9.Diel-
Odchody„Je to dlhodobé?“ spýtala som sa pána Dastona s vedomím, že nechcem počuť odpoveď. Hneď ako sa Kate prebrala, zavolala som personál.
„ To je ťažko povedať, výsledky budeme mať až o pár dní.“ Odpovedal mi primár, ktorý okamžite nariadil potrebné vyšetrenia.
„ Ako zdravotná sestra mi určite rozumiete, v tomto momente vám neviem povedať nič viac. Skúste sa s Kate rozprávať, možno si na niečo spomenie.“
„ Pravdupovediac, ja veľa o nej neviem. Nepoznám jej rodinu. Neviem, ako by som mohla pomôcť.“
„ To nevadí. Kate má celkovú stratu pamäti, tak jej pripomeniete aspoň niečo. Tak to skúste.“ Dopovedal a pohladil ma za rameno. V tom momente sa otvorili dvere a do izby vošla viditeľne vystrašená sestrička. Ešte som ju tu nevidela, asi je z iného oddelenia.
„ Pán primár, priviezli toho zraneného zo zrážky s kamiónom. Potrebujeme vás na sále.“
„ Musím ísť, ospravedlňte ma prosím.“
Stihla som iba pokrútiť hlavou a pán Daston už vybehol z dverí. Pomaly som sa otočila smerom ku Kate a všimla som si, že sa na mňa pozerá.
„ Ahoj Kate, ja som Meretrix. Spoznali sme sa pred pár týždňami, keď som sa prisťahovala do mesta.“ Pomalými krokmi som prešla až k posteli a sadla si na stoličku. Neisto som sa na ňu usmiala.
„ Čo sa stalo?“ spýtala sa trochu zachrípnutým hlasom.
„ Dvaja muži nás napadli cestou domov z mesta. Boli sme sa zabávať v podniku tvojho bývalého muža. Nespomínaš si?“ spýtala som sa, aj keď odpoveď som poznala. Kate však otázku neregistrovala a namiesto toho ju zaujímala iná vec. Dokonca nepostrehla ani to, že nás napadli.
„ Bývalého muža? Som rozvedená?“
„ Áno.“ Odpovedala som neisto, pretože som si stále myslela, že si Kate zo mňa vystrelila.
„ Som zmätená.“ Kate si nahlas vzdychla a hlavu otočila smerom k oknu.
„ Ver mi, že aj ja z toho, že ti neviem pomôcť. Možno by som v tvojom telefóne mohla nájsť číslo na tvojich rodičov.“
Kate prudko otočila hlavu naspäť ku mne s prekvapeným výrazom. „ Mám rodinu?“
„ Ja neviem. Nikdy si o nej nerozprávala. Tak sa teda pozriem do tvojho mobilu, ak súhlasíš.“
Kate súhlasne prikývla, tak som sa zohla do tašky po mobil. Otvorila som telefónny zoznam a pomaly som ním prechádzala. Zastala som až na písmenku M, kde bol kontakt uložený pod menom Matka.
„ Myslím, že som našla číslo na tvoju mamu. Mám volať?“
„ Asi áno. Dúfam, že s ňou nemám zlý vzťah.“ Poznamenala Kate a pousmiala sa.
„ Prečo? Máš taký pocit, že áno?“ zostala som priam v pomykove.
„ Nie, ale aj to je možné.“ V duchu som sa potešila, že na svoj zmysel pre humor nezabudla.
„ Máš pravdu, ale si jej dcéra a práve ležíš v nemocnici. To je najdôležitejšie, tak ja teda volám.“ Pár krát som sa nadýchla a stlačila volať. Po chvíli to zdvihla žena s hrubým hlasom.
„ Ahoj Kate. “
„ Dobrý deň. Pri telefóne Meretrix Nox. Kamarátka Kate. Volám vám, pretože vám musím oznámiť, že Kate mala nehodu.“ Hlasno som preglgla a počkala na reakciu jej matky. Lepšie povedať zlé správy hneď, hovorila som si v duchu.
„ Čo sa stalo mojej dcérke?“ z jej tónu hlasu bolo cítiť veľký strach o Kate.
„ Myslím, že by bolo lepšie, keby ste prišli. Kate leží v mestskej nemocnici. Teda ak to nie je problém, neviem kde bývate.“
„ Bývam v neďalekej dedine pri Salvavuse. Cesta nie je dlhá. Hovoríte, že v mestskej nemocnici?“
„ Áno, na Waplejovej ulici.“
„ Do hodiny som tam. Aspoň mi povedzte, či je Kate v poriadku.“
„ Je na tom dobre.“ Povedala som to takto, pretože v poriadku nie je.
„ Ďakujem, že ste zavolali. Dopočutia.“ Povedala a zavesila.
„Tvoja mama príde asi tak do hodiny.“
„ Povieš jej to ty?“
„Bude lepšie, keď sa porozpráva s doktorom.“ Neviem si predstaviť, že by som to musela hovoriť ja. Oznámiť matke, že jej dcéra ju nespozná. Moja mama by chytila infarkt, kedy sa mi takéto niečo stalo. A pokojne sa mi aj mohlo stať, no namiesto toho v nemocnici leží Kate.
Pri spomienkach na moju mamu som posmutnela. Odkedy som sa presťahovala, nevidela som ani ju ani otca. Párkrát som s nimi volala, ale to nenahradí tuhé objatie rodičov. Na objatie si však budem musieť počkať, kým dostanem výplatu.
V izbe bolo stále ticho. Všimla som si, že Kate len mlčky hľadí do okna. Ja som tiež nič nehovorila, pretože som ani nevedela, čo mám povedať. Trápila ma otázka, či si Kate na mňa ešte niekedy spomenie. Verila som, že sa jej pamäť vráti, ale z medicínskeho hľadiska som vedela, že sa to nikdy nemusí stať. Takúto hroznú myšlienku som však rýchlo zahnala a iba som tíško hľadela na Kate a verila v jej uzdravenie.
Po dlhých chvíľach ticha, ktoré mi už boli neznesiteľné sa otvorili dvere od izby. Do vnútra vošiel primár a za ním dobre vyzerajúca staršia pani. Hneď bola vidieť podobnosť medzi Kate a jej matkou. Blond vlasy, veľké hnedé oči, no tvár strhaná od starosti.
„ Kate, zlatíčko!“ vzlykla jej mama a rozbehla sa k posteli.
„ Pán doktor mi všetko povedal. Zajtra ráno ťa prepustia. Pôjdeme do tvojho bytu po veci a zoberiem ťa domov. Nebojsa, všetko dobre dopadne.“ Keď konečne dohovorila, pohladila dcéru po vlasoch. Potom sa otočila smerom ku mne.
„ Vy budete tá slečna, ktorá mi volala. Ďakujem, že ste boli pri nej.“
„ To je v poriadku. Kate je kamarátka a myslím, že je výborný nápad ak sa s vami vráti domov.“ Povedala som, aj keď som to tak necítila. Nepáčilo sa mi, že ju chce vziať preč. Vedela som však, že jej to môže pomôcť spomenúť si.
„ Pán doktor povedal, že by mala byť s rodinou. Na mieste, ktoré dobre pozná.“ Povedala a usmiala sa na pána Dastona stojaceho vedľa mňa.
„ Áno súhlasím s pánom primárom. Teraz keď je už o Kate postarané, pôjdem. Kate, ak ti to nevadí, rada by som ti niekedy zavolala.“
„ Budem rada Meretrix.“ Usmiala sa, ale ja som zostala zarazená. Budem si musieť zvyknúť, že ma moja najlepšie kamarátka nepozná a oslovuje ma celým menom. Nevedela som, či to bude vhodné, ale nemohla som si pomôcť. Prešla som k jej posteli a tuho som ju objala. Slzy som horko ťažko držala na krajíčku.
„ Ahoj Kate. Dovidenia.“ Pozdravila som a bez otočenia som vyšla von z izby. Bolo veľmi ťažké, nezosypať sa tam priamo na podlahu. Vonku už aspoň vial čerstvý vzduch, ktorý ma udržiaval na nohách.
Cestou domov som na nič nemyslela, ale pred panelákom som si predsa len spomenula na jednu vec. Ráno som sa zobudila v posteli sama. Netuším kam a hlavne prečo Lucas zmizol. Sľúbil mi, že so mnou zostane až do rána. Vôbec ma netrápilo, že som včera odpadla a bolo mi zle, trápilo ma iba to, že ma tam Lucas nechal.
Keď som vošla do bytu, hneď som chytila mobil, že mu zavolám. Pozrela som sa najprv na hodiny, či nevolám veľmi skoro. Bolo však už pól dvanástej, to už bude určite hore. Lucas zdvihol asi po druhom zazvonení.
„ Prosím miláčik.“ Ozval sa jeho sladký hlas.
„ Vysvetlíš mi, prečo som ťa tu ráno nenašla?“ nahodila som akože nahnevaný hlas. V skutočnosti som až taká nahnevaná nebola. Trápili ma iné veci.
„ Odišiel som skoro ráno. Musel som ísť do práce.“
„ Ty pracuješ?“ neverila som, že som sa to spýtala vlastného priateľa, ale naozaj som ani netušila, že pracuje.
„ Áno, robím úradníka v strýkovej firme.“
„ Aha. Tak prepáč, že vyrušujem.“ Znelo to až neuveriteľne, ale ak si dobre spomínam, tak som sa ho naozaj na prácu nikdy nepýtala.
„ Miláčik, ty nikdy nevyrušuješ. Tak hovor, prečo voláš?“
„ Akurát som prišla z nemocnice. Kate sa prebrala.“
„ To je skvelé. Vidíš a ty si sa tak strachovala, až si mi skolabovala. Ozaj, si už v poriadku?“
„ Už mi je dobre. Lenže Kate je na tom dosť zle. Lucas ona si ma nepamätá.“ Opäť som musela zadržiavať slzy.
„ Ako to?“
„ Má stratu pamäti. Nie je isté, či je to dlhodobé, alebo sa jej pamäť niekedy vráti. Teraz je pri nej jej mama. Zajtra ju berie k nim domov a ja tu zostanem sama. Lucas sľúb mi, že budeš za mnou chodiť častejšie. Tak málo sme spolu.“
„ Prídem večer a porozprávame sa. Teraz musím končiť. Ľúbim ťa.“
„ Aj ja ťa ľúbim. Ahoj.“
Telefón som položila na skrinku a hodila som sa na posteľ. Rozmýšľala som, čo budem ešte celý deň robiť. Po dlhej dobe hľadenia do stropu som sa zodvihla a šla som sa prezliecť do teplákov. Najprv som myslela na obed, ale hlad ma vôbec netrápil. Ľahla som si na sedačku a zapla televízor. Chcela som zaspať, ale na to som bola až veľmi čulá. Keby som bola v robote, čas by plynul rýchlo. Namiesto toho sa vliekol pri pozeraní zábavnej relácie po ktorej nasledovala kuchárska show, vedomostná súťaž, neskôr dve časti romantického seriálu a nakoniec akčný film s naozaj pekným hercom.
Po tejto televíznej trati som sa pozrela na hodiny a prekvapivo zistila, že sa ten čas predsa pohol. Hodiny ukazovali štvrť na šesť. Otupená obrazovkou televízora som zamierila do kuchyne. Môj žalúdok sa už hlasno sťažoval. Zo skrinky som vybrala balík cestovín a dala ich variť. Nevedela som sa rozhodnúť, či na ne dám kakao alebo kečup a syr. Omáčky sa dlho varia, to by žalúdok už asi nevydržal. Zliate cestoviny som nakoniec posypala kakaom a cukrom a pustila sa do večery, prvého jedla tohto dňa.
Keď som umývala riady, niekto zaklopal na dvere. Nechala som všetko tak a utekala som otvoriť dvere. Očakávania sa naplnili, za dverami stál Lucas.
„ Konečne!“ povedala som trochu nahlas a hodila som sa mu okolo krku.
„ Aj ja ťa rád vidím.“ Usmial sa a pobozkal ma. Ešte dlhú dobu som mu visela na pleciach. Bála som sa, že keď ho pustím, zmizne ako krásny sen po zobudení. O pár minút som poslúchla rozum, pustila som ho a nechala ho vojsť do bytu. Sadli sme si na sedačku a iba mlčky na seba hľadeli.
„ Bude mi chýbať.“ Smutne som pozrela na Lucasa.
„ Neodchádza predsa navždy.“ Usmial sa a pohladil ma po líci.
„ Ja viem, len neviem čo tu budem bez nej robiť. Povedz prosím, že budeš za mnou stále chodiť. Sama tu zošaliem.“
„ Tieto dni mám veľmi veľa roboty. Čo keby si išla na pár dní za rodičmi? Odkedy si tu, ešte si ich nebola pozrieť.“
Prekvapivo som na neho pozrela. „ To nie je možné.“
„ Prečo? Neklam, že by si ich rada nevidela.“
„ To som nepovedala, ale mám tu prácu. Cesta je dlhá a drahá a navyše si neviem predstaviť bez teba ani jeden deň.“
„ Meretrix to sú samé výhovorky. V práci si zoberieš dovolenku a o peniaze sa nestaraj. Navyše strýko ma zahrnul kopou roboty. Celé dni budem robiť a večer ľahnem ustatý do postele. Tak čo na to hovoríš?“
„ Chceš sa ma zbaviť?“ spýtala som sa so zdvihnutým obočím.
„ Teba sa nezbavím ani keď budem chcieť.“ Odpovedal mi ironicky Lucas, pobozkal ma na pery a nežne ma položil na sedačke. Prebehol mnou zvláštny elektrizujúci pocit, keď sa Lucas ku mne približoval a bozkával ma na pery znovu a znovu. Rukou mi jemne prechádzal po vlasoch. Po chvíli, ktorá podľa mňa trvala celé minúty a hodiny, sa odtiahol a usmial sa.
„ Pôjdeš a nechcem počuť nie. Nechcem, aby si sa cítila sama. Ja sa budem snažiť všetko urovnať a keď sa vrátiš, budem stále pri tebe. Sľubujem.“
Tie slová zneli tak krásne a chcela som im veriť. Navyše som sa veľmi tešila, že uvidím rodičov a môj domov.
„ Zostaneš tu cez noc?“ spýtala som sa s nádejou, že sa tento deň aspoň trochu vylepší.
„ Keď chceš, tak áno. Skoro ráno však musím odísť.“
Iba som prikývla hlavou a pobozkala ho.
Dlho do noci sme pozerali televízor a rozprávali sa. Okolo pól jednej v noci sme sa uložili do postele. Schúlila som sa až úplne k Lucasovi a vychutnávali si posledné chvíle s ním.
„ Dobrú noc láska.“ Šeptom povedal Lucas a pobozkal ma.
„ Dobrú noc.“ Dala som mu pusu aj ja a zavrela som oči.
Ráno, presne ako som čakala, som ležala v posteli sama. Posadila som sa na posteli a hlasno vzdychla. Vtedy som si všimla malý papier položený na skrini. Vstala som z postele a podišla ku skrini. Uvedomila som si, že je to obálka. Otvorila som ju a v nej som našla peniaze. Iba som pokrútila hlavou a vybrala z poslednej zásuvky skrine malú cestovnú tašku. Nahádzala som do nej potrebné veci a položila ju na chodbu. Šla som sa umyť do kúpeľne a potom som z kabelky vytiahla mobil.
„ Dobré ráno, chcela by som taxík na Benewerou ulicu číslo 10.“ Povedala som, keď mi to na druhej strane linky zdvihol mužský hlas.
Lucas Villain
„ Stále ju len klamem.“ Povedal som si ako vždy iba sám pre seba vo svojom byte. Začínal som si uvedomovať, že sa so mňa postupne stáva schizofrenik. Všimol som si, že sa väčšinu času rozprávam sám zo sebou. Po tak dlhej doby samoty si však človek zvykne na to, že sa nemá s kým porozprávať. Hlavne vtedy, keď vonku svieti slnko a ja som tu uväznený ako potkan v klietke.
Hoci ma zožierala predstava klamstiev, ktoré som povedal Meretrix, bol som rád, že odchádza. Teda nie práve, že odchádza, ale bol som pokojnejší, pretože som vedel, že bude v poriadku. Ja sa za tú dobu budem musieť pokúsiť dať veci do poriadku.
V momente ako som si spomenul na tie veci, ktoré mám dávať do poriadku, zazvonil telefón. S veľmi neistým pocitom som ho zdvihol.
„ Ahoj Lucas. Dúfam, že sa večer stretneme.“ V telefóne som spoznal Bakchusov hlas.
„ Kedy a kde?“ spýtal som sa s nechuťou.
„ Pošlem po teba Trevora s Paulom.“ Vôbec ma neprekvapilo, že vedia kde bývam. Určite vedia aj kde býva Meretrix. Ešte, že odišla.
„ Budem čakať.“ Povedal som a zavesil som.
Po západe slnka som každú minútu tŕpol, kedy zazvoní zvonček. Vôbec som sa netúžil znovu stretnúť s tými dvoma potkanmi, no ani s Bakchusom. Čo ma však najviac trápilo bolo, že nechcem vidieť ju. Pohľad v jej žiadostivých očiach som z mysli vymazával celé roky. Ona, práve tá, ktorá to všetko začala. Pri spomienkach na minulosť mi stislo srdce, hoci nebije už vyše dvestopäťdesiat rokov. Tieto rany na srdci sa však už nikdy nezahoja.
Z hlbokého premýšľania o tom, čo bolo už tak dávno, ma prerušil zvonček. Bez ďalších úvah som zamkol byt a vyšiel z budovy. Na ulici stálo čierne auto v ktorom ako som predpokladal sedeli oni. Nastúpil som doň s nepríjemnou gučou v krku. Tí dvaja sa iba uškrnuli a Trevor bez slova naštartoval. Najprv som nevedel, čo si mám myslieť, no keď sme vyšli za mesto, všetko sa to v mojej hlave pomiešalo. Zastali sme po trištvrte hodiny cesty pred veľkým bielym domom.
„ Konečná.“ Vyhlásil Paul a vystúpil z auta. Ja som ho nasledoval. Smerovali sme ku vchodovým dverám a ja som sa pripravoval na to najhoršie. Vošli sme do obrovskej haly, všade bolo ticho.
„ Som rád, že ťa vidím.“ Otočil som sa ku schodom, po ktorých schádzal Bakchus. Nevedel som, čo mu mám na to odpovedať, tak som radšej nič nepovedal. Bakchus ukázal rukou na dvere do druhej miestnosti a ja som šiel za ním. Usadili sme sa vo veľkom koženom kresle a ja som sa so spýtavým pohľadom pozrel na Bakchusa.
„ Čo vlastne chceš?“ nabral som odvahu a spýtal som sa.
„ Ako to myslíš? Si mi predsa niečo dlžný a vôbec to nie je malá suma.“ Povedal s úlisným úsmevom a odpil si z pohára položeného na malom sklenenom stolíku.
„ Dáš si aj ty?“
„ Nie, ďakujem. Poďme k veci. Chcem čo najskôr vypadnúť. Akým spôsobom chceš, aby som ti to vrátil?“
„ Službami, samozrejme.“ Opäť sa úlisne usmial.
„ Aha, takže mám za teba robiť špinavú prácu. Pochopil som správne?“ presne som vedel, aké služby má na mysli.
„ Výborne. Tak, keďže sme sa tak rýchlo dohodli, možno by si chcel niekoho vidieť.“
„ Myslím, že nedohodli. Ako dlho mám pre teba robiť?“ zvrtol som tému rýchlo naspäť, pretože toho niekoho som určite vidieť nechcel.
„ To teraz nerieš! Niekto sa na teba veľmi teší.“
Nevedel som, či mám rýchlo utekať, ale najradšej by som sa niekam prepadol.
„ Rhea, môžeš vojsť.“ zvolal Bakchus a mne sa žalúdok plný krvi prevrátil o stoosemdesiat stupňov.
Dvere sa otvorili a mne sa nedalo nepozrieť sa tým smerom. Do izby vošla ona, príčina mojich útrap a tohto života. Kráska s ohnivo červenými vlasmi a ešte krvavejšími očami. V momente ako sa naše oči stretli, ona nahodila úsmev na rubínových perách a mne sa chcelo zdrhnúť. Nechcem, aby sa mi vracali spomienky na bolestnú minulosť a už vôbec nechcem, aby sa vrátila myšlienka na ňu. Teraz tu však stojí pár metrov odo mňa a ja by som tu najradšej nebol.
„ Lucas! Rada ťa vidím po tých nekonečne dlhých rokoch.“ Vyslovila spevavým a zároveň drsným hlasom a totálne ma dostala do pomykova.