Príbeh Amandy Moorovej
Napísal: Ned 14 Jún 2009, 19:39
Príbeh Amandy Moorovej
Úvod: Hneď na začiatok by som rada podotkla, že tento príbeh nebude taký na aký ste zvyknutí. Ak čakáte schému : obrázok - dva riadky - obrázok ... Tak rovno stlačte tlačítko naspäť. Tento príbeh píšem už dlho, vlastne je to moja súkromná knižka. Mám už napísaných slušných pár strán a stále píšem. Bohužiaľ nemám čas fotiť každú scénku v hre Sims. V prvom rade by ma to nebavilo pretože ja som skôr spisovateľ ako hráč. Budem sa však snažiť scény prostredie opísať tak aby ste ilustrácie nepotrebovali. Samozrejme však nemôžem hru Sims vynechať kedže je to hlavné zameranie tohto fóra, preto som sa rozhodla, že postavičky ktoré budú hlavné a dôležité pre dej Vám zhotovím v hre The Sims 3. Ak Vám to nebude prekážať, rada by som sem tam príbeh doplnila aj vlastnými skicami a ilustráciami ktoré sa zrodili výlučne v mojej hlave a v hre sa dosiahnuť nedajú. Snáď sa vám môj netradičný príbeh zapáči.
Gramatické chyby prosím ospravedlňte, človek je tvor omylný..
Hlavná predstaviteľka Amanda Moorová:
I. (diel 1. )
*Začiatok konca či koniec začiatku?*
__Sedela som v škole na hodine matematiky a viečka sa mi pomaly zatvárali. Profesor sa niečo snažil vysvetliť pred tabuľou tvrdohlavej triede. Na tento predmet som nikdy talent nemala. Vlastne som nikdy neprejavila nezvyčajné schopnosti v akomkoľvek odbore. Tupo som zízala na krehkého starca pred katedrou, keď rozdával opravené testy.
__Amanda Moorová - Dostatočný, počet bodov 32
__Naozaj úžasné. Ďalší predmet do zoznamu pre opravu známok. Flegmaticky som posunula test po lavici ďalej od seba. Nemala som chuť dívať sa na ďalší dôkaz mojej priemernosti.
__Priemerná - to bolo presne to slovo čo ma vystihovalo. Žila som v centre Bratislavy, moji rodičia neboli rozvedení (aj keď svojim spôsobom akoby boli), mala som otravného mladšieho brata, ako každé sedemnásťročné decko som chodila na strednú školu.
__Občas som však mávala taký zvláštny pocit akoby som sem nepatrila. Nie do tejto lavice, nie do tejto školy či mesta alebo štátu. Všeobecne do tohto času. Vôbec som nechápala témy, ktoré vždy preberali moje spolužiačky. Odtieň lesku na pery či chutní maturanti ma nikdy nezaujímali. Občas som sa zapojila a pridala nejakú “duchaplnú” poznámku no inak som bola v podstate triedny outsider. Naozaj som v škole obľubovala len hodiny dejepisu. Moji spolužiaci otvorene zívali, ja som sa vrhala na každú dostupnú informáciu. Vojny ranného stredoveku, králi a kráľovné, či už alebo naivná viera tamojších ľudí v mágiu a nadprirodzeno, ma fascinovali oveľa viac ako školské klebety.
__„Am, nespi... Skončili sme, poď na autobus..” zo zamyslenia ma vytrhla Carin keď som akosi prepočula zvonenie ohlasujúce koniec vyučovania. Zamrmlala som čosi ako súhlas a rýchlo zhrnula učebnica a aj nepodarený test do plátanej tašky cez plece. Domov sa mi práve nechcelo ale čo by som robila sama v centre mesta? Zamierila som teda ako posledná za skupinkou spolužiakov k najbližšej autobusovej zastávke. Moje “kamošky” som dobehla až tam. To Veronika bola už v strede otvoreného ohovárania akejsi prváčky: „....a keby ste len videli tie nemožné vlasy čo nosí a myslí si, že je dokonalá alebo čo..” zatiahla a pohodila vlasmi s neprirodzene červeným melírom. Postavila som sa k skupinke spolužiačok s tichým úsmevom miesto pozdravu. Spomínanú prváčku som nepoznala a Veroniku som nejak nemala v láske preto som sa zdržala komentára a zahľadela sa na svoj odraz v najbližšom sklenenom billboarde. Odtiaľ na mňa zazeralo vysoké chudé dievča zelenými očami. Moje tmavé vlasy sa jej jemne vlnili po pleciach. Jednoduché čierne tielko trošku viselo na mojej kostnatej postave. Nebola som anorektická to nie. Jednoducho som bola z tých deciek čo rýchlo vyrástli a preto ich postava vyzerala akoby ju niekto natiahol. Jednoznačne som bola najmenej originálne oblečená z prítomných báb. Takej Lucii sa nedalo konkurovať.
__ „..hej, čo je dnes s tebou? Si akoby duchom neprítomná.” ozvala sa znovu Carin ktorú som ako jednu z mála mohla prikladať k tým lepším kamoškám. Skôr ako som jej stihla odpovedať samozrejme sa ozvala Verona s ďalšou “inteligentnou” poznámkou. „to je samozrejme ona vždy..” odfrkla. Ignorovala som ju a pomaly som šepla Carin odpoveď na jej otázku. „Otec sa má dnes vrátiť domov.” zamrmlala som ticho tak aby to počula len ona.
Viem, že vám prídu niektoré celky akoby neukončené, avšak nechcem dávať veľa textu naraz, aby som neodradila menej zdatných čitateľov. Kapitoly sú rozdelené rímskymi číslicami ako v mojej knihe, avšak diely sú označené malým fontom v zátvorke (kapitola a diel nie sú to isté)
Snáď Vás zaujmem
PS: ak by som to mala knižne zaradiť, radila by som toto dielo medzi žáner Fantasy (aj keď to tak teraz ešte nevyzerá)
EDIT: btw tam kde mal byt odsek som dala prázdny riadok lebo akosin tu odseky nefunguju a strasne sa na to pozeralo
Úvod: Hneď na začiatok by som rada podotkla, že tento príbeh nebude taký na aký ste zvyknutí. Ak čakáte schému : obrázok - dva riadky - obrázok ... Tak rovno stlačte tlačítko naspäť. Tento príbeh píšem už dlho, vlastne je to moja súkromná knižka. Mám už napísaných slušných pár strán a stále píšem. Bohužiaľ nemám čas fotiť každú scénku v hre Sims. V prvom rade by ma to nebavilo pretože ja som skôr spisovateľ ako hráč. Budem sa však snažiť scény prostredie opísať tak aby ste ilustrácie nepotrebovali. Samozrejme však nemôžem hru Sims vynechať kedže je to hlavné zameranie tohto fóra, preto som sa rozhodla, že postavičky ktoré budú hlavné a dôležité pre dej Vám zhotovím v hre The Sims 3. Ak Vám to nebude prekážať, rada by som sem tam príbeh doplnila aj vlastnými skicami a ilustráciami ktoré sa zrodili výlučne v mojej hlave a v hre sa dosiahnuť nedajú. Snáď sa vám môj netradičný príbeh zapáči.
Gramatické chyby prosím ospravedlňte, človek je tvor omylný..
Hlavná predstaviteľka Amanda Moorová:
I. (diel 1. )
*Začiatok konca či koniec začiatku?*
__Sedela som v škole na hodine matematiky a viečka sa mi pomaly zatvárali. Profesor sa niečo snažil vysvetliť pred tabuľou tvrdohlavej triede. Na tento predmet som nikdy talent nemala. Vlastne som nikdy neprejavila nezvyčajné schopnosti v akomkoľvek odbore. Tupo som zízala na krehkého starca pred katedrou, keď rozdával opravené testy.
__Amanda Moorová - Dostatočný, počet bodov 32
__Naozaj úžasné. Ďalší predmet do zoznamu pre opravu známok. Flegmaticky som posunula test po lavici ďalej od seba. Nemala som chuť dívať sa na ďalší dôkaz mojej priemernosti.
__Priemerná - to bolo presne to slovo čo ma vystihovalo. Žila som v centre Bratislavy, moji rodičia neboli rozvedení (aj keď svojim spôsobom akoby boli), mala som otravného mladšieho brata, ako každé sedemnásťročné decko som chodila na strednú školu.
__Občas som však mávala taký zvláštny pocit akoby som sem nepatrila. Nie do tejto lavice, nie do tejto školy či mesta alebo štátu. Všeobecne do tohto času. Vôbec som nechápala témy, ktoré vždy preberali moje spolužiačky. Odtieň lesku na pery či chutní maturanti ma nikdy nezaujímali. Občas som sa zapojila a pridala nejakú “duchaplnú” poznámku no inak som bola v podstate triedny outsider. Naozaj som v škole obľubovala len hodiny dejepisu. Moji spolužiaci otvorene zívali, ja som sa vrhala na každú dostupnú informáciu. Vojny ranného stredoveku, králi a kráľovné, či už alebo naivná viera tamojších ľudí v mágiu a nadprirodzeno, ma fascinovali oveľa viac ako školské klebety.
__„Am, nespi... Skončili sme, poď na autobus..” zo zamyslenia ma vytrhla Carin keď som akosi prepočula zvonenie ohlasujúce koniec vyučovania. Zamrmlala som čosi ako súhlas a rýchlo zhrnula učebnica a aj nepodarený test do plátanej tašky cez plece. Domov sa mi práve nechcelo ale čo by som robila sama v centre mesta? Zamierila som teda ako posledná za skupinkou spolužiakov k najbližšej autobusovej zastávke. Moje “kamošky” som dobehla až tam. To Veronika bola už v strede otvoreného ohovárania akejsi prváčky: „....a keby ste len videli tie nemožné vlasy čo nosí a myslí si, že je dokonalá alebo čo..” zatiahla a pohodila vlasmi s neprirodzene červeným melírom. Postavila som sa k skupinke spolužiačok s tichým úsmevom miesto pozdravu. Spomínanú prváčku som nepoznala a Veroniku som nejak nemala v láske preto som sa zdržala komentára a zahľadela sa na svoj odraz v najbližšom sklenenom billboarde. Odtiaľ na mňa zazeralo vysoké chudé dievča zelenými očami. Moje tmavé vlasy sa jej jemne vlnili po pleciach. Jednoduché čierne tielko trošku viselo na mojej kostnatej postave. Nebola som anorektická to nie. Jednoducho som bola z tých deciek čo rýchlo vyrástli a preto ich postava vyzerala akoby ju niekto natiahol. Jednoznačne som bola najmenej originálne oblečená z prítomných báb. Takej Lucii sa nedalo konkurovať.
__ „..hej, čo je dnes s tebou? Si akoby duchom neprítomná.” ozvala sa znovu Carin ktorú som ako jednu z mála mohla prikladať k tým lepším kamoškám. Skôr ako som jej stihla odpovedať samozrejme sa ozvala Verona s ďalšou “inteligentnou” poznámkou. „to je samozrejme ona vždy..” odfrkla. Ignorovala som ju a pomaly som šepla Carin odpoveď na jej otázku. „Otec sa má dnes vrátiť domov.” zamrmlala som ticho tak aby to počula len ona.
Viem, že vám prídu niektoré celky akoby neukončené, avšak nechcem dávať veľa textu naraz, aby som neodradila menej zdatných čitateľov. Kapitoly sú rozdelené rímskymi číslicami ako v mojej knihe, avšak diely sú označené malým fontom v zátvorke (kapitola a diel nie sú to isté)
Snáď Vás zaujmem
PS: ak by som to mala knižne zaradiť, radila by som toto dielo medzi žáner Fantasy (aj keď to tak teraz ešte nevyzerá)
EDIT: btw tam kde mal byt odsek som dala prázdny riadok lebo akosin tu odseky nefunguju a strasne sa na to pozeralo