Dik
27. dielOtvorila som jedno oko. Nado mnou bol Simon. Bol to síce pekný pohľad, ale nevedela som, či nesnívam.
„Simon, veď ty si zomrel,“ povedala som chrapľavým hlasom. Steven aj Simon si museli myslieť, že mi hrablo. A myslela som si to o sebe aj ja. Nič nedávalo zmysel.
„Sam, čo to rozprávaš? Celé tie štyri roky som bol živý a ani sa nechystám zomrieť.“
Spamätávala som sa z toho dosť dlho. Zatiaľ čo Simon so Stevenom stáli v kuchyni a húževnato sa o niečom dohadovali. Stevenovi sa pravdepodobne nepáčilo, že si svoje veci riešime v jeho byte.
„Ale Jenna vravela, že ti havarovalo lietadlo..“ zamrmlala som. Simon ku mne hneď pribehol.
„No, to som si mohol myslieť,“ povedal nahnevane. Teda... ale ak je fakt pravda, že Jenna si vymýšľala a Simon je normálne tu, živý a zdravý.. Silno silno som ho objala. Nevedela som sa ovládať. Konečne sa všetko začína obracať na dobré.. Nie, na perfektné.
„Ale prečo si mi potom ani nenapísal..“ mali sme si toho toľko čo povedať.
„Prosím vás. Toto naozaj nie je vhodné miesto,“ prerušil ma Steven. Viem, že to myslel dobre. Mal pravdu, nemohli sme len tak sedieť na cudzom gauči a rozprávať sa.
„Okej, môžeme sa stretnúť v tej takej malej kaviarni. Neviem presne ako sa volá, ale je tu za rohom, len pár metrov doprava. Vieš, ktorú myslím?“ usmial sa na mňa Simon.
„Jasné, viem, viem,“ myslím, že nemusím ani pripomínať, že som nemala ani poňatia, kde teraz vôbec som.
„Dobre, vyhovuje o druhej?“ Prikývla som. Stále som sa na neho pozerala ako na obrázok. Nemohla som tomu uveriť. Že je zasa pri mne. Potom ma už len pobozkal na líce a utekal preč, lebo Steven už doslova penil.
26. decembra 11:00
Nastal problém číslo 1 – nemala som si čo obliecť. Totiž keď som odchádzala z domu, stihla som zobrať len tie najzákladnejšie veci, ktoré boli poruke. Iba malá taštička.
Neostávalo mi nič iné, len ísť taká smradľavá niečo si kúpiť do obchodu. A zobrala som si toho viac. Nech mám zásoby na pár dní.
A už o trištvrte na druhú som išla po ulici a hľadala kaviareň. Osprchovaná, voňavá a nahodená. Volala som Nickovi.
Povedal, že najlepšie niečo úplne jednoduché.
14 : 09Dobre, mierne som meškala, ale svet sa nezrúti. Kaviareň, v ktorej sme sa mali stretnúť bola presne Simonov štýl. Ešte stále mi nejako nedochádzalo, že Simon je späť, živý.
Zazrela som ho úplne v kúte. Skoro nikto okrem neho tam nebol. A keď uvidel aj on mňa, hneď ku mne pribehol a objal ma.
Ráno som bola mierne šoknutá zo všetkého, čo sa stalo, ale teraz sa mi už úplne vybavila vôňa spred tých štyroch rokov. Omámená som si sadla na stoličku, ktorú mi odsunul a on sám si sadol oproti.
„Je ti už lepšie?“ spýtal sa ma. „Ráno si nevyzerala veľmi v pohode.“
Prikývla som, veď som ani nebola.
„Simon, prečo si sa neozval skôr?“ moja otázka znela dosť nahnevane, čo som nechcela. Nemohla som mu nič vyčítať. Bola som si sama na vien. Keby som vtedy nevymýšľala a neobviňovala ho z toho, že zato, že jeho otec zomrel, odchádza odo mňa preč. Nakoniec ani nemal na výber.
Páni, keď nájdem svoj denník, ktorý som si kedysi robila, prečítam, si, čo presne povedal. Viem určite, že som si to zapísala.
„Tiež som nevedel, že si vo Francúzsku. My sme tu odišli už vtedy. Mám tu totiž strýka. A keď išla tá reklama predvčerom večer, začal som ťa hľadať. Zavolal som ku Jamesovi Lannvimu. Povedali mi, že si odišla naspäť domov.“
„Ale keby som sa nevrátila, nestretli by sme sa, lebo by si za mnou nešiel,“ teraz som už chcela, aby to vyznelo ako výčitka. Nepáčilo sa mi, že neobetuje peniaze na let za mnou.
„Sam! Teraz som dokončil vysokú. Chcel som ísť za tebou skôr, ale celá situácia sa zhoršila, keď mama prišla o prácu. Nemali sme ani cent. Nemohol som ti ani písať, nemali sme nič. Mamin brat nám pomohol, mama si našla prácu ako kuchárka v škole a ja len pár brigád. Potreboval som vysokú školu, aby som si mohol poriadne zarábať. Mám už dvadsaťštyri, myslím, že bol najvyšší čas.“
Preboha, a ja som si celý čas myslela, že je práve mŕtvy.
„Strašne si mi chýbala,“ povedal nakoniec a ja som sa musela červenať. Bol zlatý.
„Ale ako vidím, tebe sa celkom darí, pokračuješ v tom, o čom si celý život snívala.“
„Nie je to také krásne ako som si predstavovala,“ priznala som sa. Aj tak by som mu to musela skôr či neskôr povedať.
„Prečo?“
„Doma som nezarábal toľko, čo tu. No.. vlastne. Teraz je to celé také pomiešané. Práve teraz nemám prácu. Robila som tu len jedinú reklamu. Prišla som domov, povedala rodičom, že by som tu chcela ísť bývať a oni ma za to vykopli z domu,“ zhrnula som to.
„Musím si ísť niečo hľadať. Ku tomu.. Stevenovi som prišla preto, lebo tu nikoho nepoznám. Niežeby sme spolu niečo mali, vieš,“ poslednú vetu som povedala schválne. Aj keď je pravda, že som rozmýšľala o tom, že so Stevenom niečo bude. Ale to som ešte nevedela, že sa tu zjaví Simon. Úha, mala by som si rozmyslieť čo a hlavne koho vlastne chcem...
„No.. ani ja nikoho nemám,“ povedal Simon trocha tichšie. Bola som omnoho šťastnejšia, keď to povedal.
„A plánujem si tu kúpiť byt. Zatiaľ ešte mám niečo našetrené,“ hovorila som akoby som nepočula, čo mi vraví.. „Hej, mohol by si mi to tu niekedy poukazovať. Teda... pokiaľ máš čas,“ priveľa rozprávam.
Dve hodiny ubehli určite, čo sme sa tam rozprávali. Musela som mu povedať strašne veľa vecí. A aj on mne. Skrátka, bolo nám spolu celkom fajn. Nie celkom fajn. Super úžasne.
A potom Simon navrhol, že ma odprevadí domov.
No nešli sme rovno ku Stevenovi, ale ešte predtým sme si sadli ku jazeru.
Bola už tma, no mne sa vôbec nechcelo od neho odísť. Cítila som sa s ním oveľa lepšie ako so Stevenom.
„Ehm.. niečo som ti kúpil,“ povedal, keď sme sa tam tak túlili.
A vzápätí z vrecka vytiahol náhrdelník s príveskom v tvare slzy. Bol nádherný. A hlavne keď som vedela od koho je.
„Je krásny. Ďakujem!“ usmiala som sa a zapla si náhrdelník. Už nikdy ho z krku nezložím. Urobil mi ním takú radosť..
A ani som nevedela ako, začala som ho bozkávať. Prestalo ma trápiť, že Steven na mňa čaká u neho doma a asi kvôli mne nemôže nikam odísť, lebo nemám kľúče a ani jeho číslo na mobil.
No, Stev z môjho neskoršieho príchodu fakt nemal radosť. Ale keď Simona som nevidela celú večnosť. A dnes bol taký zlatý...
Ale k Stevenovi. Otvoril mi dvere a nahnevane si sadol na sedačku. Vážne mi ani nič nepovedal.
Cítila som sa akoby som mu spravila niečo zlé. Nemal právo byť na mňa nahnevaný. Vlastne som vôbec nechápala, čo to stvára.
„Okej, tak to stretnutie sa trošku natiahlo, ale nevidela som ho strašne dlho!“ sadla som si na vedľajšiu sedačku a čakala, čo povie.
Stevenovi nebolo veľmi do reči, tak som pokračovala: „Steven, môžem tu ešte prespať jednu noc? Zajtra sa už nejako zariadim. Môžem spať na gauči a...“
„Sam,“ prerušil ma. „Ja tomu nerozumiem. Ako môžeš byť taká.. zaslepená? Veď on ťa iba využíva. Uvidel tvoju reklamu, tak za tebou hneď pricupkal.“ Týmto mi úplne vyrazil dych. Simon taký nie je. A ja som si tým bola istá. Napokon, pokojne som mohla obviniť aj Stevena z toho istého, lebo za mnou tiež začala chodiť, až po tom, čo zistil, že sa mi rozbieha kariéra. Ale radšej som to nahlas nepovedala, lebo som ho nechcela ešte viac naštvať.
„Nevieš o čom hovoríš,“ odvetila som.
„Sam, takýchto ja poznám. Teraz bude za tebou všade chodiť a otravovať ťa, ale keď prestaneš byť slávna, ani si na teba nespomenie.“
Po tomto som už viac neváhala a rozhodla som sa, že v hoteli prespím už dnes.
„Fajn, pôjdem dnes,“ zasyčala som a začala si baliť tých pár vecí, čo som tam mala.
„Preboha, neblázni! Kde chceš ísť teraz?!“
„Tam, kde mi nikto nebude robiť prednášky o mojich priateľoch.
Ja sama viem s kým sa mám baviť a s kým nie a ty mi nebudeš nič zakazovať!“ vykričala som mu a trepla dverami. Uznávam, málinko som to prehnala, ale pripomenulo mi to dôvod, pre ktorý som sa rozhodla odísť z domu.
Ubytovala som sa v hoteli, kde sme bývali s Nickom počas nakrúcania reklamy.
Bolo to trošku drahšie, ale mala som zatiaľ dosť peňazí. Dokonca aj na slušný byt. Za devätnásť rokov som si toho našetrila viac než dosť.
Tak som ešte v tú noc skončila v trojhviezdičkovom hotelovom apartmáne. Izba bola ešte krajšia ako naposledy. S obrovským krbom.
Prezliekla som sa do župana s logom hotela, no náhrdelník som si dole nedala. Stále mi to pripomínalo môjho Simona. Ale bolo mi trošku smutno. Za rodinou. Myslela som, že to zvládnem hrdinskejšie.
Pomyslela som si, že snáď sa nič nestane, keď zavolám svojej sestre a trochu sa povypytujem na rodinu. Bola som ochotná odpustiť im, čo mi spravili.
Najprv som volala Ave na mobil, no mala ho vypnutý. A potom som trochu váhavo, ale predsa, zavolala na pevnú. Zvonilo to, ale nikto mi nedvíhal. Určite už všetci spia...
Ava
„To je Sam!“ zajačala som. Bola som šťastná, že vidím jej meno na displeji a môžem sa s ňou porozprávať. Už som chcela chytiť slúchadlo, no ocko ku mne hneď pribehol a zakázal mi to.
„To prečo?“ nechápavo som sa spýtala a zobrala som si na ruky Richarda, ktorý sa mi motal okolo nôh.
„Vidíš. Nie je sama ani dva dni a už volá. Neboj sa, určite do týždňa príde,“ povedal pokojne. Len som pozerala.
Ako môže byť taký krutý. Veď ona nemusí nič chcieť, možno sa len chce spýtať, ako sa máme. Tak som len chvíľu pozerala na rinčiaci telefón. Mala som strašnú chuť zdvihnúť. Radšej som si išla hľadať nabíjačku na mobil.