Ďakujem veľmi krásne za komentáre, dúfam že sa vám ďalší diel bude páčiť tiež
---------------------------------
6. dielAko obarený som sa díval na svoju dcéru a to, čo bolo oproti nej. Pohľad obrysu sa náhle zdvihol ku mne, bolestný plač utíchol. Mnou napriek tomu preleteli zimomriavky, nič sa však nevyrovnalo tomu, čo prišlo potom. Krik priamo v mojej hlave. Klesol som na kolená, ruky som položil na uši a snažil sa to dostať z hlavy. Neutíchalo to však, hlava mi išla prasknúť, rovnako ako vnútro s pocitov, ktoré sa s tým krikom hnali do môjho vnútra. Znovu som okúsil, aké je to ponoriť sa do tmy.
Slnečné lúče presvitajúce cez listy stromov ma pošteklili na nose. Pokrčil som čelom, inak mi však bolo nádherne. Pocit pokoja, úľavy a radosti napĺňal moju dušu, aspoň kým sa mi nezačali vynárať udalosti z noci. Posadil som sa prudšie než bolo potrebné, pocítil som závrat. Rukou som sa podoprel o zem a opatrne postavil, uvažujúc či to čo som videl bolo skutočné, či som naozaj videl Roo. Oči mi blúdili k tomu miestu, nevidel som tam však nikoho. Sklamanie mnou prešlo ako veľká voda, rukou som si prešiel po očiach. V tichosti som sa pobral k vode, vonku napriek skoršej hodine bolo už horúco.
Netušil som ako som prišiel k tým preludom, či to bol sen a ja som bol námesačný, skutočnosť to však nebola. Veď akoby aj mohla, keď to čo som si myslel že bolo s Roo bolo priehľadné. Možno by som to zhadzoval na sny aj naďalej, keby mi zrak nepadol na stopy v mokrom piesku. Vlny časť zmyli, no tam kde vlny nesiahali sa jasne črtali odtlačky drobných nôh. Ak to nebol človek s malou nohou, museli byť detské.
„ROONEY!“ skríkol som z plného hrdla, niekoľko krát. Zo stromov vyletelo pár vtákov, okolie sa mojim prejavom netešilo. Vybral som sa teda za stopami, na suchom piesku však nebolo možné sledovať vôbec nič.
„Čo...?“ Ako pláž pokračovala ďalej a ako začínali ďalšie stromy, všimol som si niečo pri vode. Pobral som sa teda tam a ako som sa priblížil, došlo mi, že to bol pokus o zámok.
„Je živá, určite je...“ šepkal som si, nádej sa vracala. Snažil som sa netešiť, pretože to prinášalo zvyčajne veľké sklamanie, nemohol som sa tomu však ubrániť úplne. Vedel som že by som mal ísť nájsť Shiu, včera však povedala jednu veľkú pravdu. Ona bola na prežitie stavaná viac, preto som ohrozoval skôr seba než ju. S tými myšlienkami som sa začal predierať vegetáciou, v hlave som si prehrával nejaké filmy. Hľadal som zlomené halúzky, stopy, čokoľvek. Ako to však býva, nič nie je také jednoduché ako to býva vo filme. Nájsť zlomený konárik bolo zložité až skoro nemožné. Bolo ch tu viacero, mohla to však byť zver či čokoľvek iné. Kráčal som teda len tak, náhodne. Až po dlhých minútach chôdze som si uvedomil, že tráva pod mojimi nohami bola pošľapaná.
Podvedome som zrýchlil, viac sledoval čo mám pod nohami. Nesledoval som však ostatok a tak som si vyslúžil pár škrabancov z kríkov navôkol. Škrabance za to ale stáli. Len čom sa vynoril spoza jedného z hrubých stromov, uvidel som ju. Kľačala pri nejakej rastline a oberala z nej plody, strapatá, len v plavkách.
„Roo...“ ozval som sa neisto, akoby som čakal že znovu príde nejaký krik a ona mi vykĺzne pomedzi prsty ako piesok. Prekvapene otočila opálenú tvár, oči sa jej rozžiarili.
„Ocko!“ ovocie padlo do trávi a ona sa rozbehla do môjho náručia.
Pevne som ju zvieral, nemienil som tu viac ostať. Nijaký článok za toto nestál, nebola to práca pre mňa. Bol som odhodlaný dať výpoveď, nájsť si inú prácu niekde späť doma, len vypadnúť z týchto ostrovov. Pustil som ju, zadíval sa na jej tvár, telo. Nebola zranená, mala len pár škrabancov ale inak vyzerala v poriadku. Napriek tomu som sa musel spýtať.
„Si v poriadku?“ pohladil som ju po vlasoch, obzerajúc si ju. Prikývla na súhlas.
„Ako si sa sem dostala? Včera sa mi zdalo že som ťa videl...hľadali sme sťa asi všade...“ zvyčajne veľa a rýchlo rozprávali ženy, teraz som im však mohol byť obstojnou konkurenciou.
„Oci! Zachránila ma! Morská panna! Videla som ju! A včera tu bola tiež jedna, čo zomrela kedysi dávno! Tieto vody sú miestom ich nárekov! Povedala mi to!“
V hlave sa mi vynoril obraz toho čohosi. Rozum však tú spomienku, prelud zahnal a v rýchlosti hľadal všetky možné zdôvodnenia. Akékoľvek.
„Rooney, pššttt...zoberieme ťa domov do bezpečia...“ povedal som potichu a pohladil ju po vláskoch.
„Ocko ale oni plačú a...“
„To nič, teraz na to zabudni, porozprávame sa o tom doma dobre?“
Vyzerala unavene a smutne, napriek tomu, že som na nej videl aká bola rada že ma vidí. Chytil som ju za ruku a pomaly potiahol, sledujúc ako otočila hlavu smerom k vode a zadívala sa na ňu. Pozrel som tam tiež, nič ani nikto tam nebol.
Cestou na miesto kde som nechal Shiu, aj keď som popravde nebol istý či kráčam dobre, skúšala Rooney ešte niekoľkokrát tému morských pannien. Sľúbil som jej že si o tom pohovoríme keď budeme v bezpečí a tak bola konečne ochotná odpovedať na moje otázky podrobnejšie. Napriek mojej neistej chôdzi sme Shiu našli. Kráčala a hľadala nás, išla podľa stôp na zemi, predsa len, pršalo a nejaké tie stopy ostali v mokrej zemi.
„Rooney! Našli ste ju! Si v poriadku?“ kľakla si pred malú a zadívala sa do jej tváre a potom po tele, či má všetko na mieste.
„Je mi dobre, iba som trochu hladná,“ odvetila unaveným úsmevom a potom to prišlo. Vychrlila na ňu to, čo nemala na tomto ostrove už hovoriť.
Shia samozrejme nemala môj odmietavý postoj, pozorne ju počúvala, dokonca pri zmienke o plači morských pannien sa zamračila.
„Povedala ti prečo plačú?“ spýtala sa vážnym hlasom a ja som vydal hlasný vzdych. Nevšímala si ma však ani jedna.
„Povedala, že sa udejú zle veci, že mnohí budú trpieť,“ odvetila smutným hlasom. Shia sa tvárila ešte vážnejšie a pridala do kroku. Mal som chuť zvolať na ne jedno dlhé „halóo“ ako to robili zvyčajne ženy z filmov. Neurobil som však nič, viditeľne by ma nepočúvali a ešte boli aj v presile s tými svojimi nezmyslami. Našťastie sme sa už dostali k člnu a konečne vyrazili späť.
Tie dve sa rozprávali ešte aj v člne, našťastie už nie o morských pannách. Shia rozprávala malej o tunajších jedlách a o tom, že chobotnica nie je také zle jedlo a že je to prekvapivo chrumkavé. Rooney sa tvárila napriek tomu skoro až pohoršene, čo to počuje.
„Budem si dávať pozor na to, čo mi tu dajú jesť,“ zašomrala si pre seba, čo Shiu rozosmialo. Bavili sa a smiali ďalej, len ja som mlčal a upieral pohľad na vodu. Bol som unavený, najmä psychicky a ani som sa nenazdal, zaspal som.
Prebral som sa keď už boli ostrovy pred nami, pochyboval som, žeby mi unikal nejaká podstatná debata.
„A tešíš sa?“ to boli prvé slová ktoré som začul, keď som otvoril oči.
Shia neurčito pokrčila ramenami, akoby si nebola moc istá.
„Aj áno, aj nie. Vieš mnohí moji priatelia sa tešia že odídu na univerzitu a budú na internáte, kde budú mimo dozor rodičov a budú si robiť čo chcú...ja mám voľnosť aj tu a budú mi chýbať. Ale zároveň sa teším že opustím tieto ostrovy a konečne uvidím kúsok sveta, nikdy som totiž nikde nebola...“ rozrozprávala sa o niečom, čo ma nenútilo prevracať oči, ale celkom aj zaujalo.
„Odchádzaš študovať?“ zapojil som sa, obe mierne myklo, zjavne nepostrehli že som sa prebral.
„Po lete,“ prikývla.
„Shia bude vedkyňa!“ vyhlásila Rooney skoro až pyšne. A to to dievča poznala tak krátko.
Bol som celkom prekvapený, nepovedal by som do toho dievčaťa že sa chce šprtať niekde v laboratóriách.
„Mikroskop, chémia a rôzne vzorky, to je moje...“ odvetila trochu zahanbene. „Kedysi som zvažovala aj neurochirurgiu, ale usúdila som že nie som vhodný typ na takú zodpovednosť ako je ľudský život.“
„Veď si plavčíčka,“ poznamenal som s pokrčeným čelom.
„Je jedna vec plávať, čo robím od malička a vedieť podať prvú pomoc a druhá špárať sa v niekom.“
To som jej musel uznať. Aspoňže si vedela povedať, čo pre ňu bolo a čo nebolo. Vlastne ako som ju počúval, zdalo sa mi že napriek svojmu veku má v živote a hlavne v sebe jasnejšie než ja. Zastavili sme v prístave a konečne boli zase na pevnine.
Pozrel som na malú, mienil som s ňou skočiť do nemocnice, nech ju prezrú. Nechcel som riskovať že ju napadli nejaké larvy, ako som videl v pár dokumentoch alebo sa jej nejaký škrabenec zapáli.
„Shia, chcem ti naozaj poďakovať za tvoju pomoc, nebyť teba...“ začal som, prerušila ma však.
„Som rada že je v poriadku, veľmi ma mrzelo čo sa stalo.“
Tie dve sa rozlúčili a my sme sa pobrali do nemocnice. Všetko našťastie bolo v poriadku, lekár jej vydezinfikoval rany, prehliadol ju a nechal ísť so mnou do provizórneho domova. Nezdržali sme sa však dlho, presvedčila ma, nech ideme na pláž. A tak som o hodinku a pol sedel na piesku a staval s ňou zámok z piesku.
Ako som tľapkal po našich hradbách, uvažoval som nad cestou domov. Nemienil som tu ostať viac ako dva dni a riskovať ďalšiu nehodu. Podvedomie mi vybavilo tú príšeru z mora, nebola to veľryba, naozaj nebola.
„Roo, zajtra pôjdem kúpiť letenky domov,“ oznámil som jej v zamyslení. Rooney prekvapene zdvihla hlavu a nadšenie v tvári nemala.
„Veď si ešte nenapísal ten článok, ani si nezačal,“ oponovala mi nespokojne „a musíme pomôcť morským pannám, lebo budú trpieť,“ pokračovala zase o tých jej vymyslených bytostiach.
„Nikto toho chlapíka nevidel a pátra po ňom toľko novinárov...nemyslím si že práve ja budem mať to šťastie a náhodou na neho narazím, takže tu nemusíme ostávať. Ak chceš, môžeme tu ostať pár dní, užiť si more, ale potom pôjdeme. Tri dni maximálne.“
„Oco! Nemôžem odísť, musíš zistiť čo sa stane! To je predsa dôležitejšie než hlúpe hotely!“
Priznávam, prichádzal som o trpezlivosť. Nijaké tri dni, najbližší voľný let. Už som v duchu mával tomuto prekliatemu miestu.
„Rooney stačilo. Morské panny neexistujú, takže sa im nič nestane. Najbližším lieta...“
„A čo by sa malo stať tým pannám?“ nad nami sa ozval ženský hlas. Prekvapene som zdvihol hlavu a pozrel na ženskú tvár. Bola to tá žena, sekretárka Taylora Redate. V mysli som pátral po jej mene. Lucy. Lucy Zarnit, alebo niečo také.
„Niekto im ublíži!“ Rooney zareagovala skôr ako ja. Lucy sa na ňu skúmavo dívala, nebol som si istý čo si v tej chvíli myslela.
Čakal som najskôr nejakú hlúpu poznámku mojim smerom, ona však hľadela len na malú.
„A ako si na takú vec prišla?“ spýtala sa jej so záujmom, oveľa väčším, než mala za celú dobu môjho rozhovoru s ňou v kancelárii.
„Povedala mi to jedna...teda duch jednej z nich!“ vyhlásila Rooney rozhodným hlasom.
„Rooney stačilo. Ak s tými nezmyslami neprestaneš ta...“
„Mňa to ale zaujíma,“ skočila mi do reči Lucy a ja som opäť začínal cítiť svoje nervy. Bola to moja dcéra, ktorá už mala priveľa rokov na verenie v takéto nezmysli. Podpora od dospelých alebo skoro dospelých ľudí jej ťažko mohla tieto hlúposti dostať z hlavy.
Rooney nečakala kým zo seba vypustím pár nepríjemných slov smerom k žene a rozrapotala sa.
„Spadla som do vody a jedna, živá, zachránila ma. Odniesla ma k takému ostrovu, pri ktorom žije aj také veľké stvorenie. Ona sa však s tým zvieratkom kamaráti a ono nás nechalo prejsť, len čo vydala tá morská panna taký čudný zvuk.“ Aj keď som chcel túto tému zamiesť pod koberec, pri zmienke o tej oblude mnou prešli zimomriavky, aj keď vonku bolo horúco. Na to stvorenie som si pamätal i ja, i na to ako sa k nám rútilo a náhle zase odplávalo. Nie. Toto musela byť hlúposť a náhoda. Hodil som očkom k Lucy, tá sa tvárila naozaj zaujato. „Na ostrove som bola sama, v škole sme sa raz rozprávali o tom že treba nájsť najprv vodu. Tak som ju hľadala. Našla som si aj skrýšu kde bolo dobré miesto na spanie, boli tam aj nejaké rastliny čo obzobávali vtáky. Keďže oni žili, zdalo sa mi fajn jesť to...“
Len som na dcéru nemo pozeral, bola tam dva dni. Jedla nejaké neznáme bobule a jej spôsob zistenie či mohla bol naozaj...dobrý. Akurát z bobulí sa veľa nemohla najesť.
„V noci som niekoho počula plakať, aj ďalšiu noc. Išla som sa druhú noc pozrieť, aj keď som sa moc bála. A bola tam iná morská panna, bola však taká...priezračná. Zomrela pred mnohými rokmi a povedala, že plače, lebo prídu zlé veci.“
Mlčanie ma prešlo, nielen že tu rozprávala o morskej víle, ale ešte aj o duchoch.
„To stačilo, myslím že by ste mala ísť,“ obrátil som sa s tými slovami na Lucy.
„Oco chce odísť domov, ale oni potrebujú pomôcť!“ vyhlásila vzdorovito Roo.
Lucy nadvihla obočie a pozrela k vode. „Som si istá že to bude v poriadku maličká a myslím že ani vy nemusíte ísť ešte domov. Pán Landon, pamätám si prečo ste prišli do kancelárie.“
Ani som sa nesnažil zakryť to prevrátenie očami, čo na mňa prišlo. Ona ale pokračovala, akoby to ani nevidela. „Ak si aj vy pamätáte na moje slová, povedala som vám, že nemáme dôvod na...spoluprácu či rozdávanie informácií. Myslím že už máme. Ak máte stále záujem, mohli by sme si pohovoriť. Dnes večer budem v podniku U kotvy, ak budete mať záujem.“ Na pery nasadila široký úsmev a ladne ako prišla, tak odišla. Mračil som sa na jej chrbát, nerozumel som tej zmene. Súviselo to snáď s hlúposťami čo tu tárala Rooney? Žeby ďalšia poverčivá? Ale veď ona nebola domáca alebo áno?
Nech bolo ako bolo, vyvolalo to vo mne otázky. Taylor Redate bol jeden veľký otáznik, aj keď s príchodom na toto miesto som tých otáznikov mal v hlave oveľa viac. Uložil som preto večer Rooney do postele a zavolal si taxík.
Šofér podnik poznal, takže som ani nie o desať minút vystupoval a podával mu peniaze. Z podniku bolo počuť hlasnú hudbu, vonku postávala nejaká mládež v značne podgurážanom stave. Na niečom sa smiali a doberali si mokrého chlapca, radšej som nechcel vedieť od čoho ten fľak na nohaviciach mal. Prešiel som dovnútra, dole na parkete sa pohupovali rovesníci tých vonku a dookola boli stoly, kde boli ďalší. Všimol som si schody hore, tam už neboli len násťročný, aj keď som nerozumel prečo chodili práve sem. Hľadal som Redateho sekretárku, v tom chaose vôkol to však bolo nemožné. Ona si ale našla mňa. Poklopala ma po pleci, sčista jasna a kývla ku schodom. Nasledoval som ju k jednému zo stolov.
Nebol som si istý či chcem chodiť okolo horúcej kaše alebo to na ňu rovno vybaliť. Napokon dnes pozvala ona mňa, niečo chcela.
„Takže? O čom ste to chceli hovoriť?“ spýtal som sa v snahe mať čo najviac odmeraný hlas. Nechcel som dať najavo záujem, dnes som chcel aby sa snažila ona.
„Chyťte morskú pannu a dostanete rozhovor po akom túžite. Aj s fotkou. Vy jediný a prvý. A skôr než mi začnete hovoriť že oni neexistujú, existujú. Jednu dovezte alebo mi ju pomôžte chytiť do pasce a pôjdete domov aj budete mať to čo ste chceli.“
Musel som sa naozaj zasmiať. To hádam vzdelaná žena nemohla myslieť vážne.
„A čo by ste s ňou chceli robiť?“ spýtal som sa, ten posmešný tón sa mi úplne nepodarilo vytesniť.
Prižmúrila varovne oči. „To je síce moja vec, ale odpoviem vám. Vaša dcéra sa dozvedela skutočne pravdu o tom, že sa budú diať u nich zlé veci. Viem o tom viac ako si myslíte a viem o spôsobe ako tomu predísť. Ste novinár ale nie ste taký ten novinár akých stretávam na každom rohu. Neverím že by ste ju hodili do novín a nechali, aby na nej niekto robil pokusy, ak by sa vám ju podarilo nájsť, v čo verím.“
Popravde, ja som neveril jej a neveril som ani len v tie hlúpe bytosti, ktoré som to mal naháňať. Zjavne to videla, pretože krátke ticho narušila znovu ona.
„Ako znak dobrej vôle a toho, že si z vás nestrieľam vám dám pozvánku na ples. Ples na ktorom bude aj Taylor Redate.“ Usmiala sa.
Prekvapene som sa na ňu zadíval. Bude tam? Načo som mal teda naháňať pannu, stačilo tam niečo o tom chlapíkovi zistiť.
„Samozrejme vám nepoviem ktorý to je, bude tam inkognito, ale bude tam, to vám sľubujem.“
Teraz som prižmúril oči ja. Vo vnútri ma zaujímalo teraz hlavne to, čo tu všetci dýchali prípadne jedli, že mali takéto nápady. Ťažko som jej mohol doviesť morskú pannu, keď neexitovala. A naháňať sa po ostrovoch bolo asi tak skvelé využitie času. Na druhú stranu, mohol som to odsúhlasiť a skúsiť toho chlapa nájsť na plese.
„Prijímate ponuku?“ spýtala sa ma.
„Áno. Pohľadám vám tú vašu morskú pannu.“