16.diel„Takže, čo je tvoj najväčší strach?“ Začal s obyčajnou okázalou otázkou. Z tváre mi zmizol všetok náznak záujmu. Pozrela som si na nohy a snažila sa vyhnať z hlavy všetky myšlienky. Lenže od tohto pobytu, či výletu, keď som si už prvý krát otvorila myseľ, nemala som nad nimi veľkú moc. Myšlienky som už viac nedokázala zastaviť.
Čo je môj najväčší strach? Bojím sa neúspechu? Nie, ten som zažila toľkokrát. Bojím sa, že sa stanem nepodstatnou? Ale čoby, to už dávno. Tak čoho sa teda bojím?
„Ja neviem...“ Odpovedala som mu úprimne a v duchu som sa hrešila. Mala som mu povedať nejakú hlúposť, ako pavúkov či čo.
„Uzavrela si sa od malička, od tej...“
„Čo vy o mne viete?“ Vyprskla som na neho a nahnevane sa postavila. Vedela som, čo šiel povedať. Náhle sa vo mne zobral toľký hnev. Ako sa to opovažuje vytiahnuť? Ale ako o tom vie? Ten jeho spokojný úškrn ma znechutil. Iba som mu dokázala, že mal pravdu.
„Ja viem o tebe všetko Rika, sadni si a spolu prídeme na koreň tohto problému...“
„Ja nemám žiaden problém.“ Namietla som mu odhodlane. Nenechám sa zlomiť.
„Tak tým skôr sa toto posedenie skončí. Aj tak sú dvere zavreté.“ Dodal, keď zbadal, ktorým smerom pozerám. Rezignovane som sadla do kresla a zazrela na neho. Hnev ma otvoril čoraz viac, cítila som ako keby dokázal čítať moje myšlienky a celú ma videl.
„Viem, že o tom nechceš hovoriť, ale musíme o tom hovoriť.“
„Nie!“ Nechcela som dovoliť aby staré myšlienky sa vrátili ku mne a zničili mi tú veľkú ochranu čo som budovala celé roky, takmer svoj celý život.
„Bolo leto, mala si 3 roky..“
„Nie!“ Vykríkla som lebo len tieto dve opisy mi začali búrať stenu.
„...Vracala si sa zo škôlky s úsmevom domov. Na verande na teba však nečakali rodičia.“
„JA O TOM NECHCEM HOVORIŤ!“ Môj hlas prekonával najväčšie výšky v mojom živote.
„Na chvíľu si zastala, či na teba nevyskočia z tieňa so slovom prekvapenie... Nikde však nikto nebol. Myslela si si, že na teba budú čakať vnútri ale ani tam nikto nebol. Pomaly...“
„Prosím prestaňte!“ Prestala som kričať a vydesene som ho pozorovala. Nechcela som to počuť, ale popri jeho slovách sa mi akoby vynárali obrazy.
„...si si začala uvedomovať, že na teba zabudli. V škôlke ti prvý krát povedali, že si inej pleti. Chcela si sa ich spýtať prečo to tie deti povedali, však si bola ako oni nebola si vôbec odlišná.“ Pozoroval ma a pokračoval v hovorení, ako keby som ho vôbec pred chvíľou neprekrikovala.
„Prešla si celý dom, ale nikde nikoho. Začala si sa báť, už nie o seba ale o nich. Čo ak sa im niečo stalo?“ Netušila som ako vedel moje myšlienky z toho popoludnia ale mysľou som bola v opustenom dome hľadajúc svojich rodičov.
„Sadla si si na gauč a čakala si. Po dlhšej chvíli si prestala plakať a iba sa triasla čakajúc na svojich rodičov. Tí však neprichádzali, až si napokon zaspala...“ Na chvíľu sa odmlčal a pozrela som na neho. Cítila som sa znovu ako vtedy. Moje spomienky boli uvoľnené a napriek tomu, že to bolo dávno som si to pamätala ako zo včera.
„A potom prišli.“ Povedal zrazu a zdvihla som ku nemu oči plné sĺz. „Nevideli ťa v tme na gauči a rozprávali. O tom aká si iná, že ti to nebudú môcť nikdy vysvetliť a že nie si ako ostatné deti. Že...“ Odmlčal sa a potom to povedal. „Že... by boli radšej keby ťa nemali, keby si sa nikdy nenarodila...“
Pevne som si kusla do pery až mi vytryskla horúca krv do úst. Tá spomienka bola tak živá a oveľa bolestivejšia ako pred tým. Odvtedy sa všetko zmenilo. Uzavrela som sa pred nimi, pred svetom a snažila som sa nebyť ich väčším sklamaním ako to že som sa vôbec narodila.
Opakom ruky som si zotrela slzy z tváre, ale z očí sa mi liali ďalšie. Ako to všetko vedel? Ako to vôbec niekto vedel? Rodičom som nikdy nepovedala, že som ich počula. Vlastne som odvtedy s nimi neprehovorila takmer žiadne slovo.
Doktor iba mlčky na mňa hľadel. Krv mi pomaly prestala tiecť. Pár kvapiek mi skĺzlo na ruku a kotúľalo sa na zem.
„Nenávidím ich.“ Povedala som potichu. To bolo jediné čo som mohla na túto tému dodať. Utrela som si stekajúce slzy ale nepozrela mu do očí.
„Ja viem, ale máš právo vedieť celú pravdu.“ Povedal pokojným hlasom, ako keby sa nič nedialo. Nepozrela som sa na neho, nestál mi za to. Nech si len hovorí čo len chce. „Tvoji rodičia boli s nami. Boli by na teba čakali, ale boli zavolaní ku nám. Povedali sme im, čo si zač a že možno...možno! Máš prach v krvy a staneš sa jednou z nás. Vtedy tomu nikto neveril. Verím, že sme na nich nespravili veľký dojem. Báli sa o teba a nechceli z teba spraviť
príšeru, ako nazvali nás. Odišli v znepokojení...“
Zdvihla som na neho zrak, takže oni o tom celý čas vedeli? Prečo mi nikdy nič nepovedali? Prečo mi zatajili takú hroznú vec?
„Bola si pod sledovaním, aj oni. Preto viem, čo sa stalo. Preto povedali to čo povedali. Nechceli aby si trpela, možným vylúčením zo spoločnosti, nechceli aby si sa stala jednou z
príšer. Oni ťa ľúbia Rika, vždy sa o teba zaujímali...“ Pozrel na mňa ustarostene.
Počas jeho reči som iba odmietavo krútila hlavou. To nemohla byť pravda, nemôže! Oni ma celé roky klamali, že im na mne záleží, nikdy sa o mňa nezaujímali a nikdy mi nepovedali o tomto.
„Klamete, im nezáleží na mne. Kde sú teraz? Prečo ma nehľadajú?“ Spýtala som sa ho priškrteným hlasom, snažiac sa aby to znelo nahnevane.
„Vedia, že si s nami. Dali sme im vedieť, boli sme prví na ktorých sa obrátili keď sa dozvedeli o tvojom zmiznutí.“ Povedal kľudne a stále na mňa pozeral ako keby som sa mala zrazu premeniť na niečo iné.
„To je lož! Všetko je veľká LOŽ!“ Vykríkla som znovu so slzami v očiach. Moji rodičia ma celé roky klamali a teraz ma klame aj tento sentimentálny dedko. Nahnevane som sa postavila a utrela si tečúce slzy.
„PREČO by mi to nepovedali, keď o tomto všetko vedeli?“ Kričala som na neho, ale on nič nerobil. Iba pokojne sedel a pozoroval ma, ako keby sa nič nedialo.
„Ty si ich nepočúvala...“ Povedal potichu a neviem či jeho tón, alebo samotná veta ma vytočila viac. Ja som ich nepočúvala? Keby mi to chceli povedať.... Uvedomila som si, žeby som najskôr odišla do svojej izby a zabuchla dvere že nemám čas ani náladu na ich reči.
„OTVOR TIE DVERE!“ Zvreskla som na neho z ničoho nič. Ani som sa neunúvala mu viac vykať. Pokrútil hlavou a ukázal na sedačku oproti nemu.
„Je koniec keď ja poviem, že je.“ Poškrabal sa na brade. Jeho pokojnosť ma vytáčala do neskutočných výšok, ja som práve prežívala emocionálne peklo a on sa škrabe na brade?
Z celej sily som kopla do sedačky a tá na moje prekvapenie odletela pár metrov. Noha ma ani len nezabolela.
„Vidíš, emócie ti roztvorili škálu schopností.“ Poznamenal bez zmyslu a zazrela som na neho.
„No nehovorte. To sa mi celkom hodí, vy ste predsa starý dedo s množstvom rokov, bez emócií. Ktovie ako dlho vydržíte kým mi otvoríte tie prekliate dvere!“ Hrozivo som podišla ku nemu ani sama nevediac čo idem spraviť. Tentokrát však aj sám pochopil, že to myslím vážne.
„Videla si ma ich zamknúť?“ Spýtal sa stále s pokojným hlasom. Uvedomila som si, že celý čas sedel. Takže neboli zamknuté.
„Kam ideš? Nesprav nič hlúpe!“ Zvolal na mňa, prvý krát zmenil tón hlasu.
Vybehla som z tej hlúpej kancelárie a utierajúc si slzy som bežala preč. Chcela som odísť z tohto miesta čím skôr a nikdy sa nevrátiť. Cestou som narazila do Tima.
„Kam bežíš...Čo sa stalo?“ Zachytil ma pevne a tým aj zastavil v behu.
„Daj mi pokoj! Ty si to tiež vedel celý čas!“ Vytrhla som si ruku a nedokázala som sa mu pozrieť do očí.
„Nemôžeš odísť, ak sa o to pokúsiš nebudeš sa môcť vrátiť..“ Namietol, ale už sa ma nesnažil zastaviť.
„Ja neviem aký je tvoj problém Tim, nikdy si mi nechcel pomôcť a teraz....“ Pokrútila som hlavou utierajúc si ďalšie slzy. Bola som ku nemu nespravodlivá, pomohol mi a ako veľmi.
„Čo sa stalo?“ Podišiel ku mne so starostlivým pohľadom.
„Musím odísť.“ Povedala som odhodlane, hoci som musela vyzerať veľmi úboho, uplakaná. Jeho pohľad sa nezmenil, nesnažil sa ma presvedčiť. Náhle som sa ku nemu nahla a naše pery sa obtreli o seba, kým som sa stihla spamätať a odtiahnúť sa od neho.
Najnovšie aj vydesená z mojich pocitov a zahanbená som sa rozbehla preč od neho. Túto chodbu som už poznala, zachviľu budú dvere von. Držať sa vetra a odletím preč.
Dvere som rozrazila a vybehla som von. Nikto tam nestál a dvere sa za mnou zavreli. Tim nešiel za mnou. Bola som sklamaná, ale to nebolo v tej chvíli podstatné. Pozrela som na budovu za sebou. Nechala som v nej starú Riku.
Hlavu som otočila ku vode, raz som sa zhlboka nadýchla a rozbehla sa ku nej. Bežala som čoraz rýchlejšie a pri okraji som vyskočila do vzduchu. Už som si takmer automaticky spomenula na ten pohyb, takže som dlho nepadala. Moje telo zachytil vietor a vzlietla som do výšky. Vlasy mi to vialo dozadu a naklonila som sa mierne doprava.
Netrvalo dlho a bez ujmy na zdraví som vyletela von z tej diery. Oslepilo ma slnko a ovial vietor. Tento bol silnejší ako ten dole. Nechala som sa ním unášať a vyletela som ešte vyššie. V diaľke som zbadala mesto. Černobyl. Z tade budem môcť zavolať domov. Naklonila som sa vo vetre doľava aby som letela tým smerom.
Vietor mi usušil všetky slzy a svišťal mi okolo uší. Tak nakoniec som to zvládla aj bez pomoci tých bláznov! Mesto sa čoraz viac blížilo a zbadala som betónový prístav, nikde žiadny ľudia.
Mierne som sa naklonila hlavou nižšie a oprela sa o vietor aby som spomalila svoj rýchlosť. Chvíľu som letela nad betónom, ale nakoniec sa mi podarilo zastaviť let a padla som na zem. Spravila som pár bolestivých kotúľov, ale to bolo nič v porovnaní pocitu, ktorý som cítila. Prekonala som samú seba, unikla som z pekla a zvládla svoj prvý let!
„Rika?“ Ozval sa roztrasený ženský hlas z diaľky. Postavila som sa a utrela si krvácajúce modriny, ktoré som si spravila pri páde. Môj zrak upútala náhliaca sa dvojica smerom ku mne. Ten hlas som najprv nespoznala, ale postavy áno. To boli moji rodičia!
___________________________________
The EndGratulujem dočítali ste sa na koniec príbehu. Možno by sa patrilo aspoň teraz posledný krát napísať váš názor na tento príbeh.
Ďakujem svojim pravidelným komentátorom a čitateľom za povzbudivé komentáre.
Som rada, že som ukončila tento príbeh bez smrti. Necháva to otvorenú možnosť na pokračovanie a necítim, akoby mi niekto známi umrel
. Dôvody na ukončenie sú celkom jasné, strata inšpirácie hoci pri písaní posledného dielu ma nejak prekvapila.
S písaním príbehom ani v žiadnom prípade nekončím, ale nabudúce začnem niečo z prostredia kde žijem normálne a niečo viac zábavnejšie a jednoduchšie.
Maggi