Wake up call {6.diel}
„Vieš, najprv som sa obávala, že budeš chcieť ísť na potrat.“ Ozvala sa do ticha doktorka a uvedomila som si, že sa priblbo usmievam a ona ma pozoruje už nejaký čas. „Som rada, že tie všetky protesty proti potratom aspoň trochu naplnili svoj účel a v Amerike máme viac tínedžerských mamičiek ako tínedžeriek čo boli na potrate.“
Potrat? To ma ani na chvíľu nenapadlo. Srdce mi začalo rýchlejšie biť a keď som videla čiernu obrazovku sona, rýchlo som sa posadila a stiahla si tričko spať cez brucho. Možno by potrat všetko vyriešil. Mama by sa nemusela nič dozvedieť, mala by som po problémoch a Ian by sa....Ian! Stisla som pery keď som sa dostala myšlienkami ku nemu.
„Kedy ti vyhovuje ďalší termín? O dva týždne bude ďalšia kontrola, kde sa dozvieme a pohlavie.“ Ozvala sa znovu doktorka, tentoraz sediaca pri stole. Uniká mi nejak realita, alebo som si naozaj nevšimla že sa presunula?
„Ja...“ Postavila som sa a pozrela na ňu. Nedopovedala som to, čo som šla povedať. Celkom som zabudla čo to bolo. Možno aj preto, že v tom momente sa jej telefón na stole rozzvonil na celú miestnosť. Od ľaku som takmer nadskočila. Ako sa to hovorí, že kto má čisté svedomie sa nezľakne?
To zvonenie však bolo ako facka do reality. Uvedomila som si kde stojím, čo robím a čo sa to so mnou deje! Prebehla mnou vlna úzkosti a vydesene som pozorovala doktorku.Vo mne je nejaké decko, ktoré ma spraví tlstou, neobľúbenou a zničí mi celkom život! A naviac nebudem mať ani nikoho pri sebe, lebo Ianovi viac záleží na futbale!
„Takže? Slečna Jansen?“ Prudko som otočila hlavu ku doktorke a vydesene ju pozorovala. Čo mi teraz povie? Že mám ku všetkému naviac aj trojičky? Môže to byť vlastne horšie?
„Ja...“Začala som znovu a premietla som si aký bude môj život pár dní dopredu. Prídem domov, mama ma zabije a nebudem musieť ísť na žiadnu prehliadku. „...zavolám sestričke keď sa dozviem, kedy robím.“ Pípla som opatrne a zdvihla si kabelku z rohu.
„Dobre. Zatiaľ dovidenia.“ Doktorka držiac notebook pod pazuchou, zmizla v dverách.
Pri svojej kartičke som zbadala dve fotky zo sona. Zrejme pre mňa a Iana. Opatrne som si zdvihla a ruka sa mi triasla. Toto musí byť zlý sen. Okamžite sa musím prebrať! Fotky mi vypadli na stôl a zrak sa mi na chvíľu zahmlil. Ako po dlhom behu.
„Slečna, môžete teraz odísť!“ Povedala mi tá sestrička pomedzi dvere a zrejme bola stále urazená a neobťažovala sa vojsť dnu.
Zhrabla som kartičku s fotkami do tašky a prebehla okolo nej von z tej prekliatej miestnosti. Niekto toto určite na mňa narafičil a teraz sa smeje.
Tak ako to dopadlo?
-INeveriacky som hľadela na novú SMS. Tak on si aj spomenul? Mala som chuť mobil hodiť o stenu výťahu v nemocnici, ale vedľa mňa stáli ďalší ľudia. Mobil som zaklapla a strčila späť do kabelky. Ako sa opovažuje mi písať po tom čo spravil?? Je síce pravda, že sa mi viac krát odvtedy ospravedlnil, ale popravde svoj tréning nezrušil a nešiel so mnou. To bude ešte dlho trvať kým mu to odpustím. Či vôbec.
Ale on je tomu všetkému vlastne na vine! Keby nebolo jeho, nebola by som tehotná! Ten bastard! Tak on mal problém s tým, že sa to niekto dozvie? Ešte bude ľutovať, že ma nabúchal!
Ako sa najrýchlejšie na lodičkách dalo, som vybehla z nemocnice mieriac ku svojmu autu. Teda autu mojej matky, ale v piatok som ho našťastie mohla mať ja. Ten debil ešte bude ľutovať, že nešiel so mnou!
__
„Lexie?“ Ozval sa tlmený hlas a za ním nasledovalo zaklopanie na moje okno. Pomaly som sa otočila a zbadala tam Iana. Usmial sa ale keď som mu úsmev neopätovala, po chvíli mu zmizol tiež. Bol červený v tvári v prepotenom tričku a mokrými vlasmi. „Otvor ….prosím“
Pomaly som sa načiahla rukou ku tlačítku a stiahla okno dole.
„Smrdíš.“ Dramaticky som si chytila nos a načiahla ruku aby som vytiahla okno hore. To mi však už zachytil ruku, hoci riskoval že mu ju môžem privrieť.
„Ako to dopadlo?“ Spýtal sa a jeho hlas znel vystrašene a zvedavo naraz.
„ Gratulujem ocko!“ Vytrhla som si ruku z jeho zovretia a bojovne vystrčila bradu. „Ešte niečo?!“
„Ideš na potrat?“ Jeho tvár vyzerala ako malé dieťa, ktoré vie že spravilo niečo čo nemalo a nevie ako to navrátiť späť.
„Čo ťa to zrazu zaujíma?“ Zdvihla som kútiky pier, hoci som sa usmievať vôbec nechcela.
„Samozrejme, že ma to zaujíma Lexie!“ Povedal naliehavo a otvoril mi dvere. „Vyjdi von“
„Nie.“ Chytila som sa volantu, keby sa náhodou pokúšal násilne ma vyvliecť.
„Ideš?“
„Ja....“ Zastavila som sa a uvedomila som si, že som nemala nad tým kedy myslieť. Celou cestou ku škole som premýšľala nad všetkými horrorovými situáciami, čo povie matka, čo povie verejnosť, čo sa stane... „Mám ísť?“ Pozrela som na neho a dúfala som, že nevyzerám že som nad tým nerozmýšľala.
„Nie....“ Povedal potichu a samého ho to zrejme prekvapilo, možno viac ako mňa. Snažil sa obviniť, že to mám s niekým iným, vyhýbal sa mi, ani nešiel so mnou ku gynekológovi, ale keď je možnosť sa toho prcka zbaviť, povie nie? Na tvári sa mi zjavil úsmev a pustila som volant. Možno mu konečne na tom záleží. Možno keď bude so mnou, to nebude až také strašné.
„No tak vystúp von.“ Chytil mi ruku a potiahol ma von. Už som neodporovala a vystrela sa na zapadajúcom slnku. Postavila som sa pred neho s úsmevom, ale keď som videla ako si ma prezerá zmocnil sa ma zlý pocit. Vždy aj teraz na mňa pozeral ako na chudú sexi, dobre oblečenú. Ale s tým prckom priberiem strašne veľa, tehotenské oblečenie nikdy nebolo pekné a... Čo ak sa mu už nebudem páčiť a rozíde sa so mnou? Zovrelo mi srdce a zmizol mi úsmev.
On si to však nevšimol, pretože ma v tej chvíli už bozkával. Rýchlo som ho objala a sklonila tvár ku jeho ramenu. Dúfala som, že slzy mi stečú do jeho trička pred tým, než si ich všimne.
____________________________
Ospravedlňujem sa za dlhší čas čo ste čakali na update, ale na víkend idem mimo domu takže zrejme pridám aj zajtra nový diel. Ešte si nie som istá, takže komentáre ma určite presvedčia aby som ho napísala
Dobre, ale aj tak dúfam, že o tom neskôr v nejakom dieliku napíšeš viac. 
A tiež som rozmýšľala nad tým Alexom. Len potom si tom nejako "zapísala" (čítaj zahovorila), tak ma to zmiatlo. 
Ale zatiaľ som dosť zmätená, tak to radšej nechám. 
Tak držím palce a prajem čas, inšpiráciu a chuť do písania. Zatiaľ ma to veľmi zaujalo. Aj keď práve teraz mi chýba Krvavý prach. 
Tuším idem začať písať nejaké fantasy. 
aj ja mam niekedy migreny a pocitac tomu rozhodne nepomaha 
Zapletky? 
Dakujem 
Ale nie