Svet, ktorý sa skrýva

Ukážte svoj talent v písaní alebo natáčaní príbehov v 3. generácii Simov!

Moderátor: Totodile7625

Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod Yka » Sob 06 Júl 2013, 22:09

Úvod

Kurzor myšky mi klikal na prázdnom dokumente a ja som nevedel ako začať. Nevedel som čo napísať. Nevedel som čo urobiť. Nečakal som kam to povedie, nečakal som ani to, ako sa všetko v mojom živote zmení. Dokonca ani to, ako to zmení mňa. Čo teda do toho článku napísať? Pravdu? Lož? Pravda by zasiahla viac ako by si niekto dokázal predstaviť. Lož by zakryla to čo bolo treba svetu ukázať. Tak čo urobiť keď stred som nedokázal nájsť? V hlave mi vírili všetky tie slová a všetky končili pri niečom, čo som mal pocit že mi aj tak nikto nikdy neuverí. Začínalo to označením morská panna, no to bol naozaj len začiatok. Začiatok niečoho oveľa väčšieho...

Obrázok

Znovu som pozrel na prázdnu stranu, prsty položil na klávesnicu a začal ťukať. Písmenko za písmenkom, slovo za slovom...


1. Diel

Najväčšie dobrodružstvo môjho života, samozrejme ak vynechám výchovu dieťaťa, pretože to je teda zážitok a adrenalín ako sa patrí, začalo nenápadne. Každodenným stereotypom. A ten veru dobre poznám už niekoľko rokov. Každé ráno vstávam niečo pred siedmou, sám vo veľkej posteli, s úzkosťou na srdci a myšlienkami, či sa niekedy ten pocit stratí, či sa preberiem a budem sa len tak bezdôvodne usmievať. Mám len tridsaťjedna rokov a cítim sa, akoby som mal už aspoň päťdesiat. Niekedy keď sa pozriem do zrkadla, tak mám pocit že tam aj vidím zostarnutá tvár.

Obrázok

Kedysi bolo všetko iné, prebúdzal som sa pri nádhernej žene, alebo nás budila naša malá dcérka. Práve ona bola prvým prekvapením môjho života. Mal som len devätnásť keď moja nádherná priateľka Nina otehotnela. Chystal som sa študovať, ona tiež, mali sme to všetko naplánované. Dieťa ale plány zmenilo, namiesto školy prišla práca, svadba, rýchle dospievanie. Nikdy som to však neľutoval, svoje áno pred Bohom, ani dieťa, ktoré nám nedalo v noci spávať. Obe moje ženy som ľúbil, Ninu i malú Rooney. O jednu z nich som ale prišiel. Rooney mala len päť rokov, keď sa Nina pobrala na druhý svet.

Obrázok

Príbeh ktorý vám chcem ale porozprávať sa však minulosti netýka. Tú nezmením, čo bolo bolo, no čo prišlo...

Streda ráno, obyčajný pracovný deň. Zastávka na záchode, zástavka v kúpeľni a smer kuchyňa, pripraviť raňajky sebe i Roo. Nikdy som nebol ktohovieaký kuchár, no život bez ženy ma napučil. Nielen variť, ale i prať a žehliť. Koľko kusov oblečenia som však zmárnil radšej nikdy nikomu neprezradím.

Obrázok

V hlave som si opakoval veci na ktoré som nesmel zabudnúť, mená, ktoré som mal načarbané na vrchu svojho zápisníka. Miešali sa mi s hlasom z televízora, niekedy som sa naozaj nestačil čudovať, aké uškriekané moderátorky tam zamestnávali. Napriek tomu správa o ktorej práve hovorila ma donútila na chvíľu pootočiť hlavu tým smerom.

„...jedenásty hotel na súostroví Laikwi bude dnes na obed otvorený. Ešte pred pár rokmi neznáme miesto v oceáne sa dnes teší neutíchajúcemu záujmu turistov, aj vďaka zásluhe muža, ktorého dodnes nikto nevidel. Taylor Redate objavil pri návšteve týchto ostrovoch ich potenciál a vybudoval na nich sieť hotelov. Zatiaľ čo turisti sa tešia z nádhernej scenérie, prírode ktorá ešte nie je veľmi zasiahnutá ľudskou rukou, samotní pôvodní obyvatelia súostrovia preklínajú deň, kedy Taylor Redate zavítal do ich rodiska. Kedysi pokľudný život totiž nahradili autá, taxíky a neustále cvakanie fotoaparátov hostí. Voda už nie je plná len rybičiek ale aj motorových člnov a potápačov..“

Obrázok

Hodil som nakrájanú zeleninu do misky a prestal televízor vnímať. Aj u nás v novinách sa na tejto téme pracovalo, šéf poslal kolegyňu priamo na ostrovy, v podstate s jediným cieľom. Zistiť kto to Taylor Redate je. Jeho tvár skutočne nikto nevidel, na slávnostné prestrihávanie červenej stuhy chodieva niekto z jeho poskokov. Buď postarší pán, ktorý sa stará o chod hotelov, alebo jeho asistentka. Ani jeden z nich nikdy nič o Taylorovi Redate neprezradil. Dávajú rozhovory, no k ich šéfovi sa nijaký novinár nikdy nedostal.
„Rooney!“ zakričal som k schodisku, len čo raňajky stáli na stole. Dupot bosých nôh sa ozval o niekoľko sekúnd. „Dobré ráno.“
„Dobré.“ Ospalý hlas kontrastoval s rýchlym prepletaním drobných nôžok po schodisku. „Oco!“
Vedel som čomu ten vyčítavý hlas patril a tak som sa rýchlo pobral do jedálne, akoby som ju nepočul.

Obrázok

Hodila sa na svoje miesto a nepekne na mňa zagánila. „Zase budeš pichľavý!“ Neznášala keď som sa neoholil a mňa to neveľmi bavilo. Zdedila to zjavne po Nine, tá mi pusu nedala, kým som nemal tvár hladkú ako sa podľa nej patrilo.
„Ráno som zaspal, už som nestihol...“ zaklamal som, čo sa veru na rodiča neveľmi patrilo.
„Si luhár!“ vyhlásila tvrdohlavo, na čo som už radšej neskúšal vymýšľať nijaké ďalšie klamstvo.

Obrázok

I ona to radšej vzdala, jednoducho sa pustila do šalátu, aj keď viditeľne nad niečím premýšľala.
„Ak si ticho lebo uvažuješ ako ma ukecať na to šteňa, tak neplytvaj hlavou. Nijaké šteňa nebude,“ vyhlásil som pevným hlasom, pretože s tým malých chlpáčom ma otravovala už asi mesiac a ja som naozaj nemal chuť starať sa o to, keď ju to omrzí. Niekedy mi síce prišla zodpovednejšia a rozumnejšia než som bol ja sám, minimálne samostatnosť jej určite nechýbala, no i tak som psa doma nechcel.

Obrázok

Prevrátila znovu očami, potom ale zdvihla hlavu. „Nerozmýšľala som nad tým, ale dobre že si mi to pripomenul. Veď ja niečo vymyslím.“ Trvala si tvrdohlavo na svojom. „Uvažovala som ale nad niečím iným. Včera keď si zaspal pri telke som sa chvíľu dívala a jeden pán tam rozprával, ako my ľudia nevyužívame celú svoju hlavu. Akože vieš...že by sme mohli aj viac. Myslíš si že keby vieme tak by sme vedeli čarovať? Ako Harry v knihe?“

Obrázok

Mal som chuť ísť jej tie bláznivé knihy niekam zahodiť, vedel som ale že by mi to ale nepomohlo. Bolo to všade, fantasy. Nielen v knihách ale aj vo filmoch a kŕmilo to hlavy, najmä tie detské takýmito nezmyslami. Kúzla. Upíri. Vlkolaci. Už len ufóni chýbali.
„Roo kúzla neexistujú. Vo svete je veľa pekného a zaujímavého čo môžeš vidieť, tak prečo chceš kúzla?“
Chvíľu sa na mňa dívala, no nepovedala nič. Mala už dvanásť a skutočne verila na takéto hlúposti. Nadprirodzené veci, kúzla, čudné bytosti. Keď bola menšia, bral som to ako nejakú vývojovú fázu, ibaže ono ju to neprešlo.

Obrázok

„Som si istá, že raz budeš prekvapený ocko,“ odvetila a odsunula od seba tanier. Zjedla toho zase málo a to som pre istotu nekomentoval ja.
„Utekaj sa obliecť, za chvíľu príde autobus, tak nech ho nezmeškáš.“
Sám som sa pobral prezliecť, z domu sme odchádzali v rovnakom čase a bola by hanba, keby som nakoniec meškal ja. Rooney predsa len napriek jej veku nepatrila k dievčatkám, ktoré by sa venovali svojmu vzhľadu. Keby mohla, ostrihala by si vlasy a chodila ako taký chlapec. A možno som len ja mal pocit, že dvanásťročné dievčatká sa bežne správali inak.

Obrázok

Roo odišla do školy a ja som sa pobral do práce. Čakal ma článok, ktorého písanie som odkladal už príliš dlho a uzávierka klopala na dvere. Práca ma bavila, aj keď som sa za tým nehnala ako väčšina mojich kolegov. V podstate som sa nehnal za ničím a vždy keď som si to uvedomil, moje vnútro sa naplnilo podobnými úzkostlivými pocitmi ako ráno, keď som vstával z postele. Vedomie, že jediné na čom mi v živote záležalo bola moja dcéra, ktorej som to aj tak nedokázal dať najavo tak veľmi, ako by si zaslúžila.

Obrázok

Vždy keď prišlo na nejaké senzácie, všetci sa na to hrnuli ako muchy na hovno, len ja som si ťukal do počítača a čakal, čo budem mať spracovať, či som si niečo našiel sám. Dnes bol práve čas toho „hovna“, pretože väčšina stolov zívala prázdnotou a všetci krúžili okolo dverí šéfa. Môj skeptický pohľad si nevšímali, tak ako som si po chvíli prestal všímať ja ich.
„Diana čo sa udialo?“

Obrázok

Diana mala stôl oproti, venovala sa športu a keďže sedela, o šport určite nešlo. Ani o športovcov.
„Tylor Redate.“ Zhodnotila akosi pobavene. Nestihol som ani len otvoriť ústa pre ďalšiu otázku, keď sa dvere šéfa otvorili a zjavila sa jeho tvár.
„Wiliam poďte sem!“
Všetky tie tváre „múch“ sa natočili ku mne a keby mohli, zožrali by ma. Ja som len vstal, ich záujem o ostrovy a ich majiteľa ma nezaujímal. Dúfal som len, že som neprešvihol uzávierku svojho článku.

Obrázok

Šéf si niečo ťukal do počítača a len mi kývol nech si sadnem. Jeho stoličky by mal každý rád, boli na sedenie ako stvorené, no ťažko sa dokážete uvoľniť, keď neviete či vás ide nakopať do zadku alebo pochváliť. O pochvale som silno pochyboval, aspoň v svojom prípade.
„Berta je tehotná, chcem aby ste išli na tie prekliate ostrovy za ňu.“ Nikdy nechodil okolo horúcej kaše, dokonca ani keď mal niekoho vyhodiť. Chladný muž, prísny výraz a workoholik. Bol o rok starší než ja a noviny vybudoval od úplných základov. Nijaká sekretárka, všetko si vybavoval sám. Že aby niekto niečo nepokazil.
„To nie..“ vyšlo však so mňa, nikam som nechcel ísť. A už vôbec nie na ostrovy. „Vonku na to miesto striehne rad sup...“
„Chcem aby ste to bol vy.“

Obrázok

Zahryzol som si do jazyka, no oblieval ma pot. Ostrovy. More. Voda. V hlave sa mi vynorili čierne spomienky na vodu.
„Viete že sa vode vyhýbam pane, prečo chcete aby som tam išiel?“ Šéf nebol sadista a vedel, že mám z vody menšiu paniku. Nebyť vody a mojej plaveckej indispozície, Nina mohla ešte žiť.
„Práve preto. Ženy tam viditeľne rozptyľujú sporoodetý plavčíci, ďalší tu majú rodinky a spravili by si z toho dovolenku na moje náklady. Idú prázdniny, zoberte dcéru, isto bude rada. Kým ona si bude stavať pieskové hrady, u vás sa nemusím báť že sa budete vyvaľovať vo vode a nebudete robiť svoju prácu. Okrem toho aj keď sa do roboty dva krát nehrniete, nikdy ste nesklamal.“

Obrázok

Bola to taká hlúposť, keby chcel aby pracovali aj oni, vedel by si to zariadiť. Bol však plne rozhodnutý že idem na ostrovy ja a ja som vedel, že som odmietnuť nemohol. Aj keď ako povedal, do práce som sa dva krát nehrnul, nejakú som potreboval a tu som zarábal dobre.
„Kedy máme odísť?“
„Ak sa nemýlim, toto je posledný týždeň školského roku. Decká majú už známky uzavreté, takže len čo zoberie vysvedčenie, môžete ísť. Zajednám vám tam ubytovanie, myslím že dobre viete o čo mi z tých ostrovov ide. Nájdite Tylora Redate a zistite, prečo sa tak veľmi skrýva pred verejnosťou.“
Iba som prikývol. To že to nebolo pravé meno bolo jasné hádam každému, no to, ako bolo možné že doteraz nikto nevie o koho ide som nechápal.
„Ešte niečo?“
Len pokrútil hlavou a kývol k dverám. „Všetko potrebné vám pošlem mailom. A stále čakám ten článok o podvodoch v tých inkubačných centrách.“

Deň ubehol ako voda, článok sa dopísal skoro sám a ja som mieril domov s pocitom, že som v pasci. Voda. Tak strašne som ju nenávidel. Naháňala mi hrôzu, aj keď moja panika sa neprenášala do úplného vyhýbania sa jej. Len som ju nevyhľadával a na dovolenku som chodil radšej do hôr než k moru.

Obrázok

Malú som našiel hrať sa s bábikami vo svojej izbe. Viedla s nimi práve akúsi hádku, keď som ale vošiel do izby, odložila ich a uprela na mňa tie svoje veľké prenikavé zelené oči.
„Čo sa stalo ocko?“
Musel som sa sám seba spýtať, či to bolo na mne tak vidno.
„Ideme na prázdniny. Pri more.“

Obrázok

Pokrčila hladké čelo a pokrútila hlavou. „Ty predsa vodu nemáš vôbec rád.“
Keby život bol len o tom čo som mal rád, veru, nešli by sme tam. To som jej ale nepovedal, nechcel som aby kvôli môjmu znechuteniu brala tie naše „prázdniny“ ako niečo zlé. Síce som ju nikdy k vode nebrával, na plaveckom v škole sa ukázalo, že ona je vo vode ako taká ryba.
„Mám tam napísať článok a asi by bol už najvyšší čas, aby som a plávať naučil,“ snažil som sa vyzerať čo najviac presvedčilo. „Morská voda nadnáša, takže niet lepšieho miesta na tréning. Budeš mi to musieť ale asi ukázať, budeš moja osobná učiteľka.“ Usmial som sa. To že keby išlo o moje vnútro tak jej do vody zakážem chodiť, to som tiež z úst nevypustil. Už teraz ma zalievala hrôza.

Obrázok

Detská tvárička sa jej rozžiarlila úsmevom.
„Neboj sa, to sa naučíš! Nie je to vôbec ťažké!“ vyhlásila nadšene, vyzerala akoby sa mala rozbehnúť rovno baliť. Pohupávala sa na pätách a nemohla obstáť.
„V tom prípade hor sa na Laikwi!“
„To ideme tam? Tam predsa žijú morské panny!“

Obrázok

Potichu som si vzdychol. Keď nie čarodejníci a upíry, tak morské panny. Nevedel som prísť na to, kde na tie hlúposti stále chodí.
„Obávam sa, že tam nijakú Arielu nenájdeš Roo, ale rybičiek tam bude určite dosť...“
Moje príbehy 7 dní a príde Smrť (dokončené) a Svet, ktorý sa skrýva.
Obrázok užívateľa
Yka
Výherca
Výherca
 
Príspevky: 1172
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
Pohlavie: Simka

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod Nemesix » Sob 06 Júl 2013, 22:24

veľmi pekne sa to začalo, určite to budem čítať,.je to skvelo písané, teším sa na ďalší dielik :)
Obrázok užívateľa
Nemesix
Starec
Starec
 
Príspevky: 1211
Registrovaný: Pia 24 Jún 2011, 21:02
Pohlavie: Simka

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod PrincessLeia » Ned 07 Júl 2013, 00:26

Četla jsem začátek a vypadal skvěle. Bohužel jsem to nestihla přečíst najednou a teď už je pozdě. Ale vrátím se k tomu :wink:
"I am a reader. Not because I don't have a life, but because I choose to have many." - Anonymous
Obrázok užívateľa
PrincessLeia
Starec
Starec
 
Príspevky: 1935
Registrovaný: Pia 01 Okt 2010, 14:35
Bydlisko: Czech Republic
Pohlavie: Simka

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod NiQush » Ned 07 Júl 2013, 21:38

to je bombové a vsadím se, že s kouskem štěstí se i ta Ariela najde :P
Obrázok užívateľa
NiQush
Dieťa
Dieťa
 
Príspevky: 229
Registrovaný: Ned 28 Okt 2012, 11:22
Bydlisko: Most CZ
Pohlavie: Simka

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod Yka » Sob 13 Júl 2013, 18:15

Ďakujem za komentáre a NiQush, ja by som to skôr hádala na kúsok nešťastia :mrgreen:
Moje príbehy 7 dní a príde Smrť (dokončené) a Svet, ktorý sa skrýva.
Obrázok užívateľa
Yka
Výherca
Výherca
 
Príspevky: 1172
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
Pohlavie: Simka

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod Yka » Sob 13 Júl 2013, 19:02

2 diel

Posledné dni školského roku ubehli ako voda a ja som ani nevedel ako, zbalil všetky potrebné veci. Vedel som že je to na dlhšie, nešlo len o rozhovor, aj keď to bola priorita. Noviny boli za poslednú dobu plné udalostí zo súostrovia, dohady, diania v hoteli. Všetci sa snažili nájsť niečo špinavé, čo by sa dalo voči Taylorovi Redate použiť. Nič však nenachádzali a aj preto sa tak snažili. Kto vyloví niečo ako prvý. Možno ani nič neexistovalo, no zaujímalo to niektorého z novinárov? Dohady, tie nikdy neboli zlé. Článok ako článok. Na ostrovy sme leteli skoro šesť hodín, tam nás už čakal taxík. Veci nám odišli z domovu o niečo skôr, takže sme mali možnosť spraviť si zastávky bez obáv, kam dať všetky veci.

Obrázok

„Oci je mi teplo...kedy tam už budeme?“ Toľko k cestovaniu s dieťaťom. Nemohol som ju ešte ani len nazvať mladou slečnou, čo mi zase tak veľmi nebavilo. Dosť som sa obával chvíle, keď budem musieť začať sledovať jej kamarátov mužského pohlavia. Zdalo sa ale že to ešte nehrozilo.
„Neviem Roo, už asi nie dlho. Šéf povedal že máme zaistený dom na vode a ako vidíš, voda je tu všade. Alebo skôr ako uvidíš...“ Mal som obavy z toho čo si predstaviť ako dom na vode, možno nejaký plážový domček. Dúfal som len, že tam niekde pobehoval aj plavčík.
„Pôjdeme sa kúpať? Musím ťa predsa naučiť plávať!“
„To bude musieť počkať, musíme si vybaliť veci a ja budem musieť ísť trochu obzrieť čo mi treba do práce.“
Dočkal som sa len prevrátenia očí, Rooney si o tom viditeľne myslela svoje, našťastie jej ale ústa zavrel výhľad, ktorý sa nám naskytol, ako sme sa vynorili na kopci.

Obrázok

Obrázok

Dokonca aj ja skeptický voči moru som musel uznať, že ostrovy vyzerali nádherné. Voda bola čistá, príroda na ostrovoch vyzerala skoro nenarušene, okrem hlavných ostrovov. Auto sa hýbalo ale dopredu a čím ďalej sme sa dostávali, tým viac som si začal uvedomovať, prečo boli pôvodní obyvatelia takí rozhorčení. Ostrovy, ktoré kedysi zjavne vyzerali tak ako tie maličké, ktoré sme míňali, boli zastavané atrakciami pre turistov, voda bola plná kúpajúcich a zabávajúcich sa na motorových člnoch či skútroch. Ticho prírody narúšal smiech, krik a zvuk motorov.

Obrázok

Rooney bola nalepená na okne, doteraz videla more len na fotkách, doma mala iba jazerá a bazény. Videl som jej v tvári očarenie a tak napriek vlastným pocitom z tej nekonečnej vody som sa musel jemne pousmiať. Taxík zabočil doprava a cesta lemovala dlhú piesočnatú pláž.
„Môžete nám zastaviť aj tu, prejdeme sa,“ vedel som že ma čakala prechádzka po okolí, mal som mapu a na nej vyznačené hotely, patriace Taylorovi Redate. Mal som i adresu kde by mal mať pracovné sídlo, tiež našu adresu dočasnú, takže prečo sa neprejsť. Taxikár mi ešte ukázal kde sme sa práve nachádzali a potom sme sa malou vybrali na obhliadku.

Obrázok

Obrázok

Zatiaľ čo ja som sa rozliadal po pláži, Roo ako prvé utekala k vode. Namočila si nohy, vzala do rúk piesok a potom sa so smiechom rozbehla späť za mnou.
„Mohli sme si ísť po veci, poďme sa kúpať, toto môžeme robiť aj zajtra.“ Dokázala by ma tým svojim pohľadom obmäkčiť a preto som sa radšej zadíval po maličkých budovách vôkol.
„To more nikam neutečie a pozri, tam je nejaký obchodík so suvenírmi. Nechceš sa ísť pozrieť?“
Samozrejme jej neostávalo nič iné a tak sa pobrala po horúcom piesku dopredu.
„Pozri!“

Obrázok

Jej prst samozrejme smeroval k tabuľke, na ktorej mala tú svoju „Arielu“. Nijako ma to neprekvapovalo, bol to predsa obchod so suvenírmi na ostrovoch. Čo bolo príznačnejšie než morské panny.
„Je to len obrázok. Môžeš mi veriť že aj Lochneská príšera sa určite nachádza na podobnej tabuľke a neznamená to, že naozaj je.“
„A prečo by byť nemohla?“ Z vnútra drobnej drevnej búdy sa ozval ženský hlas. Nestihol som ani reagovať a Rooney už utekala dovnútra.
„Však môže. Aj morské panny a kadečo iné.“

Obrázok

Znovu som si len sťažka vzdychol. „Si už veľká na takéto rozprávky,“ zamumlal som, nebolo to najlepšie miesto na rozhovor. Okrem toho viditeľne úplne zbytočný rozhovor.
„Na rozprávky nikdy nikto veľký nebude,“ ozvala sa žena spoza pultu. Bola naozaj už stará, vlasy jej pokrývali šediny a na perách mala jemný úsmev, nežný, keď sa pozrela na Roo. Nepochybne doma mala vnúčatá, či nejaké deti.
„Nepodporujte ju v tom ešte aj vy. Potom sa môžem čudovať, že v jej veku verí na takéto nezmysly.“ Poznamenal som kyslejšie, než som pôvodne chcel.

Obrázok

Stará pani sa na mňa zadívala upretým pohľadom, ktorý som jej mĺkvo opätoval. Než prehovorila, uplynulo pár dlhých nepríjemných sekúnd.
„Nevšímaj si ho,“ zasmiala sa napokon smerom k mojej dcére, akoby som tam ani nestál. „Cíti sa príliš dospelý, než aby veril v niečo iné ako mu ukazuje svet v ktorí verí. Môj nebohý manžel by ti o morských pannách porozprával mnoho príbehov, rovnako ak mnohí iní muži, ktorí sa kedysi dávno chodili potápať do perlových útesov,“ rozhovorila sa a ja som razom oľutoval, že sme sa nešli radšej kúpať. Bol mi to čert dlžen stretnúť ženskú, čo viditeľne mala za úlohu motať dôverčivým turistom hlavy.
„Naozaj?“ Rooney sa nezaprela, nastražila tie svoje ušiská a nereagovala ani na moju snahu potiahnuť ju von. „Videl ich?“

Obrázok

Žena prikývla. „Vieš oni tu boli od nepamäti, ibaže teraz je tu priveľa ľudí a tak sa stratili na dne oceána. Je to už priveľa rokov čo nejaký potápač niektorú z nich videl. Kedysi dávno keď som ešte bola v tvojom veku sa často muži chválili, že videli ich šupinatý chvost miznúť pod morskou hladinou.“
Na jazyku som mal ironickú poznámku k zraku tých mužov, nebol ale vhodný čas si robiť zlé meno. Chcel som tu nejaký čas pobudnúť a priazeň domácich by sa hodila. Už teraz som ale vedel, že si s nimi nebudem mať veľmi čo povedať. Preliata práca, preliaty článok.

Obrázok

„Myslím že keby nejaké existovali, už dávno by o nich svet vedel. Sú to len báchorky pre turistov, čo chápem, nejako ich treba lákať, povery treba tiež...ale deťom by ste takéto hlúposti hovoriť nemali.“
„Nie som už malá oci!“ Rooney sa hneď rozprskala, čo to o nej hovorím. Vzdal som to radšej už teraz, než by som sa s ňou mal škriepiť, či s tou paňou. Nemalo to význam, ona sa len usmievala na malú, akoby jej mala povedať veľké tajomstvo. Potom ale predsa len reagovala na moje slová.
„Tunajší obyvatelia ich vždy chránili, kolujú o nich mnohé príbehy. Každí ale vedel, že ich treba chrániť nie ich loviť či dávať do sveta, no to vy turisti nikdy nepochopíte, rovnako ako ten váš Taylor Redate.“

Obrázok

Bolo na nej vidno, že jeho prítomnosť na ostrovoch neschvaľovala tak ako ostatní domáci. Preto som len rýchlo vybral pohľadnice zo stojana a hodil ich na pult, že si ich berieme. Viac sme s ňou neprehodili slov, aj keď Roo vyzerala že by sa zdržala. Ja však nie a tak sme sa pobrali preč. Prešli sme sa plážou, zabočili do mesta a mali možnosť z blízka vidieť obrovské komplexy pár hotelov. Všetky niesli logo Taylora Redate, zo všetkých sa ozývala hlasná hudba. Turisti boli na každom kroku, aspoň v blízkosti hotelov a centra mesta, kde sa dalo nakupovať. Ako sme sa znovu dostali na pláž a mierili k drobným prístavom na vode, aj počet ľudí klesal.
„Malo by to byť niekde tu...“

Obrázok

Drevo pod nohami sa len tak prehýbalo, ja som zložil mapu a díval sa okolo seba. Dom na pláži tam veru nestál.
„My máme loď! Loď i dom v jednom!“
Chcel som zdieľať jej nadšenie, no len ma zalial pot a z tepla to veru nebolo. V tej chvíli som v duchu veľmi škaredo klial na svojho šéfa, ktorý akoby mi to robil naschvál. More a teraz ešte aj dom na vode. „Poďme si to obzrieť a vybaliť si veci...“
Ten náš dom sa nám kýval pod nohami, ako vlny dorážali k mólu. Kým ja som začal vykladať nejaké veci, Roo sa tešila. Počul som len nadšenie, najmä z postele.

Obrázok

Deň sme strávili už tam, ja som sa pustil do zháňania potrebných informácií. Budova kde mal Taylor Redate kancelárie a kde som chcel zavítať nebola ďaleko, aspoň tak sa zdalo. V duchu som ale vedel, že Taylor Redate zajtra nevstane z postele s úsmevom na tvári a myšlienkou, že práve mne dá nejaké informácie a nechá sa konečne vyfotiť. Našiel som teda aspoň fotku jeho asistentky, na fotke nevyzerala priveľmi prívetivo.

Obrázok

Prišlo ráno, slnko ma pošteklilo na tvári. Bolo ešte málo hodín, svitalo tu skoro, no mne to vyhovovalo. Rooney ešte spala, napísal som jej lístok, nech nikam nechodí, že som išiel kúpiť jedlo a niečo vybaviť. S tým som sa vybral k neveľkej budove sídla patriacemu Taylorovi Redate. Na chodbách som nestretol skoro nikoho, zaujímavá mi prišla len skupinka chlapov, akých by som tu nečakal. Potetovaní, svalnatí, skôr pôsobiaci ako muži čo robili problémy, než chlapi ktorých niekto zamestnával. Išiel som si však ďalej, len som tak kráčal, bez chuti tam naozaj ísť. Možno som mal prehodnotiť svoju prácu, nemal som na to stavanú povahu. Z myšlienok ma vyrušil pohyb predomnou, dorazil som priamo pred Adrasteho asistentku.
„Dobrý deň,“ ozval som sa, no ona ani len hlavu nezdvihla. Jej prsty lietali po klávesnici, ten zvuk sa niesol neveľmi zariadenou miestnosťou. Bola skôr praktická.

Obrázok

Až keď zaznelo prudké buchnutie na enter zdvihla hlavu.
„Prajete si?“ Uprela na mňa chladný odmeraný pohľad.
„Som William Landon, z časo...“
„Ak ste ďalší čo chcete rozhovor s Taylorom Redate, môžete sa rovno otočiť. Určite viete že rozhovory neposkytuje.“ Prerušila ma a znovu ťukla niečo do počítača. Jej záujem venovať sa mi sa rozplynul, ak vôbec nejaký bol.
„Prečo pán Redate nechce poskytovať rozhovory?“

Obrázok

Zdvihla pohľad, tie sivé oči sa do mňa len tak zavŕtali. „Chce mať pokoj. Stará sa o hotely a nie o novinárov, ale aby ste nepovedali, niečo vám prezradím. Tá informácia čo koluje, že je možno alergický n a Slnko je hlúposť,“ poznamenal sarkasticky a potom na mňa žmurkla, naznačiac mi že môžem ísť.
„Je nejaká šanca že by sa dal pán Redate presvedčiť?“
Ten jej vzdych som počul jasne. „Obávam sa, že nemáte nič, o čo by mal pán Redate záujem. Ak to tak bude, určite vás kontaktuje aj sám.“
Prikývol som, bol čas odísť, aj tak to nemalo význam. Niežeby som to šéfovi nepovedal, veď prečo by Redate zmenil názor. Nebolo novinára ktorý by ho zahliadol, nieto získal niečo viac ako pohľad.
„Máte tu niekde toalety?“ spýtal som sa ešte, aj keď šanca že ho zázračne zazriem bola mizivá a to nielen preto, že som ani nevedel ako má vyzerať.
„Doľava, na konci chodby.“ Odvetila, no to už pohľad upierala zase na monitor. Pobral som sa teda tam, na konci som nejakého muža ale našiel. Bol v obleku, no podľa jeho postoja a výrazu bolo jasné, že to bol nejaký bodyguard. Čo ma však zaujalo viac ako on boli dvere, ktoré boli pootvorené. Zbadal som len jedno, tabuľu s fotkami, mapou s vyznačenými miestami, akoby niečo hľadali.

Obrázok

Chlap zazrel môj pohľad a presunul telo pred dvere, nadvihol obočie. Rýchlo som zahol a len čo som na toaletách skončil, pobral som sa späť za Roo. Cestou som skočil do obchodíku, kúpiť čerstvé počivo. Bola už hore, kým jedla, ja som uvažoval čo chcem vôbec robiť. Nikdy som sem nemal ísť a aj tá práca nebola pre mňa. Hlavou mi však preletela myšlienka, čo bolo pre mňa. Ako zomrela Nina, nebol som stavaný hádam na nič. Len som sa tak posúval deň za dňom bližšie k svojej smrti, zmysel som akosi už nedokázal nájsť, ani len nadšenie. Bolesť síce utíchla aj keď vo vnútri dokázala stále narobiť toľko problémov, no zmysel som naozaj nedokázal nájsť. A bez neho som sa do ničoho nevedel naozaj zahryznúť.

Obrázok

S Rooney sme sa zobrali konečne si to tu lepšie obzrieť. Do parku sme sa nechystali, no zaujal nás ruch, ktorý sa z tade ozýval. Nebolo to len pre akýsi festival, ale najmä pre ľudí, ktorí tam hlasno protestovali. Protestovali proti stavaniu na okolitých ostrovoch, čo v preklade znamenalo jediné, boli to protesty voči Taylorovi Redate. Na čele protestu bolo akési dievča, vyzeralo mlado, určite ešte chodilo do školy. Zanietene rozprávalo do mikrofónu, dráždila dav a ten hlasne pokrikoval. Jej rečnícke schopnosti som musel v duchu oceniť, byť na jej mieste, nedokázal by som bez papieriku v ruke takto rozprávať. A ona gestikulovala, rozprávala a rozprávala, dav na ňu reagoval.

Obrázok

„Oci? Prečo to robia?“ ozvala sa Roo po chvíľke sledovania ich počínania.
„Nepáči sa im, že z ich ostrovov sa stávajú hotely. Vieš kedysi tu mali samú zeleň, boli tu len domáci a teraz je tu veľa turistov, člnov a len málo prázdnych nezastavaných blízkych ostrov.“ Nečudoval som sa im, aj keď na druhú stranu, koľkým ľuďom to muselo dať prácu? Nič nemalo len jednu stránku.
„A toto pomôže? Vyzerá to celkom zábavne, nezoberieme si aj my nejaký papier s textom?“
Pokrútil som nesúhlasne hlavou. „Nepomôže Roo a nie, nepridáme sa.“

Obrázok

Rooney sa tvárila celkom zmätene, zjavne jej stále nešlo do hlavy prečo to robili ak to nemalo mať účinok.
„Taylor Redate nás klame! Neprišiel kvôli peniazom, prišiel zničiť naše ostrovy! Prišiel odhaliť svetu naše tajomstvo!“ Dievča kričalo a ľudia súhlasne kričali s ňou. Ja som len nadvihol obočie, o čom to hovorila. Tajomstvo? Turisti vôkol si ich nevšímali, dokonca ani táto veta ich nevytrhla v náhlení sa na pláž či na nákupy. Všetkými ale trhlo keď dievča niečo hlasno zvolalo a následne už nasledoval potlesk od prítomných a nejaké ďalšie pokriky. Rooney začala tlieskať tiež, ja som len stál a sledoval domácich.

Obrázok

Obrázok

Tí čo sa k nej dostali ju potľapkali po pleci, niečo jej povedali a ona im odpovedala. Ľudia sa potom pomaly presunuli k stánkom s pitím alebo na festival, pár z nich v skupinách ostalo diskutovať. Dievča stálo a upratovalo veci, balilo mikrofón. Keď skončila, pohol som sa za ňou.
„Slečna?“ oslovil som ju „veľmi...pekný prejav.“
Dievča sa otočilo, oči sa mu smiali a niesli iskru energie a bojovnosti.
„Ďakujem.“ Odvetila a premerala si ma. Oči jej prešli aj k Roo, ktorá stála za mnou a zase ich vrátila k mojej tvári. „Vy nie ste domáci, celkom sa čudujem že neležíte na pláži ako ostatní...“ Viditeľne turistov moc nemusela.
„Som tu pracovne, práve kvôli mužovi, ktorý vás dohnal k protestom.“
„Ďalší jeho poskok?“ spýtala sa sarkasticky. Drzosť jej veru nechýbala, ani rozpaky asi do jej života nepatrili.

Obrázok

„Nie, mojou úlohou je odhaliť jeho identitu,“ odvetil som jej, načo sa zasmiala.
„Tak to veľa šťastia,“ poznamenala, ale výraz zjemnel.
„Ako je možné že ho nikto nevidel?“ nedalo mi nespýtať sa. Boli domáci, boli tu aj keď novinári ešte o niekom ako on nechyrovali.
„Odpoveď majú všetci pod nosom, no nikto sa nedíva správne,“ odvetila záhadne, pričom vo mne to vyvolalo pokrčenie čelom.
„Ty vieš kto to je?“

Obrázok

Mlčky sa na mňa dívala, skôr ako ale odpovedala som vedel, že mi neposkytne odpoveď akú by som chcel počuť.
„Viem kto to nie je.“ Odvetila. Bol som si istý, že niečo vedela. Akurát som si nebol istý čo všetko.
„O akom tajomstve si to hovorila?“
„Tieto ostrovy skrývajú viac ako vy turisti viete...“
„Morské panny!“ Rooney vykríkla spoza môjho chrbtu. Dievča sa prvý raz usmialo, skutočne úprimným a milým úsmevom.
„Aj tie,“ žmurkla „je toho viac, ja o tom ale s vami hovoriť nemôžem.“

Obrázok

Prekvapene som si ju premeral. „Nevyzeráš že sa držíš pravidiel.“
Zasmiala sa, aj keď to nebol veselý smiech. „Nemôžem a ani nechcem. Toto je vec nás, ostrovčanov, nie vás novinárov a turistov.“
Pokrútil som nesúhlasne hlavou. „Keby ste mali podporu verejnosti aj inej ako z ostrova, možno by si niekto aj všimol váš nesúhlas. Novinári vám predsa môžu pomôcť...“
Videl som že sa na chvíľu zamyslela, napriek tomu pokrútila hlavou. „Nemôžete to pochopiť a ja vám nemôžem dať odpovede.“ Zhodnotila a potom pozrela na Roo, ktorá hltala každé jej slovo, aj keď ju zaujímali len tie morské panny.
„Čo tie morské panny?“ využila chvíľu ticha.
„Skrývajú sa,“ zasmiala sa dievčina „ale ak chceš, môžete sa s otcom pridať, večer ideme na lodi na more s priateľmi. Možno ich uvidíme,“ žmurkla a ja som len potlačil prevrátenie očami. Potreboval som získať jej dôveru. Preto som s tým návrhom aj súhlasil...
Moje príbehy 7 dní a príde Smrť (dokončené) a Svet, ktorý sa skrýva.
Obrázok užívateľa
Yka
Výherca
Výherca
 
Príspevky: 1172
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
Pohlavie: Simka

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod Nemesix » Ned 14 Júl 2013, 12:29

Veľmi dobrý diel, teším sa na pokračovanie :)
Obrázok užívateľa
Nemesix
Starec
Starec
 
Príspevky: 1211
Registrovaný: Pia 24 Jún 2011, 21:02
Pohlavie: Simka

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod NiQush » Ned 14 Júl 2013, 20:51

super, já chci vidět taky panny :D
Obrázok užívateľa
NiQush
Dieťa
Dieťa
 
Príspevky: 229
Registrovaný: Ned 28 Okt 2012, 11:22
Bydlisko: Most CZ
Pohlavie: Simka

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod Yka » Ned 28 Júl 2013, 21:58

Ďakujem za komentáre :) Dnes trochu kratší diel, prišla som len včera večer domov tak som dnes spravila taký kratší :)

--------------------

3. diel

Malá bola ako vo vytržení, nevedela sa večera dočkať. Zato ja, nevedel som čo očakávať. Netušil som ani len ako sa to dievča volá, povedala mi len miesto z kadiaľ večer vyrazíme. Ľutoval som že som sa nespýtal na viac, mohol som aspoň zistiť, kým dievča bolo a z kade vôbec mohlo mať informácie, aké sa zdalo že mala.

Obrázok

Jedno sa jej muselo uznať, vzbudila vo mne zvedavosť. Ako som preklínal chvíľu keď som dostal úlohu ísť sem, teraz okrem nechute prichádzala i zvedavosť. Ani nie pre noviny, ako moja vlastná.
„Možno ich dnes uvidíme!“ ozvala sa Rooney, veselo si poskakujúc. Presne som vedel na čo narážala, na tú jej vieru v niečo viac ako len ľudské bytosti. Rozhodol som sa to nekomentovať, len som mlčky hľadal prístav, z ktorého sme mali vyraziť. Vonku bolo ešte svetlo, ruch však bolo počuť len s jednej z lodí.

Obrázok

Boli tam samí mladí ľudia, niečo si nakladali a veselo sa smiali. Spolu s ich smiechom bolo počuť i hrajúcu hudbu, niečo čo zjavne dnešná mládež počúvala. Pri tejto myšlienke som sa znovu pristihol, že zo seba robím starca, aj keď mám len čosi po tridsiadke. Mlčky som nad sebou pokrútil hlavou, zatiaľ čo Roo už zbadala to dievča.
„Tu ste!“ zavolala na nás veselo a kývla, nech ideme na loď za nimi. Roo sa s nadšením rozbehla, ja svojim tempom som napokon nohy položil na loď tiež. Bola užšia než tá na ktorej sme dočasne bývali a hlavne to nebolo prispôsobené na bývanie.

Obrázok

Upriamil som pohľad na posádku, časť chystala výstroj na potápanie, časť sa zhovárala. Jeden člen mužskej zostavy na nás nepekne zazeral, rovnako ako na dievča ktoré nás pozvalo.
„Dobrý deň,“ pozdravila ma, len čo sa zvítala s Roo. Tá už veselo obzerala loď, zdravila zvyšných členov posádky.
„Dobrý,“ odvetil som jej s čo najúprimnejším úsmevom „posledne sme nemali akosi príležitosť sa predstaviť, som William.“
Dievča sa usmialo a natiahlo ku mne ruku. „Shia.“

Obrázok

Krátko som ukázal smerom k Roo, ktorá tam spovedala akéhosi muža ohľadom dýchania pod vodou. „To je Rooney.“ Dodal som ešte a spolu so Shiou sme sa vybrali za malou.
„Kedy vyplávame?“ vyšlo z nej veselým hlasom.
„Za nejakých desať minút,“ odvetila Shia a ukázala, že môžeme ísť aj dnu. Samozrejme Roo neváhala a tak som sa vybral za ňou.
„Zvykneme byť na mori aj počas noci, takže ak by ste boli unavení, hore sú postele, pokojne si pospite,“ začala vysvetľovať, pričom ukázala i na nejaké jedlo, fotky morkského života, mapy ostrovov a mnohé iné zaujímavé veci. Aj keď som sa tváril rovnako ako predtým, i ja som sa pomaly začínal tešiť. Ten smiech dievčaťa, rovnako ako šťastný výraz mojej dcéry sa mi dostávali pod kožu.
„Za minútu odchádzame!“ ozval sa muž za kormidlom a Shia pozrela k dverám.
„Idem skontrolovať nejaké veci, cíťte sa tu ako doma. Potom vás predstavím s pár ľuďmi,“ usmiala sa a vyšla von. Roo sa pobrala za mužom čo kormidloval a zvedavo ho pozorovala. Ja som sa preto pobral von, cítil som ako sa loď pomaly pohla. Vonku jemne fúkalo, breh sa pomaly vzďaľoval.

Obrázok

Napriek rodiacemu sa nadšeniu som pri tom pohľade cítil úzkosť na duši, začínali sa na do mnou zmrákať aj obavy. Aby som ich zahnal, pobral som sa od dverí obzrieť dianie, no skôr ako som zabočil za roh, začul som podráždený hlas akéhosi muža, ktorý ma prikoval na mieste.
„Prečo si ich sem vzala? Nejakých turistov, keď jeden je ešte aj novinár?“ Presne som vedel komu tieto slová neznámy muž adresoval.
„Nič sa predsa nedeje, dnes predsa nejdeme robiť nič...zvláštne,“ odvetila mu tichším hlasom. „Vy pôjdete urobiť čo treba a ja sa s nimi trochu popotápam, bude to vporiadku.“

Obrázok

Ozval sa zvuk typu „pche“ a akési šomranie, ktoré som dobre nepočul.
„...dobre vieš, že to nie je bezpečné. Ale ako myslíš, tvoja vec.“ Začul som len koniec a prichádzajúce kroky. Rýchlo som sa otočil a pobral opačným smerom, tváriac sa, že obzerám vodu a rybky pod ňou. Shia ma našla rýchlo, na tvári už mala úsmev, nebol však taký bezstarostný ako ten predtým.
„Poďte, vysvetlím vám pár vecí,“ zavolala ma k potápačskej výstroji. Dostal som inštruktáž, načo čo slúži, vysvetlila mi základné gestá keby sa pod vodou vyskytol problém. Tiež mi previedla ako dostať vodu spod okuliar, keby sa mi tam pod vodou nejaká dostala.

Obrázok

Tiež dala názornú ukážku ako sa zbaviť tlaku a bolesti v ušiach, toho som sa celkom dosť obával.
„Celý čas budem s vami, takže sa nemusíte ničoho obávať. Keby nastane problém, vezmem vás hneď hore.“ Prikývol som a potom len usadil na zadok. Zatiaľ som sa nič nepýtal, vo vnútri som ale cítil nepokoj hlavne pre tú hádku Shie a akéhosi muža. Cítil som pohľady niektorých osôb, bolo ich tu viac čo neschvaľovali našu prítomnosť. Možno i preto Shia preskočila to zoznamovanie, jednoducho robila čo bolo treba, než sme dorazili na miesto.

Obrázok

Roo sa tiež konečne ukázala, vysmiata ako slniečko s akýmsi mladým mužom za sebou, ktorý jej čosi rozprával.
„Oci pozri aké ostrovy!“ vyhŕkla nadšene, pričom som jej to musel naozaj uznať. Bolo tam krásne, pre vánok ani nie tak horúco ako počas dňa. Slnko pomaly klesalo, do tmy ostávala možno hodinka, možno o čosi viac. Loď zastala, posádka ožila. Bolo počuť pokyny, debaty i smiech, zatiaľ čo mi s Roo sme stáli len tak bokom sa sledovali ich.
„Poďte, dám vám neoprény,“ zavolala nás Shia a ukázala nám na dva nachystané neoprény. Ani som nevedel ako, bol som vo vode. Roo sa potápať ísť nemohla, aspoň nie naraz s nami, Shia by na nás nedohliadla naraz.

Obrázok

Nebol som si istý do akej hlbokej vody sme to liezli, mal som ale aj tak obavy, miešané so spomienkami. Do vody som ale vliezol, nechal sa stiahnuť až na dno oceána. Niekoľko krát som si chytil nos a „fúkol“ ním, aby som sa zbavil tlaku v ušiach. A potom som sa ocitol v hotových morských záhradách. Bolo to nádherné.

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Môj odhad pod vodou bol značne zlý, sám som si nebol istý ako blízko som bol ku koralom či skalám, no bolo to úžasné. Obzeral som mušle, rybky ktoré plávali okolo a na chvíľu som aj zabudol, čo bol cieľ môjho výletu. Poddal som sa jednoducho radosti.

Obrázok

Obrázok

Netuším ako dlho sme pod vodou boli, keď Shia naznačila, že ideme hore. Zdalo sa mi že má naponáhľo, ale tiež že voda akosi potemnela. Ako sme plávali hore, uvedomil som si vlny, ktoré som pod vodou nevnímal. Boli prudké a narážali do nás, len čo sme sa vynorili. Z oblohy padali dažďové kvapky, slnko už zašlo. Z oblohy bolo počuť hrmenie, na more prichádzala búrka.
„Musíme ísť nazad,“ vyhlásil som rýchlo, nadšenie ma prešlo.
„To nepôjde, všetci sa ešte nevynorili,“ povedala a vyliezla na loď. Nasledoval som ju, mne to šilo horšie.

Obrázok

Obloha bola dofialova, loď sa kymácala pre vysoké vlny. Udržať sa na nohách bol odrazu veľký problém.
„Kde je Roo?“ začal som sa obzerať, no nikde som ju nevidel. Potreboval som ju dostať dovnútra, nebolo tam viac bezpečno. Nie pre ňu. Nikde som ale nikoho nevidel, až na muža ktorý sa venoval akýmsi prístrojom.

Obrázok

Rozbehol som sa dnu, skoro som sa pre tie plutvy zrútil k zemi. Rooney som nenašiel ani tam, dokonca ani keď som vyšiel na hornú časť kde boli postele, sa mi ju nepodarilo nájsť.
„Pozor!“ ozval sa výkrik z lode. Ten hlas mi nič nehovoril, no nasledovné slová ma pohnali zase dole. „Všetci z vody! Je tam žralok!“
Utekal som dole, vydesený, obitý o všetko vôkol, vždy keď vlna udrela do lode. Ozvalo sa ďalšie zahrmenie a ja som sa konečne dostal von. Z vody vyliezali potápači, Shia niečo kričala k akémusi mužovi, mňa ale zaujímala len Rooney, ktorej nikde nebolo. A potom som ju zazrel. Stála príliš blízko kraja, hľadala toho žraloka.

Obrázok

Ja som ho zazrel veľmi rýchlo, rýchlejšie než by som chcel.
„Oci! Pod sa pozrieť!“ zakričala na mňa, na rozdiel odomňa v očiach strach nemala.
„ROONEY! Choď od toho kraja!“ zreval som na ňu cez celú loď, bolo však neskoro. Loďou len tak zatriaslo, Rooney sa vydral z pier krik a ja som už ako v spomalenom zábere mohol len sledovať, ako jej drobné telo padá z lode.

Obrázok

Obrázok
Moje príbehy 7 dní a príde Smrť (dokončené) a Svet, ktorý sa skrýva.
Obrázok užívateľa
Yka
Výherca
Výherca
 
Príspevky: 1172
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
Pohlavie: Simka

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod Nemesix » Pon 29 Júl 2013, 10:34

wau,..úžasný diel, a to ako je to nafotené-paráda :heart: ..teším sa na ďalší :)
Obrázok užívateľa
Nemesix
Starec
Starec
 
Príspevky: 1211
Registrovaný: Pia 24 Jún 2011, 21:02
Pohlavie: Simka

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod abinka » Pon 29 Júl 2013, 10:45

:O napinaveee :) hehe :) :) krasny pribeh len tak dalej :) velmi putave citanie :)
abinka
Novorodenec
Novorodenec
 
Príspevky: 53
Registrovaný: Pon 17 Máj 2010, 10:18
Pohlavie: Simka

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod NiQush » Pon 29 Júl 2013, 12:27

ooo drama!!
Obrázok užívateľa
NiQush
Dieťa
Dieťa
 
Príspevky: 229
Registrovaný: Ned 28 Okt 2012, 11:22
Bydlisko: Most CZ
Pohlavie: Simka

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod Yka » Štv 08 Aug 2013, 01:54

Ďakujem za komentáre :) Tu je nový dielik, jedna fotka (helikoptéry) je z netu, kedže v hre myslím nie je :D




4 diel

„ROONEY!“ kričal som z lode do vody, nikde som ju však nevidel. Chytala ma panika ako nikdy v živote, oči mi preskakovali po vode ako splašené. Chcel som ísť do vody, chcel som tam skočiť a na nič nedbať, zdrapili ma však dvaja muži. Plával tam žralok, lenže mne to bolo jedno. Bolo to moje dieťa. Vlny udierali do lode, tá sa kývala zo strany na stranu a možno by mi aj bolo zle, keby sa nedialo to všetko ostatné.
„Je to moja dcéra, musím ju z tade dostať!“ kričal som na nich, nepočúvali ma ale. Keby som bol vtedy schopný triezveho uvažovania, všimol by som si, že kým tí dvaja dávali pozor na to aby som neurobil sprostosť, zvyšok posádky sa snažil Roo nájsť a dostať z vody.

Obrázok

Ďalšie zahrmenie, oblohu preťali blesky. Loď sa kývala akosi viac a niekto niečo kričal ku kapitánovi lode. V tom hluku a zmätku som nerozoznal jednotlivé slová, tvár kapitána ale zbledla a zvážnela ešte viac, ak to vôbec bolo možné. Oči som na ňom ale dlho nedržal, znovu som hľadel na vlny dorážajúce do nás. Pevne som sa držal čohokoľvek pevne pripevneného na lodi, pretože už to prestávalo byť vtipné, ak to vôbec niekedy bolo. Hladina bola príliš rozčertená, než aby som na nej niečo videl. Ďalšie blesky ktoré osvetlili oblohu nám dali možnosť vidieť, vlastne nevidieť už ani žraloka.
„Nie je tu, musíme ísť po Roo! Utopí sa! Je tam už príliš dlho!“ Bolo mi to už jedno. Vrazil som jednému mužovi a utekal k potápačkej výstroji. Potreboval som kyslík.

Obrázok

Keď sme sa potápali predtým, všetky tie hlúposti ohľadom tlaku a tak ďalej kontrolovala Shia. Teraz to malo byť na mne a ja som vlastne aj tak nevedel čo je na čo. Chcel som len ten kyslík. Skočil som do vody bez ďalšieho uvažovania, práve keď znovu okolie osvetlili blesky na oblohe. Boli čoraz hlasitejšie a dážď silnejší. Potopil som sa, voda bola však tmavá a ja som nevidel vôbec nič. Nevedel som sa upokojiť ani nájsť nejakú rozvahu ktorá by mi pomohla vymyslieť nejaký plán. Myslel som len na to, ako sa mi utopila manželka a že nedopustím, aby sa stalo to isté mojej dcére, jedinej na ktorej mi záležalo. Znovu som sa vynoril, nemalo to cenu. Jedna z vĺn ma hodila o loď.

Obrázok

Oblohu znovu preťal blesk, tentoraz však nielen oblohu. Blesk udrel do niečoho na lodi, počul som krik.
„Kevin nie!“ kričal niekto, koho som nepoznal. Bolela ma hlava od úderu, vlny ma hádzali sem a tam, snažil som sa od lode plávať čo najďalej. Videl som plamene, ktoré ale rýchlo klesali vďaka dažďu.
„Máme v lodi dieru! Zoberte čln!“ nevidel som veľa, blesk však zasiahol bočnú stranu lode a zjavne ju poškodil. Ostatná časť posádky sa snažila zachrániť cenné veci, chystali záchrnný čln a ani som nevedel ako, boli vo vode tiež.

Obrázok

„Poďte sem!“ kričal na mňa muž z člnu. Vedel som napriek všetkému čo vo mne bolo, že nevydržím dlho plávať v tých vlnách, nechcel som sa však vzdať. Plávala ku mne aj Shia, vyzerala vydesene. Bodaj by nie, bolo to mladé dievča a ja som nechápal, prečo som s nimi vôbec niekam išiel, kde som nechal rozum.
„Musíme k nejakému ostrovu,“ zavolala na mňa, no ja som len krúžil nesúhlasne hlavou.
„Bez Rooney nikam nejdem!“
Práve keď som to ale vykríkol ma zobrala jedna z vĺn a ja som znovu vrazil do lode hlavou. A ostala tma.

Obrázok

Všetko ma pálilo. V ústach som cítil piesok, hlava ma bolela akoby som včera vypil priveľa alkoholu. V ústach som mal sucho, cítil som sa zmätene a dezorientovane. Až keď kúsok odo mňa zaškriekala čajka sa mi začali vybavovať udalosti z noci.
„Roo...“ zašepkal som a prudko sa posadil. V hlave ma nepekne pichlo, nemyslel som však na bolesť. Aspoň nie tú fyzickú. Začal som sa obzerať, nikde však nikoho nebolo. Len nejaké kusy dreva, nejaké predmety z lode. Chvíľu som len tak bezvládne ležal, trvalo než som sa postavil a pohol, sám nevediac kam.

Obrázok

Moja hlava vedela čo bolo potrebné. Nájsť zdroj vody. Netušil som kde som bol, kde boli ostatní a čo som potreboval k prežitiu. Problém bol v tom, že zvyšok môjho ja nedokázalo uvažovať úplne triezvo. Chcel som jedine Rooney, nedokázal som myslieť na vodu. Jednoducho nedokázal. Nohy som šuchtal zo zvyku, snažil som sa nemyslieť na všetko to zlé, čo sa mi vynáralo v mysli. Namiesto vody som mal šťastie akurát tak na nejaké staré predmety, dokonca som narazil na schody. Sám seba som sa pýtal, kde som sa to dočerta ocitol.

Obrázok

Zdalo sa mi že vodu ale počujem. Akýsi šum, sám som si nebol istý či si to len nenamýšľam. V ústach som mal sucho a napriek všetkému mi začalo dochádzať, že tú vodu som skutočne potreboval. Stúpal som do akéhosi „kopca“ a bolo mi čoraz teplejšie. Obloha sa trochu zatiahla, začínal som mať obavy či sa neblížila ďalšia rýchla búrka. A možno by to aj bolo fajn, voda čo by nebola slaná.
Dážď však nebol nutný. Po pol hodine kráčania do mierneho kopčeka som našiel ten šum. Bol to vodopád pri jazierkach.


Obrázok

Hodil som sa na kolená, do úst som hrnul čo najviac vody. S úľavou som sa zvalil do trávy, nevydržala mi však dlho. Ak sa niečo Roo stalo...
Myšlienky prerušil akýsi pípavý zvuk. Prudko som sa posadil, ten zvuk nemal s prírodou nič spoločné. Nebol som nijaký superhrdina ani hrdina z filmov. Cítil som strach, bezohľadu na to že som si ešte pred chvíľou hovoril že ak sa Roo niečo stalo, nemá môj živo cenu. V snahe o čo najtichší presun som našľapoval na trávu a predieral sa bujarou vegetáciou. Rukou som odhrnul posledný kríček čo mi bránil v ceste a zbadal osobu. Shia. Napriek tomu že to bolo len mladé dievča, moje srdce poskočilo radosťou že tu nie som sám. Chcel som sa ozvať, keď som si uvedomil že zvuk vychádza od nej. Nevidel som čo to mala, bol to však nejaký prístroj podobný mobilu.

Obrázok

„Shia?“
Strhla sa a zariadenie jej vyletelo z ruky. Na okamih som zapochyboval, či to neurobila naschvál, pretože sa za ním ani len nepokúsila dostať, keď sa zošuchol po skale dole na svoju „smrť“.
„Zľakla som sa vás! Ste v poriadku? Hľadali sme vás...“ vychŕlila na mňa a rukou si prešla po spotenom čele.
„Čo si to robila?“ odignoroval som jej slová, aj keď som zachytil to množné číslo.

Obrázok

Oči jej ušli dole k vodopádu, akoby zbierala čas na odpoveď.
„Skúšala som či mi ide mobil. Nešiel, bol k ničomu.“
Klamala ma. Cítil som to v kostiach. Nielen pre tie zvuky čo som počul, ale aj preto, že to mobil nebol. „Hovorila si že ste ma hľadali, kde sú ostatní?“
Kývla rukou k stromom. „Rozdelili sme sa. Ja som mala nájsť vodu, James s Kinom hľadajú miesto kam sa skryjeme počas noci a niečo čo sa dá zjesť. Ostatok pátra tiež po vode, dreve alebo niečom čo sa zíde a vyplavila loď.“


Obrázok

Pozrel som k vode. Možno sme mohli ostať tu. Boli sme dosť vysoko, mali sme zdroj vody, určite tam boli aj nejaké ryby a tie kríky niesli rôzne bobule, aj keď tie by som neskúšal jesť.
„Neostaneme tu?“ Mal som tiež pocit, že ak nás niekto bude hľadať, z tadeto sme mali najlepší rozhľad.
Prikývla, zjavne súhlasila aj bez udávania dôvodov.
„Myslím že by to bolo najlepšie, mali by sme teda pohľadať ostatných.“


Obrázok

Predierajúc sa ostrovom som myslel na svoju dcéru. Vedel som, že ona na tomto ostrove určite nebola. Cítil som to v každej bunke svojho tela, rovnako ako som nebol ochotný veriť, že bola mŕtva. Ostatní boli v poriadku, teda až na menšie zranenia. Šrámy, napuchnuté ruky či vyvrtnutý členok. Nič, čo by ale ohrozovalo ich životy. Spoločne sme sa vrátili na miesto, nachystali veci na oheň. Hrať sa na domorodcov bolo namáhavé, hlavne čo sa ohňa týkalo. Tiež sme boli hladní, no rybu neulovil nikto.
„Nejaké ďalšie drevo, nech nám v noci oheň nevyhasne...“

Obrázok

Zapáliť oheň bolo to najhoršie, napokon sa ale nejaký ten skaut prejavil. Mali sme teplo, mali sme niečo čo si mohli všimnúť už z diaľky aj iné lode či lietadlá. Otázka ale bola, mal nás kto hľadať? A ako dlho to mohlo trvať? Čím dlhšie sme tu mali ostať, tým menšie šance mala Roo.
„Mrzí ma to...“ povedala potichu Shia.
Nechcel som povedať že to bolo v poriadku, pretože to v poriadku nebolo. Lenže nebola to ani jej chyba. Preto som len pokrútil hlavou, nech to nechá tak a pozrel som sa na jedného z jej priateľov.

Obrázok

Vyzeral dospelo a preto som vážnu otázku smeroval k nemu. „Vie niekto že ste išli preč? Má nás kto hľadať?“
Prikývol. „Moja priateľka, mali sme sa stretnúť zajtra na obed. Určite ale aj Jamesovi rodičia, tiež ale najskôr ráno. Cez noc nás nikto hľadať nebude.“
Ticho som si vzdychol a odvrátil hlavu.
„Nerád vám to hovorím, ale šance vašej dcéry sú...malé...“ myslím že chcel povedať nulové, ale nakoniec to nechal tak.
„Nájdem ju.“

Obrázok

Nepovedal nič, len sa uložil pri oheň. „Neviem ako vy, ale ja idem spať. Silu a energiu ešte budeme potrebovať.“ Spolu s ním sa uložil i James, nejaké dievča a chlapec, ktorého meno som nepoznal tiež. Zvyšní dvaja išli ešte pohľadať drevo do zásoby, ostal som len so Shiou, ktorá vyzerala tiež unavene.
„Shia povedz mi pravdu o Tylorovi...“ Neviem prečo ma to napadlo práve v tej chvíli, ale jednoducho to z úst vyletelo. Prekvapene zdvihla hlavu a rázne pokrútila hlavou.
„To nejde...idem spať.“
„Shia čo si myslela tým že mu ide o niečo viac?“ Nedal som sa, ani keď si ľahla.
„Možno by ste mal obzrieť aké pozemky vlastní a ktorý nie je otvorený a nikto k nemu len tak nemôže ísť...niečo si tam chystá...“

Obrázok

S tým si ľahla a zavrela oči. Ostal som ticho, aj keď som mal len viac a viac otázok. Nechal som ju však spať, sám so nedokázal. Pred očami som mal žraloka, padajúcu Roo a potom len pocit zdesenia. Zaspal som, sny neboli o nič lepšie než myšlienky.

„Vstávajte! Vstávajte!“
Prebral som sa na krik. Vystrašene som sa začal obzerať čo sa deje, či nás napadla nejaká zver alebo čo sa deje. Okolo bol strašný hukot a mne trvalo než som si spojil zvuk s oblohou. Helikoptéra.
„Našli nás?“ Vyšlo so mňa prekvapene, veď hovorili že pomoc nevyrazí skôr ako ráno aj to najskôr. Shia s Jamesom mávali k oblohe, helikoptéra sa snažila nájsť miesto na pristátie.

Obrázok

O desať minút helikotéra bezpečne stála na ostrove, vystúpil z nej muž.
„Je vás veľa, musíme vás rozdeliť. Po druhú skupinu sa vrátime len čo prvú odvezieme do bezpečia.“ Nemo som sa díval na muža, netušil som kto bol. Nebol označený ako pobrežná stráž, lekár ani ako policajt. Bol to len nejaký chlap. Shia k nemu vyrazila a niečo mu vysvetľovala, cez to všetko som ju ale nepočul. Ukázala ale na mňa a muž na mňa kývol.
„Že sa vám stratila dcéra? Pôjdete teda v prvej skupine, kontaktujte potom pobrežnú hliadku, skúsia vám pomôcť...“

Obrázok

Rýchlo som kýval hlavou že to tak skutočne bolo. „Nevideli ste ju ako ste sem leteli?“
„Dívali sme sa len po ostrovoch a tam sme mimo vás nikoho nevideli, je mi ľúto.“ Odvetil muž. Mal na sebe hrubé veci, akoby bolo vonku chladno, na očiach okuliare akoby slnko svietilo a dokonca aj s nimi vyzeral neprístupne. „Nastúpte si.“
Cesta nazad netrvala dlho, mne to ale ako večnosť pripadalo. Bol som zachránený, no Rooney nebolo. A ja, ja som nevedel čo robiť...


Shia ma len čo sme sa vrátili doviedla k „búde“ kde mala základňu pobrežná hliadka. Bol tam pokoj, veď bodaj by aj nie. Tri hodiny v noci. Stále som nerozumel tomu ako nás našli, prečo nás hľadali no bol som za to aj tak vďačný.

Obrázok

Na ženu za počítačom som vychŕlil čo sa stalo. Kládla mi rad nezmyselných otázok, namiesto toho aby poslala niekoho hľadať moje dieťa.
„...počujte, pýtajte sa ma na čo chcete len už ju pošlite hľadať!“ vyštekol som po nej, keď to trvalo už pridlho. Trhlo ňou a natiahla sa po vysielačku. Vydala informácie a mne ukázala na kreslo. Ja som však nedokázal obsedieť. Len som chodil ako lev v klietke, znervózňujúc viac nielen seba ale asi aj tú ženu. Vyšiel som teda napokon von, videl som ako do člnov nasadali muži a ženy z hliadky, mizli niekde na mori.

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Neviem ako dlho trvalo než za mnou prišla tá žena, vonku už ale bolo svetla až až. Na jej tvári nebol úsmev a ja som vedel čo mi povie skôr, ako otvorila ústa.
„Pane je mi to ľúto, ale vašu dcéru sa hliadkam nepodarilo nájsť...ale pátranie pokračuje...“
Zavrel som oči, strašne moc som si prial aby som bol ja ten, čo spadol do mora, nie ona...
Moje príbehy 7 dní a príde Smrť (dokončené) a Svet, ktorý sa skrýva.
Obrázok užívateľa
Yka
Výherca
Výherca
 
Príspevky: 1172
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
Pohlavie: Simka

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod NiQush » Štv 08 Aug 2013, 11:47

ja myslela, ze na tom ostrove "skejsnou" dele :D
Obrázok užívateľa
NiQush
Dieťa
Dieťa
 
Príspevky: 229
Registrovaný: Ned 28 Okt 2012, 11:22
Bydlisko: Most CZ
Pohlavie: Simka

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod Nemesix » Štv 08 Aug 2013, 22:17

ako vždy super diel, riadne napínavý, :heart: teším sa na ďalší :)
Obrázok užívateľa
Nemesix
Starec
Starec
 
Príspevky: 1211
Registrovaný: Pia 24 Jún 2011, 21:02
Pohlavie: Simka

Ďalší

Späť na Príbehy

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 2 hostia