Moje slnko zapadá

Ukážte svoj talent v písaní alebo natáčaní príbehov v 3. generácii Simov!

Moderátor: Totodile7625

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod myrielka118 » Sob 25 Feb 2012, 16:33

Taaak, po veeeeľmi dlhom čase sem opäť niečo pridávam. Ďakujem, že ste počkali. Mám toho vážne veľa a cítim sa veľmi zle. Snáď tento dielik poteší a budete čítať aj naďalej. :)

Kapitola 9.
Smrť

Keď som sa na druhý deň vybrala do školy, v mysli som ešte stále videla tú básničku. Možno aj preto som si všimla Marlene, až keď stále priamo predo mnou.
„Poď so mnou, toto musíš vidieť!“ skríkla a mne nezostávalo nič iné, ako ju nasledovať.
Cestou som sa snažila zistiť, čo ju tak rozrušilo. Bola totiž biela ako stena. Ona ma však len mlčky viedla ďalej. Došli sme až k Lukášovej skrinke, bol na nej prilepený akýsi papierik. Pomaly prečítala som si tie tri slová:

Si na rade.

Práve vtedy niekto zdesene vykríkol. Všetci navôkol mňa stuhli a ja som sa pomaly otočila. Sára stále pred dverami našej triedy a v nemom zdesení civela do otvorených dvier. Po chvíli som sa spamätala a išla som sa tam pozrieť... Moje zdesenie nebolo o nič menšie. Na zemi ležal Lukáš vo veľkej mláke krvi. Prišiel náš triedny profesor a keď zistil, čo sa stalo, ihneď volal políciu a utekal informovať ostatných. My ostatní sme iba nehybne stáli neschopní slova či pohybu. Kľakla som si k nemu tak, aby som nebola celá od krvi. Vtedy som zbadala, že niečo drží v ruke. Opatrne som mu pokrčený lístoček zobrala. Zdalo sa, že to nikomu nevadilo. Vyrovnala som ho a už z diaľky som si všimla, že je na ňom básnička.

Už dlho ti chcem povedať,
čo doteraz sa dalo len predvídať,
hoc, moje srdce vedelo to už dávno

Že pre mňa si jediná,
láska moja milovaná,
dufám, že ty to tak cítiš tiež....

Lukáš


Moje slzy zmáčali papier a čoskoro bolo písmo nečitateľné. Saša sa pri mojich zvlykoch akoby prebrala. Podišla ku mne a sadla si neďaleko. Hľadela priamo na mňa, ale pripadalo mi, že hladí cezo mňa.
Nič by nedokázalo popísať zmätok v mojej hlave. Prečo on? Veď on nemohol nikomu prekážať.
Z neznámeho dôvodu som dostala nutkanie pozrieť sa na Marlene. Bola celá bledá a hľadela na jeden bod. Otočila som teda hlavu a pozrela sa tam. Hneď ako moje oči zbadali papierik na jej skrinke a ja som pochopila, čo to znamená, pochotil ma neskutočný hnev.
„Takže tá kliatba nezmizla,“ zaujali ma Sárine slová.
Otočila sa na mňa a pokračovala: „Ty vieš, o čom hovorím, že? Tvoj otec to vtedy vyšetroval.“
„Nie, neviem, o čom hovoríš.“ Vstala som a rýchlo odišla.
S bijúcim srdcom som dopadla na svoju posteľ. Celé hodiny som sa dívala do stropu a nevnímala svet navôkol. Až úplne zmizol.

„Aj tak ju budeš musieť zabiť a ty to vieš,“ prehovorila Nella. Tentokrát už som nemala problém spoznať jej hlas.
Hovorila s Petom. Stáli spolu na ulici, ktorú som nepoznala. Okrem nich bola prázdna.
Ticho, ktoré medzi nimi nastalo, prerušil hrom. Chcela som sa ohliadnuť po blesku, ale nemohla som obraz pred sebou zmeniť.
„Na nič nepríde.“
„Dnes umrel Lukáš. Nevieš o tom niečo?“ vzdychla si Nella.
„Nie, možno Sára. Nemyslím, že boli zrovna ukážkovými súrodencami.“
„Umm,“ zamrmlala, „možno.“
Pozrel jej do očí a dlho tam len tak stáli.
„Poďme domov,“ prehovoril po chvíli a obraz zmizol.

Otvorila som oči a ležala som znovu na svojej posteli. Čo to malo byť? Vstala som a vybrala som sa k oknu. Potrebovala som to celé už konečne ukončiť. Marlene nesmela umrieť. Ona nie.
Nakoniec som sa odvážila prísť na cintorín. Opatrne som sa blížila k miestu, kde ma predtým Pete napadol. Potrebovala som konečne zistiť, čo sa deje. Bola som tak neskutočne zmätená z tejto situácie. Aj Pete bol veľmi zvláštny. Najprv bolo všetko ako po starom... Provokovali sme, urážali sme, ale všetko bolo v poriadku, potom sa zmenil a začalo to práve tu. Postavila som sa presne na miesto, kde som stála aj v tú noc, srdce mi bilo ako splašenému koňovi. Po chrbte mi prešiel mráz a na istú chvíľu som mala pocit, že omdliem. Prehrávala som si v hlave obraz posadnutého Peta, ktorý sa ma snažil zabiť. Nechápala som, ako sa mohol až tak zmeniť. Bol taký chladný... Keď som naňho však narazila v jeho dome, spočiatku vyzeral ako ten Pete, ktorého som poznala už roky. Akoby sa nič nestalo.
Hoci sa potom priznal a povedal, ako ho to celé mrzí... Hoci som mu povedala, že mu verím, bála som sa naďalej. Stále mi prišiel veľmi čudný... Veď aj to ako znenazdajky povedal, že sa mu páčim a potom sa o mňa staral, bolo dosť nezvyčajné.

Spomenula som si na Sáriné slová a vrátila som sa domov, aby som zavolala otcovi. Možno mi niečo povie. Niečo čo mi pomôže vyriešiť túto záhadu.
Na moje prekvapenie som ho však našla doma.
„Ahoj, mrzí ma to. Viem, ako si ho mala rada. Veď aj ja,“ povedal smutne.
Mala som chuť si jednu vylepiť, ako som mohla zabudnúť, že Lukáš umrel. Otec určite prišiel vyriešiť, čo sa stalo. Toľko som premýšľala nad tým, čo sa tu v poslednom čase deje... A potom tie Sáriné slová. O akej kliatbe hovorila?
„Otec? Lukášova sestra spomínala nejakú kliatbu a že sa to už stalo predtým, že si to vyšetroval...“
Zrazu si povzdychol. „Vieš, je tu niečo, čo som ti mal povedať už dávno.“
„Áno?“ vyhŕkla som, lebo mlčal už akosi pridlho.
„Neviem, kde mám začať... Týka sa to tvojej matky. Vieš... Nikdy som ti nepovedal, ako vlastne umrela.“
„Otec?“ pozrela som naňho, keď opäť zmĺkol.
„Asi keď si mala dva roky, udialo sa tu veľmi veľa vrážd v krátkej dobe.“
„Niekto mamu zavraždil? Ako teraz Lukáša?“ vyhŕkla som skôr ako som sa stihla zastaviť.
„Nie, vlastne áno. Ach, nie. Ako Lukáša nie. Tvoju mamu... Tvoju mamu som zabil ja. Teda vlastne som dovolil lekárom, aby to urobili. Bola chorá. To ona mohla za tie vraždy.“
„Čo?“ Nič viac som nedokázala vysloviť. Utiekla som do svojej izby a zamkla som sa. Nemohla som tomu veriť, proste to nešlo. To určite Nella. Veď odkiaľ sa vzala? Pokiaľ viem, jej mama sem prišla, keď som mala dva roky a vyzerala presne ako ona. A nikto ju nevidel vyrastať. Určite to bola Nella a ja to dokážem.
Hidden somewhere there where nobody could care, nobody could help... Hidden in my dreams. Maybe safe... nobody can really hurt you in your dreams. But it's NOT real. Should I really want it?
Obrázok užívateľa
myrielka118
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 110
Registrovaný: Štv 26 Aug 2010, 23:52
Bydlisko: Twinbrook :)
Pohlavie: Simka

Predchádzajúci

Späť na Príbehy

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 2 hostia