Asi je divné, že pridávam dieliky, aj keď nemám žiadnu odozvu. Ale mňa to baví a viem, že jeden človek to určite číta a zatiaľ sa mu to páči. Kapitola 4.
Dve tváre? Ponáhľala som sa ulicou k Petovmu domu, aby som ho tam nezastihla, keď mi zrak padol na osobu pri kvetinárstve... Nella. Zvláštne v pondelok som ju videla málokedy, v pondelok nechodila ani do školy.
„Ahoj,“ pozdravila som ju mierne zadychčane. Otočila a prekvapene sa na mňa zadívala, akoby nečakala, že ma stretne. A ja som myslela, že sme kamošky alebo aspoň niečo také k tomu smerujúce... Myslela som, že sa vykašlem na otcovu prosbu a už ju nebudem sledovať.
„Čau, Lívia, stalo sa niečo?“ odvetila a zamyslene si ma preštudovala. Naštvalo ma to najprv Pete, teraz ona. Čo sa to deje. Dobre, až také kamošky sme neboli, ale toto mi od nej prišlo hnusné.
„Ale nie, len som ťa zbadala, tak som si povedala, že ťa pozdravím,“ odvetila som neutrálne. Bez akýchkoľvek emócií. To som vedela aj tak najlepšie. Tráviť sa ľahostajne.
„Prepáč, len ma zaskočilo, že vyzeráš, akoby si utekala...“ Keď to dopovedala, mala som chuť si dať facku. No, jasné, muselo to vyzerať, že niekde horí a prišla som zavolať pomoc. Ja, hlupaňa...
„Aha, to nič len meškám na stretnutie. Vlastne by som už mala ísť, tak zajtra v škole.“ Usmiala sa, chápavo prikývla a ja som zatiaľ zdrhla. Keď som sa obrátila, ďalej si prezerala výklad.
Vzdychla som si a utekala ďalej. Vždy na mňa pôsobila tak tajomne. Veľmi som chcela vedieť, na čo práve myslí. Som si istá, že to neboli bežné tínedžerské problémy.
No, nič mala by som si pohnúť, ak nechcem stretnúť Peta a myslím, že to skutočne nechcem.
Keď som už konečne stála pred jeho domom, bola som veľmi zadychčaná. Na chvíľu som si sadla na schody, aby som sa vydýchala a popremýšľala, čo vlastne poviem Petovmu otcovi, keď otvorí dvere...
Bola som nervózna a čím ďalej viac som sa snažila, aby som pôsobila normálne, tým to bolo horšie. Nakoniec som sa rozhodla, že čím skô to budem mať za sebou, tým lepšie. Ak sa mi to nepodarí, nevadí. Na počítač možem ísť zajtra opäť do školskej knižnice a Saša sa snáď bez mobilu nezblázni. Teraz som si nepamätala, či som jej sľúbila, že jej zoženiem mobil späť alebo len povedala, že to skúsim. Postavila som sa, dúfajúc v to druhé a zaklopala som.
„Ááá, Lee, vitaj,“ zvolal radostne pán Mourne, Petov otec. Jeho úsmev ma upokojil. Aspoň niekomu neprekážam. Nadýchla som sa a chcela som sa ho opýtať na Sašin mobil a poprosiť ho o povolenie použiť jeho počítač... Nestihla som však povedať nič. „Nestoj tam tak vonku, si vítaná návšteva. Kedykoľvek. Tvoj otec a ty, ste ako súčasť našej rodiny. No tak, poď dovnútra. Chcel by som sa s tebou porozprávať, ale nestrachuj sa. Len taká nezáväzná konverzácia.“ Stále sa na mňa usmieval. Popravde neviem, čoho som sa bála. Veď on bol ku mne vždy taký milý...
Zaviedol ma do obývačky a požiadal ma nech si sadnem. On sám však išiel do kuchyne pre pitie a odmietol moju pomoc. Za dve minúty sa vrátil aj s dvomi pohármi limonády a tanierom koláčov od ich domácej.
„Ako sa máš? Nevadí ti, že otec veľa cestuje? Asi ho trochu moc zamestnávam, nemá ani čas byť s tebou...“ Začal zamyslene, až skľúčene.
„Nie, to je v poriadku pane. Otec tú prácu miluje.“ Snažila som sa vyznieť nenútene. Áno, chýbal, veď to je predsa jasné. Ale bola som šťastná, že má prácu, ktorú má rád.
„Dobre, ja len, že ak by si niečo potrebovala, môžeš sa na nás obrátiť. Skutočne ste ako naša rodina...“ Usmial sa. Jeho úsmev vyzeral byť taký uprimný. Ale hovorí sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu. A Pete ma chcel zabiť. Zrazu ma striaslo, akoby mi až teraz došlo, čo sa v piatok v noci stalo. Vtom som si spomenula, prečo som prišla a váhavo som sa spýtala: „Mohla by som použiť váš počítač, zistila som, že mi Marlene písala ce internet. Ale my doma nemáme počítač a chcela by som si to prečítať niekde v súkromí a školská knižnica to rozhodne nespĺňa...“
Zasmial sa a odvetil: „Jasné, že môžeš použiť môj počítač alebo Petov, ako chceš, ale ten nie je doma, tak neviem, či je to najlepší nápad...“
„Nie, to je v poriadku. Ak vám to nevadí, mne je jedno, ktorý z nich mám použiť.“ Asi prvýkrát za tento deň som sa úprimne zasmiala. Keď nad tým tak premýšľam, tak to bude aj dlhšie.
Odprevadil ma do svojej pracovne a nechal ma samú s tým, že ak by som niečo potrebovala bude v knihovni na konci chodby. Prikývla som a pustila som sa do čítania správ.
Keď som ich všetky dočítala a pozrela na hodinky. Stŕpla som. Bolo už pol siedmej a Pete už je určite doma. Nepočula som ho prichádzať, ale tento dom bol obrovský a bolo dosť možné, že mal izbu na druhej strane, či na prízemí. A bola tu ešte možnosť, že pracovňa pána Mourne bola do istej miery zvukotesná.
Vypla som počítač a nervózne som vyšla na chodbu. Dverami som nechtiac do niekoho vrazila. Nie silno, otvárala som ich pomerne opatrne, takže som si to hneď všimla.
„Hej, ale už to s tý vrážaním nejako prehánaš.“ Zasmial sa Pete. Zdesene som sa na neho dívala. Popravde dúfala som, že budem mať šťastie a nenarazím naňho. A ja som doňho narazila úplne doslova.
Strašné! „Ahoj, prepáč, ja som nechcela. Prečo si nebol v škole?“ Vlastne som sa ho chcela spýtať, čo sa stalo v sobotu v noci, ale neodvážila som sa. Bol to môj kamarát od detstva, ak sa vôbec dal nazvať kamarát... Ale aj tak sa bála pravdy.
„Prečo sa pýtaš, chýbal som ti?“ zasmial sa a uškrnul sa. On jednoducho vedel, ako ma vytočiť.
Alebo tentokrát som nebola nahnevaná. S obavami som sa spýtala: „Pete? Čo sa stalo v piatok v noci?“
Preľaknuto vyplešil oči, vzápätí sa uvoľnil, premeral si ma a zamyslene sa ma spýtal: „Lee? Čo si pamätáš?“
„Napísal si mi sms-ku.“ Prikývol. „Chcel si sa stretnúť na cintoríne.“ Ďalšie prikývnutie. „Chcel si ma zabiť?“ Nepohol sa. Mlčal. Len tma tak stál mlčal a díval sa do zeme. Nevedela som, čo mám robiť. Nakoniec si nadýchol, podišiel bližšie. Automaticky som cúvla. Zostal tam, kde bol. Pozrel sa mi do očí. Chvíľu sa na mňa iba díval.
Nakoniec prehovoril: „Lee? Veríš mi?“ Nič viac. Len tá jedna otázka...
Preglgla som a po chvíli som prikývla. Chabo sa usmial a pokračoval: „Nikdy by som ti neublížil. Nie vedome. Možno mi teraz vytkneš, že som si celé tie roky robil srandu na tvoj účet. Ale to bol len obranný reflex. Páčiš sa mi.“ Uškrnul sa. „To, čo sa stalo v tú noc, prepáč. Ja... neviem, ako to mám ospravedlniť. Proste nebol som to ja. Veríš mi?“ spýtal sa zronene. Znelo to tak úprimne. Prikývla som. Nemohla som si pomôcť, aj keby mi povedal, že bol opitý, verila by som mu, hoci som necítila žiaden alkohol. Bol teraz vpodstate môj jediný kamarát. Marlene bola v Austrálii a nemohla byť tu pri mne. A ja som sa cítila veľmi osamotená. Nechcela som stratiť ešte aj jeho.
„Nerozumiem tomu, ale verím ti.“ Usmial sa, dal mi dole šatku a rukou mi jemne prešiel po ranke na krku. „Prepáč,“ vyslovil akoby šeptom a privinul si ma k sebe. Nebránila som sa.
Niečo mi tají, to mi bolo jasné.
Ale nechcem ho stratiť.