Maggi Áno, tento príbeh sa odohráva v súčasnosti.
Ja som skôr myslela, že keď tento dopíšem, tak ten ďalší, či by nemohol byť v The Sims Medieval. K tomu neviem zohnať fotky. Ale to nevadí. Možno sa mi to podarí neskôr, keď vyriešim svoj problém so sims.
Dobre, ospravedlňujem sa meškanie, ale akosi mi to nešlo... Príjemné čítanie! Kapitola 5.
Problémy? Bolo to zvláštne. Z ničoho nič som zrazu stála doma. Vlastne ja som nestála, ja som ležala na gauči a hľadela do stropu. Nevedela som, ako som sa dostala domov a netušila som, prečo ležím. Pokúsila som sa vstať, vtom ma naplo. Radšej som si znovu ľahla. Rýchlo som sa zorientovala v dome. Zdalo sa, že je niekto v kuchyni. Ale veď je pondelok, otec ešte nemohol byť doma.
Vo dverách obývačky sa objavil Pete, v rukách držiac tácku s akýmsi, z môjho pohľadu tažko určiteľným jedlom. Keď zistil, že nespím, zastal. Neisto si ma premeral, ale nakoniec podišiel bližšie. Tácku položil na stôl a sadol si na okraj sedačky. „Už je ti lepšie? Zrazu si odpadla, tak som ťa vzal domov...“
„Aha, tak ďakujem.“ Začala som sa červenať, ale nechápala som prečo. Vtedy mi ale niečo napadlo, usmiala som sa. „Dobre, ale tvoj otec je doktor, nebolo by lepšie ostať u vás?“
Uškrnul sa a pohladil mi líce. „Myslel som, že doma ti bude lepšie. Nie si hladná? Niečo som ti spravil.“ Prikývla som a znova som si skúsila sadnúť.
„Určite si OK?“ spýtal sa ma Pete, keď videl, ako opatrne som si sadla. „Uhm,“ zamrmlala som. Zobral zo sedačky ďalšie vankúše a podával mi ich za chrbát, aby som sa mala o čo oprieť.
Celý čas, kým som jedla, ma sledoval. Vlastne to skôr vyzeralo, že ma stráži a viac menej ráta s tým, že čoskoro znovu zamdliem. Ani som poriadne nevedela, čo to vlastne jem. Vyzeralo to, ako nejaké čínske jedlo, ale nebolo pikatné.
Nechápala som, prečo sa o mňa až tak stará. Dobre, keď prenasledovaná osoba zistila, že ju sledujeme a poslala na náš políciu a my sme utekali do bezpečia, vtedy sme sa starali jeden o druhého, ale aj tak dosť neochotne a len tak veľmi, ako bolo potrebné. Úplne stačilo, že ma zobral domov. Prečo mi ešte aj spravil niečo na jedenie? Vtedy sa mi do hlavy vsunula jedna spomienka.
On mi nedávno povedal, že sa mu páčim! Myslela som, že to mala byť len výhovorka, ale asi nie. Či?
Rozhodla som sa, že sa ho spýtam. „Takže sa ti páčim?“ Opäť som sa začervenala. Neodpovedal, len sa usmial.
Bože, on je taký zlatý! Sklopila som zrak, aby nevidel ako sa červenám. Bola som si istá, že teraz som porovnateľná s červenou paprikou. Premýšľala som, či to myslí vážne. Ten jeho úsmev bol úprimný. Nevedela som, ako mám zareagovať a či vôbec. Nechcela som prísť o jediného kamaráta, ktorého som mala.
„Lee? Keď som ti predtým povedal, že si mojím dlžníkom... Nemyslel som tým, že mi dlhuješ tvoj život, ani nič také. Tá noc ma mrzí.“ Zdvihla som hlavu, ale nebola som schopná niečo povedať, tak som len prikývla. Popravde som neverila, že by mi práve on chcel niekedy ublížiť. Slovne to áno, ale fyzicky to nie. Boli sme predsa tím.
„Potrebuješ ešte s niečím pomôcť? Ak nie, tak už pôjdem domov...“ prehovoril zrazu, pričom zrak upieral na podlahu. Niečo sa mi na tom nezdalo, ale nevedela som čo.
Niečo skrýva. Určite niečo skrýva. Ale prečo? Mne predsa dôverovať mohol, nie?
„To je v poriadku... ďakujem.“ Nebudem ho predsa zdržovať.
Premeral si ma. „Mačiatko? Si nejaká bledá. Musím si ísť niečo vybaviť, ale potom sa asi vrátim. Prídem ťa skontrolovať. Dobre? Tak sa potom nezľakni.“ Usmial sa, pobozkal ma na líce a odišiel.
Popravde som sa necítila práve najlepšie, ale už tak mal so mnou dosť starostí. Nechcela som mu robiť ďalšie. Chcela som odniesť tácku do kuchyne, ale akonáhle som sa postavila, videla som len tmu. Čierno-čiernu tmu. Potom som už len cítila, ako som dopadla späť na gauč a ako sklo dopadlo na drevenú podlahu.
________________________________________________________________________________________________
Vedel, že mal zostať s ňou, ale musel aj vyzdvihnúť kamoša z večierku. Našiel ho úplne na mimo. Zobral ho domov a čo najrýchlejšie sa oňho postaral. Ako sa vracial späť za Lee, zbadal Nellu.
Jej dlhé čierne vlasy boli ako vždy očarujúce a jej pleť svietila v tme, ale aj tak mal z nej strach. Niečo sa mu na nej nepozdávalo. Jej čierne oči akoby skrývali tajomstvo. Temné tajomstvo a on si nebol istý, či chce vedieť, o čo ide. Obdivoval Lee, že sa jej nebojí. Bolo to zvláštne, ale zdalo sa mu, že Lee upokojuje, keď je pri nej Nella. Pokiaľ ju práve nesledovala.
„Ahoj,“ povedal, keď vedľa nej zastavil auto. Ani nevedel, prečo ju pozdravil. Mohol okolo nej proste prejsť, veď sa ponáhľal. Bol to len taký pocit, že ak ju nepozdraví, dopadne zle.
„Ahoj, Pete,“ žiarivo sa na neho usmiala. „Aké šťastie, že som ťa stretla. Nezvezieš ma, prosím, do toho kníhkupectva, kde si sa predtým bozkával s Lee? Inak ako sa má? Minule keď som ju stretla, bola nejaká bledá.“ Premáhal sa, aby neotvoril ústa. Ona si ich všimla? A ako vedela, že to bola Lee, veď to mohlo byť hocijaké iné dievča. Že by to bola práve Lee, bolo predsa dosť nepravdepodobné... Preglgol a tiež sa usmial. Aj keď len chabo a odvetil: „Jasné, poď.“
_________________________________________________________________________________________________
Keď sa konečne dostal k Lee, našiel ju ležať na gauči. Tácka s tanierom a príborom boli prevrátene na odlahe.
Nemal odísť, vyčítal si. Rýchlo to poupratoval a sadol si k Lee. Vyzerala, že spí. Ale pre istotu jej skontroloval pulz.
Vyzerá ako anjelik, pomyslel si. Prebrala sa na jeho dotyk. Vyzerala zmätene. „Ja som zase odpadla?“ spýtala sa potichu. Jej hlas znel zachrípnuto.
Prikývol. „Mám ťa uložiť do postele a zavolať otca?“ spýtal sa. Mierne pokrútila hlavou, zamrmlala, že je OK a pokúsila sa posadiť sa. To sa jej síce podarilo, ale vzápätí ho ovracala.
„Prepáč, je mi nejak divne. Asi by si mal zavolať tvojho otca.“ Pozrela naňho psími očami a on jej nebol schopný niečo vyčítať.
„Dobre, ale radšej si ľahni.“ Opatrne som prikývla a ľahla som si s pomocou ruky. Bolela ma hlava a už zase ma napínalo. Pete vytiahol mobil, niečo doň naťukal a požiadal otca, aby prišiel.
Ten prišiel asi o desať minút. Prezrel ma. Svietil mi žiarovkou do oka a ťukal mi tým jeho kladivkom do kolena. Potom chcel, aby som sledovala koniec kladivka a už si ani nepamätám, čo ešte. Nakoniec sa ma spýtal: „Lee, zlatko, neudrela si sa v nedávnej dobe do hlavy? Vyzerá to, že máš otras mozgu, ak nie niečo horšie. Musím ťa vziať do nemocnice na prešetrenie."
Pete stojaci za ním zbledol. Ja som len pokrútila hlavou a odvetila som, že si na žiadny taký úder nepamätám...
„Zvláštne, ale je možné, že máš aj amnéziu. Potom to ale bol silný úder.“ skonštatoval pán Mourne.
Pete preglgol a obrátil sa k otcovi. „Otec? Je možné, že si tú hlavu udrela už pred niekoľkými dňami, ale neprejavilo sa to Je možné, že sa to prejavilo až teraz. Alebo nedávno u nás odpadla a ja som ju nestihol včas zachytiť, takže si ju trochu udrela...?“
Pán Mourne sa na Peta zamyslene pozrel. „Áno...“ Skonštatoval, ale ani jeden z nás netušil na ktorú otázku odpovedal. „Musí ísť do nemocnice.“ Povedal nakoniec a preniesol ma do auta. Pete povedal, že mi zbalí nejaké veci a príde za nami. Dívala sa za ním, ako odchádza naspäť do domu.
Vtedy mi niečo napadlo. „Pán Mourne? Nehovorte to ,prosím, otcovi, nechcem, aby sa o mňa zbytočne bál. Má sa vrátiť až v stredu...“ Pán Mourne si vzdychol, ale nakoniec prikývol. „Keď ťa bude po ceste moc napínať, povedz.“