Škandál zažehnaný- Posledný diel!
Napísal: Ned 16 Okt 2011, 08:44
Ján sledoval prebiehajúcu krajinu za veľkým špinavým sklom z vlaku Slovenskej železničnej spoločnosti. Čoraz viac ako sa blížili ku Bratislave, pribúdali domy, vinohrady a jeho srdce zrýchľovalo tep. Aký to bude pocit vidieť všetky známe tváre po tak dlhom čase? Ako sa zatvária pri pohľade na neho? Bude si to niekto pamätať?
Pohľad mu skĺzol na mobil v ruke. Ešte pár minút a vystúpi na vlakovej stanici mesta. Jeho spolusediaci mu nedávali pozornosť. Ako sa vlastne objavil vo vlaku? Prečo nešiel autom?
Len čo vlak zastavil a dvere otvoril prvý ochotný vystupujúci, vlak naplnilo hlásenie z železničného rozhlasu. Držiac svoj jediný kufor vystúpil von a kráčal k schodom.
Po tom čo vyšiel von z hlavných dverí zastal. Dickeyville. Znepokojene sa rozhliadol okolo seba a až potom spravil pár krokov od dverí na chodník. Aj tých pár ľudí, čo tam bolo, mu nevenovali pozornosť. Zrakom po chvíli našiel auto, ktoré na neho malo čakať a pomaly sa vybral k nemu. Sám nevedel pomenovať pocit, ktorý mal v sebe. Je rád, že je späť? Nemal prísť? V ruke zovrel kufor a nedovolil ho šoférovi zobrať. Ako nasadol posadil si ho na kolená a vyzrel von oknom.
Ján je späť.
__
Kefa sa mi zasekla vo vlasoch ako som si ich česala pred zrkadlom. Nahnevane som trhla, čím som si spôsobila bolesť. Viac ako pár mojich blond vlasov ostalo na kefe, čo mi ešte viac zvraštilo tvár. Neznášala som kefu, lenže nemala som čas si ísť kúpiť nový hrebeň. Dnes sa mi zlomil.
V zrkadle som sa pozrela na seba a pohľadom skontrolovala pleť, či sa mi za tých pár sekúnd nezmyl make-up, nerozmazala linka alebo nestala iná chyba na mojej tvári. Bola však bezchybná. Spokojne som sa na seba usmiala a hodila kefu na zem.
Našpúlila som na seba pery. Keby som bola chlap určite by som sa balila! Až po chvíli mi došla tá nezmyselnosť tej myšlienky, ale iba som sa pre seba zasmiala a pohodila vlasmi dozadu. Moje oči sa neodtrhli od zrkadla. Musela som neúprimne priznať, že som sa sama sebe naozaj páčila v každom pohybe. Akoby aj nie, som to predsa ja!
„Si hluchá?“ Zvreskol pri mojom uchu môj brat až som od ľaku nadskočila.
Zhrozene som vypúlila oči, pozorovala v zrkadle ako to vyzerá a až po tom som sa otočila na brata. „Čo chceš?“ Nadvihla som obočie a prevrátila očami ako to robia herečky v amerických filmoch.
„Zvoní ti telefón, parádnica...“ Vrazil mi mobil do ruky a napodobnil ma s povzdychom a akože si odhodil vlasy.
„Kretén...“ Zamrmlala som si v duchu a zdvihla telefón ukazujúc mu nech vypadne. „Prosím?“
„Kde toľko trčíš?“ Ozval sa z telefónu vyčítavý hlas mojej najlepšej kamarátky Ivety.
Pozrela som na hodinky a uvedomila som si, že meškám. „Prepáč, už som na ceste!“ Pricvikla som si mobil medzi ucho a rameno a rýchlo bežala ku skrini.
„Čakáme ťa.“ Zložila a ja som hneď mobil hodila na posteľ. Nesústredene som sa prehľadávala v mojej bižutérií. Pred tým ako som sa pozorovala v zrkadle som ešte hľadala nejaké náušnice.
Nakoniec som však aj tak žiadne nenašla a tak som vybehla z bytu.
---
Najrýchlejšie ako sa to dalo, bez toho, aby som si rozviala vlasy čím by sa mi úplne pokazil úsmev, som šla mestom do parku, kde sme sa mali stretnúť.
Vždy som si rada predstavovala, že som nejaká celebrita. Že na každom kroku je nejaký papparazi, ktorý zachytáva na fotoaparát každý môj krok. Preto som chodila s veľkým úsmevom na perách a ako na móle. Keď som prešla okolo zaparkovaných áut som si skontrolovala svoj vzhľad v oknách.
S hlavou v oblakoch som dobehla na miesto stretnutia a zbadala svoje kamošky. Iveta ružová v tvári mi kývla a naznačila nech za ňou prejdem.
Usmiala som sa ešte viac a roztvorila náruč. „Ahojte!“ Povedala som sladkým úsmevom premeriavajúc si ich oblečenie. V mysli som ich poriadne skritizovala, ale nepovedala nahlas nič.
„To ti trvalo.“ Pousmiala sa Paula a v ruke zovrela mobil. Vedela som si predstaviť, že čakala kým jej napíše jej nový frajer.
„Však to bolo iba pár minútové meškanie.“ Zasmiala som sa pre seba nedbajúc na to, že sa smejem sama. Nikdy mi to nevadilo. Predsa nemôžem za to, že ľudia nemajú zmysel pre môj humor.
„Paula má niečo pre nás, že vraj je to ešte horúce.“ Rozžiarene sa otočila Iveta na Paulu, ktorá iba spokojne prikývla.
„Ešte to nikto nevie, je to z prvej ruky...teda druhej.“ Zasmiala sa užívajúc si, že jej Iveta takmer visí na perách.
Rýchlo som rozmýšľala, čo by to mohlo byť. Čo len mohla Paula vedieť skôr ako ja? Nechcela som však dať najavo ako veľmi to chcem vedieť.
„Čo to je?“ Spýtala som sa napokon s úsmevom a pozorovala som jej ruku ako kývala s mobilom zo strany na stranu.
„Leo mi oznámil, že sa niekto vrátil do mesta...“ Dramaticky sa odmlčala a prebehala pohľadom z Ivety na mňa. „Niekto kto pred štyrmi rokmi záhadne odišiel...“ V očakávaní že ju doplníme nechala pootvorené ústa.
„Kto to len môže byť? An? Nevieš?“ Pozrela sa na mňa Iveta rozrušene.
„Ja....“ Stisla som pery. „Vie, že je to akoby som tu žila celý život, ale nasťahovala som sa sem pred troma rokmi. Netuším kto pred štyrmi odišiel.“ Priznala som porazene.
„Ozaj!“ Zasmiala sa Paula akoby jej to teraz doplo. Otočila sa na Ivetu. „Ján predsa!“
„Ján...je späť?“ Iveta šokovane lapala dych. „Nebol on niekde v polepšovni, či čo?“
„Ja som počula vo väzení!“
„Čo ak v oboch? Prečo ho pustili?“
„Ehm...“ Upozornila som na seba. „Kto to je?“ Spýtala som sa už aj ja s mobilom v ruke. Rýchlo som si zapla FaceBook. Potrebovala som zistiť kto to je a prečo jeho návrat je taký dôležitý.
Paula sa na mňa spolu s Ivetou otočili naraz.
„Povedz jej to ty...“ Paula sa pousmiala a povzbudila Ivetu do rozprávania.
„Ján pred štyrmi rokmi odišiel.“ Nadýchla sa. „Patrí medzi tých bohatších v meste, býva v južnej časti mesta za mostom. Nikto nevie prečo odišiel. Ani kam....“ Hovorila to akoby to bola nehorázna detektívka.
Zasmiala som sa. „To je všetko, nič iné na neho nemáte?“ Pozrela som na Paulu, nech ma vyvedie z omylu. Dokým som sem neprišla ja tu neboli klebety?
Paula pokrútila hlavou. „Obyčajný chalan, spravil pár party v dome kým jeho rodičia boli preč. Chodil s Valériou, o nich šli nejaké reči ale nič potvrdené.“ Mykla plecom.
Iveta bola podozrivo ticho. Tvár jej zružovela ešte viac. „Ja niečo viem...“ Povedala po chvíli a zdvihla oči zo zeme.
Vymenila som si s Paulou lačný pohľad, keď sa Iveta takto tvárila, šlo o niečo čo by nemala povedať ale ona to nedokázala. Potrebovala som niečo na tohto chalana, hoci som ho ešte ani raz nestretla. Lepšie je byť pripravený vopred.
„Ivi?“ Spýtala sa takmer šeptom Paula. Oči mala naširoko otvorené.
„Keď som sa ešte bavila s Valériou, kým sa z nej nestala taká sviňa...“ Nadýchla sa Iveta a pozrela na mňa. Už šla niečo povedať, keď vtom pozrela poza mňa. „Tam je!“ Vykríkla a hneď si dala dlaň na ústa.
Rýchlo som sa otočila a zachytila pár tmavých oči ako ma pozorujú. Ten pohľad ma zaskočil, ale iba na chvíľu. Pery sa mi stočili do úsmevu a premerala si ho celého. Pevná súmerná postava, príťažlivá tvár, sebavedomé držanie tela a dlhé prsty. Znovu som mu pozrela do očí a stále neodvracal zrak. Nadvihla som obočie a otočila sa späť ku Ivete. Vedela som, že sa na mňa pozerá a mimovoľne som stiahla zadok.
„Mali by sme ísť!“ Zasyčala Iveta rozrušene. „Ak nás začul....“
„Nezačul!“ Namietla Paula mračiac sa. „No a čo keď je tu? Pokračuj Iv!“
„Nie...“ Pokrútila hlavou a dala si ruky pod prsia, ktoré sa pri jej veľkosti brucha ani normálne ndali zbadať.
„Tak považujem potom, toto stretnutie za skončené.“ Predstavovala som si, že sa na mňa ešte stále pozerá. Nechcela som mu dopriať pocit, že na neho myslím, tým žeby som sa otočila aj ja. A aj by to bol risk, keby už na mňa pozeral. Ja predsa nie som taká!
„Zajtra v škole?“ Spýtala sa mrzutým tónom Paula chytajúc mobil, ktorý jej zazvonil.
„Majte sa dámy!“ Mávla som im obom a stále sa presviedčajúc aby som sa neotočila som sa pobrala späť domov. Aj tak som si potrebovala dať horúcu sprchu do trhať si obočie, oholiť nohy a dať si masku na tvár. Pred pondelkom bolo vždy veľa práce.
Prikázala som si sama sebe aby som prestala na toho Jána myslieť. Predsa mi za to nejaký chalan nestojí.
___
To som zase ja Dúfam, že sú tu ešte ľudia ktorí majú záujem niečo čítať. Bude tam aj akcia aj romantika aj napätie aj kamarátstvo Teším sa na Váš názor
Pohľad mu skĺzol na mobil v ruke. Ešte pár minút a vystúpi na vlakovej stanici mesta. Jeho spolusediaci mu nedávali pozornosť. Ako sa vlastne objavil vo vlaku? Prečo nešiel autom?
Len čo vlak zastavil a dvere otvoril prvý ochotný vystupujúci, vlak naplnilo hlásenie z železničného rozhlasu. Držiac svoj jediný kufor vystúpil von a kráčal k schodom.
Po tom čo vyšiel von z hlavných dverí zastal. Dickeyville. Znepokojene sa rozhliadol okolo seba a až potom spravil pár krokov od dverí na chodník. Aj tých pár ľudí, čo tam bolo, mu nevenovali pozornosť. Zrakom po chvíli našiel auto, ktoré na neho malo čakať a pomaly sa vybral k nemu. Sám nevedel pomenovať pocit, ktorý mal v sebe. Je rád, že je späť? Nemal prísť? V ruke zovrel kufor a nedovolil ho šoférovi zobrať. Ako nasadol posadil si ho na kolená a vyzrel von oknom.
Ján je späť.
__
Kefa sa mi zasekla vo vlasoch ako som si ich česala pred zrkadlom. Nahnevane som trhla, čím som si spôsobila bolesť. Viac ako pár mojich blond vlasov ostalo na kefe, čo mi ešte viac zvraštilo tvár. Neznášala som kefu, lenže nemala som čas si ísť kúpiť nový hrebeň. Dnes sa mi zlomil.
V zrkadle som sa pozrela na seba a pohľadom skontrolovala pleť, či sa mi za tých pár sekúnd nezmyl make-up, nerozmazala linka alebo nestala iná chyba na mojej tvári. Bola však bezchybná. Spokojne som sa na seba usmiala a hodila kefu na zem.
Našpúlila som na seba pery. Keby som bola chlap určite by som sa balila! Až po chvíli mi došla tá nezmyselnosť tej myšlienky, ale iba som sa pre seba zasmiala a pohodila vlasmi dozadu. Moje oči sa neodtrhli od zrkadla. Musela som neúprimne priznať, že som sa sama sebe naozaj páčila v každom pohybe. Akoby aj nie, som to predsa ja!
„Si hluchá?“ Zvreskol pri mojom uchu môj brat až som od ľaku nadskočila.
Zhrozene som vypúlila oči, pozorovala v zrkadle ako to vyzerá a až po tom som sa otočila na brata. „Čo chceš?“ Nadvihla som obočie a prevrátila očami ako to robia herečky v amerických filmoch.
„Zvoní ti telefón, parádnica...“ Vrazil mi mobil do ruky a napodobnil ma s povzdychom a akože si odhodil vlasy.
„Kretén...“ Zamrmlala som si v duchu a zdvihla telefón ukazujúc mu nech vypadne. „Prosím?“
„Kde toľko trčíš?“ Ozval sa z telefónu vyčítavý hlas mojej najlepšej kamarátky Ivety.
Pozrela som na hodinky a uvedomila som si, že meškám. „Prepáč, už som na ceste!“ Pricvikla som si mobil medzi ucho a rameno a rýchlo bežala ku skrini.
„Čakáme ťa.“ Zložila a ja som hneď mobil hodila na posteľ. Nesústredene som sa prehľadávala v mojej bižutérií. Pred tým ako som sa pozorovala v zrkadle som ešte hľadala nejaké náušnice.
Nakoniec som však aj tak žiadne nenašla a tak som vybehla z bytu.
---
Najrýchlejšie ako sa to dalo, bez toho, aby som si rozviala vlasy čím by sa mi úplne pokazil úsmev, som šla mestom do parku, kde sme sa mali stretnúť.
Vždy som si rada predstavovala, že som nejaká celebrita. Že na každom kroku je nejaký papparazi, ktorý zachytáva na fotoaparát každý môj krok. Preto som chodila s veľkým úsmevom na perách a ako na móle. Keď som prešla okolo zaparkovaných áut som si skontrolovala svoj vzhľad v oknách.
S hlavou v oblakoch som dobehla na miesto stretnutia a zbadala svoje kamošky. Iveta ružová v tvári mi kývla a naznačila nech za ňou prejdem.
Usmiala som sa ešte viac a roztvorila náruč. „Ahojte!“ Povedala som sladkým úsmevom premeriavajúc si ich oblečenie. V mysli som ich poriadne skritizovala, ale nepovedala nahlas nič.
„To ti trvalo.“ Pousmiala sa Paula a v ruke zovrela mobil. Vedela som si predstaviť, že čakala kým jej napíše jej nový frajer.
„Však to bolo iba pár minútové meškanie.“ Zasmiala som sa pre seba nedbajúc na to, že sa smejem sama. Nikdy mi to nevadilo. Predsa nemôžem za to, že ľudia nemajú zmysel pre môj humor.
„Paula má niečo pre nás, že vraj je to ešte horúce.“ Rozžiarene sa otočila Iveta na Paulu, ktorá iba spokojne prikývla.
„Ešte to nikto nevie, je to z prvej ruky...teda druhej.“ Zasmiala sa užívajúc si, že jej Iveta takmer visí na perách.
Rýchlo som rozmýšľala, čo by to mohlo byť. Čo len mohla Paula vedieť skôr ako ja? Nechcela som však dať najavo ako veľmi to chcem vedieť.
„Čo to je?“ Spýtala som sa napokon s úsmevom a pozorovala som jej ruku ako kývala s mobilom zo strany na stranu.
„Leo mi oznámil, že sa niekto vrátil do mesta...“ Dramaticky sa odmlčala a prebehala pohľadom z Ivety na mňa. „Niekto kto pred štyrmi rokmi záhadne odišiel...“ V očakávaní že ju doplníme nechala pootvorené ústa.
„Kto to len môže byť? An? Nevieš?“ Pozrela sa na mňa Iveta rozrušene.
„Ja....“ Stisla som pery. „Vie, že je to akoby som tu žila celý život, ale nasťahovala som sa sem pred troma rokmi. Netuším kto pred štyrmi odišiel.“ Priznala som porazene.
„Ozaj!“ Zasmiala sa Paula akoby jej to teraz doplo. Otočila sa na Ivetu. „Ján predsa!“
„Ján...je späť?“ Iveta šokovane lapala dych. „Nebol on niekde v polepšovni, či čo?“
„Ja som počula vo väzení!“
„Čo ak v oboch? Prečo ho pustili?“
„Ehm...“ Upozornila som na seba. „Kto to je?“ Spýtala som sa už aj ja s mobilom v ruke. Rýchlo som si zapla FaceBook. Potrebovala som zistiť kto to je a prečo jeho návrat je taký dôležitý.
Paula sa na mňa spolu s Ivetou otočili naraz.
„Povedz jej to ty...“ Paula sa pousmiala a povzbudila Ivetu do rozprávania.
„Ján pred štyrmi rokmi odišiel.“ Nadýchla sa. „Patrí medzi tých bohatších v meste, býva v južnej časti mesta za mostom. Nikto nevie prečo odišiel. Ani kam....“ Hovorila to akoby to bola nehorázna detektívka.
Zasmiala som sa. „To je všetko, nič iné na neho nemáte?“ Pozrela som na Paulu, nech ma vyvedie z omylu. Dokým som sem neprišla ja tu neboli klebety?
Paula pokrútila hlavou. „Obyčajný chalan, spravil pár party v dome kým jeho rodičia boli preč. Chodil s Valériou, o nich šli nejaké reči ale nič potvrdené.“ Mykla plecom.
Iveta bola podozrivo ticho. Tvár jej zružovela ešte viac. „Ja niečo viem...“ Povedala po chvíli a zdvihla oči zo zeme.
Vymenila som si s Paulou lačný pohľad, keď sa Iveta takto tvárila, šlo o niečo čo by nemala povedať ale ona to nedokázala. Potrebovala som niečo na tohto chalana, hoci som ho ešte ani raz nestretla. Lepšie je byť pripravený vopred.
„Ivi?“ Spýtala sa takmer šeptom Paula. Oči mala naširoko otvorené.
„Keď som sa ešte bavila s Valériou, kým sa z nej nestala taká sviňa...“ Nadýchla sa Iveta a pozrela na mňa. Už šla niečo povedať, keď vtom pozrela poza mňa. „Tam je!“ Vykríkla a hneď si dala dlaň na ústa.
Rýchlo som sa otočila a zachytila pár tmavých oči ako ma pozorujú. Ten pohľad ma zaskočil, ale iba na chvíľu. Pery sa mi stočili do úsmevu a premerala si ho celého. Pevná súmerná postava, príťažlivá tvár, sebavedomé držanie tela a dlhé prsty. Znovu som mu pozrela do očí a stále neodvracal zrak. Nadvihla som obočie a otočila sa späť ku Ivete. Vedela som, že sa na mňa pozerá a mimovoľne som stiahla zadok.
„Mali by sme ísť!“ Zasyčala Iveta rozrušene. „Ak nás začul....“
„Nezačul!“ Namietla Paula mračiac sa. „No a čo keď je tu? Pokračuj Iv!“
„Nie...“ Pokrútila hlavou a dala si ruky pod prsia, ktoré sa pri jej veľkosti brucha ani normálne ndali zbadať.
„Tak považujem potom, toto stretnutie za skončené.“ Predstavovala som si, že sa na mňa ešte stále pozerá. Nechcela som mu dopriať pocit, že na neho myslím, tým žeby som sa otočila aj ja. A aj by to bol risk, keby už na mňa pozeral. Ja predsa nie som taká!
„Zajtra v škole?“ Spýtala sa mrzutým tónom Paula chytajúc mobil, ktorý jej zazvonil.
„Majte sa dámy!“ Mávla som im obom a stále sa presviedčajúc aby som sa neotočila som sa pobrala späť domov. Aj tak som si potrebovala dať horúcu sprchu do trhať si obočie, oholiť nohy a dať si masku na tvár. Pred pondelkom bolo vždy veľa práce.
Prikázala som si sama sebe aby som prestala na toho Jána myslieť. Predsa mi za to nejaký chalan nestojí.
___
To som zase ja Dúfam, že sú tu ešte ľudia ktorí majú záujem niečo čítať. Bude tam aj akcia aj romantika aj napätie aj kamarátstvo Teším sa na Váš názor