Príbeh Amandy Moorovej

[Coraline519]

super diel fakt dobre si to sekla a páčilo sa mi meno Gevara
len ma nahnevalo že Amanda nemohla počuť čo sa stalo Deiranovi
a inak sa teším na ďalší diel

[Ardinka]

čítala som celý príbeh a veľmi sa mi to páči dúfam, že pokračovanie bude čoskoro, už sa neviem dočkať

[Silva]

Dakujem, pokračovanie bude ale neviem kedy.. nemam teraz nejak čas na písanie a potom bude škola tak.. no neviem vážne

[Integra]

nevadí čím dlhšie to budeš písať tým väčšiu chuť budeme mať do čítania a tak budeš mať viac fanúšikov

[Jaina]

Keďže som nenapraviteľná otrava: Kedy asi bude ďalší diel?

[Silva]

och ja ho mám v hlave ale som strašne lenivá ho napísať XD

[Jaina]

Tak to sme na tom rovnako

[Silva]

ale ja sa hecnem a napisem nieco, slubujem xD

[Maggi]

ja som bola na dovolenke a potom som nejak zabudla dočítať posledné diely ale ten sekundárny bol fakticky fantastický! Vážne ma tvoj príbeh baví, nikdy sa nenudím a viem si to perfektne predstaviť v čom vidím veľké plus!

[Silva]

Dnes som napisala dva riadky! ah boze none inspiracio

[oskar123511]

Pozri, ak napíšeš každý deň dva riadka, tak o pár rokov je na svete hned niekoľko nových dielov.

[Silva]

Uz mam dost na novy diel ale nemam ukoncenu myslienku v nom cize najprv to uzavriem a az tak dam... bude dlhsi asi 4 strany

[fluky]

vrelo tie 4 strany očakávame

[Silva]

Úvod: Tak konečne! v prvom rade sa chcem ospravedlniť, že toľko meškám s dielom. Mala som príliš rušný mesiac a môj život bol trochu hektický či už po zdravotnej alebo citovej stránke. Tak snáď vám bude ospravedlnením aspoň takmer dvakrát dlhší diel ako obyčajne dúfam, že Vás zaujme a nebudete sklamaní ZDAR ČÍTANIU!

(16. diel)
__„Verita, tvoja priateľka už isto spí... Hovor už konečne. Čo sa stalo môjmu synovcovi?“ ozvalo sa cinkanie riadu a potom akýsi zvuk, pravdepodobne ťahanie stoličky po kamennej podlahe. Bola som úplne čulá.
__Verita si vzdychla, zaznelo tiché buchnutie, akoby položila na stôl šálku.
__„Boli sme na ceste do Sebrae nabrať nejaké zásoby. Stopovalo nás magistérium, odhalili nás, keď sme sa schovávali vo Worthských lesoch. Myslela som, že už je po nás.. ale poznáš Deiriana. Vždy vedel skvele unikať.“ Nastala krátka odmlka a ďalšie tlmené buchnutie a stôl. Po chvíli sa ozval Harpen.
__„áno, to áno... Tak čo sa stalo? Morsalysine hliadky nemajú ďaleko od magisterských Arcánov. Obaja sú to nebezpečný nepriatelia, ale veď doteraz ste stále ušli.“
__„tesne pred tým, sme stretli.. ju.“ Zrejme tým myslela mňa. V miestnosti na druhej strane dverí nastalo ticho. Mala som pocit, že obaja upierajú pohľady na dvere, za ktorými som mala spať ja.
__„Kto je vlastne to dievča, Verita? Príde mi naozaj veľmi... zmätená“
__„Ja o nej vlastne ani veľmi veľa neviem, Harpen. Našli sme ju v lese. Bola veľmi podivne oblečená.. Deirian trval na tom, že ju zoberieme so sebou. Odmietala som pochopiteľne, mohla byť špeh ale on si nedal povedať. Tvrdil, že si niečo všimol a povie mi to neskôr. Protestovala som ale, vieš.. je mu tak podobný.“ hlas jej zabalansoval na poslednom slove. Trochu som sa nadvihla na posteli. Zavŕzgala a ja som stŕpnuto ostala v krkolomnej polohe na lakťoch. Opatrne som klesla naspať na vankúš a nahla sa k dverám. Tentoraz žiaden zvuk neprezradil, že ich tak trochu špehujem.
__„Povedal ti to?“
__„Nie, hneď na druhý deň nás chytila hliadka. Deirian sa snažil ich odlákať a zamieril do lesa ale mali so sebou mága..“
__„och nie...liany?“
__„korene. Bol to mocný čarodej..“ odpovedala a znovu nastalo ticho. Po nenápadnom sŕkaní a prehĺtaní sa znovu ozval Harpen.
__„takže nevieš, prečo chcel brať to dievča so sebou?“ opýtal sa so záujmom svojím papierovým hlasom.
__„ale, myslím, že už viem. Ona má Luthiel.“
__„to.. nie je možné. Luthiel je legenda. Sám som ho hľadal.. ale to už bolo dávno, bol som mladý a hlúpy“ šok v jeho hlase bol taký očividný, že som až mala pocit akoby som ho videla na vlastné oči.
__„Aj ja som si to myslela. Ale keď ho vytiahla v tom hostinci v Sebrae, neverila som vlastným očiam. Vieš čo to znamená? Ak Luthiel slúži jej, máme menší problém.“ Harpen neodpovedal. Napätie v miestnosti by sa dalo krájať. Ležala som stuhnutá s hlavou natiahnutou k tenučkým dverám Bála som sa čo i len pohnúť aby som nenarobila zbytočný hluk. Nechcela som si ani len predstaviť, čo by urobila Verita ak by zistila, že načúvam.
__„Čo máte v pláne? Mala by si ju niekam skryť..“
__„Ideme do Kyrru. Nemôžem dopustiť aby sa opakovalo to, čo so Sebasthianom. Deiriana mi už nezoberie“ Hlas sa jej zatriasol ale ako vždy ovládla svoje emócie.
__„zbláznila si sa? Nemôžeš ju vziať do mesta kde má hlavné sídlo.. ona“
__„ale môžem. V Kyrre ma hľadajú, vlastne moja tvár je tam na zozname najhľadanejších osôb. Potrebujem ju. Bude nenápadná.“
__„Verita...“
__„Mne je to jedno Harpen. Je mi fuk či Morsalys dostane Luthiel. Nezaujíma ma to, pokiaľ bude Deirian zase pri mne a v poriadku“
__„Verita, vystavíš ju obrovskému nebezpečenstvu. Je to môj synovec, ale aj ja chápem, že Luthiel.. a teraz aj to dievča, je oveľa dôležitejší.“
__„Nie Harpen, ona mu to dlží. Ak by nebolo jeho, nikdy by som pri nej ani len nezastavila. Ak by sme boli sami, ušli by sme im hravo, ale on sa pokúšal chrániť ju.“ v posledných slovách zaznel osteň žiarlivosti a mňa pichol pocit viny. Vedela som, že ja môžem za to, že Deirian je preč. Vedela som to, ale nechcela si pripustiť. Teraz však, keď to Verita tak necitlivo povedala Harpenovi, nemohla som to už ignorovať, aj keď len sama pred sebou. Po chvíľke ticho prerušil Harpenov hlas.
__„a čo čakáš odo mňa, dievča? Myslíš si, že budem napomáhať tomu, aby sa tá ženská dostala k nekontrolovanej sile ako je Luthiel?“
__„ale Harpen, veď, dobre vieš že zbaviť Luthiel jeho pôvodného vlastníka je ťažké.. a nemyslím, že by Amanda prešla na jej stranu.“ zamyslela som sa. O Morsalys som zatiaľ vedela len to, čo mi povedala Verita v Sebrae. Podľa toho mi myšlienka, že by som mala s ňou čo i len hovoriť bola nepríjemná.
__„potrebujem ťa ako liečiteľa.“ povedala a konečne uvoľnila potláčaný ston.
__„ach, samozrejme.. Tvoje rameno. Prepáč, zabudol som..“ ozvalo sa vŕzganie stoličky o podlahu a následne ďalšie vzdychy.
__„ Morteus ardor, pravda?“ ozval sa Harpenov hlas, bližšie ako som predpokladala. Narýchlo som klesla na vankúš a zavrela oči. Srdce mi bilo ako o preteky.
__„Zaútočili na nás keď sme odchádzali zo Sebrae“
__„Len tak? V Sebrae bývajú väčšinou mierumilovní..“
__„Mešec s peniazmi mal Deirian a my sme potrebovali zásoby.“ povedala prosto.
__„aha.. chápem... vidím že si použila odvar z Aveumy. To nebolo múdre.. Vydržala si síce docestovať sem, ale uvedomuješ si akú bolesť si pre seba tým nedokonalým liečením pripravila? Musím ti nanovo strhnúť pokožku.“ v jeho hlase bolo jasne poznať starosť. Harpen mal Veritu naozaj rád.
__„Ja viem, ale ak by som Aveumu nepoužila tak sa sem nedostanem. Rob čo musíš.“ takmer desať minút nebolo počuť nič len cinkanie a náhlivé kroky. Zdalo sa, že niekto niečo prenáša po izbe.
__„Drahá, prepáč ale nemám tu nič na umŕtvenie. Budeš to musieť vydržať.. tuná zahryzni do tohto..“ posledných pár minút ticha nečakane prerušil tlmený výkrik. Strhla som sa. Jedna časť môjho ja bola zvedavá, čo robia a druhá si bola istá, že to vidieť nechce. Stisla som pery, keď znovu vzduch preťal Veritin potláčaný výkrik.
__Tá osoba bola na mňa nepríjemná, zlá sa sarkastická ale brala ma so sebou aj keď nemusela. Už len pre tento čin, som ju začínala naozaj ľutovať.
__Bolestná kakofónia zvukov trvala asi len zo desať minút ale mne prišli naozaj nekonečné. Je príšerné počúvať ako trpí niekto koho máte - aj keď v tejto situácii je to naozaj nečakané - radi.
__Konečne ticho. Slabulinké dychčanie niekoho kto je rád, že peklo už skončilo pomaly ustávalo.
__„Verita, pôjdeš do mojej spálne. Minimálne šesť hodín sa nesmieš hýbať lebo sa ti čerstvá pokožka znovu potrhá.“ ozval sa zvláštny akoby sípavý zvuk a tiché stonanie.
__V miestnosti nastalo ticho. Jediný zvuk ktorý som počula boli pomalé šuchotavé kroky. Harpen zrejme ešte stále chodil po hlavnej izbe. Na viečka mi začala sadať únava.

__V miestnosti bol ťažký vzduch. Vlhkosť a zatuchlina boli neprehliadnuteľné. Deirianov neprítomný pohľad smeroval na kamennú stenu oproti. Dobitý sa opieral o studený múr v malej cele. Tvár mal prepadnutú, tmavé vlasy špinavé. Jediné čo sa nezmenilo, bol snehový odtieň jeho pokožky, no aj tú poznačili tmavé podliatiny.
__Kdesi v pozadí sa čosi pohlo no Deirian nereagoval. Prázdne oči naďalej pozorovali to isté miesto na sivom kameni. Bola tam tma a oči chudého potkana hladne zasvietili v kúte.
__Až ťažké kroky a vŕzganie hrubých dubových dverí špinavej cely ho donútili zodvihnúť hlavu. Strážnik ktorý sa zjavil aj s lampášom priniesol trochu svetla do pekla ktoré zažíval väzeň.
__„Budeš konečne hovoriť?“ opýtal sa chrapľavým hlasom. Z jeho dychu bolo cítiť rum a zanedbávanú hygienu. Bol to len strážca väznice, nie člen hliadky. Deirian stratil záujem. Za tie tri dni, čo bol v zajatí, nepovedal ani jedno slovo. Strážnici nevedeli koho majú, vedeli len, že cestoval s Veritou. Ona bola hľadaná ako dezertérka, nie on.
__Na ňho poľovalo magistérium. Ak by vedeli túto informáciu, uvítali by ho ako spojenca, ale on nechcel byť ani jedno ani druhé. Netúžil pomáhať Morsalys a zároveň vedel že magistérium nepresvedčí, že sa mýli.
__„Bude hovoriť.“ Povedal jeden z dvoch členov hliadky ktorý stáli hneď za strážnikom. Na ich tvárach bolo vidieť, že sa im hnusia obaja. Aj dobitý Deirian aj zanedbaný strážca.
__So zažltnutým úsmevom im strážnik ustúpil z cesty. Deirian vedel čo príde ale netušil či zvládne ďalšie nápory bolesti v mlčaní. Keď ho za ramená schmatli dve svalnaté ruky, v očiach sa mu mihol strach..

__Prudko som sa posadila na posteli. Vlasy som mala mokré od nočnej mory ktorá ma prenasledovala. Ústa som ešte stále mala pootvorené vo výkriku ktorý sa mi vydral z hrdla len čo Deiriana odvliekli. To nebolo normálne. Sny boli až príliš živé na to aby ostali len snami. Postavila som sa z tvrdého lôžka a vyšla do hlavnej izby ktorá slúžila ako kuchyňa aj obývačka.
__Harpen sedel za stolom a čosi lúštil na obrovskom kuse prírodného papiera. Tým čiaram som nerozumela ale vyzeralo to ako nejaký technický nákres ktorý nám ukazovali na geometrii. Skôr ako som si stihla pozrieť čo sa na ňom nachádza, Harpen ho rýchlo zvinul.
__„zlé sny? Počul som ťa vykríknuť.“ opýtal sa starostlivo a ukázal mi na prázdnu stoličku oproti nemu. „asi nebol dobrý nápad, nechať ťa počúvať môj rozhovor s Veritou, ale mala si právo vedieť to.“
__„vy... Viete že som špehovala?“ opýtala som sa zoskočene. Sen mi už temer vyprchal z mysle. Ledva som si spomenula na detaily, napokon ako skoro vždy keď sa mi niečo snívalo.
__„samozrejme, že som o vedel. Ak by som chcel, aby si spala, dám ti odvar na spánok.. Na tom lôžku mám problém zaspať aj ja. Vlastne tú miestnosť normálne používam ako sklad nie ako izbu.“ usmial sa a zložil si ruky na ošúchanej doske stola.
__„mám pár otázok.. Teda ak Vám to nevadí..“ vedela som že pýtať sa na niečo o nej bez nej je neslušné ale Verita mi nikdy na nič vlastne normálne neodpovedala. Prepásť svoju šancu by bolo nanajvýš hlúpe.
__„pýtaj sa.“ ukázal mi na stoličku pri stole a sám sa postavil. „Dáš si šálku čaju? Mám pocit, že nie som dobrý hostiteľ“
__„ďakujem“ prikývla som sa posadila sa na ponúkanú stoličku. Pár minút som mlčala, Harpen medzi tým pobehal svižne po neveľkej hlavnej izbe. O chvíľku stál na stole keramický čajník. Harpen vytiahol rôzne plátenné kapsičky a z každej nasypal do čajníka trochu sušených byliniek. Zvedavo som ho pozorovala až som takmer zabudla na svoje otázky.
__Keď vzal pridal poslednú lyžicu medu, zamiešal čaj a nalial ho do pripravených šálok, konečne som našla reč.
__„Nechcem sa vypytovať.. Verita sa pravdepodobne naštve ale, kto je Sebasthian?“ položila som otázku opatrne. To meno mi uviazlo v pamäti hlavne preto, že Veritin hlas sa mu tak zúfalo chcel vyhnúť.
__„To je dlhý príbeh dievča..“ posnažil sa zahovoriť ale moje očakávanie a mlčanie ho prinútilo pokračovať v rozprávaní. „No, vzhľadom na to, že Verita ťa chce zatiahnuť do samotného pekla.. Máš právo vedieť jej pohnútky. Je od nej sebecké, že ti nič nepovedala.“ Obaja naraz sme chytili do rúk šálky s horúcim čajom. Starec si pomaly priložil okraj šálky k perám a trochu uchlipol. Čakala som na ďalšie rozprávanie a tak som tiež medzi tým ochutnala Harpenov čaj.
__Bol skvelý, nikdy som nič podobné nepila. Naozaj som nevedela identifikovať jeho ingrediencie, jediné, čo mi bolo známe bola charakteristická vôňa a chuť lúčneho medu. Než som sa stačila zamyslieť nad tým čo všetko mi ešte nápoj pripomína, Harpen položil svoju šálku a konečne spustil rozprávanie.
__„Verita je posledná zo svojej rodiny. Žili odjakživa v Kyrre a neboli práve naklonení magistériu, pretože to chcelo zabrať ich majetok nadobudnutý za mnohé generácie. Samozrejme, že keď sa ukázalo, že Morsalys sa dostáva k moci, pridali sa k nej. Obaja jej rodičia boli zavraždení v spánku. Doteraz sa nezistilo či ich dobodali špehovia magistéria v Kyrre alebo sa tak stálo na Morsalysin príkaz. Každopádne vtedy dvadsaťtriročná Verita sa pridala k jej vojsku. Vďaka svojmu talentu v boji, húževnatosti a z veľkej miery aj vďaka svojej krvi sa ani nie za tri mesiace vypracovala na prestížnu veliteľku hliadky. Tam stretla jeho, Sebasthiana. Ich vzťah netrval dlho ale boli jeden z najsilnejších párov, čo som poznal. On bol generálom ona veliteľkou elitnej jednotky. Ak by nezúrila vojna, mohli mať ideálny život.“ uzavrel vetu a znovu si odpil už z poloprázdnej šálky.
__„akosi nechápem pointu.“
__„si strašne netrpezlivá, takto ďaleko nezájdeš, drahá.“ pokarhal moju prílišnú nedočkavosť. Zahanbene som sklopila pohľad na stôl a na bledých lícach mi naskočili jemné červené fľaky.
__„No ako som vravel, bola vojna. Sebasthian zistil, že jeho brata prenasleduje magistérium..“
__„Prečo?“ skočila som mu do reči. Vedela som, že je to neslušné ale za posledné dni s Veritou som už cítila zúfalú túžbu rozprávať sa, klásť dotieravé otázky.
__„To ti raz Deirian porozpráva sám.“ odvetil mi a moje drzé prerušenie obišiel bez povšimnutia.
__„Deirian je Sebasthianov brat?“ vyletelo zo mňa ako guľka z pušky.
__„Amanda, viem, že si netrpezlivá ale ak ma to nenecháš dorozprávať, nič sa nedozvieš. Navyše Verita by sa mala o chvíľku zobudiť a nemyslím, že by bola nadšená našim rozhovorom.“ znovu som sa zahľadela na dosku stola a poslušne mlčala čakajúc na pokračovanie.
__„Takže, Deirian musel opustiť Natyrn. On na rozdiel od jeho brata podporoval magistérium nie Morsalys. Keď sa Sebasthian dozvedel, že jeho brat ma problémy požiadal Morsalys aby ho uvoľnila zo služby a on mu mohol pomôcť utiecť, pretože ho stopovali Arcáni. Ona však o tom nechcela ani počuť, namiesto toho mu pridelila nové úlohy - samé drancovanie, prepady, špehovanie. Všetko čo jej temné vojsko potrebovalo. Sebasthianova láska k bratovi však prevážila nad ich starými spormi a aj lojalitou k Morsalys a odišiel od vojska.“ odmlčal sa a dopil posledné zvyšky čaju. Moja šálka bola ešte z troch štvrtín plná, tak som bola zaujatá jeho rozprávaním. Napäto a hlavne bez slova som čakala čo bude ďalej.. Aj keď som to tak trochu tušila.
__„Morsalys neakceptuje dezertérov. Tí ktorí ju zradia majú len dve možnosti: zomrieť alebo sa vrátiť a podstúpiť následky jej trestu. Sebasthian sa nemienil vrátiť, nie bez Deiriana.“ zatajila som dych. Vedela som, čo príde. Aj keď som Sebasthiana nepoznala, v hrdle mi navrela hrča.
__„zastihli ho v lese, bojovali len krátko. Bol síce mimoriadne nadaný bojovník ale voči celej hliadke nemal šancu. Tí ktorí s ním bojovali, ktorým velil, presne tí ho odprevadili na druhý svet. Veritu to zlomilo. Nikdy nebola práve otvorená, vždy bola introvert ale toto ju uzavrelo na niekoľko zámkov. Dezertovala od Morsalys ktorá nechala popraviť Sebasthiana a vydala sa dokončiť jeho snaženie, a to nájsť jeho mladšieho brata. Ona bola šikovnejšia v maskovaní preto sa jej podarilo uniknúť. Našla ho a odvtedy sú spolu.“ Spolu? Ozval sa malý žiarlivostný hlások v mojom podvedomí.
__Bože Amanda, spamätaj sa. Správaš sa ako tie kravy, čo máš v triede. V myšlienkach som okamžite zablúdila k mojím spolužiačkam na strednej. Zdalo sa mi to tak vzdialené! Akoby toto bola realita a všetko môj predchádzajúci život len nejaký čudný sen v ktorom ľudia mali mobily, internet a lietadlá.
__„To, že jeden z mojich synovcov už nežije mi prišli povedať až spolu asi pred rokom.“ až teraz som si uvedomila, že Harpen ešte rozprávanie neskončil. „Prišli mi to oznámiť spolu. Ostali tu približne dva mesiace, potom odišli a znovu som sa dozvedel o okolitom dianí až dnes.“ uzavrel vetu a slušne čakal na moju reakciu.
__Nevedela som, čo si mam o tom myslieť. Teraz som už trochu chápala, prečo je Verita taká aká je, ale naozaj som nevedela čo na to povedať. Rozhodla som sa preto zmeniť smer rozhovoru.
__„Vy sa tu prečo ukrývate? Ste na strane...?“ stále mi prišlo čudné vyslovovať tie krkolomné mená. Bála som sa, že ich nejak skomolím alebo čo, a tak som nechala myšlienku neukončenú.
__„Nie, nestojím na niečej strane. Keď sa začalo toto šialenstvo, žil som ďalej svojim životom ale okolnosti ma donútili stiahnuť sa z môjho domčeka do tejto jaskyne.“ toto je jaskyňa? zahľadela som sa na pekne, útulne zariadenú izbu. Steny boli síce sivé a kamenné no aj tak mala veľmi ďaleko od akéhosi brlohu.
__Za chrbtom sa mi ochkalo buchnutie. Verita za sebou zavrela Drevené dvere vedúce zrejme do Harpenovej spálne.

Záver: A opäť je tu koniec dielu ako stále vás prosím aby ste napísali svoje komentáre čo sa vám konkrétne nepáčilo alebo páčilo, čo by ste zmenili alebo čo by ste zase pridali alebo odobrali

[Silva]

ale notak ja viem ze som vas nechala dlho cakat ale ze by az tak ze by som prisla o vsetkych citatelov? sakra!