Re: Best
Napísal: Uto 23 Mar 2010, 22:23
5. Diel
„Čo sa to len včera stalo?“ Povedala Sandy a vložila si tvár do dlaní.
„Strašne rád by som to vrátil späť.. Súvisí.. Súvisí tvoj odchod s tým čo sa stalo?“
„Áno. Musím odísť. Nepoužili sme ochranu – neberiem žiadne tabletky, a navyše mám plodné dni, takže je pravdepodobné že..“
Ďalej som to už počúvať nemohla. Nadvihol sa mi žalúdok a vtisli sa mi slzy do očí. Takže o to tu ide? Oni sa spolu vyspali? Ako to mohli urobiť? Keby vtedy neležím asi aj odpadnem. Znova som začala vnímať ich slová.
„Keď prídem z dovolenky už to budem vedieť.“
„Pôjdeš na potrat?“ Opýtal sa otec hrubým hlasom.
„Prosím? Nikdy by som nikoho nezabila! A navyše ešte nič nie je isté.“ Hlas jej na okamih preskočil. „Ale keby to bolo tak ako hovoríš... Nechala by som si to.“
Toto mi stačilo už som to nemohla ďalej počúvať. Chcela som z toho auta okamžite vypadnúť ale nemohla som. Vzduch v aute začal byť vydýchaný, aj napriek tomu že bolo otvorené okno. Prišlo mi zle a neviem čo sa potom stalo, ale keď som sa zobudila, auto bolo prázdne. Tušila som že nemám veľa času, a tak som škatule odsunula, a trielila som preč ako sa len dalo. Popravde som ani nevedela kde som, bola som na druhej strane ostrova.
Chvíľu som sa prechádzala, no pomaly sa začalo ochladzovať. Keďže som bola iba v krátkej sukni, radšej som sa pobrala do hotela. Minula som si všetky svoje drobné, aby som sa mohla dopraviť domov. Nenápadne som prišla do izby a všetko som zo seba zhodila. Tú odpornú parochňu, okuliare.. Mala som všetkého po krk. Prečo som radšej nezostala doma? Niekedy je lepšie proste nevedieť... Znova som zaspala. Keď som sa zobudila, Charlie bol už na izbe a tak som odišla na pláž. Bola tma a už tam nikto nebol. Chvíľu som sa hrabala v piesku, ale potom som len tak zostala sedieť. Pozorovať vlny. Premýšľala som o Sandy, o otcovi, o mne, o Hane.. Do izby som sa vrátila až okolo jedenástej.
Ráno ma zobudila Sandy.
„Tessie? Spíš? Odchádzam tak som sa chcela rozlúčiť.“
„Už nespím.“ Odvrkla som a prudko som sa postavila. „Prepáč. Nemyslela som to tak.“
„Ja som ti chcela len povedať ahoj.“ Povedala a odvrátila sa odo mňa. Mala už podstatne lepšiu náladu ale stále mi prišla akási strnulá.
„Počkaj! Máš ešte chvíľu čas? Niečo by som s tebou chcela prebrať.“
Sandy sa pozrela na hodinky a povedala: „Dobre.. Mám. Ehm... Čo si chcela?“
„V prvom rade toto: Dospela som a už nepotrebujem opatrovateľku. Nechcem aby si odišla, nikto z nás to nechce.. Ale.. Nemáš už u nás čo robiť.“
„S tvojim otcom sme sa už o tom rozprávali v deň tvojich narodenín.“ Keď to povedala, znova som si detailne spomenula čo sa stalo.. Cítila som sa otrasne. Sandy pokračovala: „Už mi nebude platiť, vlastne ťa už nebudem opatrovať. Budem sem chodiť ako tvoja kamarátka. Nie tak často ako doteraz, ale aj tak tu budem skoro stále nasáčkovaná.“ Povzbudzujúco sa na mňa usmiala.
Ja som pokračovala. „No a druhá vec je... Čo s tými opustenými dušami? Necháme to tak?“
„Vlastne nie. Pamätáš si ako som ti hovorila že tam treba nahrať odkaz? Tak Charlie ho nahral. Dnes ráno.“
„Prečo ste to spravili bezo mňa? Veď ja som to vymyslela! A ako ste to spravili? Veď Charlie má v podstate detský hlas. Lepšie povedané – mutuje. A je to dosť otrasné . “
„Ani ja som mu najskôr neverila – ale potom predviedol niečo zo svojho hereckého talentu. Skúšal hlasom napodobniť tvojho otca. No a bolo to vážne presvedčivé.“ Uškŕňala sa.
„No dobre teda.. Ale dúfam že povedal ten inzerát čo som vymyslela ja!“
„To ti žiaľ zaručiť neviem...“
„Prosím??“
„Keď ten odkaz nahrával, musela som ho nechať v miestnosti samého. Hanbil sa.“ Zjavne si na to spomenula a začala sa rehotať. „Či to dodržal – to neviem.“
„Ešte raz?.. Ty si ho nechala samého?“ Očervenela som od zlosti. Charlie je niekedy strašne nemožný. Nechcem ani vedieť čo porobil.
„Musím ísť. Bude to dobré, uvidíš.“
A uvidela.
Pokračovanie nabudúce.
Budem rada ak dáte komenty aby som vedela že niekto číta
„Čo sa to len včera stalo?“ Povedala Sandy a vložila si tvár do dlaní.
„Strašne rád by som to vrátil späť.. Súvisí.. Súvisí tvoj odchod s tým čo sa stalo?“
„Áno. Musím odísť. Nepoužili sme ochranu – neberiem žiadne tabletky, a navyše mám plodné dni, takže je pravdepodobné že..“
Ďalej som to už počúvať nemohla. Nadvihol sa mi žalúdok a vtisli sa mi slzy do očí. Takže o to tu ide? Oni sa spolu vyspali? Ako to mohli urobiť? Keby vtedy neležím asi aj odpadnem. Znova som začala vnímať ich slová.
„Keď prídem z dovolenky už to budem vedieť.“
„Pôjdeš na potrat?“ Opýtal sa otec hrubým hlasom.
„Prosím? Nikdy by som nikoho nezabila! A navyše ešte nič nie je isté.“ Hlas jej na okamih preskočil. „Ale keby to bolo tak ako hovoríš... Nechala by som si to.“
Toto mi stačilo už som to nemohla ďalej počúvať. Chcela som z toho auta okamžite vypadnúť ale nemohla som. Vzduch v aute začal byť vydýchaný, aj napriek tomu že bolo otvorené okno. Prišlo mi zle a neviem čo sa potom stalo, ale keď som sa zobudila, auto bolo prázdne. Tušila som že nemám veľa času, a tak som škatule odsunula, a trielila som preč ako sa len dalo. Popravde som ani nevedela kde som, bola som na druhej strane ostrova.
Chvíľu som sa prechádzala, no pomaly sa začalo ochladzovať. Keďže som bola iba v krátkej sukni, radšej som sa pobrala do hotela. Minula som si všetky svoje drobné, aby som sa mohla dopraviť domov. Nenápadne som prišla do izby a všetko som zo seba zhodila. Tú odpornú parochňu, okuliare.. Mala som všetkého po krk. Prečo som radšej nezostala doma? Niekedy je lepšie proste nevedieť... Znova som zaspala. Keď som sa zobudila, Charlie bol už na izbe a tak som odišla na pláž. Bola tma a už tam nikto nebol. Chvíľu som sa hrabala v piesku, ale potom som len tak zostala sedieť. Pozorovať vlny. Premýšľala som o Sandy, o otcovi, o mne, o Hane.. Do izby som sa vrátila až okolo jedenástej.
Ráno ma zobudila Sandy.
„Tessie? Spíš? Odchádzam tak som sa chcela rozlúčiť.“
„Už nespím.“ Odvrkla som a prudko som sa postavila. „Prepáč. Nemyslela som to tak.“
„Ja som ti chcela len povedať ahoj.“ Povedala a odvrátila sa odo mňa. Mala už podstatne lepšiu náladu ale stále mi prišla akási strnulá.
„Počkaj! Máš ešte chvíľu čas? Niečo by som s tebou chcela prebrať.“
Sandy sa pozrela na hodinky a povedala: „Dobre.. Mám. Ehm... Čo si chcela?“
„V prvom rade toto: Dospela som a už nepotrebujem opatrovateľku. Nechcem aby si odišla, nikto z nás to nechce.. Ale.. Nemáš už u nás čo robiť.“
„S tvojim otcom sme sa už o tom rozprávali v deň tvojich narodenín.“ Keď to povedala, znova som si detailne spomenula čo sa stalo.. Cítila som sa otrasne. Sandy pokračovala: „Už mi nebude platiť, vlastne ťa už nebudem opatrovať. Budem sem chodiť ako tvoja kamarátka. Nie tak často ako doteraz, ale aj tak tu budem skoro stále nasáčkovaná.“ Povzbudzujúco sa na mňa usmiala.
Ja som pokračovala. „No a druhá vec je... Čo s tými opustenými dušami? Necháme to tak?“
„Vlastne nie. Pamätáš si ako som ti hovorila že tam treba nahrať odkaz? Tak Charlie ho nahral. Dnes ráno.“
„Prečo ste to spravili bezo mňa? Veď ja som to vymyslela! A ako ste to spravili? Veď Charlie má v podstate detský hlas. Lepšie povedané – mutuje. A je to dosť otrasné . “
„Ani ja som mu najskôr neverila – ale potom predviedol niečo zo svojho hereckého talentu. Skúšal hlasom napodobniť tvojho otca. No a bolo to vážne presvedčivé.“ Uškŕňala sa.
„No dobre teda.. Ale dúfam že povedal ten inzerát čo som vymyslela ja!“
„To ti žiaľ zaručiť neviem...“
„Prosím??“
„Keď ten odkaz nahrával, musela som ho nechať v miestnosti samého. Hanbil sa.“ Zjavne si na to spomenula a začala sa rehotať. „Či to dodržal – to neviem.“
„Ešte raz?.. Ty si ho nechala samého?“ Očervenela som od zlosti. Charlie je niekedy strašne nemožný. Nechcem ani vedieť čo porobil.
„Musím ísť. Bude to dobré, uvidíš.“
A uvidela.
Pokračovanie nabudúce.
Budem rada ak dáte komenty aby som vedela že niekto číta