Just the story - Koniec

[Gatmička]

No toto človek by nepovedal že máš toľko času dielik som čítala dávnejšie takže len že poviem že fajn škoda Natashi

[Mousze]

je to super...... škoda no že Natasha je..... ale taký je život..... dúfam že príde niečo príjemné

[Emerald]

ďakujem vám

G len tak pre vysvetlenie uploadnuť 20 fotiek bolo šup šup, len neviem čo budem robiť keď prídem k poslednému čo mám zatiaľ nafotený

[Gatmička]

E len tak pre vysvetlenie robila som si srandu

[klei6]

Je to dobré ale trochu smutné chúda Natasha....bude mi v tomto príbehu chýbať

[katty]

Natasha zomrela? Nie, prosim nie!
To bola uplne suprova babicka, a ece celkom mlada

[Emerald]

Prinášam vám ďalší zo starých dielov, aj keď tento som trochu vynovila a polovicu fotiek som nafotila úplne nanovo (návštevu u tety Amandy). Dúfam, že sa vám nové fotky ako aj starý diel tým ktorý ho ešte nečítali budú páčiť.

Inak rodinku z tohto príbehu môžete už poznať aj zo súťaže Foť moment, aspoň vidíte, že v mojom mestečku všetko do seba zapadá, každý má svoje miesto vo veľkej spoločnosti a svoj vlastný život, ktorý sa v určitých okamihoch spája so životmi ďalších ľudí z môjho mesta. V mojom príbehu nenájdete žiadne postavy umelo vykonštruované iba pre príbeh, ani žiadne multifunkčné budovy, v ktorých je naraz nemocnica, škola, potraviny aj kaderníctvo. Možno sú všetky postavy neni dokonale krásne, no sú to simíci, ktorý žijú v mojom meste od narodenia, majú tam rodiny, predkov dôstojne pochovaných na cintoríne, obchody do ktorých chodia na nákupy a stretávajú tam susedov... A práve toto je to čo ma na celej tejto hre tak baví. Mám tam vytvorený svet v ktorom žijú síce len virtuálne no postavy, ktoré majú svoj život a ja ho prežívam s nimi.

...................................................

10. diel

Od Natashinej smrti uplynulo už mnoho týždňov, no každý to mal v živej pamäti akoby sa to stalo včera.

Dominika celé noci prenasledoval Renatin výkrik: „Zavolajte sanitku!“, ktorý sa strácal v prenikavom zvuku sirény.

Ani Juliet nie je vo svojej koži. Takmer úplne zanedbáva starostlivosť o pekáreň. Niekedy celé noci sedí v obývačke a premýšľa nad tým čo sa stalo.

Už ani rodinné večere nie sú také, ako kým žila Natasha. Zanietené rozhovory a dobrú náladu vystriedalo ticho a smútok na tvárach.


Dominik často premýšľal nad tým, čo videl v ten večer na cintoríne. TO BOL VLASTNE REMINGTON RYAN? MÁM AJ NEJAKÝCH SÚRODENCOV? Takéto otázky sa mu preháňali hlavou každý deň, odpoveď na ne však nepoznal.

Jedného letného dňa sa Dominik ako vždy prechádzal po dome a utápal sa v myšlienkach na ten večer, keď ho zrazu niečo napadlo.

Rýchlo bežal za Renatou, ktorá sa opaľovala na horúcom letnom slnku.
„Uhni tieniš mi.“
„Ale ja ti musím niečo dôležité povedať.“ Naliehal Dominik.
„Týka sa to Natashe a Remingtona.“
Tieto slová Renatu zaujali a tak zbystrila pozornosť.

„No tak Dominik. Rýchlo hovor.“
„Vieš napadla ma taká vec. Neviem či poznáš Natashinu nevlastnú sestru Amandu.“
„Hmm Amanda, niečo mi to hovorí, ako sa volá priezviskom?“
„Parkerová, ale to je nepodstatné. Ja sa s ňou poznám. Na chvíľu sa objavila aj na kare.“
„A ty si myslíš, že by mohla vedieť niečo o tvojom biologickom otcovi?“ Neveriacky krútila hlavou Renata.
„Áno, myslím že áno. Veď s Natashou žili v jedenj domácnosti veľmi dlho. Za ten čas sa z nich stali výborné priateľky. A ak sa moja mama so svojimi tajomstvami niekomu zdôverila tak jedine jej.“
„No dobre, ale vieš kde býva, alebo máš na ňu aspoň telefónny kontakt?“
„Samozrejme, že áno. Natasha ju často navštevovala a ja som ju niekedy vozil.“
„Takže ju pôjdeš navštívit?“
„Áno. Chcem vedieť ako to všetko bolo.“
Dominik ešte dlho rozmýšľal nad tým, či je pátranie po Remingtonovi správne, či by to radšej nemal nechať tak.


„Oci.“
„Áno srdiečko.“
Dominik bol zase raz ponorený do myšlienok. Amandu si takmer nevšimol.
„Oci čo ti je?“
Amanda hneď zbadala, že Dominik je nejaký smutný.
„Ale nič. To prejde.“

„Oci ty sa stále trápiš kvôli babičkinej smrti?“
„Áno ale neboj sa. Všetko bude čo nevidieť v poriadku.“

Dominika začínal život v nevedomosti privádzať do šialenstva. V hlave mu vírili stále tie isté otázky, no odpoveď na ne nepoznal.

Jedného dňa sa konečne rozhodol.

Musím predsa poznať celú pravdu!
Túto vetu si stále opakoval, hnala ho dopredu viac ako čokoľvek predtým.

Návštevu u tety Amandy nemohol už odkladať dlhšie.


Dúfam, že sú doma, ani som nezavolal, že prídem.
Vyčítal si Dominik. Bol nervózny ako ešte nikdy v živote.
„Ahoj Dominik. Aké milé prekvapenie.“
Z dverí vyšla staršia pani so širokým úsmevom na tvári.
„Čo ťa k nám privádza môj drahý? No poď dnu, nestoj tam len tak.“

„Ach Dominik, tak dávno som ťa nevidela. Poď sadneme si. A ty rozprávaj.“
„Vieš teta, ja som sa ťa prišiel na niečo spýtať.“
Začal Dominik veľmi opatrne.
„Vieš keď sme boli na cintoríne, videl som tam niečo. Videl som hrob môjho biologického otca.“

Amanda pozerala na Dominika so strachom a prosebným pohľadom, aby nepokračoval.
Dominik to však zo seba musel dostať von.
„Vedľa jeho hrobu však bol ešte jeden, ktorý patril akejsi žene, akejsi Christine Ryan. Kto bol vlastne môj otec? Prosím teta, ja to musím vedieť.“

„Ale prečo? Prečo ťa to zaujíma. Všetci sú už mŕtvi. Prečo to nenecháš tak?“
„Čo ak mám súrodencov, ktorých ste mi zatajili? Čo ak tých ľudí stretávam každý deň?“
„Dominik prosím ukľudni sa.“ Tíšila ho Amanda.
„Ale ja chcem poznať celú pravdu.“ Zakričal Dominik a vybehol do záhrady.


„Ahoj Dominik. Kedy si prišiel, vôbec som nepočul.“
V záhrade bol Amandin manžel Marlon.
„Dominik prosím nehnevaj sa na mňa, ale ja o tom nechcem hovoriť.“
Amanda vyšla za ním na záhradu. Nevedela, že tam je aj Marlon.

„O čom nechceš hovoriť drahá?“
Spýtal sa Marlon a na chvíľu sa prestal venovať kvetom.
„Dominik ma zaskočil jednou otázkou ohľadom Natashe.“
Marlon bol dosť prekvapený.
„A čo ťa zaujíma?“ Spýtal sa.
„Chcem vedieť všetko o mojom biologickom otcovi.“
„Čakal som, že sa na to raz spýtaš.“ Začal Marlon rozvážne.

„Ale dúfal som, že ti to vysvetlí Natasha. Keďže už nie je medzi nami, musí tak spraviť niekto iný.“
Amanda nemohla veriť vlastným ušiam. ON MU TO CHCE NAOZAJ POVEDAŤ? Pomyslela si, no Marlon na ňu vrhol vyčítavý pohľad skôr, ako stihla niečo povedať.

Marlon vzal Dominika k rybníku. Vytiahol z garáže udice a začal s Dominikovou prvou lekciou rybárčenia. Malo to svoj predpokladaný účinok. Dominik sa ukľudnil, prestal sa hnevať na Amandu a myšlienky sa mu zdali jasnejšie.


„Tak Dominik, chcel si hovoriť o niečom dôležitom ak si dobre pamätám.“
„Áno, chcem vedieť čo najviac o mojom biologickom otcovi.“
„V poriadku. Tak ja ti poviem všetko, čo viem. Ako iste vieš tvoja mama sa nikdy nevydala. Nepovažovala to za potrebné. Ty si sa narodil ako ovocie jej niekoľkomesačného vzťahu s Remingtonom Ryanom, ktorý vtedy pracoval v upratovacej službe. Zoznámili sa tak, že Remington upratoval v dome, kde vtedy Natasha s rodičmi bývali. Potom sa ale Remington zaľúbil do Christiny, ktorý si neskôr zobral za manželku.“

„Spolu mali dve dcéry. Myslím, že obe žijú to v Dreamlande. Staršia sa volá Andrea a mladšia Ashley. Remington ani Christina už bohužiaľ nežijú. Obe ich dcéry už majú vlastné rodiny.“

Dominika Marlonovo rozprávanie veľmi zaujalo. Bolo už však neskoro a dokonca sa dozvedel viac ako si myslel, že sa mu podarí zistiť. Nezostalo mu teda nič iné ako poďakovanie sa a rozlúčka.

„Ďakujem Marlon, veľmi mi pomohlo všetko čo si mi vyrozprával.“ Povedal uznanlivo Dominik a potľapkal Marlona po pleci na znak vďaky.

Nabudúce – pátranie pokračuje

[katty]

Inak rodinku z tohto príbehu môžete už poznať aj zo súťaže Foť moment, aspoň vidíte, že v mojom mestečku všetko do seba zapadá, každý má svoje miesto vo veľkej spoločnosti a svoj vlastný život, ktorý sa v určitých okamihoch spája so životmi ďalších ľudí z môjho mesta. V mojom príbehu nenájdete žiadne postavy umelo vykonštruované iba pre príbeh, ani žiadne multifunkčné budovy, v ktorých je naraz nemocnica, škola, potraviny aj kaderníctvo. Možno sú všetky postavy neni dokonale krásne, no sú to simíci, ktorý žijú v mojom meste od narodenia, majú tam rodiny, predkov dôstojne pochovaných na cintoríne, obchody do ktorých chodia na nákupy a stretávajú tam susedov... A práve toto je to čo ma na celej tejto hre tak baví. Mám tam vytvorený svet v ktorom žijú síce len virtuálne no postavy, ktoré majú svoj život a ja ho prežívam s nimi.

Toto bolo nadherne
Obdivujem takychto ludi...ktory maju svoj vlstny svet a rozvadzaju ho tak nadherne
Co sa tyka dielu, bol ako vzdy krasny
Marlon mi je velmi sympaticky

[Emerald]

dakujem katty teraz keď budem mať viac času tak sa pokúsim popracovať aj na nových dieloch tak sa máte na čo tešiť

[Maggi]

diel bol veľmi dobrý, a nad fotkami som sa nestačila diviť, veľmi pekné
z deja vychádza nejaká zápletka a som zvedavá ako to dopadne

[Majo358]

tarz som si prečítal posledný diel a žasnem nádherne píšeš, krásne fotky, no nádhera

[Emerald]

Tak a je tu ďalší diel môjho príbehu, želám príjemné čítanie tým čo ho už čítali na starom fóre i novým čitateľom

............................................

11. diel


Odkedy sa Dominik dozvedel o svojich sestrách začal po nich intenzívne pátrať. Použil pár svojich známostí na úradoch, aby sa mu podarilo zistiť ich adresy.


Po týždni netrpezlivého čakania konečne prišla vytúžená obálka s adresami Dominikových sestier.


„Už prišla pošta? Nejako skoro.“
„Áno a neuveríš čo prišlo.“
„Žeby ďalšie účty?“ prehodila Renata sarkasticky.
„Nie. Je to niečo oveľa lepšie.“
„No tak mi to už povedz.“
„Konečne mi prišli tie adresy.“
Dominik nervózne otvoril obálku. Boli v nej dva listy, na jednom boli adresy a na druhom pár viet od Dominikovho známeho. Renata bola tiež veľmi nedočkavá a tak sa snažila Dominikovi ponad plece nakuknúť do papierov.


Na hárku papiera boli napísané dve mená s adresami:

Ashley De La Vega
Hlavná 225
Dreamland

Andrea Oristano
Barth avenue 250
Dreamland


Po chvíli ticha Renata opatrne položila Dominikovi otázku:
„A čo teraz?“
Dominik chvíľu rozmýšľal a nakoniec vyhlásil.
„Pôjdem ich navštíviť!“ Dominik roztrasene nastrkal papiere do obálky a odišiel na poschodie.


Renata sa trochu postarala o kuchyňu.

Nakŕmila Cleo.

Napísala zoznam na nákup potravín.

Keď Dominik ani po hodine nezišiel dolu zašla sa za ním pozrieť.

„Čo robíš?“
Spýtala sa pokojne, keď ho našla sedieť na poschodí na sedačke a čosi čítať.
„Učím sa scenár. Znovu som dostal menšiu úlohu v celovečernom filme, a tak nechcem sklamať.“
„Tak to je úžasné drahý.“
„A hlavne za to dostanem dobre zaplatené. Ako vieš v poslednom čase som veľa ponúk nemal.“
„Viem. Na šťastie máme ešte peňazí dosť. A ak bude treba tak si nejakú prácu nájdem i ja. Veď Amanda je už dosť veľká.“

„Dobre vieš, že nechcem aby si teraz pracovala. Amanda potrebuje aby sa jej niekto venoval 24 hodín denne.“
„Ja viem. Tak ťa teda nebudem už rušiť.“


Renata sa síce tvárila skleslo kvôli tomu, že Dominik nechce aby pracovala, ale na druhej strane mala radosť, že konečne dostal poriadnu robotu, ktorá ho bude tešiť.
Keď vošla do Amandinej izby chvíľu iba ostala stáť pri dverách.

Amanda sa hrala, vyzerala ako malý anjelik. Po chvíli si ju však Amanda všimla.
„Mami, poď sa so mnou na chvíľu hrať.“

„Samozrejme dievčatko moje.“
Renata aspoň zabudla na všetko čo jej vírilo v hlave. Tieto chvíle patrili iba jej a Amande.

Po obede sa Renata rozhodla, že s Juliet na chvíľu otvoria pekáreň.

Keď jej to oznámila Juliet bola prekvapená, ale i šťastná že znovu bude môcť piecť tie úžasné koláče, ktorých vôňu je cítiť až za roh.

Juliet sa hneď pustila do miešania ciest a krémov. Renata vyleštila vitríny a išla pomôcť Juliet do kuchyne.


O tri hodiny už boli vitríny plné.

Renata sa postavila za pokladňu. Juliet odišla von zavesiť tabuľku otvorené a rozsvietiť svetlo pred vchodom.


Na prvých zákazníkov nemuseli dlho čakať. Do vnútra vošiel každý okoloidúci.

Juliet už bola zasa vo svojom živle. Vítala každého nového zákazníka, ponúkala čerstvo napečené koláče. Renata ju takú šťastnú už dávno nevidela.



Jediný komu nebolo až tak veselo bola Renata.

S pokladňou sa pasovala odkedy otvorili.

Zásuvka s peniazmi jej už uštedrila niekoľko tvrdých rán do brucha.

„Pomôžem ti?“ Spýtala sa Juliet, ktorá sa už nemohla pozerať na to, ako dáva kasa Renate zabrať.
„Nie ďakujem. Si milá, ale ja to zvládnem.“ Zaklamala Renata.
Za pokladňou vždy robila Natasha a Renata teraz ľutovala, že sa to od nej nenaučila.

Po celý čas bolo v pekárni plno, starí verní zákazníci sa tešili, že bolo znovu po veľmi dlhom čase otvorené.
Keď Renata zamykala dvere bolo takmer jedenásť hodín.
Dominik i Amanda už spali. Renata bola taká unavená, že zaspala okamžite ako si ľahla do postele.


Nabudúce – Návšteva

[kitty767]

SUPER DIELIK velmi ma zaujimaju tie dominikove sestry

[Maggi]

aj ja som nane zvedavá
diel mi príde fajn, len mi trošku vadilo keď sa rozprávali o tej úlohe vo filme a akokeby bez nadšenia ale ina fotky aj text je skvelý vidno ako robíš pokroky

[Emerald]

ďakujem vám obom, no maggi pokroky som robila, tieto diely som mala ešte na starom fóre a teraz to sem postupne pridávam aby mi príbeh nestál kým pracujem na nových dieloch

.........................................................

12. diel

Leto bolo v plnom prúde. Každý trávil tieto horúce dni na kúpalisku alebo niekde na dovolenke. Iba Dominik celé dni trávil rozmýšľaním o svojich dvoch sestrách.


Jedného dňa sa už definitívne rozhodol, že navštívi jednu zo svojich sestier. Bolo to dva týždne po tom, ako od priateľa dostal list s ich adresami.


Na jednej z adries zazvonil pri dverách a čakal kto mu otvorí.

Neprešlo ani pár sekúnd a už vo vchode stálo dievčatko s krátkymi hnedými vlasmi.

„Dobrý deň.“ Dievčatko slušne pozdravilo.
„Ahoj. Býva tu Ashley Ryan?“ Spýtal sa Dominik a opätoval úsmev.
„Áno.“
„A je doma?“
„Áno. Hneď ju zavolám.“

Dominik zostal stáť pri dverách, miešali sa v ňom pocity nadšenia, očakávania i obavy. Nevedel si ani predstaviť ako môže Ashley vyzerať.


“Dobrý deň. Ako vám môžem pomôcť? Hľadáte niekoho?”
Dominik bol z toho čo videl naozaj prekvapený. Stála pred ním krásna mladá žena, dokonale zladená a upravená. Takmer onemel od úžasu.
„Ja, ja... Ja som Dominik Randers.“ Koktal Dominik pomaly.

“Ja som Ashley Ryan.” Predstavila sa Ashley zdvorilo. Tohto muža nikdy v živote nevidela, no mala pocit akoby on o nej vedel veľmi veľa.
“Môžem sa spýtať, čo vás priviedlo až k našim dverám? Myslím totižto, že sa nepoznáme.” Pokračovala Ashley.
“Ano samozrejme. Veľmi rád vám vysvetlím, prečo som dnes tu, ale nerád by som takto vonku.”
Ashley bola zaskočená, nevedela či môže tomuto mužovi veriť alebo nie.
“Miláčik kto to je?” Ozval sa mužský hlas.

„Nejaký pán, ale nepoznám ho.“ Odpovedala Ashley a uhla sa Davidovi z dverí.

„Dobrý deň. Volám sa Dominik Randers. Prišiel som za pani Ashley Ryan, pretože by som sa s ňou rád porozprával o istých veciach týkajúcich sa jej rodiny.“ Vysypal zo seba Dominik suverénne a čakal čo bude nasledovať.

„Ja som David Ryan. Manžel Ashley. Zaujímalo by ma však o čom konkrétne s ňou chcete hovoriť. Viete teraz sa už nedá veriť nikomu a hlavne nie ľuďom, ktorý iba tak zazvonia pri cudzích dverách.“ Namietol David trochu nepríjemným tónom a čakal ako bude Dominik reagovať.
„Myslím, že by ste si ma mali vypočuť. Ide totižto o Remingtona Ryana. Zosnulého otca vašej manželky. No nie iba jej otca, ale i môjho.“
Toto bol posledný ťah, ktorý mal Dominik k dispozícií a našťastie zabral.
Obaja na neho hľadeli, akoby práve povedal niečo, čo je zakázané.

„P-p-poďte p-prosím ďalej.“ Súkala zo seba Ashley.

„Nestojte tam len tak, prejdite prosím do obývačky.“ Pobádala ho Ashley.


Keď sa usadili Dominik začal obom všetko vysvetľovať.
„Veľmi sa chcem ospravedlniť, že som vás takto neočakávane navštívil. Ako som už povedal chcel by som s vami hovoriť o Remingtonovi. Ja sám viem o ňom iba veľmi málo, vy však možno viete viac.“
Dominik sa už ukľudnil. Počiatočná nervozita z neho opadla, no strach z odmietnutia stále pretrvával.

Ashley hľadela na Dominika naozaj neveriacky.
„Ale ako si môžete byť taký istý, že Remington bol váš otec?“
Spýtala sa nakoniec krútiac hlavou.
„Máte o tom snáď nejaký doklad?“

„Písomný dôkaz o tom nemám. V mojom rodnom liste meno otca uvedené nie je, ale moja teta, nevlastná sestra mojej mamy vám to môže potvrdiť.“

„Ale to sú iba slová!“ Stále namietala Ashley.

„Počkaj miláčik, nerob príliš unáhlené závery.“
„Aké unáhlené? Toto predsa nemôže byť pravda.“
„A čo ak áno.“ Vyhlásil David.
„Pamätáš si ako sme raz začuli ten telefonát tvojej mamy, v ktorom povedala, že aby Remingtona získala musela bojovať. A vraj to nebol iba tak hocikto.“
„Dobre, ale to mohla hovoriť o hocikom. Nemusela to byť práve jeho matka.“
„Natasha. Volala sa Natasha.“ ozval sa Dominik, ktorý si od prekvapenia takmer zabudol zatvoriť ústa.

„A pamätáš si ako Andrea po pohrebe spomenula tú hádku medzi vašimi rodičmi, ktorá nasledovala po tom ako Christine pri upratovaní omylom z jednej knihy vypadla fotka akejsi ženy. Andrea bola vtedy staršia ako ty, pamätá si toho viac. Vraj Remington v tej hádke hovoril o žene, na ktorú nikdy nezabudne a o práve mať jej fotku. Andrea povedala, že sa to skončilo dohodou o tom, že Remington fotku odloží na také miesto, kde ju už nikdy ani jedna z vás nenájde.“
„To je síce všetko pravda,“ pokračovala Ashley „ale ako chceš dokázať, že na fotke, ktorú môj otec po celé roky skrýval je práve jeho m..., je práve Natasha?“

„Veľmi jednoducho.“ Vyhlásil David a zamieril k telefónu.
„Zavolám Andrei, ona vie kde sú odložené veci po vašich rodičoch.“ Povedal krátko a už aj vytáčal telefónne číslo.


Po chvíli zvonenia sa na druhom konci ozval ženský hlas.
„Prosím.“
„Ahoj Andra, pri telefóne David. Ako sa máš?“
„Ahoj. Mám sa fajn a ty?“
„Ujde to.“

„Počuj chcel by som sa ťa opýtať, kde sú veci po vašich rodičoch.“
„Aké veci? A na čo ti to bude.“
„Knihy, albumy a tak.“
„Ale na čo ti to bude?“ vypytovala sa Andrea.
„To ti vysvetlím neskôr. Len chcem vedieť kde to je.“
„No mám to u seba doma. A už mi konečne povieš, prečo ťa to zaujíma?“
„Andrea zavolám ti ešte neskôr, a potom ti všetko poviem. Teraz musím končiť, prepáč.“
„Ale...“

Andrea mu na to už nestihla nič povedať. David položil slúchadlo a vrátil sa k Ashley.


„Ani to nebolo také ťažké, však miláčik.“ Povedal David Ashley a obrátil sa na Dominika.

„Tak pán Randers, momentálne pre vás viac urobiť nemôžeme. Ak nám ale necháte telefónne číslo, my sa vám ozveme ak niečo zistíme. Ako vidíte vypátrať pravdu možno nebude nemožné.“ Povedal diplomaticky David a odprevadil Dominika ku dverám.

„Ďakujem, že ste ma vypočuli. Dovidenia.“ S poďakovaním sa rozlúčil Dominik a pobral sa domov.
„Do skorého videnia.“ Odzdravil David a zatvoril dvere.

„David myslíš že hovoril pravdu?“ vypytovala sa Ashley.
„Zatiaľ nemám dôvod pochybovať.“ Odpovedal David a chytil Ashley za ruku.



Nabudúce – letné prázdniny