Moje slnko zapadá

Ukážte svoj talent v písaní alebo natáčaní príbehov v 3. generácii Simov!

Moderátor: Totodile7625

Moje slnko zapadá

Poslaťod myrielka118 » Ned 10 Apr 2011, 19:07

Príspevok neplatný. :D Za spôsobené problémy sa ospravedlňujem. Mrzí ma to, ale nemohla som pokračovať v načatom príbehu. Začala som znovu nižšie... Za pochopenie, ďakujem.
Naposledy upravil myrielka118 dňa Sob 23 Apr 2011, 04:19, celkovo upravené 2
Hidden somewhere there where nobody could care, nobody could help... Hidden in my dreams. Maybe safe... nobody can really hurt you in your dreams. But it's NOT real. Should I really want it?
Obrázok užívateľa
myrielka118
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 110
Registrovaný: Štv 26 Aug 2010, 23:52
Bydlisko: Twinbrook :)
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod Alisiq » Ned 10 Apr 2011, 19:52

Veľmi pekný (zatial) príbeh :D :)
EDIT: To si pamätám ja na môj prvý príbeh, ach jaj :( bol strašný no dúfam že môj nový je aspoň o kúsok lepší :)
Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. BAZINGA!
Obrázok užívateľa
Alisiq
Rodič
Rodič
 
Príspevky: 751
Registrovaný: Str 08 Dec 2010, 20:57
Bydlisko: simsland
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod myrielka118 » Ned 10 Apr 2011, 21:30

Alisiq
Úplne som zabudla, že sú ešte príbehy pod The Sims 2. :slap: :oops: To je veľmi zléé. Musím si tie nové dočítať. :roll: Len keby mal týždeň o jeden voľný deň naviac... No, neviem, či by to pomohlo. :D Asi by som mala stále pocit, že mám málo času. :lol: Každopádne prečítala som si aspoň tvoje príbehy. Keďže sú krátke tak to bolo rýchlo. Nó, a keď som ich porovnala... Ten nový je určite lepší. :)
A ďakujem. :oops:
Hidden somewhere there where nobody could care, nobody could help... Hidden in my dreams. Maybe safe... nobody can really hurt you in your dreams. But it's NOT real. Should I really want it?
Obrázok užívateľa
myrielka118
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 110
Registrovaný: Štv 26 Aug 2010, 23:52
Bydlisko: Twinbrook :)
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod Maggi » Pon 11 Apr 2011, 00:05

Nie je to zle, paci sa mi to :)

Ale chces kritiku? OK :D Na zaciatku mi vadili tie "..." bolo tam toho az prilis vela. :D Taktiez na zaciatku mi vadilo par nespisovnych slov. (zalezena). Trochu by som do dielu pridala nieco z minulost, napr. ci sa jej rodicia hadaju uz tyzdne, mesiace, roky atd :D

Niekedy mas diakritiku niekedy nie :lol: Nedavala by som tie slova do zatvoriek, ja viem ze to chces na vysvetlenie ale skor by som to rozvinula ako celu dalsiu vetu. :) A ano plakala ked sa hadali, ale dokopy sme sa nedozvedeli o com sa hadaju, ako sa citi voci ktoremu rodicovi.

Jednoznacne pokracuj :good:
Obrázok užívateľa
Maggi
Starec
Starec
 
Príspevky: 5509
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 20:41
Bydlisko: Slovakia
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod myrielka118 » Pon 11 Apr 2011, 17:42

Maggi
Históriu sa dozviete postupne... Ja som to chcela písať, ako to občas v niektorých knihách aj býva, že začne s úryvkom niekde zo stredu či konca a pokračuje ďalej akoby od konca.
Tie tri bodky, ja neviem, čo s tým. To je moja závislosť. Neviem, sa ich zbaviť... :oops: :cry:
Hm, až na slovo "práčka" som nenašla nič, kde by mi chýbala diakritika. :?:
Čo sa týka zátvoriek... OK. :oops: :respect:
Bola zalezená vo svojej izbe... Ok, dám tam: Bola ukrytá/schovaná vo svojej izbe". Existuje však výraz "zaliezť", ktorý sa dá expresívne použiť aj vo vete: Zaliezla do svojej izby. Kde je to vo význame: Skryla sa/Odišla sa skryť do svojej izby. Len ja som do dala do tŕpneho rodu a to už je blbosť. xD
Hidden somewhere there where nobody could care, nobody could help... Hidden in my dreams. Maybe safe... nobody can really hurt you in your dreams. But it's NOT real. Should I really want it?
Obrázok užívateľa
myrielka118
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 110
Registrovaný: Štv 26 Aug 2010, 23:52
Bydlisko: Twinbrook :)
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod Maggi » Uto 12 Apr 2011, 00:24

Hej zalezena znie podivne, mozno to je spisovne :oops: ja som dlho nebola na uzemi hovoriacom po slovensky :oops:
Obrázok užívateľa
Maggi
Starec
Starec
 
Príspevky: 5509
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 20:41
Bydlisko: Slovakia
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod myrielka118 » Pon 18 Apr 2011, 17:48

Veľmi sa ospravedlňujem, ale musela som to celé zmeniť. Na ten prológ som akosi nevedela nadviazať. Každopádne názov sa nezmenil, ani hlavná myšlienka aj keď tu ešte nie. :) Len som musela zmeniť hlavnú postavu.

Kapitola 1.
Nie tak celkom nevinná

Slnečný svit zapadajúceho slnka zalieval celý prístav, kĺzajúc sa uličkami od móla až po námestie v strede mesta. Vlastne akoby ukazoval cestu od stredu až k mólu. Práve po tej ceste išla mladá slečna, čierne dlhé vlasy až takmer po pás jej voľne ležali na chrbte. V smotanovobielej ruke držala nenápadnu tmavočervenú kabelku. Tá farba pripomínala čerstvú krv, každý sa vyhýbal pohľadu na ňu, ani poriadne nevediac prečo... Prechádzala uličkami pomalým, ľahkým krokom, akoby nejestovalo nič, čo by ju mohlo rozrušiť. Pôsobila veľmi sebeisto a rozhodne. Aj teraz akoby išla naplniť svoje rozhodnutie.

Moje srdce sa okamžite rozbúchalo. Z pre mňa zatiaľ neznámeho dôvodu sa moje srdce rozbúchalo zakaždým, keď som bola v jej blízskosti a ona o tom nevedela. Akoby ma chcelo varovať. Si v nebezpečenstve. Ignorovala som to, musela som konečne zistiť, čo sa tu deje...

Nella práve prišla na začiatok móla, ale nešla po ňom ďalej. Namiesto toho zabočila za roh, jej dlhé šaty, farby rovnakej ako jej kabelka, sa šúchali po zemi. Vyzerala akoby prespala pár storočí. Ale práve to ma na nej najviac fascinovalo. Videla, že je oproti ostatným iná, ale nevadilo jej to. Práve naopak... Dalo by sa povedať, že sa tým v istom zmysle chválila. Všetkým ostatným jednoducho dávala najavo, že je niečo viac. Akoby všetko to, čo mala na sebe, jej prívzuk, jej správanie, akoby ju to posúvalo niekam na inú rovinu, kde by sme mi nemali žiadnu šancu... Predtým používala aj zastaralé slová, to je asi jediná vec, ktorú bola ochotná zmeniť. Pravdu-povediac, bála som sa. Skutočne som sa veľmi bála ju špehovať, ale musela som konečne zistiť, prípadne vidieť pravdu na vlastné oči...

Opatrne som ju nasledovala, dokonca niekedy až tak opatrne, že sa mi občas vytratila. Ale len na chvílku, keďže tento prístav bol malý. Boli tu rôzne bezpečné, aj nezbepečné uličky, ale nebolo to ako bývať v meste. Predsa len som sa cítila bezpečnejšie. Teraz však nie. Po chrbte mi prešiel chladný októbrový vetrík.

Nechtiac som vrazila do osoby predo mnou, ktorá sa z ničoho nič zastavila.
„Ja som hovoril, že žiadna neodolá. Ani ty.“ Na perách sa mu zjavil spokojný úsmev.
Neuveriteľne ma to dráždilo. Najradšej by som mu vlepila a zdrhla. Trochu neohrabane som vytiahla z vrecka trochu staré ošúchanú peňaženku, ale zastavil ma. Nechápala som, prečo veď vyhral stávku.

„Ešte si nepochopila, že mne nejde o tvoje peniaze.“ Sklonil ku mne hlavu a do ucha mi zašepkal: „Si môj dlžník, mačiatko. Po výhru si prídem inokedy.“

Kdesi hlboko v mojom nútri som bola v rozpakoch. Ale už od malička som bola zvyknutá svoje práve city ukrývať. Zistila som, že tak menej trpím. Schovala som peňažku a čo najchladnejším tónom, aký sa mi v tej cvhíľi podaril, som prehovorila: „Pokiaľ si dobre spomínam, tak sme sa stavili o peniaze. Nemôžeš si len tak zrazu zmeniť stávku.“

„Neboj sa. Tie peniaze potrebuješ a to čo od teba chcem ťa nezabije, sľubujem. Vybavíme to inokedy, teraz by si mala ísť, ak nechceš, aby ti Nella zrdhla.“
Srdce v hrdi mi poskočilo. Ako to vedel? Nechala som to však tak. Mal pravdu, nesmiem ju nechať ujsť. Rozhliadla som, ale nikde som ju nevidela.

Dvere obchodu zrazu zacengali. Vydýchla som si. Vyzeralo to, že bola celý čas v obchode.
„Potrebuješ pomôcť, mačiatko? V obchode majú zopár zaujímavých kníh. Myslím, že šla práve pre ne. Keďže však vyšla s prázdnymi rukami, asi sú vypredané. Hmm.“

Hmm?! Čo malo znamenať to - „hmm“? A nech ma už prestane volať mačiatko. Som si istá, že to nebolo žiadne z tých nežných oslovení, ktoré si hovoria zaľúbenci. Nie z jeho úst. Po prvé spolu nechodíme, po druhé prišlo mi to ako jeho bežná prezývka pre každé dievča, ktoré sa mu páčilo a po tretie som si istá, že mi tým len chcel ukázať, kto z nás je tu skusenjší, múdrejší, silnejší a vôbec kto z nás je šéf. Odkedy nás dali otcovia dokopy, aby sme špehovali spolu, odvtedy sa ma neustále snaží naštvať. Aspoň mne to tak prišlo. Popravde kebyže by som ako malá vedela, že raz budem nutená pracovať s ním, asi by som sa na pomáhanie otcovi vykašlala. Aj keď asi nie. Mama už nežila a museli sme z niečoho žiť. Na to, aký sme boli malý prístav, tu bolo až neprimerané množstvo detektívov. Vlastne len traja, ale aj to je moc, keď ide o naše mestečko. Väčšinu času boli bez roboty. Aj to bol dôvod, prečo sa naši otcovia spojili a pracujú spolu.

Moje úvahy prerušil pohyb. Nella dotelefonovala a vybrala sa naším smerom. To snáď nie. Pete videl už dávno predo mnou, že ide k nám, prečo nič nespravil ?! A ako to, že mi ušlo, že telefonovala. Nemôžem chodiť na svoje súkromné missie s ním, musím sa ho nejak zbaviť. Rozhodla som sa, ale vzápätí som si uvedomila, že on si ma aj tak nejakou šťastnou náhodou nájde.

Pozrela som sa mu do očí, akoby som ho tým pohľadom mala prepáliť, a spýtavo nadvihla obočie. Čo teraz mudrlant? Spýtala som sa v duchu.
Neodpovedal, len sa uškrnul tým svojím huncútskym spôsobom.
Zaujímalo ma na, nad čím premýšľa. V kútiku duše som dúfala, že nad tým, ako ma z toho dostane.

Úškrn vynahradil jeho spokojný úsmev. Bola som si istá, že mám minimálne zvyšenú teplotu od toľkej zúrivosti, ktorá sa vo mne nabrala.
Práve vo chvíli, keď už hrozilo, že si ma Nella všimne, mi Pete pootočil bradu a pobozkal ma. Nebol to však jednosekundový bozk. Od prekvapenia som sa chcela odtrhnúť, ale vzápätí som si spomenula na Nellu. Gŕŕ, tak preto sa uškŕňal. Bozkával ma už minimálne minútu. Moje nutkanie sa odtrhnúť, sa znovu objavilo, ale bola som si istá, že Nella ešte okolo náš neprešla. Určite nie. Pri jej pomalom ľahostajnom kroku... Moje nutkanie bozk hneď a zaraz prerušiť bolo však veľmi silné. A nakoniec zvíťazilo nad strachom.
Uf, už okolo nás prešla. Obrátila som sa a zistila som, že je už na konci ulice. Rozhorčene som sa obrátila na Pete. On mal na ňu predsa dobrý výhľad musel vidieť, že je už na konci ulice!

„Ďakujem, takmer mi zdrhla, si vážne úžasný spoločník.“
„Neodpovedala si mi na otázku,“ odvetil prosto, čo ma vytočilo ešte viac.

Zatla som zuby. „Nemôžem povedať, že nepotrebujem tvoju pomoc, keď si mu ju práve poskytol,“ povedala som rozhnevane.
Huncútsky sa usmial. „Neboj sa, nevšimla by si ťa tak, či tak.
Ďakujem. Pomyslela som si ironicky. Popravde na komentáre typu „aká som strašná“ som si už zvykla.
"Okrem toho som si istý, že sa ti to páčilo." Tak túto poznámku som jednoducho odignorovala...

„Tak ideš so mnou či nie?“ spýtala som sa, ale na odpoveď som nečakala. Nechcela som Nellu stratiť. Nech už moja najlepšia kamarátka stvárala čokoľvek, musím o tom vedieť. Ako by som jej inak mohla pomôcť? Pripraveným šťastie praje. Alebo ako je to príslovie...
Naposledy upravil myrielka118 dňa Uto 03 Máj 2011, 15:40, celkovo upravené 1
Hidden somewhere there where nobody could care, nobody could help... Hidden in my dreams. Maybe safe... nobody can really hurt you in your dreams. But it's NOT real. Should I really want it?
Obrázok užívateľa
myrielka118
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 110
Registrovaný: Štv 26 Aug 2010, 23:52
Bydlisko: Twinbrook :)
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod Alisiq » Str 20 Apr 2011, 18:50

Wow, to je fakt super časť! Dúfam že ťa neurazím, ale toto je lepšie ako keď si to začala písať, je to veľmi pekné! :D :heart: :good:
Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. BAZINGA!
Obrázok užívateľa
Alisiq
Rodič
Rodič
 
Príspevky: 751
Registrovaný: Str 08 Dec 2010, 20:57
Bydlisko: simsland
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod myrielka118 » Str 20 Apr 2011, 21:26

Nie, neurazíš. :lol: Aj ja mám z tohto oveľa, oveľa lepší pocit. :lol: Len dúfam, že už budem vedieť pokračovať. Zatiaľ to vyzerá, že áno. Drž palce. :cry: :oops: Som rada, že sa Ti to páčilo. :heart: :oops: Pre mňa je to motivácia pokračovať. :lol:
Hidden somewhere there where nobody could care, nobody could help... Hidden in my dreams. Maybe safe... nobody can really hurt you in your dreams. But it's NOT real. Should I really want it?
Obrázok užívateľa
myrielka118
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 110
Registrovaný: Štv 26 Aug 2010, 23:52
Bydlisko: Twinbrook :)
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod Maggi » Sob 23 Apr 2011, 02:32

Velmi sa mi paci tvoj styl pisania, ale velmi tomu nechapem :oops:
Obrázok užívateľa
Maggi
Starec
Starec
 
Príspevky: 5509
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 20:41
Bydlisko: Slovakia
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod myrielka118 » Sob 23 Apr 2011, 04:07

Maggi možno tými vetami, píšem moc komplikované vety. Neviem, snáď bude ďalší diel zrozumiteľnejší...

Tak ďalší dielik, nadväzuje na predchádzajúci. Ten prológ už teda definitívne neplatí... Za prípadne problémy sa ospravedlňujem. Budem pokračovať v tomto príbehu. :oops:

Kapitola 2.
Cintorín

Nepodarilo sa to. Stratili sme ju. Pete sa tváril, akoby sa nič nestalo. Naďalej sa usmieval. Vážne si myslel, že sa usmeje a všetko mu prejde? A potom že mu v práci neverím... Kašli už na to, pomyslela som si.
Prišla som domov ešte pred zotmením. Tak to bolo v pracovných pravidlách. Musím sa hrať na nevinné, naivné dievčatko, inak by ma hneď podozrievali a stratila by som výhodu „nenápadnosti“. Taktiež tam patrilo aj to, že musím poslúchať a moje výsledky v škole majú byť niekde medzi perfektné a priemerné. Taká šedá myška.

Bolo to zaujímavé, stáť akoby bokom od všetkého, nerobiť nič, iba sledovať. Myslím, že to na niečo bolo dobré. Je pravda, že nemám žiadnu kamarátku, ale na druhú stranu viem docela dobre odhadnúť ľudí. Každopádne myslím, že v mojom veku nemať kamarátku, je podozrivé aj pre usilovné, poslušné dievčatko. Musím to nejako zmeniť, ale ako? Moja jediná, za to najelpšia kamarátka je na míle ďaleko. Odcestovala s rodičmi niekam do zahraničia, ani presne neviem kam... S ňou som sa cítila lepšie. Možno by sa to dalo použiť ako výhorka, prečo nemám kamarátov...

Keď som vliezla do sprchy, pustila som si studenú vodu. Dúfala som, že mi pomôže obnoviť moje múry. Tento deň nimi riadne otriasol. Sledovanie Nelly, Petov bozk... Bola som jednoducho zmätená.
Práve som si chcela ľahnúť do postele, keď mi mobil krátkym zapípaním oznámil, že mi prišla sms-ka. Kto by mi o takomto čase písal? Veď je už skoro polnoc! Krátko som si vzdychla a načiahla sa po mobil, aby som si mohla prečítať správu.

Neznáme číslo: Buď o polhodinu na cintoríne. Musím s Tebou hovoriť. Príď... Prosím! Pete
„Wau,“ nevychádzala som z údivu. On ma práve o niečo poprosil... Na správy typu – „buď vtedy a vtedy, tam a tam“, som bola zvyknutá. Nepamätám sa však, žeby ma predtým niekedy o niečo poprosil. A odkedy píše velké T na znak úcty?

Moje prekvapanie však čoskoro vystriedala neistota. Čo ak je to pasca? Nenapísal to zo svojho čísla. Svojho pracovného čísla. Vedela som, že ma ešte jeden telefón... Od nervozity som sa začala potiť. Prechádzala som po izbe zo strany na stranu a premýšľala.
Vtedy sa mi vybavila ešte jedna spomienka. Stávka. Stavila som sa s ním, že mu nepadnem rovno do náruče a prehrala som. Síce som mu nepadla „rovno do náruče“, ale význam stávky to spĺňalo a nechcela som sa hádať o slovíčka. Neskôr by to použil on proti mne.

Zrazu mi došlo to, čo som predtým mierne odignorovala, lebo ma viac trápila Nella. On odmietol peňažnú výhru. Namiesto toho chcel odo mňa niečo iné. Ale čo? Preto sa chce stretnúť?
Prehltla som hrču v hrdle a rozhodla som sa. Aj tak by som nezaspala. Bol piatok - zajtra žiadna škola. Prehrabala som sa v skrini a vybrala, čo najnenápadnejšie oblečenie. Ak by to aj bola pasca, nenapadol ma nikto, kto by ju zosnoval. Bola som vpodstate mimo akýchkoľvek vzťahov. Či už priateľských, alebo nepriateľských.

Prešla som celý dom. Bol obrovský, takže to trvala dobrých desať minút. S hrozou som zistila, že budem minimálne päť minút meškať. Ach, zas si vypočujem prednášku, ak tam teda Pete bude... Rýchlo som vošla do otcovej kancelárie a nechala mu v šuflíku odkaz, že som na cintoríne. Len tak pre istotu, ak by sa niečo stalo. Ak nie tak ho dám preč skôr, ako sa vráti zo služobky.
Na cintoríne som bola o tri minúty skôr, ako som predpokladala. Bol ešte jeden dôvod, prečo som nerada meškala. Nemohla som si „prebehnúť“ terén. Zakrádala som sa medzi pomníkmi a premýšľala, kde by asi mohol byť. Nakoniec som sa rozhodla pre miesto, kde býval dosť často...

Tunajší cintorín bol takmer taký veľký ako celé naše mestečko. Bol to tak trochu labyrint skladajúci sa zo živého plota, množstva pomníkov a... lavičiek. Dosť zvláštne umelecké dielo. A na dosť neobvyklom mieste... Pete tu býval často. Vedela som to, lebo som ho sledovala. Neviem, či vedel, že ho sledujem, ale nijako to nekomentoval...
Prišla som na jeho obľúbené miesto pekne zozadu a snažila som sa zistiť, či tam je alebo nie... Zrazu som zacítila nieči dych na mojom pleci. Zmeravela som. Vlastne myslím, že som dokonca ani nedýchala. Od toľkého napätia som sa nebola schopná, ani otočiť a zistiť, či je to On. Vlastne som to aj tak vedela. Bol to presne jeho štýl.

„Dúfam, že som ťa nezobudil,“ prehovoril nakoniec. Jeho hlas bol tichý a vzhľadom na miesto, kde sme sa nachádzali, to pôsobilo až desivo.
Mimovoľne som sa začala triasť. Nevedela som, čo mu mám povedať. Čo si mám myslieť, čo mám urobiť... Bola som zmätená. Sakra, sakra, sakra. Čo sa to so mnou deje?

Jeho ruka sa jemne dotkla môjho pleca, akoby sa ma tak snažil ukľudniť. Palcom mi letmo prešiel po ramene a prehovoril: „Mačiatko, moje mačiatko.“
Zrazu som sa začala báť. Ten tón jeho hlasu... Tak rozprával, keď si niečo zaumienil a bol tým posadnutý. Veľmi posadnutý.

Ani som nevedela ako, ale zrazu som sa ocitla opretá a jeden zo živých plotov a Petove ruky boli kúsok od mojich uší. Mesačný svit sa nejakým zazrákom predral na jeho tvár. Moje domienky boli správne. V jeho očiach nebolo nič iné ako posadnutosť. Čistá posadnutosť. Srdce mi bilo ako splašené. Čo teraz? Nemala som sem chodiť. Som hlúpa!
„No tak. Mačiatko. Poď sa hrať. Čo myslíš? Ujdeš mi? Dávam ti desať sekundový náskok.“ Keď to dopovedal, vzdialil sa odo mňa a čakal.

Vedela som, že by som tam mala ostať. Keď ho poslúchnem, akurát ho vyprovokujem. Nemohla som si však pomôcť. Veľmi som sa bála. Rozstrasená som sa pokúsila o útek. Okamžite ma však zastavil. Nečakane do mňa sotil. Spadla som na niečo tvrdé a som si istá, že zajtra budem mať na chrbte modrinu. Ak sa zajtrajška dožijem... Sklonil sa ku mne dolu a vytiahol z vrecka nožík alebo skôr dýku.

Od vyčerpania, strachu a zúfalstva som zabudla dýchať. Napäto som sledovala, ako si prešiel dýkou po prste. Zrejme len letmo, lebo nezanechala žiadnu krvavú stopu.
„Zlá mačička,“ povedal zrazu a priložil mi dýku ku krku. Nutne som potrebovala preglgnúť, ale teraz to určite nešlo... Do očí mi nabehli slzy.

„Pete!“ vyhŕkla som príliš potichu na to, aby to znelo ako príkaz. Bola to skôr zúfala prosba, aby sa spamätal. Zahryzla som si do pery až tak, že som na jazyku cítila vlastnú krv.
„Pete!“ zvolala som hlasnejšie a nástojčivejšie. Vzápätí som to oľutovala, na krku som pocítila štípajúcu bolesť...
Hidden somewhere there where nobody could care, nobody could help... Hidden in my dreams. Maybe safe... nobody can really hurt you in your dreams. But it's NOT real. Should I really want it?
Obrázok užívateľa
myrielka118
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 110
Registrovaný: Štv 26 Aug 2010, 23:52
Bydlisko: Twinbrook :)
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod myrielka118 » Ned 24 Apr 2011, 02:17

"Kopla ma múza", takže prinášam ďalší dielik.

Kapitola 3.
Správy z ďaleka

Stála som oproti zrkadlu, prechádzajúc si prstom po škrabanci na krku. Takže to nebol sen. Zvláštne na to ako to zabolelo síce len na zlomok sekundy. Vážne som si myslela, že zomriem. Pravdepodobne som zamdlela, lebo si absolútne nič z toho, čo sa stalo potom, nepamätám. Potriasla som hlavu a snažila som sa si na niečo spomenúť... Moja snaha však bola márna. Neviem, ani ako sa dostala domov a kto ma prezliekol do pyžama. Už len pri tej myšlienke ma striaslo.
Pohľadala som svoj mobil, chcela som zistiť, či tam bude tá správa. Keď sa čierna obrazovka rozsvietila, zostala som v šoku. Nie, nemohla už byť nedeľa. Veď to by znamenalo, že som prespala celú sobotu! Moju pozornosť však upútalo ešte niečo... Jedna nová správa. S obavami som na ňu klikla

Neznáme číslo: Ahoj, Lee. Ako sa máš? Ja sa mám fajn. Mám trochu problémy s austrálskym slangom, ale už sa to lepší. Lívia Bodetricková, veľmi mi chýbaš, vieš to? :) Nechcela by si si pozrieť môj nový dom? (Nechcela by sa ma prísť pozrieť :D ) Otec by Ti vybavil letenku, takže by si mohla prísť cez letné prázdniny... MTVR a objímam Ťa. Tvoja Marlene

Po líci mi stiekla slza. Odcestovala už na začiatku druhého polroka, ale až teraz mi asi mohla poslať správu. Jasné, že ju chcem ísť navštíviť, že sa vôbec pýta... Len neviem, či mi to môj otec dovolí. Rozhodla som sa, že počkám s odpoveďou, kým to s otcom nepreberiem. Písať do zahraničia je veľmi drahé. Dúfala, že to pochopí. Otec sa totiž vráti až v stredu.
Potlačila som slzy. Áno, chýbala mi a veľmi. Najmä to, ako ma volala Lee, aj keď vedela, že som Lívia. Dokonca ma tak začal volať aj Pete.

Pete... Pri spomienke naňho ma zrazu striaslo. Už som ho videla správať sa šialene, keď ho niekto naštval alebo mu ublížil, ale ku mne sa tak predtým nesprával. Spravila som niečo? Premýšľala som o tom až do obeda, ale nič mi nenapadlo. Nakoniec ma premohol hlad, tak som sa vybrala do kuchyne. Pozorne som preštudovala obsah chladničky. Nakoniec som sa rozhodla, že si spravím obložený chlebík. Všetko ostatné by trvalo dlho a môj žalúdok by to nevydržal.

Po jedle som sa pustila do prípravy do školy, zvládla som to však za rekordný čas. Keďže som nemala, čo robiť znova som premýšľala nad Petom. Po chvíli už som mala pocit, že sa zbláznim. Vybrala som sa teda do obchodu a na večeru som si spravila paradojkovú polievku s nastrúhanou kopou syra. Skutočne tam toho syra bolo požehnane. No, čo už... tak mám rada syr. Uškrnula som sa.

Keď som sa v pondelok prebrala, striaslo ma pri predstave, že mám ísť do školy. Nešlo ani tak o školu, ako o Peta. Nechcela som ho stretnúť. Ešte nie.
Nervózne som kráčala po školskej chodbe až k učebni fyziky. Na moje prekvapenie Pete tam nebol. A to chodil vždy skôr... Zvláštne.
Sadla som si do lavice, keď sa ku mne nahrnula Saša. „Čau, Lívia. Vieš, čo je nové? Marlene si v tej Austrálii našla frajera. Wau, to je super, že? Jáj, prepáč, veď ty si jej naj kamoška, určite to vieš...“ Netuším, či chcela ešte niečo povedať. Prerušil ju príchod profesora, ktorý sa tváril veľmi vážne. To neveštilo nič dobré...

„Vzhľadom na vaše nedostačujúce známky z fyziky, bude na tej hodine aj pán riaditeľ... A je možné, že nabudúci týždeň bude riaditeľská písomka.“ V triede nastal tlmený rozruch. Je pravda, že väčšine spolužiakov fyzika moc nešla. Ale každý mal minimálne dostatočný. Ja som držala svojho ani priemer, ani nadpriemer. Mala som chválitebný.
Každopádne ani prítomnosť riaditeľa, ani riaditeľská písomka so mnou nepohli. Vlastne ma to vôbec netrápilo.

Pete neprišiel. Celé doobedňajšie vyučovanie som naňho myslela. Stalo sa mu niečo? Niekto zbadal, ako mi drží nož pri krku a pomohol mi? Je teraz vo väzení? Ako som sa dostala domov? Prečo som prespala celú sobotu? Prúd otázok som nedokázala, ani na chvíľu zastaviť.
Keď som stála v rade na obed, všimla som si Sašu aj s partiou. Zrazu som si spomenula na to, čo mi povedala ráno. Nie, to nemôže byť pravda. Je možné, že Marlene vôbec nechýbam a tá sms-ka bola len zo slušnosti. Žeby dúfala, že ju odmietnem. Nebudem chcieť, aby za mňa jej otec platil. Čo to táram, veď pracuje v leteckej spoločnosť, vybaviť lístok navyše preňho nie je problém. Možno sa jej len nechcelo písať sms-ky. Musím sa nejako dostať na internet. Možno v školskej knižnici...

Neprišiel ani na poobedňajšie vyučovanie. Bolo to zvláštne, nevidieť ho v škole. Začínala som sa o neho báť, viem, že by som nemala. Veď ma takmer zabil, ale nemohla som si pomôcť. Verila som, že existuje nejaké vysvetlenie...
Saša sa pri mne opäť pristavila. „Livi? Nevieš, kde by mohol byť Pete? Vy dvaja ste kamoši, nie? Minule som si uňho zabudla mobil... A teraz sme trochu pohadaný, ak chápeš. Myslíš, že by si mi mohla pomôcť získať ten mobil späť?“ Jej hlas znel úprimne a jej pohľad bol zdrvujúci. Nemohla som si pomôcť, prikývla som.

Keď zašla za roh, uvedomila som si, že mi na tom niečo nesedí. Pete si nevodil domov dievčatá pokiaľ viem. Vlastne ani kamarátov. A vôbec nikdy som ho nevidela rozprávať sa so Sašou. Ja samotná som u nich bola možno päť krát, aj to len vďaka otcovi a viac-menej pracovne. Vtom mi však došlo ešte niečo... Rozbehla som sa za Sašou a spýtala sa: „Aký máš vlastne mobil?“
„Dotykový samsung, má ružový kryt... Určite ho spoznáš. Prečo chystáš sa proste prísť k nemu, zobrať mobil a vypadnúť?“ zasmiala sa.
„Nie, len aby ho vedel nájsť. Keby náhodou, zabudol, aký máš mobil...“ vykoktala som zo seba a radšej som rýchlo zdrhla.

Popravde nechcela som vidieť Peta. Plánovala som prísť k nim v čase, kedy je tam len jeho otec a vypýtať si ho od neho.
Pred odchodom zo školy, som predsa len zašla do knižnice. Po stručnej debate s knihovníčkou som si sadla za najbližší počítač a napísala heslo. Vedela som, ako používať počítač. Naučil ma to Petov otec a Marlene mi neskôr spravila aj ICQ účet. Bála som sa, že ho budem musieť na pc nainštalovať, ale našťastie tam už bolo.

Po päť minútovom čakaní sa konečne prihlásilo. Na obrazovke mi hneď vyskočila kolónka so správami. Zaskočená som pootvorila ústa. Marlene mi celý čas písala, aj keď vedela, že to asi nebudem čítať. Možno dúfala, že sa k tomu raz dostanem. Pozrela som na hodinky. Mohla som tu byť ešte pol hodinu, potom som už musela ísť k Petovi, ak som ho nechcela zastihnúť doma.

To nestíham a obávam sa, že keď to začnem čítať, tak stratím pojem očase... Spoza počítača sa zrazu vynorila Saša. „My máme dnes na seba šťastie.“ Zasmiala sa, ale hneď sa aj vybrala svojím smerom. Vypla som ICQ, aj počítač a vybrala som sa k Petovi. Správy si prečítam neskôr. Možno mi Petov otec dovolí prečítať si ich na jeho počítači...
Naposledy upravil myrielka118 dňa Str 21 Sep 2011, 23:36, celkovo upravené 1
Hidden somewhere there where nobody could care, nobody could help... Hidden in my dreams. Maybe safe... nobody can really hurt you in your dreams. But it's NOT real. Should I really want it?
Obrázok užívateľa
myrielka118
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 110
Registrovaný: Štv 26 Aug 2010, 23:52
Bydlisko: Twinbrook :)
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod myrielka118 » Pon 25 Apr 2011, 23:40

Asi je divné, že pridávam dieliky, aj keď nemám žiadnu odozvu. :D Ale mňa to baví a viem, že jeden človek to určite číta a zatiaľ sa mu to páči. :oops:

Kapitola 4.
Dve tváre?

Ponáhľala som sa ulicou k Petovmu domu, aby som ho tam nezastihla, keď mi zrak padol na osobu pri kvetinárstve... Nella. Zvláštne v pondelok som ju videla málokedy, v pondelok nechodila ani do školy.
„Ahoj,“ pozdravila som ju mierne zadychčane. Otočila a prekvapene sa na mňa zadívala, akoby nečakala, že ma stretne. A ja som myslela, že sme kamošky alebo aspoň niečo také k tomu smerujúce... Myslela som, že sa vykašlem na otcovu prosbu a už ju nebudem sledovať.
„Čau, Lívia, stalo sa niečo?“ odvetila a zamyslene si ma preštudovala. Naštvalo ma to najprv Pete, teraz ona. Čo sa to deje. Dobre, až také kamošky sme neboli, ale toto mi od nej prišlo hnusné.
„Ale nie, len som ťa zbadala, tak som si povedala, že ťa pozdravím,“ odvetila som neutrálne. Bez akýchkoľvek emócií. To som vedela aj tak najlepšie. Tráviť sa ľahostajne.
„Prepáč, len ma zaskočilo, že vyzeráš, akoby si utekala...“ Keď to dopovedala, mala som chuť si dať facku. No, jasné, muselo to vyzerať, že niekde horí a prišla som zavolať pomoc. Ja, hlupaňa...
„Aha, to nič len meškám na stretnutie. Vlastne by som už mala ísť, tak zajtra v škole.“ Usmiala sa, chápavo prikývla a ja som zatiaľ zdrhla. Keď som sa obrátila, ďalej si prezerala výklad.

Vzdychla som si a utekala ďalej. Vždy na mňa pôsobila tak tajomne. Veľmi som chcela vedieť, na čo práve myslí. Som si istá, že to neboli bežné tínedžerské problémy. No, nič mala by som si pohnúť, ak nechcem stretnúť Peta a myslím, že to skutočne nechcem.
Keď som už konečne stála pred jeho domom, bola som veľmi zadychčaná. Na chvíľu som si sadla na schody, aby som sa vydýchala a popremýšľala, čo vlastne poviem Petovmu otcovi, keď otvorí dvere...
Bola som nervózna a čím ďalej viac som sa snažila, aby som pôsobila normálne, tým to bolo horšie. Nakoniec som sa rozhodla, že čím skô to budem mať za sebou, tým lepšie. Ak sa mi to nepodarí, nevadí. Na počítač možem ísť zajtra opäť do školskej knižnice a Saša sa snáď bez mobilu nezblázni. Teraz som si nepamätala, či som jej sľúbila, že jej zoženiem mobil späť alebo len povedala, že to skúsim. Postavila som sa, dúfajúc v to druhé a zaklopala som.

„Ááá, Lee, vitaj,“ zvolal radostne pán Mourne, Petov otec. Jeho úsmev ma upokojil. Aspoň niekomu neprekážam. Nadýchla som sa a chcela som sa ho opýtať na Sašin mobil a poprosiť ho o povolenie použiť jeho počítač... Nestihla som však povedať nič. „Nestoj tam tak vonku, si vítaná návšteva. Kedykoľvek. Tvoj otec a ty, ste ako súčasť našej rodiny. No tak, poď dovnútra. Chcel by som sa s tebou porozprávať, ale nestrachuj sa. Len taká nezáväzná konverzácia.“ Stále sa na mňa usmieval. Popravde neviem, čoho som sa bála. Veď on bol ku mne vždy taký milý...
Zaviedol ma do obývačky a požiadal ma nech si sadnem. On sám však išiel do kuchyne pre pitie a odmietol moju pomoc. Za dve minúty sa vrátil aj s dvomi pohármi limonády a tanierom koláčov od ich domácej.
„Ako sa máš? Nevadí ti, že otec veľa cestuje? Asi ho trochu moc zamestnávam, nemá ani čas byť s tebou...“ Začal zamyslene, až skľúčene.

„Nie, to je v poriadku pane. Otec tú prácu miluje.“ Snažila som sa vyznieť nenútene. Áno, chýbal, veď to je predsa jasné. Ale bola som šťastná, že má prácu, ktorú má rád.
„Dobre, ja len, že ak by si niečo potrebovala, môžeš sa na nás obrátiť. Skutočne ste ako naša rodina...“ Usmial sa. Jeho úsmev vyzeral byť taký uprimný. Ale hovorí sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu. A Pete ma chcel zabiť. Zrazu ma striaslo, akoby mi až teraz došlo, čo sa v piatok v noci stalo. Vtom som si spomenula, prečo som prišla a váhavo som sa spýtala: „Mohla by som použiť váš počítač, zistila som, že mi Marlene písala ce internet. Ale my doma nemáme počítač a chcela by som si to prečítať niekde v súkromí a školská knižnica to rozhodne nespĺňa...“
Zasmial sa a odvetil: „Jasné, že môžeš použiť môj počítač alebo Petov, ako chceš, ale ten nie je doma, tak neviem, či je to najlepší nápad...“
„Nie, to je v poriadku. Ak vám to nevadí, mne je jedno, ktorý z nich mám použiť.“ Asi prvýkrát za tento deň som sa úprimne zasmiala. Keď nad tým tak premýšľam, tak to bude aj dlhšie.

Odprevadil ma do svojej pracovne a nechal ma samú s tým, že ak by som niečo potrebovala bude v knihovni na konci chodby. Prikývla som a pustila som sa do čítania správ.
Keď som ich všetky dočítala a pozrela na hodinky. Stŕpla som. Bolo už pol siedmej a Pete už je určite doma. Nepočula som ho prichádzať, ale tento dom bol obrovský a bolo dosť možné, že mal izbu na druhej strane, či na prízemí. A bola tu ešte možnosť, že pracovňa pána Mourne bola do istej miery zvukotesná.
Vypla som počítač a nervózne som vyšla na chodbu. Dverami som nechtiac do niekoho vrazila. Nie silno, otvárala som ich pomerne opatrne, takže som si to hneď všimla.

„Hej, ale už to s tý vrážaním nejako prehánaš.“ Zasmial sa Pete. Zdesene som sa na neho dívala. Popravde dúfala som, že budem mať šťastie a nenarazím naňho. A ja som doňho narazila úplne doslova. Strašné!
„Ahoj, prepáč, ja som nechcela. Prečo si nebol v škole?“ Vlastne som sa ho chcela spýtať, čo sa stalo v sobotu v noci, ale neodvážila som sa. Bol to môj kamarát od detstva, ak sa vôbec dal nazvať kamarát... Ale aj tak sa bála pravdy.

„Prečo sa pýtaš, chýbal som ti?“ zasmial sa a uškrnul sa. On jednoducho vedel, ako ma vytočiť.
Alebo tentokrát som nebola nahnevaná. S obavami som sa spýtala: „Pete? Čo sa stalo v piatok v noci?“
Preľaknuto vyplešil oči, vzápätí sa uvoľnil, premeral si ma a zamyslene sa ma spýtal: „Lee? Čo si pamätáš?“
„Napísal si mi sms-ku.“ Prikývol. „Chcel si sa stretnúť na cintoríne.“ Ďalšie prikývnutie. „Chcel si ma zabiť?“ Nepohol sa. Mlčal. Len tma tak stál mlčal a díval sa do zeme. Nevedela som, čo mám robiť. Nakoniec si nadýchol, podišiel bližšie. Automaticky som cúvla. Zostal tam, kde bol. Pozrel sa mi do očí. Chvíľu sa na mňa iba díval.
Nakoniec prehovoril: „Lee? Veríš mi?“ Nič viac. Len tá jedna otázka...

Preglgla som a po chvíli som prikývla. Chabo sa usmial a pokračoval: „Nikdy by som ti neublížil. Nie vedome. Možno mi teraz vytkneš, že som si celé tie roky robil srandu na tvoj účet. Ale to bol len obranný reflex. Páčiš sa mi.“ Uškrnul sa. „To, čo sa stalo v tú noc, prepáč. Ja... neviem, ako to mám ospravedlniť. Proste nebol som to ja. Veríš mi?“ spýtal sa zronene. Znelo to tak úprimne. Prikývla som. Nemohla som si pomôcť, aj keby mi povedal, že bol opitý, verila by som mu, hoci som necítila žiaden alkohol. Bol teraz vpodstate môj jediný kamarát. Marlene bola v Austrálii a nemohla byť tu pri mne. A ja som sa cítila veľmi osamotená. Nechcela som stratiť ešte aj jeho.

„Nerozumiem tomu, ale verím ti.“ Usmial sa, dal mi dole šatku a rukou mi jemne prešiel po ranke na krku. „Prepáč,“ vyslovil akoby šeptom a privinul si ma k sebe. Nebránila som sa.
Niečo mi tají, to mi bolo jasné. Ale nechcem ho stratiť.
Hidden somewhere there where nobody could care, nobody could help... Hidden in my dreams. Maybe safe... nobody can really hurt you in your dreams. But it's NOT real. Should I really want it?
Obrázok užívateľa
myrielka118
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 110
Registrovaný: Štv 26 Aug 2010, 23:52
Bydlisko: Twinbrook :)
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod Maggi » Uto 26 Apr 2011, 04:29

Mne sa to tiez paci, len som si musela najst cas na dohnanie :) Nechapem aky vztah maju medzi sebou hlavna postava+Pete :oops: ale dufam, ze vsetko bude jasnejsie neskor :)
Obrázok užívateľa
Maggi
Starec
Starec
 
Príspevky: 5509
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 20:41
Bydlisko: Slovakia
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod myrielka118 » Uto 26 Apr 2011, 17:02

Jj, to sa objasní neskôr. :roll: :oops: Ale bývali kolegovia. Jednoducho si museli navzájom dôverovať. :D Čo ich štvalo, tak sa tvárili, že sa neznášajú. :D Niekde som sa to aj snažila tak napísať. Už neviem presne kde. :oops:
A ďakujem. :heart:
Hidden somewhere there where nobody could care, nobody could help... Hidden in my dreams. Maybe safe... nobody can really hurt you in your dreams. But it's NOT real. Should I really want it?
Obrázok užívateľa
myrielka118
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 110
Registrovaný: Štv 26 Aug 2010, 23:52
Bydlisko: Twinbrook :)
Pohlavie: Simka

Ďalší

Späť na Príbehy

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 2 hostia