Svet, ktorý sa skrýva
Napísal: Sob 06 Júl 2013, 22:09
Úvod
Kurzor myšky mi klikal na prázdnom dokumente a ja som nevedel ako začať. Nevedel som čo napísať. Nevedel som čo urobiť. Nečakal som kam to povedie, nečakal som ani to, ako sa všetko v mojom živote zmení. Dokonca ani to, ako to zmení mňa. Čo teda do toho článku napísať? Pravdu? Lož? Pravda by zasiahla viac ako by si niekto dokázal predstaviť. Lož by zakryla to čo bolo treba svetu ukázať. Tak čo urobiť keď stred som nedokázal nájsť? V hlave mi vírili všetky tie slová a všetky končili pri niečom, čo som mal pocit že mi aj tak nikto nikdy neuverí. Začínalo to označením morská panna, no to bol naozaj len začiatok. Začiatok niečoho oveľa väčšieho...
Znovu som pozrel na prázdnu stranu, prsty položil na klávesnicu a začal ťukať. Písmenko za písmenkom, slovo za slovom...
1. Diel
Najväčšie dobrodružstvo môjho života, samozrejme ak vynechám výchovu dieťaťa, pretože to je teda zážitok a adrenalín ako sa patrí, začalo nenápadne. Každodenným stereotypom. A ten veru dobre poznám už niekoľko rokov. Každé ráno vstávam niečo pred siedmou, sám vo veľkej posteli, s úzkosťou na srdci a myšlienkami, či sa niekedy ten pocit stratí, či sa preberiem a budem sa len tak bezdôvodne usmievať. Mám len tridsaťjedna rokov a cítim sa, akoby som mal už aspoň päťdesiat. Niekedy keď sa pozriem do zrkadla, tak mám pocit že tam aj vidím zostarnutá tvár.
Kedysi bolo všetko iné, prebúdzal som sa pri nádhernej žene, alebo nás budila naša malá dcérka. Práve ona bola prvým prekvapením môjho života. Mal som len devätnásť keď moja nádherná priateľka Nina otehotnela. Chystal som sa študovať, ona tiež, mali sme to všetko naplánované. Dieťa ale plány zmenilo, namiesto školy prišla práca, svadba, rýchle dospievanie. Nikdy som to však neľutoval, svoje áno pred Bohom, ani dieťa, ktoré nám nedalo v noci spávať. Obe moje ženy som ľúbil, Ninu i malú Rooney. O jednu z nich som ale prišiel. Rooney mala len päť rokov, keď sa Nina pobrala na druhý svet.
Príbeh ktorý vám chcem ale porozprávať sa však minulosti netýka. Tú nezmením, čo bolo bolo, no čo prišlo...
Streda ráno, obyčajný pracovný deň. Zastávka na záchode, zástavka v kúpeľni a smer kuchyňa, pripraviť raňajky sebe i Roo. Nikdy som nebol ktohovieaký kuchár, no život bez ženy ma napučil. Nielen variť, ale i prať a žehliť. Koľko kusov oblečenia som však zmárnil radšej nikdy nikomu neprezradím.
V hlave som si opakoval veci na ktoré som nesmel zabudnúť, mená, ktoré som mal načarbané na vrchu svojho zápisníka. Miešali sa mi s hlasom z televízora, niekedy som sa naozaj nestačil čudovať, aké uškriekané moderátorky tam zamestnávali. Napriek tomu správa o ktorej práve hovorila ma donútila na chvíľu pootočiť hlavu tým smerom.
„...jedenásty hotel na súostroví Laikwi bude dnes na obed otvorený. Ešte pred pár rokmi neznáme miesto v oceáne sa dnes teší neutíchajúcemu záujmu turistov, aj vďaka zásluhe muža, ktorého dodnes nikto nevidel. Taylor Redate objavil pri návšteve týchto ostrovoch ich potenciál a vybudoval na nich sieť hotelov. Zatiaľ čo turisti sa tešia z nádhernej scenérie, prírode ktorá ešte nie je veľmi zasiahnutá ľudskou rukou, samotní pôvodní obyvatelia súostrovia preklínajú deň, kedy Taylor Redate zavítal do ich rodiska. Kedysi pokľudný život totiž nahradili autá, taxíky a neustále cvakanie fotoaparátov hostí. Voda už nie je plná len rybičiek ale aj motorových člnov a potápačov..“
Hodil som nakrájanú zeleninu do misky a prestal televízor vnímať. Aj u nás v novinách sa na tejto téme pracovalo, šéf poslal kolegyňu priamo na ostrovy, v podstate s jediným cieľom. Zistiť kto to Taylor Redate je. Jeho tvár skutočne nikto nevidel, na slávnostné prestrihávanie červenej stuhy chodieva niekto z jeho poskokov. Buď postarší pán, ktorý sa stará o chod hotelov, alebo jeho asistentka. Ani jeden z nich nikdy nič o Taylorovi Redate neprezradil. Dávajú rozhovory, no k ich šéfovi sa nijaký novinár nikdy nedostal.
„Rooney!“ zakričal som k schodisku, len čo raňajky stáli na stole. Dupot bosých nôh sa ozval o niekoľko sekúnd. „Dobré ráno.“
„Dobré.“ Ospalý hlas kontrastoval s rýchlym prepletaním drobných nôžok po schodisku. „Oco!“
Vedel som čomu ten vyčítavý hlas patril a tak som sa rýchlo pobral do jedálne, akoby som ju nepočul.
Hodila sa na svoje miesto a nepekne na mňa zagánila. „Zase budeš pichľavý!“ Neznášala keď som sa neoholil a mňa to neveľmi bavilo. Zdedila to zjavne po Nine, tá mi pusu nedala, kým som nemal tvár hladkú ako sa podľa nej patrilo.
„Ráno som zaspal, už som nestihol...“ zaklamal som, čo sa veru na rodiča neveľmi patrilo.
„Si luhár!“ vyhlásila tvrdohlavo, na čo som už radšej neskúšal vymýšľať nijaké ďalšie klamstvo.
I ona to radšej vzdala, jednoducho sa pustila do šalátu, aj keď viditeľne nad niečím premýšľala.
„Ak si ticho lebo uvažuješ ako ma ukecať na to šteňa, tak neplytvaj hlavou. Nijaké šteňa nebude,“ vyhlásil som pevným hlasom, pretože s tým malých chlpáčom ma otravovala už asi mesiac a ja som naozaj nemal chuť starať sa o to, keď ju to omrzí. Niekedy mi síce prišla zodpovednejšia a rozumnejšia než som bol ja sám, minimálne samostatnosť jej určite nechýbala, no i tak som psa doma nechcel.
Prevrátila znovu očami, potom ale zdvihla hlavu. „Nerozmýšľala som nad tým, ale dobre že si mi to pripomenul. Veď ja niečo vymyslím.“ Trvala si tvrdohlavo na svojom. „Uvažovala som ale nad niečím iným. Včera keď si zaspal pri telke som sa chvíľu dívala a jeden pán tam rozprával, ako my ľudia nevyužívame celú svoju hlavu. Akože vieš...že by sme mohli aj viac. Myslíš si že keby vieme tak by sme vedeli čarovať? Ako Harry v knihe?“
Mal som chuť ísť jej tie bláznivé knihy niekam zahodiť, vedel som ale že by mi to ale nepomohlo. Bolo to všade, fantasy. Nielen v knihách ale aj vo filmoch a kŕmilo to hlavy, najmä tie detské takýmito nezmyslami. Kúzla. Upíri. Vlkolaci. Už len ufóni chýbali.
„Roo kúzla neexistujú. Vo svete je veľa pekného a zaujímavého čo môžeš vidieť, tak prečo chceš kúzla?“
Chvíľu sa na mňa dívala, no nepovedala nič. Mala už dvanásť a skutočne verila na takéto hlúposti. Nadprirodzené veci, kúzla, čudné bytosti. Keď bola menšia, bral som to ako nejakú vývojovú fázu, ibaže ono ju to neprešlo.
„Som si istá, že raz budeš prekvapený ocko,“ odvetila a odsunula od seba tanier. Zjedla toho zase málo a to som pre istotu nekomentoval ja.
„Utekaj sa obliecť, za chvíľu príde autobus, tak nech ho nezmeškáš.“
Sám som sa pobral prezliecť, z domu sme odchádzali v rovnakom čase a bola by hanba, keby som nakoniec meškal ja. Rooney predsa len napriek jej veku nepatrila k dievčatkám, ktoré by sa venovali svojmu vzhľadu. Keby mohla, ostrihala by si vlasy a chodila ako taký chlapec. A možno som len ja mal pocit, že dvanásťročné dievčatká sa bežne správali inak.
Roo odišla do školy a ja som sa pobral do práce. Čakal ma článok, ktorého písanie som odkladal už príliš dlho a uzávierka klopala na dvere. Práca ma bavila, aj keď som sa za tým nehnala ako väčšina mojich kolegov. V podstate som sa nehnal za ničím a vždy keď som si to uvedomil, moje vnútro sa naplnilo podobnými úzkostlivými pocitmi ako ráno, keď som vstával z postele. Vedomie, že jediné na čom mi v živote záležalo bola moja dcéra, ktorej som to aj tak nedokázal dať najavo tak veľmi, ako by si zaslúžila.
Vždy keď prišlo na nejaké senzácie, všetci sa na to hrnuli ako muchy na hovno, len ja som si ťukal do počítača a čakal, čo budem mať spracovať, či som si niečo našiel sám. Dnes bol práve čas toho „hovna“, pretože väčšina stolov zívala prázdnotou a všetci krúžili okolo dverí šéfa. Môj skeptický pohľad si nevšímali, tak ako som si po chvíli prestal všímať ja ich.
„Diana čo sa udialo?“
Diana mala stôl oproti, venovala sa športu a keďže sedela, o šport určite nešlo. Ani o športovcov.
„Tylor Redate.“ Zhodnotila akosi pobavene. Nestihol som ani len otvoriť ústa pre ďalšiu otázku, keď sa dvere šéfa otvorili a zjavila sa jeho tvár.
„Wiliam poďte sem!“
Všetky tie tváre „múch“ sa natočili ku mne a keby mohli, zožrali by ma. Ja som len vstal, ich záujem o ostrovy a ich majiteľa ma nezaujímal. Dúfal som len, že som neprešvihol uzávierku svojho článku.
Šéf si niečo ťukal do počítača a len mi kývol nech si sadnem. Jeho stoličky by mal každý rád, boli na sedenie ako stvorené, no ťažko sa dokážete uvoľniť, keď neviete či vás ide nakopať do zadku alebo pochváliť. O pochvale som silno pochyboval, aspoň v svojom prípade.
„Berta je tehotná, chcem aby ste išli na tie prekliate ostrovy za ňu.“ Nikdy nechodil okolo horúcej kaše, dokonca ani keď mal niekoho vyhodiť. Chladný muž, prísny výraz a workoholik. Bol o rok starší než ja a noviny vybudoval od úplných základov. Nijaká sekretárka, všetko si vybavoval sám. Že aby niekto niečo nepokazil.
„To nie..“ vyšlo však so mňa, nikam som nechcel ísť. A už vôbec nie na ostrovy. „Vonku na to miesto striehne rad sup...“
„Chcem aby ste to bol vy.“
Zahryzol som si do jazyka, no oblieval ma pot. Ostrovy. More. Voda. V hlave sa mi vynorili čierne spomienky na vodu.
„Viete že sa vode vyhýbam pane, prečo chcete aby som tam išiel?“ Šéf nebol sadista a vedel, že mám z vody menšiu paniku. Nebyť vody a mojej plaveckej indispozície, Nina mohla ešte žiť.
„Práve preto. Ženy tam viditeľne rozptyľujú sporoodetý plavčíci, ďalší tu majú rodinky a spravili by si z toho dovolenku na moje náklady. Idú prázdniny, zoberte dcéru, isto bude rada. Kým ona si bude stavať pieskové hrady, u vás sa nemusím báť že sa budete vyvaľovať vo vode a nebudete robiť svoju prácu. Okrem toho aj keď sa do roboty dva krát nehrniete, nikdy ste nesklamal.“
Bola to taká hlúposť, keby chcel aby pracovali aj oni, vedel by si to zariadiť. Bol však plne rozhodnutý že idem na ostrovy ja a ja som vedel, že som odmietnuť nemohol. Aj keď ako povedal, do práce som sa dva krát nehrnul, nejakú som potreboval a tu som zarábal dobre.
„Kedy máme odísť?“
„Ak sa nemýlim, toto je posledný týždeň školského roku. Decká majú už známky uzavreté, takže len čo zoberie vysvedčenie, môžete ísť. Zajednám vám tam ubytovanie, myslím že dobre viete o čo mi z tých ostrovov ide. Nájdite Tylora Redate a zistite, prečo sa tak veľmi skrýva pred verejnosťou.“
Iba som prikývol. To že to nebolo pravé meno bolo jasné hádam každému, no to, ako bolo možné že doteraz nikto nevie o koho ide som nechápal.
„Ešte niečo?“
Len pokrútil hlavou a kývol k dverám. „Všetko potrebné vám pošlem mailom. A stále čakám ten článok o podvodoch v tých inkubačných centrách.“
Deň ubehol ako voda, článok sa dopísal skoro sám a ja som mieril domov s pocitom, že som v pasci. Voda. Tak strašne som ju nenávidel. Naháňala mi hrôzu, aj keď moja panika sa neprenášala do úplného vyhýbania sa jej. Len som ju nevyhľadával a na dovolenku som chodil radšej do hôr než k moru.
Malú som našiel hrať sa s bábikami vo svojej izbe. Viedla s nimi práve akúsi hádku, keď som ale vošiel do izby, odložila ich a uprela na mňa tie svoje veľké prenikavé zelené oči.
„Čo sa stalo ocko?“
Musel som sa sám seba spýtať, či to bolo na mne tak vidno.
„Ideme na prázdniny. Pri more.“
Pokrčila hladké čelo a pokrútila hlavou. „Ty predsa vodu nemáš vôbec rád.“
Keby život bol len o tom čo som mal rád, veru, nešli by sme tam. To som jej ale nepovedal, nechcel som aby kvôli môjmu znechuteniu brala tie naše „prázdniny“ ako niečo zlé. Síce som ju nikdy k vode nebrával, na plaveckom v škole sa ukázalo, že ona je vo vode ako taká ryba.
„Mám tam napísať článok a asi by bol už najvyšší čas, aby som a plávať naučil,“ snažil som sa vyzerať čo najviac presvedčilo. „Morská voda nadnáša, takže niet lepšieho miesta na tréning. Budeš mi to musieť ale asi ukázať, budeš moja osobná učiteľka.“ Usmial som sa. To že keby išlo o moje vnútro tak jej do vody zakážem chodiť, to som tiež z úst nevypustil. Už teraz ma zalievala hrôza.
Detská tvárička sa jej rozžiarlila úsmevom.
„Neboj sa, to sa naučíš! Nie je to vôbec ťažké!“ vyhlásila nadšene, vyzerala akoby sa mala rozbehnúť rovno baliť. Pohupávala sa na pätách a nemohla obstáť.
„V tom prípade hor sa na Laikwi!“
„To ideme tam? Tam predsa žijú morské panny!“
Potichu som si vzdychol. Keď nie čarodejníci a upíry, tak morské panny. Nevedel som prísť na to, kde na tie hlúposti stále chodí.
„Obávam sa, že tam nijakú Arielu nenájdeš Roo, ale rybičiek tam bude určite dosť...“
Kurzor myšky mi klikal na prázdnom dokumente a ja som nevedel ako začať. Nevedel som čo napísať. Nevedel som čo urobiť. Nečakal som kam to povedie, nečakal som ani to, ako sa všetko v mojom živote zmení. Dokonca ani to, ako to zmení mňa. Čo teda do toho článku napísať? Pravdu? Lož? Pravda by zasiahla viac ako by si niekto dokázal predstaviť. Lož by zakryla to čo bolo treba svetu ukázať. Tak čo urobiť keď stred som nedokázal nájsť? V hlave mi vírili všetky tie slová a všetky končili pri niečom, čo som mal pocit že mi aj tak nikto nikdy neuverí. Začínalo to označením morská panna, no to bol naozaj len začiatok. Začiatok niečoho oveľa väčšieho...
Znovu som pozrel na prázdnu stranu, prsty položil na klávesnicu a začal ťukať. Písmenko za písmenkom, slovo za slovom...
1. Diel
Najväčšie dobrodružstvo môjho života, samozrejme ak vynechám výchovu dieťaťa, pretože to je teda zážitok a adrenalín ako sa patrí, začalo nenápadne. Každodenným stereotypom. A ten veru dobre poznám už niekoľko rokov. Každé ráno vstávam niečo pred siedmou, sám vo veľkej posteli, s úzkosťou na srdci a myšlienkami, či sa niekedy ten pocit stratí, či sa preberiem a budem sa len tak bezdôvodne usmievať. Mám len tridsaťjedna rokov a cítim sa, akoby som mal už aspoň päťdesiat. Niekedy keď sa pozriem do zrkadla, tak mám pocit že tam aj vidím zostarnutá tvár.
Kedysi bolo všetko iné, prebúdzal som sa pri nádhernej žene, alebo nás budila naša malá dcérka. Práve ona bola prvým prekvapením môjho života. Mal som len devätnásť keď moja nádherná priateľka Nina otehotnela. Chystal som sa študovať, ona tiež, mali sme to všetko naplánované. Dieťa ale plány zmenilo, namiesto školy prišla práca, svadba, rýchle dospievanie. Nikdy som to však neľutoval, svoje áno pred Bohom, ani dieťa, ktoré nám nedalo v noci spávať. Obe moje ženy som ľúbil, Ninu i malú Rooney. O jednu z nich som ale prišiel. Rooney mala len päť rokov, keď sa Nina pobrala na druhý svet.
Príbeh ktorý vám chcem ale porozprávať sa však minulosti netýka. Tú nezmením, čo bolo bolo, no čo prišlo...
Streda ráno, obyčajný pracovný deň. Zastávka na záchode, zástavka v kúpeľni a smer kuchyňa, pripraviť raňajky sebe i Roo. Nikdy som nebol ktohovieaký kuchár, no život bez ženy ma napučil. Nielen variť, ale i prať a žehliť. Koľko kusov oblečenia som však zmárnil radšej nikdy nikomu neprezradím.
V hlave som si opakoval veci na ktoré som nesmel zabudnúť, mená, ktoré som mal načarbané na vrchu svojho zápisníka. Miešali sa mi s hlasom z televízora, niekedy som sa naozaj nestačil čudovať, aké uškriekané moderátorky tam zamestnávali. Napriek tomu správa o ktorej práve hovorila ma donútila na chvíľu pootočiť hlavu tým smerom.
„...jedenásty hotel na súostroví Laikwi bude dnes na obed otvorený. Ešte pred pár rokmi neznáme miesto v oceáne sa dnes teší neutíchajúcemu záujmu turistov, aj vďaka zásluhe muža, ktorého dodnes nikto nevidel. Taylor Redate objavil pri návšteve týchto ostrovoch ich potenciál a vybudoval na nich sieť hotelov. Zatiaľ čo turisti sa tešia z nádhernej scenérie, prírode ktorá ešte nie je veľmi zasiahnutá ľudskou rukou, samotní pôvodní obyvatelia súostrovia preklínajú deň, kedy Taylor Redate zavítal do ich rodiska. Kedysi pokľudný život totiž nahradili autá, taxíky a neustále cvakanie fotoaparátov hostí. Voda už nie je plná len rybičiek ale aj motorových člnov a potápačov..“
Hodil som nakrájanú zeleninu do misky a prestal televízor vnímať. Aj u nás v novinách sa na tejto téme pracovalo, šéf poslal kolegyňu priamo na ostrovy, v podstate s jediným cieľom. Zistiť kto to Taylor Redate je. Jeho tvár skutočne nikto nevidel, na slávnostné prestrihávanie červenej stuhy chodieva niekto z jeho poskokov. Buď postarší pán, ktorý sa stará o chod hotelov, alebo jeho asistentka. Ani jeden z nich nikdy nič o Taylorovi Redate neprezradil. Dávajú rozhovory, no k ich šéfovi sa nijaký novinár nikdy nedostal.
„Rooney!“ zakričal som k schodisku, len čo raňajky stáli na stole. Dupot bosých nôh sa ozval o niekoľko sekúnd. „Dobré ráno.“
„Dobré.“ Ospalý hlas kontrastoval s rýchlym prepletaním drobných nôžok po schodisku. „Oco!“
Vedel som čomu ten vyčítavý hlas patril a tak som sa rýchlo pobral do jedálne, akoby som ju nepočul.
Hodila sa na svoje miesto a nepekne na mňa zagánila. „Zase budeš pichľavý!“ Neznášala keď som sa neoholil a mňa to neveľmi bavilo. Zdedila to zjavne po Nine, tá mi pusu nedala, kým som nemal tvár hladkú ako sa podľa nej patrilo.
„Ráno som zaspal, už som nestihol...“ zaklamal som, čo sa veru na rodiča neveľmi patrilo.
„Si luhár!“ vyhlásila tvrdohlavo, na čo som už radšej neskúšal vymýšľať nijaké ďalšie klamstvo.
I ona to radšej vzdala, jednoducho sa pustila do šalátu, aj keď viditeľne nad niečím premýšľala.
„Ak si ticho lebo uvažuješ ako ma ukecať na to šteňa, tak neplytvaj hlavou. Nijaké šteňa nebude,“ vyhlásil som pevným hlasom, pretože s tým malých chlpáčom ma otravovala už asi mesiac a ja som naozaj nemal chuť starať sa o to, keď ju to omrzí. Niekedy mi síce prišla zodpovednejšia a rozumnejšia než som bol ja sám, minimálne samostatnosť jej určite nechýbala, no i tak som psa doma nechcel.
Prevrátila znovu očami, potom ale zdvihla hlavu. „Nerozmýšľala som nad tým, ale dobre že si mi to pripomenul. Veď ja niečo vymyslím.“ Trvala si tvrdohlavo na svojom. „Uvažovala som ale nad niečím iným. Včera keď si zaspal pri telke som sa chvíľu dívala a jeden pán tam rozprával, ako my ľudia nevyužívame celú svoju hlavu. Akože vieš...že by sme mohli aj viac. Myslíš si že keby vieme tak by sme vedeli čarovať? Ako Harry v knihe?“
Mal som chuť ísť jej tie bláznivé knihy niekam zahodiť, vedel som ale že by mi to ale nepomohlo. Bolo to všade, fantasy. Nielen v knihách ale aj vo filmoch a kŕmilo to hlavy, najmä tie detské takýmito nezmyslami. Kúzla. Upíri. Vlkolaci. Už len ufóni chýbali.
„Roo kúzla neexistujú. Vo svete je veľa pekného a zaujímavého čo môžeš vidieť, tak prečo chceš kúzla?“
Chvíľu sa na mňa dívala, no nepovedala nič. Mala už dvanásť a skutočne verila na takéto hlúposti. Nadprirodzené veci, kúzla, čudné bytosti. Keď bola menšia, bral som to ako nejakú vývojovú fázu, ibaže ono ju to neprešlo.
„Som si istá, že raz budeš prekvapený ocko,“ odvetila a odsunula od seba tanier. Zjedla toho zase málo a to som pre istotu nekomentoval ja.
„Utekaj sa obliecť, za chvíľu príde autobus, tak nech ho nezmeškáš.“
Sám som sa pobral prezliecť, z domu sme odchádzali v rovnakom čase a bola by hanba, keby som nakoniec meškal ja. Rooney predsa len napriek jej veku nepatrila k dievčatkám, ktoré by sa venovali svojmu vzhľadu. Keby mohla, ostrihala by si vlasy a chodila ako taký chlapec. A možno som len ja mal pocit, že dvanásťročné dievčatká sa bežne správali inak.
Roo odišla do školy a ja som sa pobral do práce. Čakal ma článok, ktorého písanie som odkladal už príliš dlho a uzávierka klopala na dvere. Práca ma bavila, aj keď som sa za tým nehnala ako väčšina mojich kolegov. V podstate som sa nehnal za ničím a vždy keď som si to uvedomil, moje vnútro sa naplnilo podobnými úzkostlivými pocitmi ako ráno, keď som vstával z postele. Vedomie, že jediné na čom mi v živote záležalo bola moja dcéra, ktorej som to aj tak nedokázal dať najavo tak veľmi, ako by si zaslúžila.
Vždy keď prišlo na nejaké senzácie, všetci sa na to hrnuli ako muchy na hovno, len ja som si ťukal do počítača a čakal, čo budem mať spracovať, či som si niečo našiel sám. Dnes bol práve čas toho „hovna“, pretože väčšina stolov zívala prázdnotou a všetci krúžili okolo dverí šéfa. Môj skeptický pohľad si nevšímali, tak ako som si po chvíli prestal všímať ja ich.
„Diana čo sa udialo?“
Diana mala stôl oproti, venovala sa športu a keďže sedela, o šport určite nešlo. Ani o športovcov.
„Tylor Redate.“ Zhodnotila akosi pobavene. Nestihol som ani len otvoriť ústa pre ďalšiu otázku, keď sa dvere šéfa otvorili a zjavila sa jeho tvár.
„Wiliam poďte sem!“
Všetky tie tváre „múch“ sa natočili ku mne a keby mohli, zožrali by ma. Ja som len vstal, ich záujem o ostrovy a ich majiteľa ma nezaujímal. Dúfal som len, že som neprešvihol uzávierku svojho článku.
Šéf si niečo ťukal do počítača a len mi kývol nech si sadnem. Jeho stoličky by mal každý rád, boli na sedenie ako stvorené, no ťažko sa dokážete uvoľniť, keď neviete či vás ide nakopať do zadku alebo pochváliť. O pochvale som silno pochyboval, aspoň v svojom prípade.
„Berta je tehotná, chcem aby ste išli na tie prekliate ostrovy za ňu.“ Nikdy nechodil okolo horúcej kaše, dokonca ani keď mal niekoho vyhodiť. Chladný muž, prísny výraz a workoholik. Bol o rok starší než ja a noviny vybudoval od úplných základov. Nijaká sekretárka, všetko si vybavoval sám. Že aby niekto niečo nepokazil.
„To nie..“ vyšlo však so mňa, nikam som nechcel ísť. A už vôbec nie na ostrovy. „Vonku na to miesto striehne rad sup...“
„Chcem aby ste to bol vy.“
Zahryzol som si do jazyka, no oblieval ma pot. Ostrovy. More. Voda. V hlave sa mi vynorili čierne spomienky na vodu.
„Viete že sa vode vyhýbam pane, prečo chcete aby som tam išiel?“ Šéf nebol sadista a vedel, že mám z vody menšiu paniku. Nebyť vody a mojej plaveckej indispozície, Nina mohla ešte žiť.
„Práve preto. Ženy tam viditeľne rozptyľujú sporoodetý plavčíci, ďalší tu majú rodinky a spravili by si z toho dovolenku na moje náklady. Idú prázdniny, zoberte dcéru, isto bude rada. Kým ona si bude stavať pieskové hrady, u vás sa nemusím báť že sa budete vyvaľovať vo vode a nebudete robiť svoju prácu. Okrem toho aj keď sa do roboty dva krát nehrniete, nikdy ste nesklamal.“
Bola to taká hlúposť, keby chcel aby pracovali aj oni, vedel by si to zariadiť. Bol však plne rozhodnutý že idem na ostrovy ja a ja som vedel, že som odmietnuť nemohol. Aj keď ako povedal, do práce som sa dva krát nehrnul, nejakú som potreboval a tu som zarábal dobre.
„Kedy máme odísť?“
„Ak sa nemýlim, toto je posledný týždeň školského roku. Decká majú už známky uzavreté, takže len čo zoberie vysvedčenie, môžete ísť. Zajednám vám tam ubytovanie, myslím že dobre viete o čo mi z tých ostrovov ide. Nájdite Tylora Redate a zistite, prečo sa tak veľmi skrýva pred verejnosťou.“
Iba som prikývol. To že to nebolo pravé meno bolo jasné hádam každému, no to, ako bolo možné že doteraz nikto nevie o koho ide som nechápal.
„Ešte niečo?“
Len pokrútil hlavou a kývol k dverám. „Všetko potrebné vám pošlem mailom. A stále čakám ten článok o podvodoch v tých inkubačných centrách.“
Deň ubehol ako voda, článok sa dopísal skoro sám a ja som mieril domov s pocitom, že som v pasci. Voda. Tak strašne som ju nenávidel. Naháňala mi hrôzu, aj keď moja panika sa neprenášala do úplného vyhýbania sa jej. Len som ju nevyhľadával a na dovolenku som chodil radšej do hôr než k moru.
Malú som našiel hrať sa s bábikami vo svojej izbe. Viedla s nimi práve akúsi hádku, keď som ale vošiel do izby, odložila ich a uprela na mňa tie svoje veľké prenikavé zelené oči.
„Čo sa stalo ocko?“
Musel som sa sám seba spýtať, či to bolo na mne tak vidno.
„Ideme na prázdniny. Pri more.“
Pokrčila hladké čelo a pokrútila hlavou. „Ty predsa vodu nemáš vôbec rád.“
Keby život bol len o tom čo som mal rád, veru, nešli by sme tam. To som jej ale nepovedal, nechcel som aby kvôli môjmu znechuteniu brala tie naše „prázdniny“ ako niečo zlé. Síce som ju nikdy k vode nebrával, na plaveckom v škole sa ukázalo, že ona je vo vode ako taká ryba.
„Mám tam napísať článok a asi by bol už najvyšší čas, aby som a plávať naučil,“ snažil som sa vyzerať čo najviac presvedčilo. „Morská voda nadnáša, takže niet lepšieho miesta na tréning. Budeš mi to musieť ale asi ukázať, budeš moja osobná učiteľka.“ Usmial som sa. To že keby išlo o moje vnútro tak jej do vody zakážem chodiť, to som tiež z úst nevypustil. Už teraz ma zalievala hrôza.
Detská tvárička sa jej rozžiarlila úsmevom.
„Neboj sa, to sa naučíš! Nie je to vôbec ťažké!“ vyhlásila nadšene, vyzerala akoby sa mala rozbehnúť rovno baliť. Pohupávala sa na pätách a nemohla obstáť.
„V tom prípade hor sa na Laikwi!“
„To ideme tam? Tam predsa žijú morské panny!“
Potichu som si vzdychol. Keď nie čarodejníci a upíry, tak morské panny. Nevedel som prísť na to, kde na tie hlúposti stále chodí.
„Obávam sa, že tam nijakú Arielu nenájdeš Roo, ale rybičiek tam bude určite dosť...“