Victim of anger (35.diel)
Celá vydesená som zbehla dole schodmi a schytila slúžku, lebo bola prvý človek ktorého som stretla.
„Slečna...“
„Kde je?“ Zvolala som zdesene, predsa Ellen nevie chodiť! Zatriasla som s ňou.
„Kto?“ Už aj ona vyzerala vydesená.
„Moja dcéra!“ Pustila som ju radšej. Nechcela som jej nejak ublížiť.
„Ja neviem, slečna...“
Rýchlo som ju obišla a zbehla na prízemie. Nikde nikoho, ale prvé kam som zamierila bolo ku mame do kancelárie. Bez zaklopania som vošla. Nikto tam nebol. Uvedomila som si, že je ráno a buď bude v práci alebo ešte spí.
Neváhajúc som znovu vybehla na prvé poschodie. Ona bola vlastne jediný človek, ktorý by sa v tomto dome dobrovoľne dotkol Ellen okrem mňa. Hoci aj pri nej som váhala. Zaklopala som na spálňu a vošla dnu.
„Lexie!“ Vykríkla moja mama pohoršene, hoci tam bola iba ona.
„Je to dôležité!“ Zvolala som a takmer som sa rozplakala. Kde je moja Ellen?
„Čo sa stalo?“ Spýtala sa hneď iným hlasom a podišla ku mne iba v spodnom prádle.
„Ja...neviem kde je Ellen...“ Pozrela som na ňu ustrašene, dúfala som že sa mi nevysmeje.
„Ako to myslíš?“ Zamračila sa miesto toho aby ma utešila. Kto by sa tomu čudoval, však je to moja matka.
„Je preč!“ Vykríkla som a mala som chuť s ňou zatriasť, akoby z nej potom Ellen vypadla. Vtedy som si spomenula na tie zákerné pohľady a vyhrážky od Bree. Celá som zbledla. Doteraz ma to vôbec nenapadlo, ale celé by to ukazovalo zmysel! „Bree ju zobrala...“ Povedala som matke mŕtvolným hlasom.
„Ale blbosť!“ Zahriakla ma a vyzerala, že ju viac zaujíma moje obvinenie ako to, že sa Ellen niečo stalo. „To, že si teraz chvíľu nevychádzate neznamená, žeby ti brala dieťa.“
„Tak kde potom je?“ Mala som chuť vybehnúť a ísť chytiť Bree za vlasy a vytrhať jej ich všetky do jedného.
„Možno si ju proste zabudla vonku v kočíku...“
Zdesene som na ňu pozerala. Nemohla som uveriť, že ma považuje za tak nezodpovednú.
„Za prvé, kočík som ešte nevybrala z krabice, lebo ju stále držím na rukách. A za druhé nie som senilná aby som si nepamätala celú noc ako som sa ju snažila uspať v jej izbe!“ Otočila som sa na päte a zabuchla za sebou dvere. Mala som na ňu veľkú zlosť.
Nevedela som však, kam mám ísť. Vedela som si predstaviť, že Bree by ju u seba nemala. Určite to mala naplánované aby to na ňu nebolo.
Rozhodla som sa prehľadávať dom od hora dole. Znovu som sa vrátila na moje poschodie a celé som ho prehľadala, ba aj elektrické zástrčky. Ani tentoraz som ju nenašla. Na prvom poschodí som nevedela ku komu môžem do izby ísť a ku komu nie.
Neodvážila som sa ísť späť ku mame do izby, ku Bree taktiež nie a už vôbec nie ku Ianovi. Bola som bezradná. Vedela som si predstaviť, že Ellen už bezo mňa niekde plače. Pomaly som prešla ku jediným dverám, ktorými som mohla prejsť-na balkón.
Vtedy som ju začula. Srdce mi šlo prasknúť.
„Ellen!“ Zakričala som a rýchlo sa rozhliadala, kde je. Skade to plače. Mala som chuť skočiť z balkónu, ale našťastie som mala ešte trochu sebaovládania a tak som zbehla dole schodmi a bežala von pred dom. Našla som ju v auto sedačke zapnutú pásami pod stromom. Takmer ma vystrelo.
„No tak...bábätko, už som tu...“ Chytila som si ju na ruky a pritúlila k sebe. Celá bola uzimená a plakala o dušu. Nevedela som si predstaviť ako dlho tu bola a čo všetko sa jej mohlo stať.
Držiac na rukách som vošla do domu. Mala som v sebe veľký hnev a mala som chuť zabiť toho, kto jej to spravil. Možno ochorela, po nociach ešte bývalo chladno. Krv vo mne vrela, ale neodvážila som sa za nikým ísť s Ellen a pri tom som bola rozhodnutá, že ju už nikdy nepustím z náručia.
__
„Tvoja mama povedala, žeby mohla byť vonku?“ Zopakoval Alex a zastavil sa pohľadom na mne. Vedela som na čo myslí. Keď som mu povedala, čo sa stalo okamžite došiel.
„Ona to určite nespravila... Za prvé by sa tak neprezradila, ale síce je blbá, ale vie že to Ellen ublížilo...“ Namietla som mu na jeho nevyslovenú teóriu. Sedela som na posteli držiac Ellen, ktorá konečne zaspala.
„Ale možno ju tam videla, či počula... A keď ti to nepovedala, tak...“
„Nechaj to tak. Bola to Bree a je nám to obom jasné.“ Zastavila som ho, pred tým než stihol moju matku obviniť z niečoho, čoho som vedela, že nebola schopná.
„Bree neudrží ani softballovú pálku, nieto dieťa..“ Nadvihol obočie a znovu na mňa pozeral prenikavým pohľadom.
„Prečo sa vyhýbaš predstave, žeby to spravila?“
„Ja rozmýšľam logicky.“ Namietol mi a znovu sa začal prechádzať po izbe.
„Čo si furt do nej, že sa jej teraz budeš zastávať?“ Zamračila som sa, hoci som si hneď vedela predstaviť jeho prudkú reakciu na moje slová.
„Ja si len neviem predstaviť, žeby to spravila sama.“ Hneď mi odsekol a zastavil sa vo svojej chôdzi.
„Jediný kto jej mohol pomôcť, je buď Peter alebo Ian. Matka by to určite nespravila a tých dvoch môžeme tiež vylúčiť.“ Neverila som, žeby to spravil Peter a Ian taktiež nie. Obaja sú natoľko inteligentní aby vedeli, že jej mohli nazoaj ublížiť.
„Ty ho furt ľúbiš?“ Ozval sa potichu po chvíli Alex a vôbec to neznelo, ako jeho doterajší hlas. Ba to znelo úplne od témy.
Zdvihla som ku nemu zrak od spiacej Ellen. Sama som mu nevedela odpovedať. Zrejme áno.
Samozrejme, že áno! Nedokázala som to však povedať nahlas.
Otočil sa na mňa od okna. „Ale to neznamená, že to neurobil.“ Uškrnul sa.
„On by to nespravil. Však ma nemá prečo nenávidieť až tak veľmi.“ Namietla som hlasom, že už o tom nechcem hovoriť.
„Čoby nemal...“Pozrel na Ellen a po tvári mu prebehol zvláštny výraz. Všimla som si ho, že mu to vždy pri pohľade na Ellen prebehlo tvárou.
„Alex...“ Položila som Ellen medzi vankúše na mojej posteli aby nepadla a postavila som sa ku nemu.
„Áno, drahá?“ Uškrnul sa znovu.
„Povedala som ti aby si ma tak nevolal!“ Zatvárila som sa nahnevane, naozaj mi to až tak veľmi nevadilo. Len keby to neznelo výsmešne.
„Budem pod papučou, iba ak to bude stáť za to...“
„Nič nebude ak sa nebudeš správať slušne.“ Prekrížila som si ruky na hrudi.
„No vidíš, tak je to začarovaný kruh, niekto do neho musí vstúpiť prvý...“ Uškrnul sa ešte viac.
„Už budeš musieť ísť...“ Ospravedlňujúco som sa usmiala a potlačila ho k dverám.
„Ale nie, nemusím.“ Namietol, ale kým stihol povedať viac som mu zabuchla dvere pred nosom.
__
„Tak kde bola?“ Opýtala sa ma matka, keď ma zbadala s Ellen v náručí schádzať do obývačky.
„Bree ju dala von pod strom. Najskôr nachladla a našla som jej kliešťa!“
„Ale nepreháňaj. Nechala si ju tam sama.“ Povedala matka znudene a pozrela do novín.
„Prosím? Moja dcéra teraz môže umrieť od toho štípancu, alebo od chrípky. Malé deti od toho umierajú! A ty povieš, že to som spravila ja naschvál?“ Vyletela som na ňu. Ako sa opovažuje?
„Upokoj sa Alexandria. Bree mi povedala, čo sa medzi vami stalo. Aspoň ona sa mi zveruje ako matke. Nebola by toho schopná. A pre tvoju informáciu nebola doma dnes v noci.“ Ani nezdvihla oči od novín.
Šokovane som na ňu hľadela. Naozaj mi práve oznámila, že si ma zamenila za Bree a že jej verí predo mnou? Ani som nechcela vedieť, čo jej Bree nakecala. Ale zarazilo ma to, že Bree nebola doma. Mohla sa vrátiť iba nadránom. Mala som však iba jednú možnosť ako to zistiť. Nájsť vrátnika a spýtať sa ho.
Otočila som sa na päte držiac Ellen, ktorá už bola hore. Mala som ju v takej šatke na hrudi aby mohla pozorovať svet. Netušila som však, kde toho vrátnika nájdem.
„Slečna?“ Obrátila sa na mňa slúžka, ktorá zametala v hale. Stále som si na to nedokázala zvyknúť, že máme upratovačku. „Môžem vám pomôcť?“
„Kde nájdem vrátnika?“ Uvedomila som si, že ona vlastne bude vedieť všetko. Prečo ma to hneď nenapadlo?
„Slečna, ja som tu vrátnik. Ak to chcete tak nazvať.“ Vytiahla mobil z vrecka. „To vám ja posielam SMS.“
Normálne som si vydýchla, že na to nemáme nikoho iného zamestatného. Hneď som sa na ňu však oborila. „Kto dnes v noci prišiel alebo odišiel?“
„Slečna...“ Pozrela na mňa znepokojene. „Chcete to kvôli tmou dieťaťu, tak dobre... Včera večer odišla slečna Bree a ešte sa nevrátila. Odišla o 10tej večer. Až do dnes rána o 9tej, čo bolo pred 20timi minútami, keď odišiel pán Alex, nikto tento dom neopustil.“ Vysypala zo seba.
„Ste si istá?“ Spýtala som sa jej znepokojene. Keď to teda Bree nebola, tak kto?
„Áno, slečna. Ja pracujem 24 hodín denne. Teda každý druhý deň.“ Vysvetlila mi s úsmevom.
„Aha.“ To ma veľmi nezaujímalo. Otočila som sa na päte a pomaly kráčala schodmi. Keď to nebola Bree, ani matka... Peter by nemal žiaden dôvod, jediný kto tu bol s dôvodom bol Ian. Nedokázala som si to pripustiť, ale jediné to ukazovalo zmysel.
A tak som sa našla pri dverám do jeho izby a rázne som zaklopala, dokým sa neozvali kroky a dvere sa neotvorili.
_________
budúci týždeň som v Taliansku ale pokúsim sa pred tým niečo napísať
dúfam, že mi odpustíte dlhú prestávku
Napísal: Pia 08 Júl 2011, 16:20
Chúdak Peter, nikto sa s ním nechcel rozprávať. 
Som zvedavá, ako dopadne to akože chodenie Lexie a Alexa, či nakoniec neostanú spolu. Lebo podľa mňa Alex nemá rád Bree, on chce spať len reputáciu, nie? V podstate by mohol byť s Lexie... 
( proste ja neviem, mne sa zdal Ian taký zvláštny predtým, akoby sa rozhodoval, či s Lexie vôbec chce byť... a aj sa naďalej rozhoduje, že to, čo sa stalo... to s Ellen, ani nemalo nejakú obrovskú váhu... posiela ju za Alexom... ale znie to skôr ako výhovorka... akoby sa pri nej necítil šťastný alebo mal, aj má pocit, že ona nebola šťastná pri ňom... Proste ja som za Alexa a Lexie, mám pocit, že oni by sa mohli mať radi. 
(ale čo už)...
Lebo je viac než jasné, že to dieťa zobrali Ian a Bree, lenže oni sa o dieťa nevedia starať (však sa ešte o nijaké pred tým nestarali a teraz to robia oba kvôli naštvaniu Lexie)... 
ja som mu dala iba iny uces taku tvar mal aj pred tym 
dúfam, že sa nový diel podarí dokončiť tento víkend a taktiež aby mi už sims šiel. Ďakujem za pochopenie
Teraz cez prázdniny sa neoplatí choroba 
teda dokumenty, ale tam som mala nový diel a uložené SIMS hry 
