Ospravedlnujem sa, ze som nepridala skor novy diel ale mala osm toho vela okrem inspiracie aj ta ma chytila az neskor pocas pisania tohto dielu Postupne sa konecne dostaneme k deju a akci Dufam, ze vam tu "prestavku" vynahradi fakt, ze toto je zatial najdlhsi diel prajem prijemne citanie a komentar potesi a nakopne do pisania 14.diel„Ja som v Európe?“ Dostala som zo seba prekvapene.
„Kde by si inde bola, keď rozumieš?“ Usmial sa priateľsky, ba až príliš že dokonca aj ja som sa usmiala. Na otázku som pokrčila plecami, nemala som mu čo odpovedať.
„Kam si šla?“ Spýtal sa ma keď som chvíľu mlčala. Nechápavo som na neho pozrela a potom si uvedomila, čo sa vlastne pýta.
„Iba do izby, už som unavená po celom dni.“ Otočila som sa a otvorila si dvere do izby. Až neskôr som si uvedomila, že to nebolo práve najslušnejšie. Ale nebola som zvyknutá, že by ma niekto počúval či čakal.
Zavrela som za sebou dvere a sadla si na postel. Zrak mi zablúdil k miestu, na ktoré civel Tim. Čo ak to nebola len skúška a niečo tam naozaj je? Osud bolo jediné, v čo som verila. Verila som, že ma tento život postihol taký aký ma postihol, kvôli osudu. Určite aj túto izbu mám pridelenú kvôli nejakému vyššiemu dôvodu.
Ani som si neuvedomila a kráčala som ku stene. Priložila som na ňu obe dlane a snažila sa niečo nahmatať Ani sama som si nebola istá čo hľadám. No stena bola všade hladká a nič zaujímavé som nenašla. Sklamane som si sadla späť a uvedomila som si, že mi začína šibať. Po dlhšej chvíli som zaspala.
---------------------------------
Neviem ako dlho som spala, ani čo ma zobudilo. Prebrala som sa na posteli a dlhšie sa mi už spať nechcelo. Posadila som sa a pretrela si oči dlaňami. Bola som tak rada, že sa mi to iba nesnívalo. Postavila som sa z postele a prešla ku zamrežovanému oknu. Stále z neho nebolo nič vidno. Nabrala som veľmi veľa energie a mala som si chuť zalietať. Ten pocit ma tak zvláštne napĺňal a chcela som to vyskúšať znovu.
Vybrala som sa teda von z izby, keď v tom ma niekto stiahol za lakeť. Od prekvapenia som nezareagovala žiadnym zvukom.
„Konečne, všetci na teba čakajú...“ Ťahal ma Tibor niekam preč. Vytrhla som si lakeť s jeho silného zovretia.
„Prečo si ma nezobudil?“ Namietla som a nasledovala som ho. Keď ma niekto čaká, tak by som tam mala ísť. Toto sa mi stáva prvý krát v živote, nemôžem si to nechať ujsť.
Tibor neodpovedal a náhlil sa chodbami, ako keby pred niečim utekal. Ledva som ho stíhala a držala s nim krok. Zastavil sa pri jedných dverách a otvoril ich. Zbadala som schody a v duchu sa potešila, že konečne pôjdem na poschodie. No namiesto toho sme ich obišli a šli druhými schodmi dole! Skrývajúc prekvapenie som sa snažila vymyslieť, čo by mohlo byť dole.
Ako sme schádzali úzkymi schodmi dole, čoraz viac sa približoval hluk, vrava ľudí. Nakoniec sme vyšli do veľkej priestrannej miestnosti, kde boli ľudia. Tibor sa ponáhľal jedným smerom a ja som ho už nenasledovala. Miestnosť sama o sebe bola nudná. Sivé steny, sivá dlážka, bez okien. Ale tí ľudia, teda muži horlivo medzi sebou diskutovali. Niežeby ma zaujímalo o čom, bola som zvyknutá že som vždy vynechávaná z rozhovoru.
„Tak ty si!“ Pozdravil ma Peter s úsmevom. „Tešíš sa? Si napätá? Nemôžeš sa dočkať? Nevydržíš od vzrušenia?“ Sypal na mňa divné otázky. Nechápavo som pokrútila hlavou a zbadala poza jeho plece Tima. Videla som jeho profil ako bol zabratý do rozhovoru. Chcela som ísť za ním, sa ho spýtať čo je toto za stretnutie, prečo tu mám byť.
„...A potom hádam budeš môcť pomôcť.“ Dokončil svoju ďalšiu reč Peter a uvedomila som si, že som ignorovala človeka ktorý hovoril ku mne! Väčšinou som ignorovala čo ľudia hovorili, lebo nikdy nehovorili ku mne. Ale Peter hovoril a ja som ho ignorovala!
„S čím?“ Spýtala som sa dúfajúc, že si nevšimol že som mu nevenovala pozornosť. Otvoril ústa, že mi odpovie ale prerušil ho silnejší hlas.
„Prosím ticho! Všetci si sadnite na svoje miesta, nech môžeme začať...“ Otočila som hlavu k miestu skade vychádzal hlas. Bol to postarší energicky vyzerajúci muž a zdalo sa mi, že som ho už raz stretla. Všetci sa rozliezli iným smerom si posadať na stoličky, ktoré lemovali stenu. Sadla som si na najbližšiu voľnú.
„To je moja.“ Ozval sa hlas nado mnou a rýchlo som vyskočila z môjho miesta. Ani som tomu dotyčnému nepozrela do očí a hľadala inú voľnú. Všetci už sedeli okrem toho muža, ktorý sa teraz presunul do stredu miestnosti. Ostala som stáť a jedinú voľnú stoličku som videla na druhom konci. Ale v miestnosti bolo ticho takže by ma všetci pozorovali a musela by som prejsť okolo neho. Ostala som teda stáť, dúfajúc že nikomu nebudem vadiť.
„Choď si sadnúť, nevidím cez teba“ Ozval sa za mnou mierne podráždený hlas a poslúchla som ho. Potichu ako keby mi to malo pomôcť že ma nebudú sledovať som sa vybrala ku tej stoličke. Tomu starému mužovi som nepozrela do očí a dúfala, že nič nepovie keď okolo neho prejdem. Moje prosby neboli vyslyšané.
„Práve idem hovoriť o tebe Erika“ Usmial sa, chytil ma za ruku a zastavil.
„Rika...“ Opravila som ho a prekvapene pozrela na naše ruky. Nikto ma nikdy za ruku nechytil, ak sa nepočúva to že ma za lakeť Tibor ťahal surovo. Ten muž ma však už nepočúval.
„Všetci viete, čo znamená príchod Eriky.“ Zdvihol moju ruku ako keby ma aj tak už všetci nevideli. Mala som chuť sa prepadnúť pod zem, vypariť sa odletieť, čokoľvek len tu nestáť ako pajác a byť centrom pozornosti.
„Doteraz sme si mysleli, že sme kompletne všetci ale ona nám unikla. Je to otázka, či je ich viac ako ona. Možno je možno nie. Po tom čo sme skompletizovali mužské pohlavie, vytrénovali, zdokonalili, dostali sme sa k záveru že nemáme budúcnosť. Ona je naša budúcnosť!“Zdvihol moju ruku ešte vyššie a od hanby som si zavrela oči. Predstavovala som si, že som späť niekde v parku, fajčiac. Nepomohlo to, cítila som na sebe všetky pohľady.
„Obnovujem tréningový program, hoci s tým mnohí nesúhlasíte. Musíme zistiť, akú veľkú energiu v sebe má, pre istotu ak naozaj sú niekde vonku také ako ona.“ Konečne pustil moju ruku a rýchlo som si ju pritiahla k tele. Po miestnosti sa šíril tlmený náhlivý šepot. Nikto však nič nepovedal nahlas a tak sa na mňa ten muž usmial.
„Erika, začína sa tvoj tréning.“