Ale ešte predtým:
1.) Prosím, aby set skúsili prelúsknuť, ak som napísala nejakú blbosť. Lebo viem, že určite bude niekto pripomínať, že fotenie by trvalo oveľa dlhšie alebo tak nejak. V živote som neprežila to, čo v ďalšom dieli (ale nehovorím, že všetko to, čo bolo v minulých dieloch, tak áno
), takže len si domýšľam. 2.) Prepáčte všetky zvraty na fotkách. Napr. píšem, že je tam plná hala ľudí a tam ani nohy
Dala som to tam potom len, aby ste mali predstavu 3.) Niečo mi ešte určite napadne...
23. diel
Sam
5. december 11:30 Champs Les Sims
„Fajn, ak chceme stihnúť si ešte aj popozerať mesto, tak nechaj veci v kufri. Aj tak sa ani nenazdáš a už to budeš ukladať naspäť,“ oznámil mi Nick, stojaci vo dverách môjho apartmánu v jednom z najluxusnejších hotelov v to meste. Spoza chrbta vytiahol bundu a tým mi naznačil, že sa ide na výlet.
U Jamesa – toho návrhára sme mali byť až o tretej, pretože nám v telefóne jeho asistentka oznámila, že: „Och, je mi to veľmi ľúto, mademoiselle, ale pán Lannvi bude na stchetnutie s vami pchipchavený až za takých päť hodín. Ospchavedlňuje sa vám.“
Ok, kým sa ,pchipchavý´, my si zatiaľ pozrieme nejaké menej nudné pamätihodnosti a skočíme na zmrzlinový pohár.
„Predstav si, že títo ľudia, ktorí ťa teraz nemilosrdne obchádzajú budú o pár dní prosiť, aby si im venovala aspoň jeden tvoj pohľad,“ hovoril Nick po ulici predmestia Paríža, preplneného ľuďmi.
„Ale nepreháňaj,“ zasmiala som sa. Maximálne ma možno pozdravia a ovoňajú, či naozaj používam parfum, na ktorý idem robiť zajtra reklamu.
„Ale nie vážne. Predstav si všade tie billboardy. Zvodný parfum z dielne Lannvi... A pod tým: Sam Patterová.“
„No jasné, prebuď sa, James. Počuj, okrem tejto reklamy mi.. no... nikto iný nemá záujem, aby som preňho spravila niečo podobné?“ Nechcela som, aby to znelo namyslene, ale nevedela som si predstaviť, že touto voňavkou od Lannviho by moja kariéra skončila. Alebo by som bola len niečo ako „náhrada“ za dievčatá, ktoré náhle ochorejú.
„No.. vlastne prišla ešte jedna ponuka. Na sprej proti komárom,“ vycítila som, že nechce, aby to znelo kruto.
„Ale veď aj to je niečo,“ usmiala som sa. Nechcela som, aby mal zlý pocit z toho, že mi nevybavil nič len sprej na hmyz.
„Ale uvidíš. Stačí pár dní a ty budeš žiadaná!“
***
15:00
Z prechádzky sme dorazili rovno do obrovitánskej firmy pána Lannviho. Mala trikrát toľko poschodí, ako budova, v ktorej pracujem.
Všetko to bolo také neuveriteľné. Najprv sme vošli na recepciu, ktorá bola taká veľká, ako celé prízemie a poschodie nášho domu. Ľudia vchádzali, vychádzali, bolo tam strašne rušno. A celá bola obložená mramorovými podlahami.
Pokračovali sme výťahom na dvadsiate ôsme poschodie. Nick povedal, že to tu pozná, ale s Lannvim sa stretol len dvakrát. Celý čas sa rozplýval nad tým, aký to bol nezabudnuteľný zážitok...
Moja zvedavosť sa zvyšovala priamoúmerne s poschodiami, ktoré sme míňali.
Až nastala tá chvíľa, ozvalo sa cinknutie a dvere výťahu sa otvorili. A to, čo tam bolo, bolo také.. super! Nielenže tam všetko bolo pekné, ale aj tá domácka atmosféra. Ľudia, ktorí okolo seba prechádzali sa na seba usmievali, pozdravili, ale nikdy spolu nezačali debatovať uprostred roboty. Všetci boli v zhone, ale vyzerali, ako by boli radi, že to robia. Kto by nebol rád, že robí pre NEHO.
Kráčali sme otvoreným priestorom, namiesto dverí tam boli len oblúky. Všetko bolo na úrovni. Také, ako som si to predstavovala. Z premýšľania ma vytrhol hlas nejakého muža. Mal na sebe slnečné okuliare a oblek. Zámerne prešedivené vlasy mu padali do jeho mierne zvráskavenej tváre. Nemohol mať viac ako päťdesiat.
Ako som sa dozvedela o dve sekundy neskôr, bol to ten náš slávny James.
„ Vítam vás tu!!“ prehovoril milým francúzskym prízvukom. Mala som z neho dobrý pocit. Zložil si z hlavy tie okrúhle okuliare s leopardím vzorom a podal nám ruku.
„Nick, slečna Patterová,“ hovoril, kým nám triasol rukami.
„Ste presne taká, ako som si vás predstavoval. Verím, že s vami dosiahnem vynikajúci efekt,“ cítila som, ako sa červenám.
„No.. to uvidíme,“ vzdychla som. Už chápem, prečo bol z neho Nick taký nadšený.
„Tak. Ste pripravení? Môžeme sa do toho pustiť?“ povedal z ničoho nič a opýtavo sa pozrel na Nicka.
„Moment, do čoho?“ úctivý pohľad Nicka, ktorým sa pozeral na Lannviho sa zmenil takisto na spýtavý. Akoby ho niekto oblial studenou vodou.
„Predsa na natáčanie,“ odpovedal mu so samozrejmosťou. Potom pozrel neisto na mňa a potom zas na Nicka. „Veď sme sa dohodli. Teda... nechal som vám odkaz. Lucia to mala zariadiť. Ách. Lucia. Prepáčte, je u nás prvý týždeň a tuším si nestíha zapisovať veci, ktoré jej vždy v rýchlosti poviem a nestihnem zopakovať. Bude v tom problém, ak to budeme natáčať dnes? Všetci sú už pripravení.“
„Čo?“ spýtal sa Nick. Myslím, že ho vôbec nepočúval, taký bol zaujatý leopardími okuliarmi, ktoré držal v ruke Lannvi. Keď sa stretne so svojím idolom, je úplne nemožný.
Pán Lannvi nám navrhol, aby sme radšej prešli do jeho kancelárie. Po ceste som priškrteným hlasom prikázala Nickovi, aby sa skúsil trocha sústrediť. Nech sa vo všetkých informáciách neutopím sama.
Posadil nás do dvoch kožených sedačiek a sám si sadol oproti. Delil nás len mohutný písací stôl.
„Mysleli sme, že sa len poradíme čo a ako. Nie sme vôbec pripravení,“ rozhodla som sa, že veci zoberiem do vlastných rúk, lebo Nick vyzeral akoby sa práve vznášal na obláčiku.
„To nevadí. O všetko sa postarajú asistenti. Nič netreba, len vedieť text. Viete text?“ Dve vety? Vieme text!
„Jasné, ibaže sme chceli len ísť na obed a...“ keby som to celé mohla pretočiť naspäť, tak by som mu určite nepovedala takú volovinu.
„Ále. S tým si nerobte starosti. Pošlem Luciu, nech vám niečo donesie.“
O ďalšiu chvíľu som už sedela na stoličke pred veľkým zrkadlom a najmenej päť dievčat mi upravovalo vlasy, líčili a pomedzi to mi ešte aj ukazovali zapínanie šiat, lebo som im povedala, že sa chcem obliecť sama. Predsa len...
Keď mi práve Alison robila očné linky, pricupkala k nám štíhla hnedovláska. Podľa tanierov, vyložených rôznymi druhmi syra som usúdila, že to bude tá Lucia.
Lannvi si pod pojmom jedlo predstavuje asi niečo iné.
Nemohla som nič robiť. Zobrala som si pár kúskov a vychutnávala si ich, ako som len mohla. Pochybujem, že takýto syr v ďalšom storočí budem ešte jesť.
Mohlo byť päť hodín a oni ma poslali do takej malej miestnosti, celá bola obkolesená zrkadlami. Bola to asi šatňa alebo čo. Prvýkrát som sa teda pozrela na svoju tvár (aj v maskérni bolo zrkadlo, ale tam som sa nemohla pozrieť, pretože sa okolo mňa stále niekto točil).
Pri pohľade na seba som sa cítila ako... kráľovná. Mala som na sebe biele žiarivé očné tiene, v ktorých boli maličké trblietky. Oči boli obtiahnuté ultra-čiernou maskarou. A na perách som mala slabunko rúžový lesk. Vyzeralo to, akoby som mala skrehnuté pery od zimy. Ale aj tak sa mi to celé páčilo. Bolo to... zaujímavé.
A oblečenie? Biele šaty s holým chrbtom. Vyzerali ako svadobné. Nevedela som si predstaviť, aký majetok mám na sebe. Muselo to stáť riadne veľa.
Ešte chvíľu som sa obdivovala v zrkadle, ale potom už dnu vošla Lucia. Popohnala ma, že všetci už čakajú.
Tak som teda išla. Do ďalšej obrovskej miestnosti. Boli tam úplne všetci. Všetky asistentky, ktoré ma upravovali. Čata asistentiek samotného Jamesa. Takisto aj Nick. Kameramani, osvetľovači,... Z niektorých som mala pocit, ako keby sa prišli len pozrieť. A nepozerali sa na mňa len tí niektorí. Všetky pohľady boli uprené na mňa.
Nevedela som, či ich to fakt tak ohúrilo, alebo čakajú na nejaký trapas, akože spadnem, alebo sa mi šaty o niečo zachytia. Našťastie ku mne prišla Lucia. Chytila ma okolo pliec a dodala mi trochu odvahy. „Neboj sa, zvládneš to,“ pošepkala mi a v ten moment sa ľudia naokolo začali zaujímať o svoje veci.
„Tak dobre! Upokojte sa všetci!“ povedal Lannvi veliteľským hlasom. Pristúpil ku mne.
„Vidím, že moji ľudia vedia, čo robia,“ ak to mal byť kompliment, že vyzerám celkom obstojne, tak ďakujem.
Zaviedol ma ku kulise, ktorá sa tam vynímala ako stredobod všetkého. Tvorilo ju stena s výklenkom, viedol na „balkón“. Dvere, cez ktoré sa tam dalo prejsť boli otvorené, ale namiesto výhľadu tam bola len krikľavozelená plachta.
„Tam bude panoráma Paríža,“ vysvetlil mi.
„Takže prídeš tam, nastriekaš si na seba túto voňavku,“ v ruke som už držala malú sklenenú fľaštičku, ktorá vyzerala, akoby som ju práve vybrala z mrazničky. Ale vôbec nebola studená.
„Vyjdeš na balkón, otočíš sa smerom ku kamerám a povieš text. To je všetko. Myslím, že urobíme viackrát tú istú scénu a vyberieme tú najlepšiu.“
„Mhm,“ pritakala som. Mal som strašnú trému. Myslela som, že tie tri kúsky syra, ktoré som si uchmatla sa o chvíľu ocitnú na tých krásnych bielych šatách, akurát v trochu inej podobe.
„Poprosím ticho, ideme na to,“ prehlásil pán Lannvi. Sústreď sa, sústreď sa!
Na kamere zasvietilo červené svetielko. Ja som prešla kulisou ku skrinke, na ktorej bola položená tá voňavka. Nastriekala som si ju okolo hrdla, až ku hrudníku.
„Predstavuj si, že máš na sebe tú najlepšiu vôňu na celom svete!“ počula som odniekadiaľ. Nebolo to ťažké, lebo som to nemusela predstierať. Fakt som mala pocit, že mám na sebe tú najlepšiu vôňu. Bola taká osviežujúca...
Zatvorila som oči, kvôli dôveryhodnosti reklamy. Išla som na balkón, ako mi kázali, otočila som sa a s precvičeným zvodným pohľadom som povedala: „Cíťte sa ako kráľovná zimy. Prvá vôňa Lannvi. A čas zrazu zamrzne.“
„Stop!“ zakričal James.
„Spravila som niečo zle?“ opýtala som sa pohotovo. Toto som nechcela skaziť.
„Nie, ty nie, ale niečo tomu chýba.“ Lannvi sa tváril zamyslene. Asi tri minúty sme potichu čakali, čo si zmyslí, ale všetci sme vedeli, že to bude stáť zato.
„Hmm... keby som to videl v televízii, neuveril by som tomu. Áno, už viem, v čom je problém. Keď chceme, aby to bolo fakt famózne, musíme ísť priamo vonku. Nestačí nám na počítači spravený pohľad na Eiffelovku. Musíme ísť TAM.“ Každý sa naňho zhrozene díval. Ale najviac som naňho zízala ja. To ma chce vážne nechať v takýchto šatách sa ísť producírovať do tej zimy? To nemohol myslieť vážne.
„Lucia, nájdi nejaké miesto, kde bude výhľad taký, aký sme chceli mať namiesto tej zelenej.
Chcem natáčať na moste, takže zariaď, aby sme mali povolenie, alebo čo na to treba. Počkáme ešte také dve hodinky, kým sa úplne zotmie a môžeme vyraziť.“
18 : 00 Podnájom
Ava
Začalo to dobre. Daniel odišiel, takže som mala celý dom pre moju „malú“ oslavu. Bola som navlečená v šatách, ktoré raz doniesla domov Sam. Mne sa tie jej veci, čo vliekla domov nikdy nepáčili, ale tieto boli iné. Od prvého momentu si ma získali, a ja vlastne ani neviem prečo.
Každopádne som sa v nich cítil pohodlne. Zazvonila prvá návšteva. Rebecca a Sarah zo školy. Potom Ben s celou svojou partiou, ďalej Oliver s Ericou... Pri tridsiatom štvrtom človeku som to prestala počítať.
Nemohla som povedať, že to mám celé pod palcom. Každý si robil, čo chcel. A ja som len dopĺňala potraviny a pitie.
„Dáte si?“ zostala som stáť pred húfom ľudí, ktorých som nepoznala s táckou s obyčajnou kolou.
„Netreba,“ odvetil jeden chalan. Z ruksaku, ktorý tam mali vytiahol nejakú fľašu. Etiketa bola odlepená, ale nemusela som trikrát hádať, že to bude nejaký alkohol.
V tom momente som si predstavila mamu, ako by začala jačať, keby vedela, že som na takom večierku. Nemohla som si však predstaviť, čo by povedala, keby vedela, že som usporiadala taký večierok.
„Upokoj sa,“ chytila ma Rebecca za rameno a tiež sa z fľašky napila.
„Presne tak. Nesprávaj sa, akoby si mala práve štrnásť,“ pridali sa k nej aj ostatní. Musela som odtiaľ odísť. Vybehla som hore po schodoch, aby som mohla byť nachvíľu sama. Popremýšľať, čo teraz.
Ale tam zasa stála kôpka ľudí, ktorých som v živote nevidela, hoci som im dala jasný príkaz, že hore nevstúpi ani noha.
„Okamžite choďte odtiaľ preč!“ skríkla som.
Pozreli na mňa, frflali, no aj tak nakoniec odišli. Zostala som tam sama sedieť na stoličke v mojej izbe.
Fakt sa správam ako malá? Vtedy mi to tak trochu došlo. Preboha veď mám devätnásť a nemôžem sa napiť alkoholu, aby ma potom netrápilo svedomie.
Sľúbila som si, že od toho večera sa to zmení.
Odhodlaná som išla dole. Spomenula som si, že Daniel má odložených v chladničke zopár pív. Neskôr mu kúpim nové a títo si nebudú myslieť, že som vadná.
19:30 Champs Les Sims
Sam
Takto nejako som si predstavovala smrť. Prsty mi pomaly mrzli, takže som ich skoro ani necítila.
Ja a celý štáb sme stáli na moste ani neviem kde, ale bolo odtiaľ vidieť Eiffelovku – to bolo pre nich hlavné.
Nesnežilo, iba mrzlo. A to vo veľkom. Všetci boli nababušení v hrubých vetrovkách, s rukavicami a nebolo im vidieť ani do tváre kvôli strašne veľkým teplým šálom. A ja? Stála som tam v bielych šatách, na nohách lodičky...
Už som nemala ani silu si šúchať dlane o seba alebo hocičo, čo by ma zahrialo. Netušila som, ako urobím tú reklamu, keď som drkotala zubami.
Dokonca som skoro nič nevnímala. Oni mi povedali, nech prejdem pomalým tempom desať krokov po moste a ja som prešla desať krokov po moste. Povedali, nech trhnem hlavou, urobila som.
Každý sa rozplýval nad tým, aké je to čarovné, ale ja som v tej chvíli nenávidela celý Champs Les.. netuším. Po niekoľkých hodinách mi už bolo jedno, či tam budem ešte celú noc, necítila som si nohy, absolútne nič. Bola som vymrznutá a cítila som sa ako cencúľ, ktorého odlomili a práve si ho hádžu nejaké decká, až kým sa nerozbije alebo neroztopí.
„No dobre, myslím, že to máme,“ prvé slová, ktoré som si pamätala aj o päť sekúnd.
Myslela som, že sa mi sníva. Lucia už bežala oproti s huňatou dekou. Zabalila ma do nej a hneď ma strčila aj do auta, čo sme v ňom prišli.
„Sam, počuj. Viem, že sa cítiš asi dosť zle, ale ohreješ sa, všetko bude v pohode,“ kebyže Nick nič nepovie, ani si nevšimnem, že sedí vedľa mňa v aute, „tak som sľúbil Jamesovi, že prídeme na jeho takú menšiu párty. Nebude to určite trvať viac ako hodinku. Len si pripijeme my všetci, ktorí sme dnes odviedli kus dobrej práce,“ Oni, že odviedli kus práce? Pche.
„Mám inú možnosť?“ musím podotknúť, že sila mi chýbala aj na presviedčanie Nicka, že menšia párty po jednej hlúpej reklame je somarina.
„Výborne!“ objal ma.
***
Celou cestou som nadávala na vodiča, ktorý nás viedol mestom Champs.. , pretože naše auto išlo oveľa pomalšie ako auto, v ktorom sa viezli ostatní okrem mňa, Nicka a Jamesa Lannviho.
Išli sme nanajvýš 40-kilometrovou rýchlosťou.
Ale predsa sme RAZ museli doraziť na ten večierok. Šofér zastavil pred nejakým barom.
Nič iné som si nepriala, len už ísť do postele. Vyspať sa, najesť sa a skryť sa pod veľkú perinu.
Odrazu som stála medzi ľuďmi, ktorých som poznala z televízie a časopisov, ľuďmi, ktorých som tak strašne nenávidela počas posledných piatich hodín, lebo mali veľké šály a ľuďmi, ktorých som v živote nevidela, ale vyzerali byť sympatickí. A hlavne. Lucia držala tortu.
Boli na nej samé priania, podpisy dôležitých ľudí z marcipánu. Fakt musím uznať, že bola nádherná. Až keď som zbadal svoje meno, došlo mi, že je pre mňa. Došlo mi, že dnes mám narodeniny. Och, bože. Úplne som zabudla na svoje narodeniny. Ale títo ľudia nie.. Strašne milé! Cítila som sa veľmi trápne, keď mi začali spievať Happy birthday. Mala som sa medzi nimi, akoby som bola doma.
Potom sa začali gratulácie a celé tie reči okolo toho. Dostala som horu darčekov. Oveľa viac ako za celý svoj život.
Všetkým som povedala, že si to veľmi vážim a pekne im ďakujem, ale som unavená a chcela by som si pospať. No prišiel ku mne ešte jeden muž. Viac ako dvadsaťpäť určite nemal.
„Ahoj,“ pozdravil ma blondiak.
„Ahoj,“ no čo mi iné ostávalo?
„No.. ehm, ja som Steven. Robím všetko, aby si bola na obrazovke ešte krajšia. Niežeby si nebola, chápeš. Ale proste všetky efekty a podobne sú moja práca,“ dobre, ak mi chceš dať ešte nejaký darček, okej.
„Mhm...“ pritakávala som. Úplne som zabudla, že ja som sa mu nepredstavila. Len som tam stála a myšlienkami som už bola niekde zaborená vo vankúšoch.
„Ináč ja som..“
„Hej, viem kto si. Každý tu vie kto si,“ netušila som, či to má byť narážka, alebo kompliment, ale vtedy mi to bolo úplne jedno.
„Tak sa bav,“ už odchádzal. Zarazene som naňho pozerala. To mi chcel len povedať, že pridáva efekty do reklám a odísť?
„Ou, prepáč,“ otočil sa zrazu. Zobral z jedného stola mafin, zapichol doň sviečku, ktorá ležala na stole a podal mi to.
„Prepáč, nevedel som, že tu budú také osoby ako...“ nemala som na to chuť, ale normálne som sa rozosmiala. Prišlo mi to vtipné. Mufinka, jedna sviečka, neviem, zdalo sa mi to celkom milé.
Steven na mňa divne pozeral, no asi to prijal ako výzvu, že sa má smiať tiež. A tak sme sa tam rehotali.
Veľmi sa mi to páčilo, pekný diel 
Pekne si opísala myšlienky... Teším sa na ďalší 
, ale nesťažujem sa. Nový diel bol pekný 
...priznám sa, že pri vete „Radšej sa rozprávajme,“ mi to prišlo také zvláštne, v skutočnosti také zvláštne. Teda aspoň mne sa tak vydí že ľudia sa jednoducho spýtajú niečo a tak začnú konverzáciu 
Romantiky bude v ďalšom dieli dosť, neboj nič 
pre niektorých na svete znamenám iba niekto, ale pre druhých znamenám celý svet 
