príjemné čítanie...VI. (8. diel)
*Luthiel*
__V tuneli som vďaka zvláštnemu osvetleniu videla nanajvýš dva metre pred seba. Jaskyňa nachádzajúca sa na konci mi však vyrazila dych.
__Steny jej tak isto pokrývalo svetielkujúce žilkovanie. V jej strede sa nachádzalo podzemné jazierko. Spod mihotavej, priezračnej hladiny prenikali modré záblesky a dodávali jej tak nezvyčajný, tajomný efekt. V strede bystriny sa nachádzal malý ostrovček tvorený z tmavých ba až čiernych skál. Viedol k nemu prírodný mostík tvorení tak isto z podobných kameňov ako ostrov a aj steny v podzemnej sieni.
__Impozantný zjav jaskyne však nebol nič v porovnaní s tým čo sa nachádzalo na kamennom ostrovčeku. Obrovský kryštálový kolos vysoký aj široký približne meter, do polovice uväznil nádherný meč.
__Jeho čepeľ bola zabodnutá do tvrdého minerálu ako by to bola hruda masla. Hrot zaborený v polodrahokame bol opticky pokrivený zatiaľ čo časť ktorá vyčnievala do seba akoby vpíjala modrasté svetlo v jaskyni. Čepeľ bola ukovaná z bielo-strieborného kovu. V živote som nič podobné nevidela. Rukoväť bola z trochu matnejšieho no i tak podobne žiarivého kovu a umelecky vykladaná modrými drahokamami. Rúčka bola obmotaná bledým koženým remienkom, zrejme preto aby bolo jeho používanie pohodlnejšie.
__Na vrchole rukoväte sa nachádzal oblý kus rovnakého tmavomodrého drahokamu. Nemo som civela na tú nádheru pred sebou.
__ Keď som sa trochu spamätala, začala som myslieť prakticky. Bola som sama, na neznámom ostrove. Nemala som nič čím by som si mohla zohnať jedlo alebo sa chrániť pred prípadným nebezpečím. Aj keď mi meč nepatril, vykročila som dopredu. Potrebovala som niečo a on bol ideálny. Potlačila som previnilé pocity a v mysli som sa uisťovala, že to nie je krádež ale pôžička. Jedného dňa ho sem snáď vrátim.
__Prešla som po provizórnom, kamennom mostíku až ku kryštálu, kde bol meč zabodnutý. Ovinula som ruku okolo jemnej kože na rukoväti. Bola jemnučká ako hodváb. Nezdalo sa, že by som mala dosť sily aby som ho vytiahla z tvrdého minerálu no i napriek tomu som v to dúfala. Mykla som s ním k sebe. Najprv sa zazdalo že sa ani nepohol no napokon opustil svoje kryštálové väzenie. Prekvapene som sa zahľadela na zbraň v mojej pravej ruke, nikdy som nič podobné nedržala. Bola prekvapivo ľahká. Bledý kov sa matne leskol v tlmenej žiare jaskyne. Keď som sa naň lepšie zahľadela všimla som si jemné rytiny tesne pod rukoväťou. Ozdobným písmom tam bolo jediné slovo: Luthiel. Zrejme to bolo jeho meno.
__Chvíľku som sa naň ešte obdivne dívala a potom pomaly vykročila z jaskyne. Pri odchode som si všimla jednu drobnosť nad vstupom do tunela. Pri dverách z pravej strany tesne nad hladinou jazierka bolo v kamennom výčnelku tmavé podlhovasté puzdro. Nevšimla som si ho, pretože som prešla rovno k ostrovčeku. Teraz som však udivene zamierila k nemu. Ležalo tam len tak položené akoby ho tam niekto zabudol.
__Bolo jednoduché, zhotovené z pevnej čiernej kože. Luthiel som držala stále ešte v pravej ruke. Keď som sa nad tým zamyslela, nemohol tam ostať večne. Siahla som po puzdre a opatrne ho doň zasunula. Perfektne zapadol. Z puzdra sa ťahal dlhý pás z jemnejšej a o trochu svetlejšej kože. Spojený bol v strede striebornou sponou na ktorom bolo drobnými rytinami vyryté Luthiel. Už ma neprekvapovalo, že meč dokonale zapadol do puzdra. Patrili k sebe zrejme odjakživa. Prevesila som si remeň cez seba a meč i s puzdrom mi padol zľahka na chrbát. Bolo až divné, že ma vôbec nezaťažoval. Takmer vôbec som ho necítila.
__Porozhliadala som sa okolo seba. Bolo to zvláštne miesto. Nikam som sa neponáhľala, kam by som aj šla? Nebolo takého čo by na mňa čakal s teplou večerou. Pri tom pomyslení mi zase bolestivo zaškvŕkalo v bruchu. Ignorovala som to. Na hlad si tu asi budem musieť zvyknúť. Zvedavo som vykročila po obvode jaskyne. Dokráčala som až k hladine plytkého jazierka. Nie že by som sa bála vody, ale conversky (moje najobľúbenejšie tenisky) som mala už i tak dotrhané. Nepotrebovala som si ich aj zamočiť. Teda som pokračovala ďalej popri jazierku až na druhý koniec jaskyne. Pripadalo mi to ako sen. Ja, decko z mesta som si vykračovala po tajuplnej jaskyni s historickou zbraňou na chrbte a v roztrhaných jeansach.
__Na druhom konci, hneď pri vstupe do tunela, ma čosi zaujalo. Nemohla som to vidieť keď som vošla, lebo som tomu stála chrbtom. Zvláštny zhluk modrých, svietiacich žiliek tvoril dokonalý kruh. Bolo to viac ako divné a to už bolo čo povedať na taktom to mieste. V tom zhluku línii sa nachádzalo maličké slovíčko.
__„Exitëus“ prečítala som znovu nahlas. Tentoraz to už nebolo náhodne. Hneď ako som videla ten nápis napadlo ma latinské slovo exitus čiže východ. To som predsa potrebovala nie? Okrem toho, zdalo sa, že čítanie ma ta tomto mieste väčšiu moc ako inde.
__A naozaj. Pár sekúnd po tom, čo vo vlkom vzduchu zarezonoval môj hlas, sa dostavila reakcia. Žilky nahustené do zhusteného kruhu sa rozbehli ako žubrienky, keď hodíte do jazierka kameň. Tieto svetielkujúce potvorky sa však nerozutekali chaoticky ale akoby každá mierila na presne určené miesto. Pomaly utvorili akoby oblúkovitý rám ktorý matne, prívetivo žiaril. Bála som sa oveľa menej ako vtedy na skale. Nie, že by sa mi také veci stávali každý deň, ale začínala som veriť, že tu nič nie je nemožné. Prídavné meno „mystický“ tu dostávalo úplne iný rozmer.
__Len čo žilkovanie utvorilo rám, stena sa slabo zavlnila. Možno to bol len optický klam, ale mne sa zdalo akoby som sa na ňu dívala skrz vodnú hladinu, ktorú práve narušili dažďové kvapky.
__Akurát som sa jej chcela dotknúť a zistiť čo je vlastne zač, keď stena zmizla. Zízala som do čiernej chodby. Bola tam tma. Cítila som nutkanie zvrtnúť sa a vrátiť sa na kamennú terasu. Ale čo potom? nedokázala by som sa vyštverať hore po tej strmej stene. Neboli v nej záchytné body a hore mohol byť ešte stále to zviera, ten akoby vlk.
__So stiahnutým hrdlom som sa poobzerala okolo seba. Žiadna baterka, ani fakľa alebo iný zdroj svetla. Čo som aj čakala?
__Nechcelo sa mi opúšťať jaskyňu. Aj keď bola takmer prázdna, vďaka stenám popretkávaným modrou pavučinou mala aspoň aké také osvetlenie. V tej chodbe bola tma. Nič, len čierno čierna tma. Nedovidela som na koniec, netušila som kam vedie. Vedela som len že nemám na výber.
__Amanda nebuď ako malé decko! Preboha máš sedemnásť rokov a bojíš sa tmy? Decko! vynadala som si v duchu. Triasla som sa, keď som zodvihla nohu, aby som vykročila do temnej chodby, ale šla som. Pomaly som sa vzďaľovala od matného svetla jaskyne. Rukou som šmátrala po drsnej stene. Chodba nemala v priemere ani po metra. Aká bola dlhá som mohla len hádať. Sto metrov? Dvesto? Stáčala sa doprava. Svetlo som už nevidela. Jediné čo som počula bo môj hlasný dych odrážajúci sa od úzkych stien a šuchot nôh po prašnej zemi. Kráčala som veľmi obozretne. Snažila som sa vyvarovať dlhých krokov, ťahala som nohy po zemi. Ak by bola predo mnou nejaká priepasť, bola tak oveľa väčšia šanca že neskončím na jej dne.
__Môžeš sa kedykoľvek vrátiť! Len pokoj Ams, len pokoj... opakovala som si v duchu a nahovárala sama sebe, že je to pravda. Po približne polhodine chôdze, keď ma už začína cha chytať klaustrofóbia a zmýšľala som na návrat, som narazila špičkou topánky o niečo tvrdé a pevné.
__Ak by som nemala hrdlo stiahnuté, určite by som kričala. Nervy som mala napnuté na prasknutie. Roztrasenou rukou som hmatkala do priestoru pred sebou. Nič.
__Nohou som znovu šťuchla do predmetu na zemi. Pripomínalo to stenu, ale rukou som predsa na nič pevné nenarazila! Nedávalo to zmysel.
__Špičku topánky som posúvala po stene toho predmetu nahor. Zrazu mi predmet zmizol spred nohy a tá sa posunula do voľného priestoru. Ďalší nával paniky. Položila som nohu dole, aby som nadobudla rovnováhu a tá ostala na akejsi vyvýšenine. Stúpila som na ňu teda i druhou. Zdala sa byť rovnako pevná ako zem. Nohu som zase pomaly šúchala po zemi pred seba až som narazila na ďalšiu prekážku. Test rukou mi prezradil, že sa ešte stále na konci chodby nenachádzam. Konečne mi to docvaklo!
__Schody! Bože ja som ale idiot... Niečo také jednoduché, niečo s čím som sa stretávala každý deň mi ani len nenapadlo. Ani len na um mi nezišlo že by som mohla naraziť na čosi tak obyčajne na tomto mieste. Musela som sa smiať.
__Rezko som stúpala po kamenných schodoch s rukou stále šmátrajúc po stene vedľa seba. Istota je istota. Stúpala som tak sebaisto, že som ani len nepomyslela na to, že všetko má svoj koniec, aj tieto schody. Tvrdo som hlavou narazila o strop. Pred očami som zbadala hviezdičky.
__„Dočerta!“ schuti som zakliala a pravou rukou som si začala šúchať boľavú časť hlavy. Ľavú som mala ešte stále položenú na drsnej stene.
__Len čo bolestivé pulzovanie v hlave prestalo, dala som sa do skúmania stropu. Jemne som ho ohmatkávala. Bol to iný materiál ako steny v chodbe. Podobal sa na drevo. Bol jemne vlhký. Skúsila som potlačiť.
__Zdalo sa, že sa trošku nadvihol, ale možno sa len moje ruky zaborili hlbšie do srpráchnivetého dreva. Vystúpila som ešte pár schodíkov vyššie, až som sa musela skrčiť v priestore medzi schodiskom a stropom nado mnou. Zaprela som sa doň chrbtom a rukami. Pomaly som sa pokúsila postaviť a tým aj nadvihnúť poklop. Protitlak bol naozaj silný ale nejakým zázrakom bol po chvíli preč. Obklopilo ma svetlo a postavila som sa tak prudko, že som skoro stratila rovnováhu a spadla po schodoch naspať do čiernej chodby.
__Dezorientovane som sa obzerala okolo seba. Vykúkala som zo zeme uprostred lesa. Pohľad mi padol na čerstvo odvalený kameň. Zrejme ležal na poklope a váhou mi bránil jednoducho ho otvoriť. Zaprela som sa a vytiahla z tej štvorcovej diery. Len čo som bola von a postavila sa opäť na nohy, poklop zaskočil na svoje miesto a kameň sa pregúlil naspať naň. Z vrchu bol porastený trávou a lišajníkom. Ak by som nevedela že ten otvor tam je, pravdepodobne ho nikdy nenájdem. Nadvihla som obočie a uskočila o krok dozadu, keď okraje poklopu na modro zažiarili a zmizli. Vydýchla som uľahčene. Bolo to strašne divné miesto. O chrbát sa mi jemne šuchol Luthiel, akoby chcel pripomenúť, že je ešte stále tam. Naozaj, ak by som necítila jemné trenie jeho pásu na ramene a chrbte, aj by som naň zabudla. Bol ľahučký ako pierko, vôbec nemal váhu ťažkej kovovej zbrane. Pomaly som vykročila pomedzi jemne zelené stromy. Všetko tam bolo také svieže zelené a listnaté. Vliekla som sa bez nejakého konkrétneho cieľa, proste som šla. V končatinách som začínala pociťovať únavu keď som pred sebou druhý krát v ten deň - aj keď som mala pocit že odvtedy ubehol týždeň a nie len pár hodín - zbadala otvorené priestranstvo. Po pár minútach chôdze som sa dostala znovu k okraju útesu, tentoraz som sa však nachádzala v oveľa nižšom bode. Netrvalo ani desať minút, útes som obišla a dostala som sa dole do údolia. Keď som sa zadívala na kamennú stenu útesu, už som nedokázala určiť, z ktorej terasy som temer spadla dole. Bolo ich tam neskutočné množstvo. Vyzeralo to ako kameňolom, no kaskády jasne neboli dielom človeka. Na to boli až príliš divoké, príliš prírodné.
__V údolí to vyzeralo oveľa civilizovanejšie ako v hustom lese hore. Stromy zredli, sem tam som mala pocit, že som narazila na aký taký chodník. No ako každá cestička v lese vyšľapaná zverou, aj tie moje sa končili neurčito medzi stromami. Šla som už niekoľko hodín, ktoré však mohli byť pokojne iba minútami. Stratila som pojem o čase, postrehla som len, že slnko sa lenivo posúva na západ po oblohe. Nohy ma boleli a žalúdok sa mi skrúcal akoby chcel cez ústa vyskočiť von a nájsť si iného majiteľa, ktorý sa oň lepšie postará.
__Unavená a zničená som klesla pod košatý dub a temer okamžite upadla do tvrdého spánku. Mala som pocit, že ležím v posteli s voňavými obliečkami a nie na machu pri drsnej kôre stromov. Únava bola vždy tou najlepšou uspávankou.
Znovu dúfam, že sa vám diel páčil. Ako stále, komentáre ma potešia
) cize ak vas potom nieco napadne, nevahajte napisat... mozno sa toho chytim..
ďakujeem 
