5.Diel-
SpomienkyV práci som celý čas uvažovala nad tým hrozným snom z minulej noci. Videla som v ňom Lucasa, ktorý vzápätí vyskočil von z okna. Predtým však niečo zakričal, ale nepamätám si čo. Strhla som sa zo sna a vydýchla si, že to bol iba sen. Potom som však za sebou zacítila chladný vánok. Otočila som sa a uvidela otvorené okno. Pozrela som sa von, no na ulici nebolo živej duše. S nepríjemným pocitom v žalúdku som okno zatvorila a ľahla som si naspäť do postele, ale zaspať som nevedela.
„ Haló Trixi.“ Počula som hlas a niekto mnou zatriasol. Otvorila som oči a videla pred sebou Alynu. Pochopila som, že sa mi piaty krát dnes podarilo v robote zaspať.
„ Som hore, prepáč.“ Zívla som si a pozrela na hodinky. Pracovný čas my už skončil a sedela som na lavičke v šatni.
„ To je v pohode. Dnes si naozaj mimo. Doma by si mala ísť rovno do postele, lebo ako vidím, minulú noc si toho veľa nenaspala.“
„ Máš pravdu. Naozaj prepáč, viac už sa to nebude opakovať.“ Povedala som a začala som sa prezliekať.
„ Viac už ani nemôže. Musíš pochopiť na akom mieste robíš. Sem do roboty musíš chodiť oddýchnutá a plná síl.“ Jej hlas bol už o čosi nahnevanejší. Mala právo byť nahnevaná, pretože dnes robila väčšinu práce za mňa.
„ Ja viem. Bolo to posledný krát.“ Natiahla som si na seba hnedú bundu a mávla Alyne na odchod.
„ Ahoj.“ Povedala, no ja som jej len kývla rukou a vyšla na chodbu.
Hneď ako som vyšla z nemocnice, ovalil ma čerstvý a chladivý vzduch. Dnes bolo o čosi chladnejšie, ale mne to len prospelo. Myšlienka na spánok sa mi aspoň na chvíľu dostala z hlavy. Musím ísť najprv za Kate a potom môžem ísť spať. Premýšľala som cestou domou. Potom sa mi však v hlave vynorila myšlienka na Lucasa a otázka, či ho chcem dnes vidieť. Neviem prečo som sa to sama seba pýtala, keďže odpoveď je jasná. Bol to iba sen, samozrejme, že ho chcem vidieť.
Vo výťahu ma opäť začal zmáhať spánok. Rozmýšľala som či pôjdem rovno spať alebo nachvíľu zájdem za Kate. Potom som zistila, že jej musím vrátiť oblečenie, čo mi včera požičala. Odomkla som dvere od bytu a hneď som vošla do spálne. Tam, pri pohľade na okno ma prepadol čudný pocit zo včerajška.
Stála som tam ako prilepená k podlahe a pár sekúnd mi trvalo, kým som sa pohla. Bol to iba sen. Povedala som si v hlave, zobrala som veci uložené na skrinke a odišla z bytu. Zaklopala som na dvere a Kate hneď otvorila.
„ Ahoj.“ Povedala a hľadela pritom na veci v rukách.
„ Nemusela si ich pri... Je ti niečo?!“ priam až zhíkla, keď sa na mňa konečne pozrela.
„ Nie, prečo?“ udivene som na ňu hľadela.
„ Si úplne bledá. Je ti zle?“ vzala mi veci z rúk a vtlačila ma do bytu.
„ Iba som nevyspatá.“ Pri tom slove som okamžite nahlas zívla a presunula som sa do kresla.
„ To si bola včera tak dlho s Lucasom? On nevie, že ráno vstávaš do práce?“
„ Ale nie, neboli sme dlho. Nemohla som spať.“ Zase som si zívla.
„ Počkaj tu, zanesiem tie veci do skrine.“ Povedala a otočila sa smerom k spálni. „ A skús nezaspať!“ dopovedala, no bolo ťažké ju poslúchnuť. Hľadela som pred seba a obraz sa mi zahmlieval pred očami. Zaspala som. Cítila som ešte jemné štuchnutie, ale nevládala som otvoriť oči.
Lucas Villain
„ Sprosté slnko!“ zakričal som nahlas a kopol som do prvej veci, ktorá mi vošla do cesty. Rám s fotkou na nočnom stolíku spadol s rachotom na zem a rozbil sa.
„ No výborne!“ poznamenal som zase iba pre seba a sadol som si na posteľ.
V byte, v ktorom okrem mňa nikto nebol bola skoro úplná tma. Žalúzie som nikdy nevyťahoval, ani keď bola vonku noc. Teraz som však bezmocný sedel na posteli a čakal kým bude aspoň pol piatej, vtedy už slnko nebude tak páliť. Musím ísť za ňou. Musím sa s ňou poradiť. Nikomu inému sa zdôveriť nemôžem. Už naozaj neviem čo mám robiť. Včera som skoro všetko pokazil. Tieto myšlienky mi behali hlavou celý deň. Na Meretrix som radšej ani nemyslel, lebo by som bol schopný utiecť za ňou, hoci by som sa na slnku uškvaril. Bude to ťažké, ale dnes za ňou nepôjdem.
Znovu som sa pozrel na hodinky. Neboli ani štyri hodiny. Aspoň jej zavolám. Pomyslel som si a vzal som do rúk mobil. Dlho sa nikto neozýval, ale potom sa ozval známy hlas.
„ Prosím, tu je Amnis.“
„ Ahoj to som ja Lucas.“
„ Ahoj Lucas. Prečo voláš? Stalo sa niečo?“ ozvala sa dosť začudovane, pretože sme sa dlho nevideli.
„ Potrebujem sa s tebou o niečom porozprávať. Môžem prísť?“
„ Teraz? Sú štyri poobede.“ Z druhej strany bolo počuť smiech.
„ Samozrejme, že nie. Prídem večer.“
„ Dobre, budem ťa čakať. Ahoj.“
Ľahol som si na posteľ a nič iné my nezostávalo ako čakať. V izbe bolo také ticho, že by bolo počuť spadnúť aj špendlík na podlahu . Počúval som tikanie hodín na nočnom stolíku a v hlave si premietal slová, ktoré poviem Amnis. Poviem jej všetko. No čo ak to nepochopí? Táto otázka sa mi vynorila v hlave a ja som dlhú chvíľu na ňu hľadal odpoveď. Potom sa však ozval veľmi známy pocit, tak som vstal a odišiel som do kuchyne. Otvoril som chladničku, v ktorej bolo niekoľko balíčkov s červenou tekutinou. Včera večer som nejedol a tieto zásoby mám práve na takéto chvíle, keď som v byte uväznený slnečným svetlom.
Sadol som si pred televízor, ktorý som väčšinou ani nepoužíval a s chuťou som začal piť. S chuťou to vlastne ani nebolo, keďže krv bola studená a asi tri dni stará. Nemal som však na výber, do večera to nevydržím.
Keď hodiny odbili päť a ja som bezpečne vykukol spod žalúzií , obliekol som sa a vyšiel som von na ulicu. Nebola ešte úplná tma, preto som sa necítil veľmi príjemne. Nevydržal by som však v tom byte ani minútu na viac. Čo najskôr som potreboval hovoriť s Amnis.
Šiel som normálnou chôdzou, pretože ulice boli plné ľudí. Amnis bývala na okraji mesta sama v malom dome. Keď som tam konečne dorazil, slnko bolo už úplne za obzorom, tak som sa cítil lepšie. Nebol som si však istý, čo sa udeje vo vnútri. Zazvonil som a mlčky čakal pred domom. Po chvíli mi Amnis otvorila dvere.
Bola taká krásna, ako keď som ju uvidel prvý krát pred mnohými rokmi. Lesklé čierne vlasy jemne pohodené na pleci, bledulinká pokožka, ktorá v osudový deň obelela na snehobielu a krásny úsmev, ktorý som tak miloval. Jediné čo mi na nej odvtedy vždy chýbalo, boli tie jej nádherné belasé oči, modrejšie ako nebo, ktoré teraz na mňa hľadeli v krvavo červenej farbe. Nikdy som si neodpustil, že som to spravil, že som bol taký sebecký a chcel byť s ňou navždy. Teraz je však všetko iné. Navždy tu síce budeme, ale nie spolu, pretože v ten deň sa všetko zmenilo.
„ Pôjdeš aj dnu, alebo chceš stáť vonku?“ opýtala sa Amnis láskavým hlasom, ktoré lahodilo môjmu uchu a tým ma prerušila z úvah.
„ Hm? Jasné.“ Odpovedal som ako čistý hlupák a konečne som sa pohol.
„ Rada ťa znova vidím. Som zvedavá, aká vec ťa trápi tentoraz, lebo ako som si všimla, prídeš vždy iba s problémom.“ Usmiala sa a objala ma. Bolo to veľmi príjemné, trochu som sa upokojil.
„ Prepáč, ale ty si jediný človek, s ktorým sa môžem porozprávať o všetkom.“
„ S tým slovom človek by som trochu brzdila. Nevystihuje podstatu. Poď do obývačky.“ Nahodila úškrn a ja som kráčal za ňou.
„ Tak hovor.“ Začala prvá hovoriť, keď sme sa usadili v priestrannej obývačke s veľkými oknami, ktorá by za normálnych okolností mohla byť za dňa krásne presvietená. Pozrel som sa jej do očí a po chvíli som sa odhodlal hovoriť.
„ Som zaľúbený.“ Stále som jej hľadel do tváre a snažil sa niečo z nej vyčítať.
„ Je...“
„ Človek?“ skočil som jej do reči. „ Áno.“ Dodal som po chvíli. Keď nič nehovorila, pokračoval som ja.
„ Volá sa Meretrix a pred pár dňami sa sem prisťahovala. Spoznali sme sa v podniku, kam sme kedysi spolu chodievali. Ja...“ chcel som pokračovať, no teraz prerušila ona mňa.
„ Počkaj!“ povedala trochu vyšším tónom. „ Ak tomu správne rozumiem, čo asi áno, prišiel si aby si sa ma spýtal...“ so spýtavým pohľadom sa mi zahľadela do tváre. Vedel som, že všetko pochopila.
„ Áno. Pozri Amnis, ja ju milujem a ona miluje mňa. Povedala mi to. Po toľkých rokoch konečne cítim aj niečo iné okrem smädu. Nedopraješ mi trochu šťastia po tom, čo stalo nám dvom?“ Myslel som si, že to po týchto slovách pochopí, ale opak je pravdou.
„ To nesmieš urobiť! Ja ti tvoju lásku neberiem. Dokonca som veľmi šťastná, že si to opäť ty, ale keď ju nechceš stratiť, tak to neurobíš.“
„ Nemusí sa stať to isté. Teraz to môže byť celkom iné.“
„ Ako iné, Lucas? My sme sa vari neľúbili? Myslíš, že som ťa nemilovala?“ jej pohľad sa zmenil z nahnevaného na smutný. Nemohol som sa ďalej dívať na tú krásnu tvár plnú smútku. Sklonil som hlavu a hľadal v nej slová.
„ Chcem byť s ňou navždy.“ Povedal som tichým hlasom.
„ Aj so mnou si chcel byť navždy.“
„ Ale ty si odišla.“ Povedal som slová, ktoré nemali byť nikdy vyslovené.
„ Vieš, že to nie je pravda!“ smútok sa vytratil a nahradil ho hnev.
„ V momente ako som otvorila oči si bol pre mňa ako cudzí. Uvidela som tvoje pravé oči, tvoju pravú tvár a nič z toho som nespoznávala. Nebolo to kvôli tomu, že si upír a že si ho spravil aj zo mňa. Moja láska k tebe bola taká veľká, že by sa nikdy nevytratila a nikomu by som si ju nedala vziať. No to nový život, ktorý si mi daroval mi ju vzal. Ty môžeš za to, že ja som ťa milovať prestala a ty si ma ľúbil ďalšie a ďalšie roky.“ Tie slová sa mi zaborili do srdca ako ostrá dýka.
„ Ak nechceš aby sa zopakovalo to isté, aby si ďalšie roky strávil v smútku, neurobíš to.“ Dopovedala a vedel som, že mala vo všetkom pravdu. Nechcel som si to však pripustiť.
„ Ona zomrie!!!“
„ Ak ju premeníš, tak zomrie jej láska k tebe. Máš na výber a môj názor poznáš.“
„ Dobre neurobím to!“ vykríklo zo mňa, vstal som a odišiel som preč.
Cestou domov som nad tým rozmýšľal. Bolo my veľmi ľúto, že sa to takto skončilo, preto som Amnis zavolal a ospravedlnil sa jej. Prijala to dobre, pretože jej na mne záleží. Do telefónu nezabudla dodať, že by som sa mal od nej čo najskôr vzdialiť, nechať ju žiť si svoj život a konečne si nájsť partnerku vlastného druhu. Na to som však nereagoval aj keď som pochopil, že Meretrix musí zostať človekom.
Opäť zdrvený myšlienkou, čím som a čím je Meretrix, som ležal nehybne na posteli. Myslel som na to, že čo ak by to s ňou bolo iné. Potom však moja myseľ preletela na myšlienku, že ak s nej nemôže byť upír, musím odísť, inak by som to spravil. Lenže odísť nemôžem, pretože ju milujem a chcem byť s ňou navždy. Ak chcem byť s ňou navždy, musím ju premeniť, ale to nemôžem urobiť, pretože stratí lásku ku mne. Takýto kolotoč mi neprestajne prúdil hlavou, myslel som, že z toho zošaliem. Potom ale prerušil môj vnútorný rozpor zvuk telefónu. Pozrel som číslo, volala ona. Nemal som to zdvihnúť, ale urobil som to.
„ Ahoj miláčik.“ Ozval sa jej tenký hlas, ktorý znel unaveno alebo rozospato.
„ Ahoj. Deje sa niečo?“ cítil som, že po tej otázke zostala zmätená.
„ Nie iba som chcela vedieť, či dnes niekam pôjdeme. Chcela by som ťa vidieť.“
„ Hm... prepáč, ale dnes to naozaj nepôjde.“ Povedal som aj keď moje vnútro kričalo, že pôjdem veľmi rád.
„ Aha. Tak teda zajtra?“ opýtala sa s veľkou neistotou.
„ Áno.“ Prinútil som sa povedať, aj keď to nebola pravda.
„ Ľúbim ťa.“
„ Aj ja teba.“ Povedal som a prvý som položil telefón. Bol som na seba taký nahnevaný, ale cítil som, že som urobil dobre. Neviem čo si teraz myslí, ale určite je zmätená. V hlave mi opäť začali víriť tie isté myšlienky.
„ Zbláznim sa z toho!“ Zakričal som do prázdnoty a celou silou som hodil o stenu telefón, ktorý som stále držal v ruke.
O týždeň
Ubehol týždeň a ja som ani raz nevyšiel von. Celý ten čas som bol zavretý medzi stenami svojho bytu. Zásoby krvi sa mi už po dvoch dňoch minuli a po ďalších troch som bol taký vyprahnutý, že som ani nevládal ísť na ulicu niekoho si zohnať. Rozmýšľal som nad nemocnicou, kam som si chodil prvé roky svojho nového života brať darovanú krv, ale potom som zistil, že by som tam určite zacítil jej pach, pretože tam pracuje. Ležal som teda v mukách na posteli a všetko si nechal v hlave uležať. Keďže som telefón roztĺkol o stenu a nevedela ani kde bývam, nemohla so mnou hovoriť ani sa ku mne dostať. Bol som izolovaný od sveta a v úplnom tichu, až pokým mi niekto po piatich dňoch nezazvonil na zvonček. Ten zvuk mi prebodol uši, pretože dovtedy som počúval iba tichý tik hodín. Myslel som si, že je to poštár, alebo sa len niekto potrebuje dostať do bytovky, ale po desiatom zazvonení mi došlo, že niekto sa chce dostať ku mne. Vstal som teda z postele a šiel som na chodbu kde je telefón. Trochu sa mi triasli nohy, keďže som celé dni preležal v posteli.
„ Kto je?“ spýtal som sa zachrípnutým hlasom.
„ Tu je Amnis. Chcem sa s tebou porozprávať.“
„ Odíď.“ Povedal som, hoci som vedel, že by neodišla.
„ Lucas okamžite ma pusti dovnútra. Nezdvíhaš telefón, tak som sa dotrepala až sem. Otvor!“
Otvoril som teda dvere a šiel som si naspäť ľahnúť do postele.
Amnis vošla do izby s nahnevaným výrazom.
Najprv iba mlčky hľadela, potom si sadla ku mne na posteľ.
„ Prečo mi nezdvíhaš telefón? Čo sa stalo?“
Iba som mávol na miesto, kde by mal byť na kúsky polámaný telefón. Amnis sa začudovane pozrela, zjavne ničomu nechápala.
„ Čo ti je? Si chorý?“ povedala a chytila ma za ruku. Keby bola človek, nezostalo by v jej tele ani kvapka krvi. Taký som bol smädný, že by som ju zabil a navždy si to vyčítal.
„ Myslíš, že upírov lámu nejaké choroby?“
„ Čo je teda s tebou?“ videl som, že si robí naozaj starosti.
„ Tri dni som nepil.“ Pri slove piť ma zabolelo celé vnútro.
„ Hneď som tu.“ Povedala a dala sa na odchod.
„ Kam ideš?“ stihol som sa spýtať, kým odišla z izby.
„ Do nemocnice po krv. Hneď som späť.“ Odišla skôr ako som stihol namietať.
Nenamietal som však ani keď mi o desať minút podávala veľký balíček s červenou tekutinou, ktorá voňala ako to najkvalitnejšie víno. Každým dúškom sa mi vracala stratená sila. Po asi šiestich litroch som to bol opäť ja.
„ Vidím, že som ti dobre neporadila a ty si moju zlú radu poslúchal skoro k smrti.“
„ Nezomrel by som, to predsa vieš.“
„ Samozrejme. Teraz ale naspäť k Meretrix. Prečo to nemôže pokračovať tak, ako doteraz?“ spýtala sa, hoci odpoveď určite poznala.
„ Lebo by si o dvadsať rokov všimla, že vyzerám stále rovnako?“ odpovedal som jej sarkasticky na otázku otázkou.
„ Myslíš, že by to toľko vydržalo? Čo ak by ste sa o tri alebo štyri roky rozišli? Za štyri roky sa človek veľmi nezmení. Potom by si bol síce zdrvený z rozchodu, ale nebolo by to také ako keby láska odišla spolu s premenou na upíra. Tak by si nemusel ani odísť, ani sa mučiť, ani nikomu brať život.“ Vo všetkom, čo povedala mala pravdu. Amnis mala vždy pravdu, preto som sa na ňu spoliehal.
„ Lenže aj keby som to spravil ako hovoríš, o štyri roky by som ju miloval ešte viac. Potom by bolo ťažšie odísť. Oveľa ťažšie.“
„ Chceš s ňou stráviť aspoň tých pár rokov alebo ani deň? Zase máš na výber.“ Jej logika ma vždy dostala.
„ Pár rokov, pochopiteľne.“ Priznal som aj keď som chcel aby to bolo navždy.
„ Tak prestaň vnímať čas a nechaj to plynúť ako to bolo doteraz.“
„ A čo slnko? Môžeme chodiť spolu von len večer. To nemôže tak byť celé tie roky.“ Tým som jej dal otázku, na ktorú by nemala vedieť odpovedať, ale Amnis sa vždy vynájde.
„ Čo tak sa jej priznať, že si alergický na slnko?“ povedala s miernym úsmevom a potom sa začala nahlas smiať.
„ Veľmi vtipné.“ Nesmial som sa, ale musel som uznať, že niečo na tom je.
„ V podstate by si neklamal. No nie?“
Keď som nič nevravel, dodala: „ Tak už nad tým nerozmýšľaj. Chceš byť s ňou a toto je ten najlepší spôsob. Aspoň to skús.“
„ Si skvelá. Ďakujem. Mám ťa rád.“ Povedal som a objal som ju. Pri objatí som však cítil známi pocit starej lásky. Teda pre mňa starej nie.
„ Amnis, chcem sa ťa ešte niečo spýtať.“ Nevedel som ale, či chcem počuť odpoveď.
„ Počúvam.“
„ Vieš, keď si vravela o tom braní života...“ šlo to zo mňa ako z chlpatej deky. Naozaj som sa bál odpovede.
„ Áno?“
„ Chcem sa ťa spýtať, či som ti tým zobral tvoj život.“ Po vyslovení otázky sa Amnis trochu začudovala, ale vyzerala byť pokojná.
„ Nie, daroval si mi tým nový. Ja som ti bola dokonca po niekoľkých mesiacoch veľmi vďačná. Ak však narážaš na Meretrix, každý človek je iný a ťažké situácie zvláda inak.“
„ Na ňu som teraz nemyslel. Chcel som vedieť, ako si to naozaj prijala, pretože doteraz som to nevedel. Veľmi som ťa ľúbil, preto som chcel vedieť ako veľmi som ti tým ublížil. Vlastne ťa stále ľúbim a vždy budem.“ Po poslednej vete zostalo v izbe dlhšiu chvíľu ticho.
„ Prepáč.“ Povedala Amnis a slza sa jej skotúľala po líci.
„ Za čo? Nemáš sa mi za čo ospravedlňovať. Nikdy si mi nič neurobila.“
„ Keby som to zvládla ešte lepšie, možno by som o cit k tebe neprišla.“ Povedala a jemne ma pobozkala na pery. Bol presne ako ten úplne prvý.
Potom sa otočila na odchod.
„ Čo to znamená?“ bol som dosť zmätený.
„ Že sme naďalej priatelia. Ako doteraz.“
„ A ten bozk?“ dožadoval som sa vysvetlenia.
„ Ako ospravedlnenie.“ Povedala a odišla.
Ja som tam stál a snažil sa všetko pochopiť. S Amnis sa nič nezmenilo, aj keď som si to na chvíľu myslel. Potom som si ľahol naspäť na posteľ a rozmýšľal nad Meretrix.
„ Zajtra za ňou zájdem.“ Povedal som si sám pre seba a v mysli hľadal slová, ktoré jej poviem. Musím jej predsa vysvetliť, prečo som sa skoro týždeň neozval.