čo sa deje?“ opýtala som sa keď som si naťahovala tmavé rifle. Žiadna odpoveď.
__„Dokelu, David čo sa deje?!“ nervózne som na neho zahučala. Strhol sa a uprene sa na mňa zadíval. V očiach mal strach. Od neho by som sa zrejme odpovede nedočkala preto len čo som na seba hodila tielko, námornícku bundu, a vybehla na palubu. Okamžite na mňa dopadla spŕška studenej vody keď sa jedna z vĺn prevalila cez loď a ona sa zase nebezpečne naklonila. Nad hlavou sme mali tmavé búrkové mračná a v pravidelných intervaloch ich pretínali blesky. Dážď padajúci z oblohy tvrdo bubnoval na kostru lode i jej cestujúcich, vytvárajúc tak kakofóniu zvukov.
__Otec sa snažil zachytiť plachtu krútiacu sa v besnejúcom sa vetre. Vonku zúrila búrka. Vlny sa dvíhali do niekoľkometrovej výšky a naša loď bezvládne poskakovala na nich.
__„Suzie! Musíme stiahnuť plachtu inak sa pretrhne..! Pomôž mi..“ kričal otec na mamu ktorá sa kŕčovito držala zábradlia. Konečne som pochopila čo sa stalo. Šmýkajúc sa po zmáčanej palube som sa rozbehla pomôcť otcovi chytiť plachtu. Vtedy sa to stalo.
__Vlna gigantických rozmerov vyvrhla našu loď vysoko do výšky. Jachta nebola stavaná na odolávanie hurikánom. S hrozivým zvukom sa naklonila na ľavú stranu a chvíľku balansovala s okrajom paluby tesne nad hladinou. S novým poryvom vetra sa prevrátila. Z hrdla sa mi ani nestihol vydrať výkrik keď som prepadla ľadovou hladinou.
__Studená Voda ma omráčila. Niekde, akoby z veľkej diaľky som počula krik. V ústach som cítila soľ. Posledné čo som videla bol okraj sťažňa ako sa nebezpečne blížil k mojej hlave.
__Hladina nad hlavou sa mi pomaly uzatvorila. Nemala som silu plávať hore, nie to ešte udržať sa potom na hladine. Nevedela som kde je David, kde sú rodičia. Jediné na čo som sa sústreďovala bolo, zabrániť môjmu telu aby sa poddalo základnému ľudskému reflexu - nadýchnuť sa! Pery som stískala ako sa len dalo a nohami prudko kmitala v snahe dostať sa zase na svetlo, preč z tmavej masy vody, ktorá ma obklopovala. No napriek tomu som stále pomaly klesala. Teplota vody a tak isto aj farba sa úmerne menili s hĺbkou. Bola stále tmavšia a studenšia.
__Nadýchnuť sa, nadýchnuť!! Bolo jediné čo mi rezonovalo v hlave a ja som sa stále bránila dúfajúc, že sa niečo zmení, že sa mi podarí dostať na hladinu. V hlave sa mi ozývalo neidentifikovateľné hučanie a ja som pomaly opäť strácala vedomie.
__Odrazu sa predo mnou zjavilo biele svetlo, zachytil ma silný prúd akoby som bola v rieke a nie v atlantickom oceáne. Voda sa citeľne oteplila. Hučanie v hlave zosilnelo až som nakoniec už nič nepočula. Celkom pekná smrť.

Trošku kratší diel ale i tak dúfam že postačí. Ako stále, komentáre potešia...

[breathee]

Rozhodla som sa začať čítať, až keď bude viac dielov a zatiaľ sa mi to naozaj páči ..akurát ma v prvej chvíli zarazilo toto: že matrikárka dá neohlásenú písomku - ešte z predchádzajúceho príspevku. Nie je to vlastne gram.chyba, viem si domyslieť, že si myslela matikárku; len si vytvorila slovo, ktoré v spojení s písomkou nedáva zmysel

Určite však budem čítať ďalej, ani mi nevadí, že nie je veľa obrázkov a je viac textu-predsalen je to príbeh a nie komix. Teším sa, čo bude ďalej

[Silva]

brea dobry postreh to tie posahane automaticke opravy co ja tak nenavidim vsetky mena a nove nazvy co som si dalej v pribehu vytvorila mi prepisovali na bludy... hento si opravim. dakujem za opravu a snad sa ti bez tej chyby pribeh pacil

[breathee]

Automatické opravy ani ja moc nemusím, nepoznajú totiž slang, takže radšej si každé slangové slovo kontroluj + už neviem v ktorej pasáži to bolo, ale opäť slovíčko kvôli - bolo s tvrdým y, ale inak som na nič vážnejšie nenatrafila. Tvoja gramatika inak nie je vôbec zlá, skôr by sa mali hanbiť tie decká na Pokeci, ktoré sa neštítia napísať "vidieť" s tvrdým y /fakt neviem, kde to tak videli napísané /

Ale späť k téme, kedy bude ďalší diel?

EDIT: Takmer som zabudla - NÁDHERNE KRESLÍŠ!!!

[Silva]

no nemozem hadzat dva diely na den brea a dakujem moc si ma potesila. kazdopadne dalsi diel hmm neviem, kedy by ste chceli XD?

[breathee]

Jáj, ja totiž nesledujem kedy boli pridané . No pridaj ho vtedy, kedy budeš chcieť ty

[Silva]

ako heh ja mam minimálne dalsie 3 uz pripravene len som to nechcela moc za sebou davat...ale tak ak sa ozve viac ludi ze by chceli skor nemam probem prihodit dalsiu cast..