dakujem vsetkym za mile komentiky a dufam ze vas neopustila chut na citanie aj ked mi to trocha dlhsie trvalo
dufam ze budete citat dalej a aj pisat svoje nazory, pre vas to predsa pisem, tak uzite si diel
3.diel: Svetlo nikdy nezomieraByť mŕtvy je divné. Ležať si niekde v temnote je divné. Keby som vedela, že to takto vyzerá na druhej strane určite by som sa v puberte nezamýšľala nad samovraždou.
Ležala som len tak v temnote a bola dosť zmätená, nevedela som sa totiž ani len pohnúť. A tak som tam ležala a rozmýšľala, či sa mi to len nezdalo , či som naozaj mŕtva. Kým som rozmýšľala mohlo ubehnúť pár hodín ale aj niekoľko dní, v temnote totiž strácate pojem o čase. Ešte chvíľu mi trvalo kým som sa vôbec vedela postaviť. Rozhliadla som sa okolo...všade bola len tma. Nevedela som kam mám ísť, nemôžem tu zostať ale ani neviem kam mám ísť. Pochytila ma panika. Nikdy som nechápala prečo sú duchovia taký zmätený, ale teraz už som vedela prečo. Začala som sa otáčať dokola v nádeji, že niečo uvidím. Zrazu som sa otočila a pre do mnou sa zjavila hlava.
„Tvoje meno.“ znela skôr veta ako otázka, ktorú hlava vyslovila.
„Le-leyla.“ bola som zmätená a hrozne ma bolela ruka a hlava
„Ja viem ako sa voláš, moje meno je tvoje meno.“
Pozrela som sa trocha nedôverčivo.
„Ty sa voláš Leyla?“ opýtala som sa a ukázala na ňu prstom
Hlava len prevrátila očami.
„Ja sa volám tvoje meno.“
„Aha.“ pochopila som konečne „Teší ma. Som mŕtva však?“
„Nie.“ odsekla hlava
„Nechcem sa hádať v posmrtnom živote, ale dosť vyzerá , že som mŕtva. Bolí ma hlava a ruku mám zlomenú, chýba mi prst na ruke a to najdôležitejšie je že mám dieru v žalúdku s ktorej mimochodom nejde žiadna krv.“
„Ty nie si mŕtva!“ zakričala hlava a potom sa upokojila „Ale zlá správa je, že tu zostaneš ešte dlho a patriť sem už budeš na vždy.“
„Čože?!“ opýtala som sa vyplašene ale hlava ma nepočúvala
Nadýchla sa a odfúkla ma niekam ďaleko. Nachvíľu som stratila vedomie a potom som sa už len zobudila na zemi. Na sebe som mala čierne šaty.
„Vitaj v prázdnote.“ uvítala ma namodrelá žena
Nič som zo seba nevydala ani len hlások, len som tam na ňu z otvorenými ústami civela.
„Udusil ma manžel.“ povedala pokojne
„Ale ja som...“začala som ale prerušila ma
„Tu sa nemusíš ospravedlňovať. Tu už ľudské pravidlá neplatia.“ povedala a pomohla mi vstať „Čo tu robíš, vyzeráš veľmi dobre na to aby si bola mŕtva.“
„No ani neviem, keďže tá hlava mi povedala, že nie som mŕtva. Ale celé toto začalo tým, že hľadám môjho priateľa Samuela.“
„On je živý či mŕtvy?“
„Mŕtvy.“
„Tak to si na správnom mieste.“ povedala a usmiala sa
„Skvelé.“ oznámila som ironicky
Poobzerala som sa naokolo, všetci na mňa civeli. Nikto tam nič nerobil väčšina len stála a rozprávala sa alebo hrala nejakú spoločenskú hru.
„Chceš si niečo zahrať?“ opýtala sa namodralá žena
„Nie vďaka.“ po vete nasledovala minúta ticha. Napokon som sklonila hlavu a potichu som povedala „Potrebujem sa odtiaľto dostať.“
„Ale veď chceš nájsť Samuela. Na tvojom mieste by som ho začala hľadať tu.“
Chvíľu som ešte mala sklonenú hlavu ale potom som si uvedomila, že má pravdu.
Otočila som sa na ňu.
„A nevieš za kým mám ísť.“ povedala som a namodralá žena sa len usmiala
„Tak toto náhodou viem.“
Namodralá žena ma zaviedla k veži. Tá veža mohla mať tak dvesto metrov a úplne navrchu bola malá miestnosť.
„Tam býva ochranca. Stará sa o rovnováhu sveta živých i mŕtvych.“ oznámila a ukázala hore „Odtiaľto už musíš ísť sama.“
Pozrela som sa nahor a keď som sa chcela otočiť naspäť na ňu, zistila som, že zmizla.
„Milé.“ povedala som ironicky
Pomaly som otvorila dvere na veži a vykročila na prvý schod. Po dvoch hodinách sa zdalo , že nie som ani v polke a, že dvesto metrová veža sa zmenila na kilometrovú. V malých okienkach ktoré lemovali schody som uvidela, že slnko dva krát zapadlo a tri krát vyšlo kým som vystúpila na vrch.
Keď som prišla k dverám izby, ktorú mal obývať ochranca pripadala som si najmenej o štyridsať rokov staršia. Otvorila som dvere a tam bola malá miestnosť.
Ochranca sa neskrýval ako hlava v temnote pred ním, hneď ako som vstúpila uvidela som jeho zhrbenú podlhovastú osobu.
„Vitaj Leyla, aj keď to nie je tvoje pravé meno.“
Nemala som sily sa ho pýtať ako to myslí alebo prečo to povedal.
„Prečo nič nevravíš drahá?“ priblížil sa ku mne a nadvihol mi bradu tak aby mi videl do tváre
„To tie schody...“
„Ja viem sú dlhé, musia byť tak dlhé ako cesta životom.“ chraptal zo seba stareckým hlasom
„Viem čo chceš Leyla.“ povedal a sadol si „Otázka je ale , či si to zaslúžiš?! Daj mi dôvody, prečo by som ti mal prezradiť pravdu a prečo by som ťa mal vôbec odtiaľto pustiť.“
Stála som tam už síce menej vyčerpaná ale stále rovnako zmätená. Rizmýšlala som nad príčinami prečo...pretože som ešte mladá nato aby som zomrela? Lebo sa musím stať slávnou? Lebo chcem v budúcnosti zachrániť svet? Nie ani jedno...
Ochranca na mňa skúmavo civel.
„Lebo chcem pomôcť Samuelovi.“ vyhlásila som konečne
„Si si istá, že je to tvoja konečná odpoveď?“ ukázal na mňa starec
„Áno.“ zdvihla som hrdo hlavu
Ochranca sa postavil a chytil ma za plecia. Pomaly so mnou cúval až k oknu.
„Samuel sa narodil ako mŕtvy muž, on je duša ktorá povedie mŕtvych k slobode, len o tom ešte nevie. Snažia sa ho presvedčiť aby sa k nim pridal.“
„Ale načo by bola mŕtvym dušiam sloboda?“ opýtala som sa tesne pritisnutá k oknu
„Nie všetkým, iba tým zatrateným. Teraz prežívajú stále dookola tie isté veci na tom istom mieste, alebo ešte horšie sú o čistci. A teraz si predstav , že by mohli naveky žiť na zemi v tele niekoho iného a mohli by jesť, piť a milovať sa akoby len chceli. Samuel je vodca ale ty Leyla si odpoveď. Myslíš, že prečo sa zjavil iba tebe? Iba ty môžeš dožičiť jeho duši pokoj.“
„Ale ako?“ opýtal som sa keď som už pomaly visela von z okna
„Na všetko včas prídeš, a nájdeš ho. Len pokračuj vo svojej ceste. Tu máš talizman bude ťa ochraňovať a ukáže ti pravdu až príde čas.“ povedal a podal mi prívesok „Nos ho všade zo sebou. A teraz sa musíš dostať do ríše živých.“
„A- a- ako?“ opýtala som sa posledný krát keď už som nebezpečne visela nad tou výškou
„Aby si sa tam mohla vrátiť, tu musíš zomrieť.“
„Čože?!!“ otočila som a ani som nestihla namietnuť pretože ochranca ma vyhodil von z okna
Tma. Svetlo. Všetko sa zopakovalo. Ľudia čo tvrdia, že to je ako ísť tunelom majú pravdu. Vyzerá to ako TGV medzi svetom živých a mŕtvych. Nakoniec som sa zobudila v nemocnici a vedľa mňa spala na stoličke malá ryšavá žena. Ale hneď ako som sa na ňu pozrela, strhla sa a začala rozprávať.
„Slečna Leyla, vďaka bohu.“ vravel piskľavý hlas. „Doktor si myslel že sa už nezobudíte.“
„Aký je dnes deň?“ opýtala som sa a pokúsila sa posadiť
Tá bolesť bola strašná, zatiaľ čo na druhom svete som nič necítila, tu som všetko cítila akoby ma niekto podal.
„Dnes je sobota, to auto vás zrazilo v piatok ale pred piatimi mesiacmi.“ usmiala sa neznáma zatiaľ čo ja som len nahodila grimasu
„Takže teraz je marec?“ zaostrila som na ňu
„Áno.“ znova sa usmiala „ Doktor povedal, že ste mali pochrámanú nohu a ruku, na hlave ste mali dieru na hlave a upadli ste nakoniec do kómy.“
„Päť mesiacov.“ zopakovala som jej predošlú vetu nedôverčivo
„Áno ale výhoda je tá, že ste sa vyliečili natoľko aby ste mohli ísť za nejaký ten týždeň domov.“
„To je skvelé.“ usmiala som sa konečne aj ja a zaspala som.
Nestihla som sa jej ani opýtať kto je a prečo tu je ale na to bude dúfam ešte dosť času...
od Mirabi » Štv 10 Sep 2009, 16:30 
a chudak chlapik, co dostal facku, nejak som uz aj ocakavala, ze co mu vyvedie 
pre niektorých na svete znamenám iba niekto, ale pre druhých znamenám celý svet 
Moc ma zaujíma pokračovanie. 
