Takze som velmi rada ze ma citaju novy ludia a ze zostavaju aj stary citatelia. musite mat so mnou pochopenie mam toho naozaj hrozne vela, ale odteraz za budem snazit vidat aspon jeden diel do mesiaca (mozno aj viac). je tu tiez ten problem ze simsov mam celych preinstalovanych, takze sa mi stratili aj simsovia, preto je Leyla ina a ostatny tiez, snazila som sa aby sa podabali
takze si nemyslite ze som na vas zabudla, tu mate jeden kratky diel
12.diel: Modrý lesVietor mi fúkal do tváre, a ja som už ledva dychčala. Auto sa mi nepodarilo naštartovať a už pred najmenej polhodinou som sa mala stretnúť s Collinom. Môj mozog začal spúšťať systém paniky, myslela som si, že vybuchne ale v poslednej chvíli mi zazvonil mobil.
„Ahoj Leyla, to som ja Collin.“ ozval sa hneď ako som zdvihla „Ten piknik musím zrušiť, naskytli sa akési problémy ohľadne pozemkov madam Du Barry. Je mi ľúto.“
„To nevadí.“ vydýchla som si a položila som
Bola som unavená a tak som si sadla na najbližšiu lavičku. Neunavil ma beh, ale udalosti posledných dní. Cestovanie v čase vie človeka unaviť. Oprela som si hlavu o operadlo a zavrela na chvíľu oči. Aspoň som si myslela, že to bola chvíľa. Keď som ich opäť otvorila bola už tma. Cesta domov bola dlhá a ja som sa ju rozhodla skrátiť si to cez lesík. Tomuto malému lesu sa hovorilo modrý les. Okolo celého mestečka boli lesy, ale tento bol takmer v strede mesta. Ľudia ho nevyrúbali pretože sa vravelo, že v sebe ukrýva zlých duchov. Ja som tomu samozrejme neverila, a tak som sa vybrala cez ten lesík. Všade bola tma a ja som videla ledva meter dopredu. Zrazu som pocítila, že som, stúpila do niečoho mokrého.
„No skvelé!“ vykríkla som hneď ako sa mi topánka začala napĺňať vodou
O chvíľu som ale zistila, že to nebola tá najhoršia vec. Stratila som sa. Pred chvíľou som si ešte myslela, že koniec už nemôže byť ďaleko, je to predsa malý lesík, ale v tejto chvíli som si tým nebola taká istá. Pozrela som sa doľava a videla som svetlo. Modré svetlo, jasnejšie než čokoľvek pred tým.
Stratila som dych, ale nie v tom dobrom zmysle. Nevedela som sa nadýchnuť najmenej dve minúty. Zapichalo ma v hrudi. Skrčila som sa, a zrazu vystrela. Niečo ma vyzdvihlo meter na zem, a zrazu so mňa vyšlo podobné modré svetlo, a po ňom hneď červené. A ďalšie svetlá. Znova som sa nadýchla a srdce mi začalo byť hrozne rýchlo.
Bol to úžasný pocit, bolo to ako znovuzrodenie. Ten moment ale netrval dlho. Svetlo sa vrátilo do mňa a ja som začala padať. Zem sa podo mnou roztvorila a ja som padla najmenej dvadsať metrov do zeme.
„Au!“ vykríkla som keď som dopadla
Postavila som sa a pošúchala som si zadok.
„Vyzeráš inak.“ ozval sa hlas z tmy
Zhíkla som, pretože ma naplašil.
„Neboj sa ma.“
„Kto si?“ opýtala som sa tmy
Snažila som sa niečo vidieť ale dole bola taká tma, že som nič nevidela.
„Veľmi dobre vieš kto som. Som jediný komu môžeš veriť. Ja jediný ti neklamem.“ povedal neznámy hlas
Stála som v tme, a cítila som, že už stojí za mnou. Jeho dych sa mi odrážal od krku.
„Vieš kde si?“ opýtal sa po chvíli ticha
„Nie. Asi v nejakej jame?“
„Áno aj nie, vlastne skôr nie. Si slabá. Je škoda, že som ťa nenašiel skôr.“ po tejto vete sa odmlčal
Pochopila som. Zreničky sa mi rozšírili a dych sa mi zrýchlil. Zrazu som uvidela cez tmu.
„Eita?“ opýtala som sa vystrašene
Zostalo ticho. Otočila som sa ale nikto tam nebol. Bola som opäť v lese. Nebola už tma. Musela som byť v lese celú noc. Dotackala som sa domov, a hodila som sa na posteľ.
„Postieločka moja.“ pošepkala som vankúšu a potom som zaspala
O pár hodín skôr...
Po celom dome sa rozliehalo ticho. Bolo len počuť kvapkanie vody, a praskanie nábytku. Uprostred tmavej miestnosti stál muž, a hral sa s mincou medzi prstami. Zrazu sa ale roztvorili dvere. Do dverí vošli dvaja muži. Jeden malý, druhý najmenej o meter a pol vyšší. Väčší muž niesol čierne vrece. Obidvaja niečo prežúvali.
„Dostali sme ju.“ vyhlásil menší a odpľul si
Neznámy muž sa prestal hrať s mincou a otočil sa na nich. Nič nepovedal, iba sa pozrel na vrece. Malá chlap dal tomu druhému pokyn aby otvoril vrece. Z vreca sa napokon vykotúľala stará žena.
Muž s mincou prišiel bližšie k ležiacej žene. Podal jej ruku a pomohol jej postaviť sa.
„Pítia. Znovu sa stretávame.“ povedal muž chripľavým hlasom „Prepáč tým dvom nevedia sa správať k dáme.“
„Všimla som si.“ povedala a škaredo na dvoch mužov pozrela „Čo odo mňa chceš?“
„Spravodlivosť.“
Pítia sa začala smiať.
„Ty a spravodlivosť? Ty predsa Eita, ty nie si spravodlivý.“ zaškerila sa Pítia
„Nepočula si, že nič nie je spravodlivejšie ako smrť.“ pozrel sa na ňu vážne, a ona sa prestala smiať „Už sa mi nebudeš pliesť pod nohy.“
„Čože?“ opýtala sa Pítia nechápavo a so strachom
„Už raz sa ti podarilo utiecť. Teraz to už nedopustím.“
Eita sa otočil, položil jej ruku na krk a ona pocítila ohromnú bolesť.