Re: Tajomstvo Ipswichu
Napísal: Ned 10 Apr 2011, 11:01
Síce s menším časovým sklzom, no prinášam Vám ďalšie pokračovanie nášho príbehu. Len na pripomenutie, Alex momentálne stojí pred dverami Oliverovho domu a čaká, či ju vôbec prijme. Nejdem zbytočne veľa obkecávať na úvod, nech sa páči...
___ Netrvalo dlho a masívne vchodové dvere sa otvorili. Stála v nich drobná žena s guľatou tvárou, plavé vlasy mala vypnuté do drdola a len čo zbadala Alex, svetlé ústa sa jej roztiahli do veselého úsmevu.
_„Fitajte, slečna Alex,“ zaštebotala svojou nedokonalou angličtinou.
_„Ahoj Ingeborg,“ odzdravila Alex s o čosi menej nadšeným úsmevom. „Je Oliver doma? Čosi som mu priniesla.“
_„Samosrejme, pán Oliver je dnes selý deň doma, fóbec nešiel do školy. Poťte ďalej slečna, prosím.“ Úslužne sa jej odstúpila a pustila ju dovnútra.
___ Len čo Alex vkročila do priestornej haly plnej mramoru a mahagónového dreva, ovanula ju vôňa čerstvej levandule. Odkedy si pamätala, vždy to tu voňalo rovnako, ako teplý večer v Provensálsku. Dobre vedela, že všade po dome sú poukrývané vrecúška pour-pouri, ktoré prevoniavajú miestnosti tou sladkou upokojujúcou arómou. Oliver, večný trémista a kráľ nervozity, sa len vďaka nej dokázal uvoľniť aspoň doma a tak často padli za obeť aj celé kvetináče levandule.
_„Alex, vitaj u nás!“ zvolala pôvabne pani Dabbsonová, keď schádzala po schodoch pridržiavajúc sa mliečnebieleho zábradlia. Jej jemné ruky kĺzali do tvrdom mramore, akoby to bolo to najjemnejšie, čoho sa kedy dotkli. „Aké milé, vidieť ťa u nás. Je to naozaj dávno, čo ste tu boli s rodičmi naposledy.“ rozplývala sa. Aj napriek tomu, že bola doma a mohla si urobiť pohodlie, mala oblečenú bielu blúzku, tmavomodrý kostýmček a na nohách Manolky so zníženým opätkom. Decentná a značková, ako vždy.
_„Dobrý deň, pani Dabbsonová. Aj ja som rada, že vás opäť vidím.“ odvetila Alex s príjemným úsmevom, hoci myšlienkami bola niekde úplne inde. Snažila sa na poslednú chvíľu vymyslieť, čo teda povie Oliverovi. Bude sa s ňou chcieť vôbec rozprávať?
_„Vyzeráš skvelo, moja drahá.“ pochválila ju pani Dabbsonová, keď si ju trochu poobzerala. „Potešilo ma, keď som sa od Olivera dozvedela, že si sa vrátila z Ameriky, aby si si tu dokončila strednú školu. Bolo to od teba naozaj veľmi rozumné.“
___ Namiesto odpovede Alex iba prikývla. Samozrejme, samozrejme... Rozumná proti vlastnej vôli, jupí.. pomyslela si sarkasticky.
_„Maturitný ročník je ten najlepší z celej strednej školy, nemohla som si ho proste nechať ujsť.“ Cítila, že by mala mať zlý pocit z toho, že pani Dabbsonovej klame, no v posledných rokoch si naň natoľko privykla, až sa stal bežnou súčasťou jej komunikácie a len z času na čas ju zastihli akési ozveny.
_„Rodičia z teba určite musia mať veľkú radosť, Alex. Ako sa im vlastne darí?“
_„Myslím... Obom sa darí skvelo. Otec má síce neustále plno práce a mama má na starosti malého Richieho, ale obaja sú zdraví a... jednoducho sa im darí veľmi dobre.“ súkala zo seba trhane. Rozhovory s Oliverovou mamou ju vždy znervózňovali, hoci ju ako človeka mala veľmi rada. Pani Dabbsonová bola taká slušná a dôstojná, až sa Alex občas bála, aby ju nejakou krátkou alebo gramaticky nesprávnou odpoveďou neurazila.
_„Ehm,“ ozvalo sa tiché zakašľanie. Ešte niekoľkokrát sa odrazilo od mramorových stien a v slabých ozvenách sprevádzalo nasledujúce Oliverove slová. „Ahoj Alex, nečakal som ťa u nás.“
_„Oliver, nie je slušné, ak hosťa pozdravíš a vzápätí mu povieš, že prišiel nečakane. Mohol by to brať ako výtku, dávaj si na to pozor, dobre?“ napomenula ho mama pokojne. „Zaveď Alex do kuchyne, kde vám Ingeborg pripraví čaj alebo kávu a ja zatiaľ vezmem dievčatá zo salónu do záhrady. Takto podvečer je príjemné sa trochu poprechádzať na čerstvom vzduchu.“ Len čo to dopovedala, s úsmevom sa otočila a vrátila sa na poschodie do spoločenského salónu, z ktorého sa ozývali jemné i dunivé zvuky piana.
_„Tvoje sestry sa učia hrať na klavíri?“ opýtala sa Alex, keď s Oliverom osameli.
_„Iba Claire. Sophia sa učí hrať na harfu, ale veľmi ju to nebaví.“
___ Môže sa jej niekto čudovať? Pousmiala sa Alex v duchu. Darčekový kôš plný belgických praliniek, levanduľového medu a ovocia v čokoláde sa jej zarezával do ruky a tá ju začínala nepríjemne páliť.
_„Niečo som ti priniesla,“ povedala váhavo a opatrne k nemu natiahla ruku s prúteným košom.
_„Nič si mi nemusela nosiť, Alex.“ odvetil Oliver bez toho, aby na darček vôbec pozrel, no aj tak si ho od nej vzal, aby ho nemusela stále držať v rukách. „No ďakujem ti, že si si spomenula. Poďme do kuchyne, Ingeborg akurát pečie akési švédske zázvorové keksy a asi by sa jej dotklo, keby si z nich aspoň jeden neochutnala.“
Oliver Dabbson
___ Vôbec som nečakal, že ma niekto príde navštíviť a už vôbec nie, že to bude práve Alex. Len čo sa mame podarilo vytiahnuť sestry na prechádzku do záhrady, zaviedol som ju nášho zeleného salóniku, kam vodievame všetky návštevy. Sám tam nerád trávim veľa času, ale mama mi nikdy nedovolí zobrať niekoho z mojich priateľov do svojej izby, vraj sa to nehodí, aby som hosťov vodil do svojej spálne. V podstate je to aj jedno, pretože za mnou nikdy veľa ľudí nechodí. Tento školský rok bola Alex úplne prvá.
___ Keď som ju zbadal, ako sa rozpráva s mojou mamou a v ruke drží ten veľký kôš plný sladkostí, ktorými sme sa napchávali ako malí, potešil som sa. Hneď na to som si ale vybavil poslednú hodinu dejepisu, na ktorej sa mi spolu so svojimi priateľkami vysmievala. Ja dobre viem, že Nicola, Sasha a možno aj Charlie sú mrchy, aj to, že Alex sa pred ostatnými spolužiakmi tvári, ako keby som neexistoval, no veľmi sa ma dotkol jej smiech. Snažil som sa nahovoriť si, že sa iba na niečom dobre bavia, že to nie som ja z koho sa smejú. No bol to zrejme iba chabý pokus o akési samo-utešenie.
_„Počula som, že vraj vám dnes odpadlo vyučovanie, aby ste mohli doma písať scenár.“ povedala po chvíli tichého chlipkania Earl Greyu. Nevedel som, ako mám rozhovor s ňou začať a v tej chvíli som vlastne ani nechcel.
_„Áno, mohli sme zostať doma, ale o žiadnom ulievaní sa nedá ani hovoriť. Ešte teraz prepisujem jednu scénu, je to celkom zdĺhavý proces.“ odvetil som stroho. Chcel som byť chladný a možno aj nepríjemný, no zmohol som sa iba na akýsi neutrálny postoj. Do pekla Alex, prečo ti vždy všetko odpustím ešte skôr, než ma o to poprosíš?! Nadával som si v duchu.
___ Alex si ešte raz odpila z čaju, položila šálku na stôl a trochu nečakane prešla priamo k veci.
_„Asi si prekvapený, prečo som sa tu zjavila tak zrazu a ešte k tomu aj bez ohlásenia. Ide o to, že... Jednoducho, chcem sa ti ospravedlniť Oliver. Vôbec neviem, prečo som sa vtedy na dejáku smiala, vážne nechápem, čo to so mnou bolo. Vzala som si nejaké lieky a po nich som sa cítila tak ľahko a veselo...“ snažila sa mi vysvetliť. Čosi ma neustále ťahalo k tomu, aby som ju prerušil a povedal jej, že ja sa na ňu nehnevám a nikdy to asi ani nedokážem. Vlastná hrdosť mi však bránila v tom, aby som čokoľvek povedal a tak som len počúval jej siahodlhú obhajobu. Spočiatku som sa tváril, že ju vnímam len okrajovo a pozeral som sa viac na dno šálky, než na ňu. Bál som sa, že pohľad na jej tvár by mi zruinoval i ten neutrálny postoj, ktorý som voči nej momentálne zachovával.
_„Nemusíš mi nič viac vysvetľovať.“ zastavil som ju.
_„Ale Oliver, musíš si ma vypočuť, prosím ťa!“ zvolala rozhnevane a možno trochu zúfalo. Nikdy som si nebol veľmi istý, čo mám hľadať za oponou jej slov.
_„Nie Alex, mám tým na mysli, že tvoje ospravedlnenie mi úplne stačí. Nemusíš ďalej pokračovať.“ upokojil som ju. Hodnú chvíľu mlčala a tak som napokon musel zodvihnúť hlavu a pozrieť na jej tvár, aby som vedel, ako vlastne na moje slová reaguje.
___ Usmievala sa. Ten milý a pokojný úsmev som na jej tvári už dávno nevidel. Bol úplne odlišný od toho, ktorý ponúkala svojmu okoliu v škole, bol stopercentne prirodzený a ja som mal v tej chvíli pocit, že patrí iba mne. Och, ako by som sa len mohol na teba hnevať.. povzdychol som si sám pre seba a aj u mňa sa predral na povrch akýsi úsmev.
_„Zabudnime na to, dobre?“ navrhol som jej, na čo ona súhlasne prikývla. „A vezmi si aspoň jeden z tých zázvorových keksov, lebo Ingeborg ľahko spozná, či si sa nimi ponúkla. Ver tomu, že by len ťažko niesla, keby si aspoň neochutnala.“ povedal som naoko vážne a posunul som podnos s keksami bližšie ku nej.
_„No, nemala by som, hlavne nie teraz. Onedlho začneme predsa točiť.“ váhala Alex a nedôverčivo pozerala na pečivo. Prekvapene som naddvihol obočie a môj výraz v tej chvíli vravel čosi ako: Naozaj to myslíš vážne? „Nepozeraj tak mňa! Dobre vieš, že neznášam, keď ma odsudzuješ.“ zvolala so smiechom. „Ak ale Ingeborgine koláče chutia stále tak dobre, ako pred rokmi, dám si aspoň jeden.“ privolila napokon.
___ Keď sme spolu s Alex pili môj obľúbený Earl Grey, napchávali sa domácimi keksíkmi a rozprávali sa o kadejakých hlúpostiach, ktoré nám odrazu prišli na rozum, cítil som sa tak dobre, ako už dávno nie. Mal som pocit, že sme znovu o niekoľko rokov mladší, že Alex je mojou najlepšou priateľkou a ja jej najlepším priateľom.
Keďže som opäť spadla do svojho "tvorivého obdobia" čo v preklade znamená, že sa nedokážem zastaviť, zajtra alebo v utorok môžete očakávať ďalší diel.
Zatiaľ nám skúste napísať, čo si myslíte o Oliverovi a jeho vzťahu ku Alex? Mal jej tak ľahko odpustiť?
___ Netrvalo dlho a masívne vchodové dvere sa otvorili. Stála v nich drobná žena s guľatou tvárou, plavé vlasy mala vypnuté do drdola a len čo zbadala Alex, svetlé ústa sa jej roztiahli do veselého úsmevu.
_„Fitajte, slečna Alex,“ zaštebotala svojou nedokonalou angličtinou.
_„Ahoj Ingeborg,“ odzdravila Alex s o čosi menej nadšeným úsmevom. „Je Oliver doma? Čosi som mu priniesla.“
_„Samosrejme, pán Oliver je dnes selý deň doma, fóbec nešiel do školy. Poťte ďalej slečna, prosím.“ Úslužne sa jej odstúpila a pustila ju dovnútra.
___ Len čo Alex vkročila do priestornej haly plnej mramoru a mahagónového dreva, ovanula ju vôňa čerstvej levandule. Odkedy si pamätala, vždy to tu voňalo rovnako, ako teplý večer v Provensálsku. Dobre vedela, že všade po dome sú poukrývané vrecúška pour-pouri, ktoré prevoniavajú miestnosti tou sladkou upokojujúcou arómou. Oliver, večný trémista a kráľ nervozity, sa len vďaka nej dokázal uvoľniť aspoň doma a tak často padli za obeť aj celé kvetináče levandule.
_„Alex, vitaj u nás!“ zvolala pôvabne pani Dabbsonová, keď schádzala po schodoch pridržiavajúc sa mliečnebieleho zábradlia. Jej jemné ruky kĺzali do tvrdom mramore, akoby to bolo to najjemnejšie, čoho sa kedy dotkli. „Aké milé, vidieť ťa u nás. Je to naozaj dávno, čo ste tu boli s rodičmi naposledy.“ rozplývala sa. Aj napriek tomu, že bola doma a mohla si urobiť pohodlie, mala oblečenú bielu blúzku, tmavomodrý kostýmček a na nohách Manolky so zníženým opätkom. Decentná a značková, ako vždy.
_„Dobrý deň, pani Dabbsonová. Aj ja som rada, že vás opäť vidím.“ odvetila Alex s príjemným úsmevom, hoci myšlienkami bola niekde úplne inde. Snažila sa na poslednú chvíľu vymyslieť, čo teda povie Oliverovi. Bude sa s ňou chcieť vôbec rozprávať?
_„Vyzeráš skvelo, moja drahá.“ pochválila ju pani Dabbsonová, keď si ju trochu poobzerala. „Potešilo ma, keď som sa od Olivera dozvedela, že si sa vrátila z Ameriky, aby si si tu dokončila strednú školu. Bolo to od teba naozaj veľmi rozumné.“
___ Namiesto odpovede Alex iba prikývla. Samozrejme, samozrejme... Rozumná proti vlastnej vôli, jupí.. pomyslela si sarkasticky.
_„Maturitný ročník je ten najlepší z celej strednej školy, nemohla som si ho proste nechať ujsť.“ Cítila, že by mala mať zlý pocit z toho, že pani Dabbsonovej klame, no v posledných rokoch si naň natoľko privykla, až sa stal bežnou súčasťou jej komunikácie a len z času na čas ju zastihli akési ozveny.
_„Rodičia z teba určite musia mať veľkú radosť, Alex. Ako sa im vlastne darí?“
_„Myslím... Obom sa darí skvelo. Otec má síce neustále plno práce a mama má na starosti malého Richieho, ale obaja sú zdraví a... jednoducho sa im darí veľmi dobre.“ súkala zo seba trhane. Rozhovory s Oliverovou mamou ju vždy znervózňovali, hoci ju ako človeka mala veľmi rada. Pani Dabbsonová bola taká slušná a dôstojná, až sa Alex občas bála, aby ju nejakou krátkou alebo gramaticky nesprávnou odpoveďou neurazila.
_„Ehm,“ ozvalo sa tiché zakašľanie. Ešte niekoľkokrát sa odrazilo od mramorových stien a v slabých ozvenách sprevádzalo nasledujúce Oliverove slová. „Ahoj Alex, nečakal som ťa u nás.“
_„Oliver, nie je slušné, ak hosťa pozdravíš a vzápätí mu povieš, že prišiel nečakane. Mohol by to brať ako výtku, dávaj si na to pozor, dobre?“ napomenula ho mama pokojne. „Zaveď Alex do kuchyne, kde vám Ingeborg pripraví čaj alebo kávu a ja zatiaľ vezmem dievčatá zo salónu do záhrady. Takto podvečer je príjemné sa trochu poprechádzať na čerstvom vzduchu.“ Len čo to dopovedala, s úsmevom sa otočila a vrátila sa na poschodie do spoločenského salónu, z ktorého sa ozývali jemné i dunivé zvuky piana.
_„Tvoje sestry sa učia hrať na klavíri?“ opýtala sa Alex, keď s Oliverom osameli.
_„Iba Claire. Sophia sa učí hrať na harfu, ale veľmi ju to nebaví.“
___ Môže sa jej niekto čudovať? Pousmiala sa Alex v duchu. Darčekový kôš plný belgických praliniek, levanduľového medu a ovocia v čokoláde sa jej zarezával do ruky a tá ju začínala nepríjemne páliť.
_„Niečo som ti priniesla,“ povedala váhavo a opatrne k nemu natiahla ruku s prúteným košom.
_„Nič si mi nemusela nosiť, Alex.“ odvetil Oliver bez toho, aby na darček vôbec pozrel, no aj tak si ho od nej vzal, aby ho nemusela stále držať v rukách. „No ďakujem ti, že si si spomenula. Poďme do kuchyne, Ingeborg akurát pečie akési švédske zázvorové keksy a asi by sa jej dotklo, keby si z nich aspoň jeden neochutnala.“
Oliver Dabbson
___ Vôbec som nečakal, že ma niekto príde navštíviť a už vôbec nie, že to bude práve Alex. Len čo sa mame podarilo vytiahnuť sestry na prechádzku do záhrady, zaviedol som ju nášho zeleného salóniku, kam vodievame všetky návštevy. Sám tam nerád trávim veľa času, ale mama mi nikdy nedovolí zobrať niekoho z mojich priateľov do svojej izby, vraj sa to nehodí, aby som hosťov vodil do svojej spálne. V podstate je to aj jedno, pretože za mnou nikdy veľa ľudí nechodí. Tento školský rok bola Alex úplne prvá.
___ Keď som ju zbadal, ako sa rozpráva s mojou mamou a v ruke drží ten veľký kôš plný sladkostí, ktorými sme sa napchávali ako malí, potešil som sa. Hneď na to som si ale vybavil poslednú hodinu dejepisu, na ktorej sa mi spolu so svojimi priateľkami vysmievala. Ja dobre viem, že Nicola, Sasha a možno aj Charlie sú mrchy, aj to, že Alex sa pred ostatnými spolužiakmi tvári, ako keby som neexistoval, no veľmi sa ma dotkol jej smiech. Snažil som sa nahovoriť si, že sa iba na niečom dobre bavia, že to nie som ja z koho sa smejú. No bol to zrejme iba chabý pokus o akési samo-utešenie.
_„Počula som, že vraj vám dnes odpadlo vyučovanie, aby ste mohli doma písať scenár.“ povedala po chvíli tichého chlipkania Earl Greyu. Nevedel som, ako mám rozhovor s ňou začať a v tej chvíli som vlastne ani nechcel.
_„Áno, mohli sme zostať doma, ale o žiadnom ulievaní sa nedá ani hovoriť. Ešte teraz prepisujem jednu scénu, je to celkom zdĺhavý proces.“ odvetil som stroho. Chcel som byť chladný a možno aj nepríjemný, no zmohol som sa iba na akýsi neutrálny postoj. Do pekla Alex, prečo ti vždy všetko odpustím ešte skôr, než ma o to poprosíš?! Nadával som si v duchu.
___ Alex si ešte raz odpila z čaju, položila šálku na stôl a trochu nečakane prešla priamo k veci.
_„Asi si prekvapený, prečo som sa tu zjavila tak zrazu a ešte k tomu aj bez ohlásenia. Ide o to, že... Jednoducho, chcem sa ti ospravedlniť Oliver. Vôbec neviem, prečo som sa vtedy na dejáku smiala, vážne nechápem, čo to so mnou bolo. Vzala som si nejaké lieky a po nich som sa cítila tak ľahko a veselo...“ snažila sa mi vysvetliť. Čosi ma neustále ťahalo k tomu, aby som ju prerušil a povedal jej, že ja sa na ňu nehnevám a nikdy to asi ani nedokážem. Vlastná hrdosť mi však bránila v tom, aby som čokoľvek povedal a tak som len počúval jej siahodlhú obhajobu. Spočiatku som sa tváril, že ju vnímam len okrajovo a pozeral som sa viac na dno šálky, než na ňu. Bál som sa, že pohľad na jej tvár by mi zruinoval i ten neutrálny postoj, ktorý som voči nej momentálne zachovával.
_„Nemusíš mi nič viac vysvetľovať.“ zastavil som ju.
_„Ale Oliver, musíš si ma vypočuť, prosím ťa!“ zvolala rozhnevane a možno trochu zúfalo. Nikdy som si nebol veľmi istý, čo mám hľadať za oponou jej slov.
_„Nie Alex, mám tým na mysli, že tvoje ospravedlnenie mi úplne stačí. Nemusíš ďalej pokračovať.“ upokojil som ju. Hodnú chvíľu mlčala a tak som napokon musel zodvihnúť hlavu a pozrieť na jej tvár, aby som vedel, ako vlastne na moje slová reaguje.
___ Usmievala sa. Ten milý a pokojný úsmev som na jej tvári už dávno nevidel. Bol úplne odlišný od toho, ktorý ponúkala svojmu okoliu v škole, bol stopercentne prirodzený a ja som mal v tej chvíli pocit, že patrí iba mne. Och, ako by som sa len mohol na teba hnevať.. povzdychol som si sám pre seba a aj u mňa sa predral na povrch akýsi úsmev.
_„Zabudnime na to, dobre?“ navrhol som jej, na čo ona súhlasne prikývla. „A vezmi si aspoň jeden z tých zázvorových keksov, lebo Ingeborg ľahko spozná, či si sa nimi ponúkla. Ver tomu, že by len ťažko niesla, keby si aspoň neochutnala.“ povedal som naoko vážne a posunul som podnos s keksami bližšie ku nej.
_„No, nemala by som, hlavne nie teraz. Onedlho začneme predsa točiť.“ váhala Alex a nedôverčivo pozerala na pečivo. Prekvapene som naddvihol obočie a môj výraz v tej chvíli vravel čosi ako: Naozaj to myslíš vážne? „Nepozeraj tak mňa! Dobre vieš, že neznášam, keď ma odsudzuješ.“ zvolala so smiechom. „Ak ale Ingeborgine koláče chutia stále tak dobre, ako pred rokmi, dám si aspoň jeden.“ privolila napokon.
___ Keď sme spolu s Alex pili môj obľúbený Earl Grey, napchávali sa domácimi keksíkmi a rozprávali sa o kadejakých hlúpostiach, ktoré nám odrazu prišli na rozum, cítil som sa tak dobre, ako už dávno nie. Mal som pocit, že sme znovu o niekoľko rokov mladší, že Alex je mojou najlepšou priateľkou a ja jej najlepším priateľom.
Keďže som opäť spadla do svojho "tvorivého obdobia" čo v preklade znamená, že sa nedokážem zastaviť, zajtra alebo v utorok môžete očakávať ďalší diel.
Zatiaľ nám skúste napísať, čo si myslíte o Oliverovi a jeho vzťahu ku Alex? Mal jej tak ľahko odpustiť?