Ospravedlnujem sa, ze ste museli tak dlho cakat. Znovu som sa k tomu nedostala, mala som hekticky tyzden. Teraz mam vsak volno a uz aj idem pisat novy diel tak po par komentaroch ho sem aj pridam 
6.dielZrakom som prebehla po celej miestnosti. Bola to celkom malá miestnosť s úzkym stolom uprostred. Na stoličkách sedeli ľudia, vnímala som ich ako dav, nie ako jednotlivcov. Ani jedna stolička neostala voľná a všetci pozerali na mňa.
„Je to ona.“ Chytil ma ten muž, čo ma sem zaviezol, za lakeť a potiahol dnu. Po tom, čo ma pustil zavrel potichu dvere a cítila som ako pohľady ľudí, aspoň niektoré konečne venovali pozornosť niečomu inému.
Ale aj tak to bolo pre mňa niečo nové, že mi ľudia venovali pozornosť. Vtedy mi však napadlo, že som mu rozumela. Pozrela som na neho, ale už tam nestál. Pomaly som sa presunula ku stene aby som nebola stredom pozornosti.
„Aké je tvoje meno?“ Ozval sa jeden zo sediacich a pozrela som na neho. Pomerne mladú tvár mu zakrývala hustá brada, zjavne pestovaná. Normálne by som sa otočila, či naozaj hovorí ku mne. Ale za mnou bola stena a bola som jediný človek čo stál.
„Rika.“ Povedala som svoje meno, ktoré som tak kedysi nenávidela. Nezvyčajnejšie mi zrejme dať nemohli. Presviedčala som deti v škôlke, že to nie je čínske ani vietnamské, ale že to má nórsky pôvod. Vtedy som nechápala, že ma nemajú radi kvôli menu, či čiernym rovným vlasom. Zdvihla som zrak zo zeme, očakávajúc veľavýznamné pohľady. Na moje prekvapenie som žiadne nezastihla.
„Sadni si ku nám.“ Nevidela som, kde sa zrazu objavilo voľné miesto medzi dvoma mužmi v strede stola.
Vtedy som prešla po miestnosti druhý krát a tentoraz detailnejšie ako nikdy pred tým. Detaily ma nezaujímali, ale toto ma pomerne prekvapilo. Ak sa ten pocit tak dá nazvať. V miestnosti boli samí muži. Rýchlo som klesla na stoličku, znovu sa tváriac, že tam nie som. No nevedela som, čo si mám myslieť. Je toto nejaký podivný spolok, sekta a ja som tu ako ženská obeť? Prečo ja? Ruky som mala spojené v lone a pozerala na ne. Dúfala som, že sa na mňa nikto nepozerá. Ale opak bol pravdou. Nikto nič nehovoril, ticho sa dalo krájať.
Po dlhej chvíli som zdvihla hlavu a zbadala na sebe pohľady vačšiny ľudí v miestnosti. Od prekvapenia som sa zabudla tváriť, že tu nie som. Aj tak to nezaberalo.
„Je to ona.“ Zopakoval ten
môj chlapík s veľmi presvedčivým tónom. Všetko na ňom bolo presvedčivé, ako inak by ma dostal sem? Všetci akoby čakali, že sa spýtam o čo im ide. Ale hoci by som to rada vedela, otázky som sa nikdy nepýtala. Teda kedysi áno, ale boli ignorované.
„Môj názor všetci viete. Nie je možné aby ženská bola jedným z nás.“ Arogantne sa ozval môj spolu-sediaci. Ako keby som tam nesedela vedľa neho. Ale ja som na to už bola zvyknutá.
„Áno všetci vieme tvoj názor, tak drž hubu!“ Oboril sa na neho ďalší, pozrela som tým smerom. Nikto sa ma v živote nezastal, ani len moji rodičia. Úprimne som bola prekvapená.
„Hej!“Muž vedľa mňa sa prudko postavil, až jeho stolička padla na zem. „Tak prepáč, že neverím tvojim bláznivým teóriám!“
„Je tu jedna možnosť ako to dokázať....“Ozval sa ten, čo mi ponúkol sadnúť si. Jeho hlas bol narozdiel od tých dvoch, pokojný a pomalý.
„Nie.“ Namietol muž, čo ma sem priviezol. „Výsledky krvi budú do zajtra hotové.“
„Nemôžme čakať tak dlho!“ Muž vedľa mňa zúrivo odkopol stoličku. Zrejme ho iritoval ten presvedčivý tón.
Krvi? Budú mi brať krv? Zvraštila som tvár, už som si predstavila ako títo nahnevaní muži sa mi snažia trafiť ihlou do žily. Prečo sú vlastne nahnevaní? Zdvihla som zrak a zachytila tmavý pohľad muža, čo ma sem priviedol. Vlastne to bol ten istý, čo ma napadol v lese. Vtedy mi to došlo. Nejak mi zobral krv. Uľahčene som si vydýchla. Ruka mi skĺzla na temeno hlasy a nahmatala som ranu.
„...a hneď si sadni.“ Počula som koniec vety, znovu som sa prestala vnímať na chvíľku. Všetko bolo divné a zrejme som mala venovať pozornosť, ale nevnímať zvuky bol môj dobre vyvinutý inštinkt za posledné roky. Pozrela som sa vedľa seba ako si sadá ten muž neochotne na stoličku. Zamračil sa na mňa nahnevane.
„Čo nič nehovoríš?!“ Vyprskol zúrivo. Nevedela som čo povedať. Nechcela som mu nič hovoriť. Odvrátila som od neho hlavu a pozrela na stôl. To ho zrejme naštvalo ešte viac.
„Robíte veľkú chybu!“ Postavil sa zúrivo a stolička znovu padla na zem. „Veľkú chybu, za ktorú ja platiť nebudem!“
„Ostaň!“ Prikázal mu jeden hlas, ale on ho nepočúval. Vybehol z miestnosti a zatresol za sebou dvere.
Netušila som, čo som spravila svojim príchodom. Zrak mi skĺzol na moje ruky a neodvážila som sa pozrieť vyššie.
„Ja sa musím vrátiť do práce...“ Postavil sa ďalší muž a s ním aj iní. Postupne sa pozdvíhali a pár mužov odišlo.
„Ukáž nášmu hosťovi izbu, Tim.“ Vyzval
môjho známeho, pokojný hlas toho mladého. Tim sa na neho otočil.
„Nie som jej pestúnka...“ Napriek tomu vstal. Potlačila som sklamanie. Myslela som si, že sa aspoň trochu o mňa zaujímal keď ma sem priviezol. Postavila som sa a šla k dverám. On ma nasledoval a na chodbe zamieril doprava. Kráčal pomerne rýchlo a mlčky. Zrazu sa zastavil.
„Tibor má pravdu, nemáme žiaden dôkaz ti veriť.“ Z výšky ma prepaľoval tmavými očami. Tibor bol zrejme ten horkokrvný chlapík, kedysi môj spolu=sediaci.
„Tak ma zabi.“ Vyšlo zo mňa prianie, ktoré som mala už pár dní. Konečne zomrieť, nežiť tento nezmyselný život. Nedokázal skryť prekvapenie. Ktovie či z toho, že som mu odpovedala, alebo z toho čo som mu odpovedala.
„Vieš vôbec o čom hovoríš? Rika?“ Moje meno z jeho úst znelo tak zvláštne. Vlastne ho dlho nikto nepovedal nahlas. Iba tí policajti a tiež s odporom. Bola som udivená, že som mu vôbec stála za to aby si ho zapamätal.
„Nie.“ Odpovedala som mu úprimne a napriek tomu, že mal veľmi prenikavý pohľad som sa nedokázala odtrhnúť od pozerania do jeho očí.
„A...chceš to vedieť?“ Svetlo zablikalo, ale ani jeden z nás neprerušil pohľad.
Otvorila som ústa a váhala. Konečne, prvý krát môžem prejaviť svoj záujem. Môžem vyzerať, že ma zaujíma svet okolo mňa. A konečne sa môžem dozvedieť o čo tu ide! Už som šla povedať áno, keď sa zrazu strhol rachot. Tim sa prudko otočil a zbadali sme Tibora trieskajúc dverami. Otočil sa a keď nás zbadal zamračil sa ešte viac.
„Pamätaj na moje slová. Pamätaj...“ Otočil sa a rýchlo kráčajúc, takmer bežiac zmizol v diaľave chodby.
Tim pridal do kroku a ja som tak prišla o svoju možnosť sa dozvedieť pravdu.
od Maggi » Uto 28 Dec 2010, 09:01 
. O tej zasobe nepocuj prvy krat, ale stale ma to prekvapuje 
Dakujem inak 
Nemam co robit asi sa pustim do dalsieho dielu 
). 
