Krvavý prach

[ninulka]

Tak po veľmi dlhom čase sa hlásim znova ja. Dalo by sa povedať, že ako nová čitateľka. Ospravedlňujem sa, ale nejak som sa stratila. Neviem prečo, ale zrazu mi prestali chodiť správy o novom príspevku v tejto téme. Ale našťastie som si povedala, že za tak dlhý čas si už musela napísať nový diel. A potom dojdem sem a kukám, že už si napísala o 4 diely viac. Takže ešte raz sorry.
Kedže som prelúska tvojich 6 dielov, môžem povedať, že tento príbeh ma naozaj veľmi chytil. Asi preto, lebo sa mi ani nezdá, že to píšeš ty, ale že to naozaj hovorí Rika. V niektorých príbehoch si všimneš, že to píše niekto "iný" (vlastne, že to píše autor), ale v tvojom príbehu to tak nie je. Tu mám skôr pocit, že to ide tak samo od seba a nie podľa toho, že niekto "diktuje" hlavnej hrdinke čo má urobiť.
Takže príbeh zatiaľ super, dej zaujímavý a napriek tomu, že aj ja mám radšej rozhovory ako opisy, v tomto príbehu by mi opisy určite chýbali. A to je super, lebo si ma zaujala niečím iným ako tým, čo by ma zaujalo inokedy, pri inom príbehu, pri inom deji.
Kôli tým pár gramatickým chybyčkám sa rozkrikovať určite nemienim, keďže si ich ani nevšímam.
Ale predsa len má tento príbeh chybyčku, ktorá sa ukazuje v každom diely. A to takú, že diely sú moc krátke... Ale na to sa nemôžem sťažovať, lebo ja som ten typ, čo má najradšej knihy, ktoré môže otvoriť a čítať dovtedy, dokým chce. To znamená, že môže za jeden deň prečítať aj 200 strán bez toho, aby musel čakať. Ale predsa len, táto "chyba" má aj svoje dobré stránky, a to také, že aspoň sa naučím byť trpezlivá...

[Maggi]

eva dakujem

ninulka, dakujem za krasny komentar Ja mam tiez najradasej pribehy, ked uz su ukoncene lebo viem ze nebudem musiet cakat. Ale z nejakeho dovodu sa mi vzdy zaseknu myslienky ked dojdem na koniec strany vo Worde preto sa pokusim castejsie pridavat diely dakujem, som rada kazdemu novemu citatelovi



7.diel
Novy diel, par tajomstiev mierne odkrytých ide o jednu scénu, ale táto je veľmi podstatná v budúcom vývoji pretože ukazuje postoj oboch postáv a začína vývoj vzťahu medzi nimi. Prajem príjemné čítanie a komentáre povzbudia do písania!

Celou cestou som sa snažila samú seba presvedčiť aby som sa ho opýtala, čo sa to tu deje, o čo to tu ide! Ale nedostala som zo seba ani jedno slovo. Nemo som kráčala za ním dlhými chodbami a vedela som presne, že cestu späť nebudem vedieť.
„Toto je tvoja izba!“Otvoril dvere a vošiel dnu. Opatrne som vošla za ním a cestou sa ho omylom dotkla. Neviem či si to vôbec všimol. Jeho zrak sa sústredil na jeden bod na stene. Skrčila som sa aby som mu neprerušila očný kontakt až potom sa porozhliadla okolo seba. Celkom malá, prázdna izbietka, ale aj tak pôsobila pre mňa nezvyčajne útulne. V rohu bola jednoduchá posteľ s jednými vankúšom a oproti šatník. Uvedomila som si, že som nemala niekoľko dní sprchu. No ja som sa bála opýtať, pozrela som na Tima a ten stále hľadel na stenu. Pozrela som tým smerom, či je tam niečo fascinujúce keď akurát v tom momente odvrátil zrak.
„Funguje to.“ Ozval sa sám so sebou spokojný.
„Čo?“ Vysúkala som zo seba jediné slovo a vlastne moju prvú otázku. Pozrela som na neho.
„Nakoniec si sa tam pozrela aj ty. Nasleduješ môj príklad.“ Pozrel mi do očí a na perách sa mu pohrával spokojný úsmev. Nechápala som o čom hovorí.
„Chceš sa niečo spýtať?“ Ozval sa znovu, nespúšťajúc pohľad z mojich očí.
Nadýchla som sa a v tom momente som si nevedela ani na jednu otázku spomenúť. Neskôr mi prišli na um, ale nevedela som ktorú skôr.
„A...ako sa dostávate...“ Nevedela som sa správne vyjadriť.
„Preč? Mimo tejto budovy?“ Rýchlo som prikývla hlavou, že práve to som myslela. Mala som sa ho radšej spýtať, ako sme sa sem dostali.
„Čo si myslíš?“ Prekvapene som na neho pozrela. Niekto sa ma pýta na môj názor? Ja nemám názor, ja nemám mať názor! „Čo ťa ako prvé napadne...“ Povzbudil ma, zrejme sa mu páčila úloha učiteľky.
„Vyletieť?“ Už som videla ten jeho výraz ako u všetkých ostatných keď som otvorila ústa a niečo povedala. Výraz alá, čo to trepe za blbosti? Ako ju to len mohlo napadnúť? Tá je ale sprostá!
„To je správne!“ Jeho kútiky pier sa nebadateľne skrivili do úsmevu, ani neviem odkedy som si začala všímať jeho pery.
„Ale kde je vrtuľník? Žiadny som nevidela.“Povedala som asi svoju najdlhšiu vetu v živote. Diskutovanie ma však začalo baviť a chcela som vedieť viac. Tieto pocity boli pre mňa nové ale páčili sa mi.
„Nie je tu žiadny vrtuľník, žiadne lietadlo, žiadny balón...“Pokrútil hlavou a sledoval moju tvár. Zahanbila som sa, tak dlho ma nepozoroval ešte nikto v živote. Ani len s odporom, ktorý u neho ani zďaleka nebol. Či som ho nemohla zatiaľ nájsť.
„Tak...ako?“ Spýtala som sa ho znovu a bola sama na seba prvý krát pyšná. Pýtala som sa otázky a ten druhý mi na nich naozaj odpovedal!
„Stroje a vtáci nie sú jediné tvory, ktoré dokážu lietať...“ Takmer som hltala každé jeho slovo, ten hlas ma k tomu nútil a keď prestal hovoriť zdvihla som zrak do jeho očí.
„Ako to...?“ Zháčila som sa, nevedela som, či mu mám vykať alebo tykať. Ostatní muži si medzi sebou tykali, ale všetci boli starší odo mňa a poznali sa.
„Dozvieš sa viac, Rika. Vyčkaj času a všetko sa dozvieš.“ Ani som sa nepohla. Povedal druhý krát moje meno a znelo to tak presvedčivo, vlastne ako každé jeho slovo.
„Chodiť môžeš kamkoľvek len chceš, len musíš vedieť trafiť späť.“ To posledné znelo ako veľmi ťažká podmienka, ktorá ma zrejme pripútala navždy k tejto izbe. „Nikto ťa nebude nikam volať...“Pokračoval ďalej. „...Jedlo, stretnutia všetko si budeš musieť zistiť sama. Je to tu hlavne o komunikácií. O úprimnosť sa báť nemusíš...“Hovoril ako keby som vyzerala, že mu neverím. Ale jeho presvedčivý hlas mi všetko vrýval do mysle ako zákon. „Ani len Tibor si nedovolí ti klamať.“
Ani som si neuvedomila, že skončil s rozprávaním. Znovu som zdvihla zrak od jeho pier do očí. Nebola som zvyknutá sa ľuďom pozerať do očí. Zrejme čakal na moju reakciu, ale ja som žiadnu nemala.
„Kde...“ Začala som otázku ohľadne kúpeľne, ale on sa mi otočil chrbtom a odišiel. „...je kúpeľňa?“ Dokončila som do znovu prázdnej izby. Toto má byť tá komunikácia?

[ninulka]

Tak tento krát si to ukončila lepšie. Totiž diel nebol neukončený ako ostatné, ale zas nie až tak ukončený, že v ďalšom diely by si musela začať akoby novú kapitolu.
Takže diel pekný. Niečo nové sme sa dozvedeli, napriek tomu, že stále nechápem/-e, prečo tam vôbec je.
Mám iba jednu výhradu. Ten začiatok som nejak nepochopila. Kam išla, že sa znovu vracala do izby. Išla za Timom? Alebo mali znovu nejaké stretnutie? Lebo na konci minulého dielu si napísala, že Rika aj s Timom išli do jej izby a potom tam došiel robiť rachot Tibor. Ako dalo sa to prehliadnuť, iba sa pýtam, že čo to znamená.
Každopádne super diel a teším sa na ďalší!

[Charlotte]

No, páčilo sa mi to..tento diel nebol ani až taký napínavý bol taký pokojný..je to dobré, trochu zmeny...No už sa to tam rysuje, že čo su oni vôbec zač..no, že vedia lietať..pravdepodobne..vyvíja sa to veľmi dobre..teším sa na ďalší diel Dúfam, že bude čo najskôr!

[Jaina]

píšeš skvelo, napínavo a hlavne nepredvídateľne... originálny príbeh, človek si ani nedovolí tipovať, čo sa môže ďalej diať s vrelým obdivom, tvoja verná čitateľka Jaina

[Maggi]

ninulka neboj s napínavými koncami som neskončila Ja som to zle napísala zrejme. Na konci šiesteho dielu šla do izby s Timom a Tibor spravil rachot v inej izbe na ich ceste do jej izby a v siedmom diely už konečne prišli do jej izby. ďakujem

Charlotte ďakujem

Jaina dúfam, že to tak ostane a nikto nebude vedieť čo sa má stať Ďakujem


8.diel
Povedala som si, že ak mi pridajú dva komentáre v nedeľu tak ešte večer napíšem diel (tu je stále večer ) a ba dokonca tri! Tak prinášam nový diel a dúfam, že so začínajúcim druhým semestrom nebudem mať deň veľmi napráskaný úlohami a budem môcť pridávať čo najčastejšie. Btw zajtra mám tiež voľno, ale do písania ma prinútia hlavne vaše komentáre
Na jednom mieste som dokázala stráviť celé hodiny nič nerobením. Ale tentoraz bolo všetko iné, ľudia začali ku mne hovoriť, začínala som mať pocity k udalostiam, všetko sa zrazu tak veľmi zmenilo!

Práve preto som sa rozhodla odísť z izby. Po tom čo som strávila dlhú chvíľu hladením zo zamrežovaného okna na múr ma konečne môj nos upovedomil o mojom zápachu. Lenže ako sa vrátim späť? Predsa na izbách nie sú žiadne číslo, ako sem potom Tim trafil?

Otvorila som dvere a vyšla na chodbu napravo či naľavo, chodba vyzerala rovnako. A všetky dvere pôsobili rovnako. Ak za tými dverami sú aj rovnaké izby ako bude vedieť, že som v zlej izbe?Vrátila som sa späť dnu. Jediné čo ma napadlo, bolo prehodiť vankúš na opačnú stranu postele aby som vedela či som v dobrej izbe. Potom som zavrela dvere a v duchu dúfala, že trafím späť.

Zase však predo mnou stála otázka, na ktorú stranu sa mám vybrať? Doľava? Doprava? Kde je kúpeľňa? Kde je niekto kto by mi poradil? Kde to vlastne som? Myšlienky po dlhej dobe utrhnuté zo zovretia sa búrili.

Vybrala som sa doprava. Na koberci nebolo počuť moje kroky a napriek tomu, že tu zrejme bývali dlhšie nebol vôbec vyšliapaný. Mám otvárať každé dvere či tam náhodou nie je kúpeľňa? Čo ak to bude niekoho izba? V duchu som dúfala, že kúpeľňa bude nejak označená.

Nevedela som si predstaviť ako sa vrátim späť ale vôbec nie ako tu môže každý deň kráčať také diaľavy. Konečne som sa dostala na koniec chodby. Boli predo mnou dvere. Jednoduchého tvaru, bielej farby a s kľučkou uprostred. Chytila som ju do ruky a dvere a vsunuli do steny doprava. Ocitla som sa vonku.

Voda hučala a ešte s väčším hukotom dopadala dole. Vyšla som von a automaticky pozrela k oblohe. Nelíšila sa nijak od normálnej oblohy, ibaže bol to iba kúsok ohraničený kruhom s vodopádom.

Dvere sa za mnou zavreli a ja som sa otočila späť. Nebola tam však žiadna kľúčka. Uvedomila som si, že som sa práve vymkla a už sa dnu nedostanem. Normálne by ma to netrápilo, ale po tých Timových slovách som mala pocit, že ma nikto nebude hľadať ak zrazu zmiznem.

Pocítila som hnev voči sebe a ani neskúšala dvere otvoriť. Nemala som ako. Keby som aj kričala, nikto by ma nepočul, však som ani tú vodu nepočula znútra. Pohla som do kroku a rozhodla som sa to tu teda poobzerať zvonku. Budova vyzerala veľmi jednoducho ako keby namaľovaná nie veľmi predstavivým človekom. Mala dve poschodia, ale nevidela som žiadne schody, ktorými by som mohla ísť na druhé poschodie počas mojej krátkej prehliadke. Koľko ľudí tam je naozaj? Ako šli tí muži do práce? Naozaj vyleteli? Pozrela som hore či uvidím niekoho skákať dole, alebo vylietať.

Tak a teraz mi už naozaj preskočilo. Ľudia predsa nelietajú. Nikdy som neverila na hviezdy, rozprávky či mágiu. Jedine na drogy, ale to bol iný svet. Napadlo ma, či ma tí muži čo ma omráčili v Kyjeve nejak nenadrogovali a toto všetko je len výmysel. Ale svoj svet po heroíne som už dobre poznala, bol farebný, smiešny a nie záhadný plný mužov.

Odvrátila som zrak od budovy a prešla sa pozrieť na kraj „ostrovu“ kam to padá tá voda. Čím bližšie som šla, tým viac kvapiek sa zachytávalo na mojej pokožke. Oblizla som si pery a voda nebola slaná. Prvé dobré znamenie, nie som pri mori. Ako keby mi to nejak pomohlo. Priehrad, riek a jazier bolo všade na mraky.

Naklonila som sa aby som videla dole. Hlava sa mi netočila. Nemala som závrate, ale naopak veľmi ma to fascinovalo. Voda v tonách dopadala a vyletúvala znovu do výšky. Hluk mi trhal uši a tak som nepočula prichádzajúce kroky.

„Nie!“ Začula som Timov výkrik a keď som sa otočila zbadala som Tibora stojaceho za mnou.
„Je to jedná možnosť ako to zistiť“ Povedal rozhodne a sotil ma dole.

[ninulka]

Fúha... Akože ja by som si nemyslela, že jediné biele dvere idú práve do kúpeľne, ale zas nenamietam. Možno si iba chcela zmapovať terén, v ktorom bude dlhší čas bývať.
Diel ako v celku (teraz nerátam posledné dve vety) bol iba taký pohodový, a potom na konci to takto uzavrieš? Teraz budem naozaj netrpezlivo čakať, že čo sa stane ďalej. A mohol by mi už niekto vysvetliť, ku komu sa to dostala a čo chcú zistiť?
Takže diel: OK. Posledné dve vety: to hádam nemyslíte vážne!?

[Charlotte]

aaaaaaaaaaa úžasný diel! Ja nemám čo viac k tomu povedať..Neviem sa dočkať ďalšieho dielu! Prosím čím skôr..lebo umriem od nedočkavosti

[Jaina]

nejak si neviem predstaviť to vonku podľa opisu ale pekné ako ju chce Tibor naučiť lietať kam ju to vlastne zhodil? tam je tá budova a nejaký priestor okolo a je to položené NAD vodopádom, či?

[Maggi]

ninulka ona nevedela do ktorych dverei tak nesla do ziadnych a nakonci chodby boli nejake biele dakujem

Charlotte vzdy ked skoncim napinavo tak sa mi lepsie pise dalsi dufam, ze dnes uz bude

Jaina Takze ideme pekne odhora v strede jazera (tusim je to jazero ) je okruhova diera kde sa prepadava voda, uprostred je navysenina kde je ta budova. Voda pada nizsie ako ten "ostrov" kde je budova a tak to nezatopi ja to nakreslim a oscanujem ok?

[Jaina]

hej, budem rada

[Maggi]

Hahaha Nepatrim medzi spickovych maliarov ta dole fotka je ako to vyzera zvrchu a ta "malba" je ako to vyzera vnutri.

[Jaina]

ďakujeeem

inak, tú prepadovú dieru som si predstavila tak ako na ten fotke, akurát som si to nejak nevedela dať dokopy

[eva]

Ejha! Pomohli by tomu fotky, ale chapem, ze niekedy sa to neda...
Tak ale diel ako vzdy super, je to coraz napinavejsie Aj styl pisania sa mi paci, nie velmi narocny, vsetko sa da pochopit Super

[Maggi]

eva ja nemám sims a popravde si neviem predstaviť ani ako by som to fotila ako tu je jedna fotka, čo som dala vyrobiť od Mel 11 Riky.


9.diel
Pár tajomstiev znovu odhalených, mama ma presviedča, že to mám prestať písať aby som to mohla prihlásiť do nejakej súťaže. Zatiaľ však neviem, tak prajem príjemné čítanie a pozn. komentáre povzbudia do písania a zajtra je ešte stále nedeľa


Všetko sa zvrtlo tak rýchlo. Pocítila som na svojom chrbte mocné silné ruky, ktoré ma prudko potlačili dopredu. Stála som tesne pri kraji, takže som nepadla na zem. Pôsobením gravitácie som padala priamo do rozbúrenej vody. Ak ma pohltí, prudká padajúca voda ma pritlačí ku dnu, najskôr kamennému a zabije. Možno to nebude ani bolieť, bude to rýchla smrť. Však to som predsa chcela, nie?

Ani neviem kde som zobrala tak veľa času na rozmýšľanie, v milisekundách som videla vodu bližšie a bližšie. Oči som musela od fŕkajúcej vody zavrieť. Už som čakala kedy ma to tresne o kamene a zabije. No nedočkala som sa, dopadla som na niečo mäkké.
„Drž sa ma!“Zakričal Tim a hneď som ho poslúchla. Vtedy som si uvedomila, že som padla na neho. Ja chcem vedieť ako sa lieta! Otvorila som oči ale voda mi nedovolila vidieť. Pevne som sa držala jeho pevného tela a ani necítila že sa hýbeme. Zrazu dopadol na tvrdú zem až som z neho spadla. Bola som znovu na tom ostrove, živá!

„Robíš si zo mňa srandu?“ Zvreskol Tibor a rýchlo som sa stiahla viac ku budove aby ma nesotil znovu dole.
„Sklapni Tibor. Ani ty si nič nevedel od začiatku, všetko si sa musel naučiť...“ Postavil sa Tim akoby nič. Tibor na neho nemo nahnevane hľadel.
„Ale ona nie je ja! Je to ženská, ty debil ak si si nevšimol.“ Vyštekol po Timovi. Z mojej chudej postavy toho veľa nevytŕčalo a aj to málo každý prehliadol. Väčšina ľudí ma zrejme považovala za niečo medzi, ani žena ani muž.
„Ďakujem za upozornenie, vážne som si to nevšimol...“ Poznamenal ironicky Tim.
„Ja viem o čom to je. Tí ako ty, čo nevychádzajú von nemajú si kam...“
„Sklapni!“ Oboril sa na neho Tim už nahnevane. „Nie je to pravda. Zajtra prídu výsledky a uvidíš sám.“
„Nemôžem sa dočkať. A čo potom?“ Nadvihol nahnevane obočie Tibor a ruky mu viseli pri tele ako keby sa chystal na útok.
„Potom bude jedna z nás.“
„Ale čo ak nebudú pozitívne? Fakt ju zabijete bez toho aby ste si užili?“ Zmraštila som tvár, môj život záleží od nejakých výsledkov? Prečo ma nenechal padnúť a zabiť sa?
„Áno.“ Odpovedal presvedčivo Tim a srdce sa mi rozbúchalo. Dúfala som, že ma hodia dole. Nechcem mať bolestivú smrť.
„A ak vyjdu pozitívne? Hádam mi nechceš nahovoriť, že pôjde na tréning.“
„A čo iné si mal ty chytrák na mysli?“ Tibor sa pri tej otázke usmial.
„Prvá ženská od nás, ktovie čo by sa s tým dalo spraviť...“
„Musíš stále myslieť na sex?“ Oboril sa na neho Tim a pozrel hore. Automaticky som zdvihla hlavu s ním. Nič tam však nebolo.
„To je náš najväčší strach, Tim, však vieš. Že keď zomrieme nikto po nás neostane, všetko čo nadobudneme ostane nikomu. Jediná možnosť je si spraviť potomstvo s niekým ako sme my.“ Tibor zahliadol smerom ku mne a niečo zamrmlal, najskôr sám pre seba.

Z ničoho nič som sa postavila a šla ku Timovi.
„Ďakujem, že si ma zachytil.“ Vyšlo zo mňa a bola som viac prekvapená ako on.
„Neboj sa...“ Odvrátil odo mňa zrak a pohol sa k budove. Spomenula som si na to ako sme sem pristáli. Vtedy ma držal, nebolo to veľmi silné. Cítila som ako keby som mu mohla dôverovať. A teraz ma zachránil. Škoda, že som nič nevidela. Odtrhla som zrak od jeho vzďaľujúcej sa postavy a zachytila Tiborov pohľad.
„To hádam nemyslíš vážne!“ Posmešne a prekvapene naraz, sa zasmial. Netušila som čo myslí, žeby mi vedel čítať myšlienky?
„Kto vlastne si?“ Spýtala som sa ho.
„Premiér Lotyšska.“ Jeho výraz sa zmenil. Zahliadla som štipku hrdosti, pýchy. Ale možno sa mi to iba zdalo.
„A ostatní?“ Nemala som odvahu sa ho spýtať, že keď je premiér prečo je tu a nie vo svojej krajine. Ani som nemala potuchy či Lotyšsko je vôbec v Európe.
„Pri našich schopnostiach, sme všetci na vysoko postavených miestach. Okrem takých ako je Tim, tí tu ostávajú.“ Prvú vetu povedal celkom hrdo a druhú posmešne.
„Prečo?“ Spýtala som sa znovu. Jeho výraz sa znovu zmenil. Nevedela som ho prečítať ani si domyslieť na čo myslí.
„Veľa sa vypytuješ. Možno by si sa mohla spýtať Tima, ten ti to určite rád prezradí ak sa na neho usmeješ.“ Nemala som ani potuchy o čom hovorí. Obišla som ho a kráčala ku dverám.

Nepočula som kroky ale zrazu sa objavil pri mne a potom predo mnou.
„Tim je vnútri. Čo povieš na lietanie? Neláka ťa to, odletieť späť za rodičmi?“ Pozrel hore na ten kúsok oblohy.
„Moji rodičia si najskôr ani nevšimli, že som preč.“ Srdce sa mi znovu rozbúšilo.
„Ja ťa to naučím. Stačí sa odraziť ako keby si šla vyskočiť veľmi vysoko. Potom sa odraz od vetra a drž sa ho.“ Ani som sa nenazdala už ma držal za boky, stál za mnou a cítila som jeho dych na mojom mokrom krku. „Sprcha by neuškodila.“ Zašomral a vtedy som sa mu vytrhla.
„Kde je kúpeľňa?“
„Tam...“ Ukázal dole k vodopádom.Rýchlo som ho obišla a predo mnou sa otvoril otvor dnu. Náhlivo som vbehla dnu a rozbehla sa preč. Začula som ako sa dvere zavreli a potom rýchle kroky, ktoré sa ku mne blížili.