Dvere z čierneho prachu-KONIEC

[Amyna]

Jej super príbeh aj keď som si nečo domyšlala lebo som predošle časti nečítala ale to newa aspon nie mne

[Mirabi]

vau, par dni som tu neni a uz ma zavalis dvomi dielmi, a navyse takymi napinavymi, druhy diel je uplne super, ta mrtvola v chladnicke ma dostala s tou romantikou ti to celkom ide jaj, a tie cary mary to sa mi velmi pacilo som zvedava co bude dalej, dufam ze zase daco s tymi mrtvolkami

[oskar123511]

Jeeeeej diki Mirabi aspon ty to citas ...a rychlo s tovojim

[Mirabi]

no jasne prave sa morim s uploadovanim obrazkov...

[savi3]

heheh som rada ze som to precitala chlapce len tak dalej je tam badat ako tak chaos, ale to len preto ze to zacina..priste sa do toho dostanem a ta mrtvolka sediva heheh mnam

[Christina]

dost zaujimavy pribeh!! len pis dalej som zvedava co tam ta mrtvolka bude stvarat...vyzerala inak dost doverihodne

[Mafuš]

Wau,teraz som to celé prečítala a musím povedať,že je to vážne super,mám rada napínavé príbehy .Už sa teším na ďalší diel

[EllyBelly]

Kedy bude nový diel??? Od teba som tu už dosť dlho nič nečítala... A to sa priznám že sem nechodím každý deň...Chcem nový diel a rychlo

[oskar123511]

joooj ludkovia moji.. Ja mam uz 4 diely dopredu napisane...Ale nejde mi zatial sims.. Nechcem s tym prestat ...nenasla by sa nejaka dobra dusa co by mi nafotila aspon tento jeden diel ....???

[oskar123511]

4.Diel-Ľadová sféra

No vidím veľká ochota...hahaha:D...Tak dufam že sa bude páčiť aj ked za fotky nemožem:D...Neviem ale v mojej hlave to vyzerá trochu inak, ale dufam ze vam fotky nepokazia zazitok...berte ich len ako taky maly dodatok....hahahah

Cítiš? To svetlo, čo svieti, a ako sa blyští.
Cítiš? To duša sa otriasa a duch smrti sa vracia.
Počuješ? To životu mizneš!!!


„ARIANA!!!“...Cítiš?....“ARI“.....Cítiš?...“POZOR!!!“...Počuješ?.

Maine slová zanikali v básňach ľudí z iného sveta. Ariana pomaličky upadala v rukách fialovej mŕtvoly.
„Ariana...“ Revala Maia v panike, pozerajúc na Arianu. Nemohla nič robiť. Úplne zamrzla. Boli to muky pozerať sa ,ako jej mizne v blízkosti niekoľkých metrov.
Prsty okolo Arianinho krku sa vrývali hlbšie a hlbšie.
„DOSŤ!!!...Nie!!!...Slzy sa jej vylievali ako vodopády a ona sa horúčkovito trhala zo zajatia neviditeľných rúk.
Ariana stihla ešte v mukách zaškriekať:
„Dvere...dvere vedú kamkoľvek...“ A posledný krát vydýchla v rukách mŕtvoly.
***
Ešte dlho potom boli ticho. Maia tam bezducho stála. Hľadela na lúče slnka v blankytne modrom svete, kde sa ocitla. „Ja to svet duchov? Zomieram?“ Aj tú poslednú myšlienku z nej vysávala mŕtvola, ktorá stála hneď vedľa nej. V tých obláčikoch pocitov sa vznášala ešte dlho potom, po udalostiach...
„Hej! Veď ty nie si mŕtva... Našla si nesprávne miesto pre odpočinok...“ Povedal hlas, ktorý pomaly prichádzal. Maia odrazu stála na vrcholku nejakej hory. Naskytol sa jej pohľad na biely koberec, ktorý zakrýval vysoko zvrásnené pohoria. Z každého jedného vrcholku bielej majestátnosti sa vliekol rad ihličnatých stromov. Popri smrekoch a borovíc bolo počuť krištáľovo biely potok. Slabé lúče zapadajúceho slnka lemovali breh jazera ležiaceho pod horami. Vietor dul nesmierne silno a zima pohltila celé Maine telo. Bolo vidieť že sa schyľuje k búrke, no z tmavých, husto sivých mrakov nespadla ani jedna vločka, či kvapka vody.

„Ak si človek, tak zomrieš ešte skôr ,než okúsiš dúšok vody z týchto hôr. A ako si sa sem dostala?“
Maia si prichýlila ruky k telu. Nepríjemné objatie ľadového vzduch zakrátko zosilnelo.
„Viem toľko čo vy.“ Povedala spomedzi studených pier. Akoby zázrakom z nej opadol smútok zo smrti jej priateľky. Celé okolie bolo nabité zvláštnou energiou. Každá myšlienka tu bola jasnejšia a zreteľnejšia. Dokonca jaj prvé narodeniny si tu pamätala, akoby boli len včera.
„Ty nevieš ako si sa sem dostala?“ Vysoký muž, ktorý sa odrazu vynoril z húštin lesov, si prešiel rukou po brade. Jeho zlaté vlasy a brada boli anjelsky neobyčajné. No tiež vzbudzoval rešpekt a postoj veľmi múdreho človeka. (Ak to teda bol človek.)
„A vieš vôbec kde si?“
Maia nepovedala nič. Len zamyslene hľadela na muža. A na jeho biele oči.
„Si na mieste, o ktorom nikto nič nevie. Ty, ako človek, si sem nikdy nemala vkročiť, ale predsa si tu.“
Maia bola ešte viac zaskočená, no počúvala ďalej.
„Si vo sfére povznesených. Si v Polavérií!“
Maia odrazu pocítila úzkosť a úžas zároveň. Len v rozprávkach a dávnych legendách počula o bájnom mieste Polavérií. O kráľovstve všetkých povznesených bytostí. O ľadových trávnikoch, ktoré patrili najvyšším spomedzi živých.
„Ty nie si povznesená...ale...ako si sa sem dostala? Povieš mi všetko ale nie tu!

Vysoký muž sa zvrtol a vzal do ruky trochu snehu. Pevne ho stisol. Sneh sa v jeho dlaniach nerozpustil, dokonca začal rásť. Keď bol dostatočne veľký a sypkí odhodil do diaľky.
V malých častíc snehu sa postupne vynárali múry. Veľké vločky bieleho snehu sa formovali v kamenné kvádre a postupne sa ukladali jedna na druhú, až kým sa nezjavila vysoká pevnosť, či chrám so zasneženým vrcholkom.
„Poď...“ Povedal muž a mávol rukou, aby utíšil vietor, ktorý bol už nesmierne silný.
Podišli do pevnosti a muž začal hľadieť do bielych plameňov, horiacich na striebornom podnose. Veľký podnos v tvare pilieru sa rozkmital a v plameňoch sa zjavovali rôzne obrazy.
„Tu kráčajú povznesený...najvyšší s pomedzi bytostí...len bytosť povznesená dokáže existovať v kráľovstve Polavéru...“ Muž čítal z bielych plameňov.

„Nikde sa nepíše ,že ľudská bytosť sa po stráňach povznesených bytostí smie prechádzať.“
Otočil k Mai a tuho sa zamyslel potom povedal:
„Existujú dve možnosti. Buď je odpoveď skrytá v tajomstvách Polavéru, alebo patríš k povznesenému ľudu. Ale ak si človek tak v tejto zákonité, že v tejto sfére nesmieš existovať.
Maia si v mysli zopakovala posledné slová muža, a zdalo sa jej to nemožné, ba šialené.
„Ja...ja nemôžem byť povznesená bytosť...veď...veď...ale ako?“
„No, zmýšľanie povznesenej určite nemáš, ale kto vie. Tajomstvá vesmíru sa nedajú pochopiť už pekne dlho.“
Muž bol rovnako zarazený ako Maia.
„Ak chceme vedieť odpoveď, musíme vedieť otázku...“
Muž chvíľu porozmýšľal a pokračoval:
„Čo predchádzalo tvojmu príchodu?“

V tom si Maia spomenula čo sa stalo. Rozpamätala si na každý detail, aj na veci, ktoré ani nevidela. Nebola prekvapená. Bola predsa v krajine povznesenia, na mieste, ktoré sa normálnemu chápania vyhýbalo. A z nejakého neznámeho dôvodu sa sem ocitla.
„Dočkám sa odpovede?“ Spýtal sa muž.
„No, boli sme na neznámom mieste. Ja a moja sestra Ariana. A...bolo tam ešte niečo...bolo to...vyzeralo to ako mŕtvola.“
Maia sa rozrušene nadýchla.
„Cítim tvoj žiaľ. Ale nezabúdaj že si na mieste kde tento pocit zaniká.“
Maia si to plne uvedomovala. Keďže necítila až taký smútok. Mohla v pokoji vyrozprávať svoj príbeh mužovi.
„Boli sme na odpornom mieste...A bola tam akási mŕtvola. Neviem či to bola mŕtvola, ale vyzeralo to strašne. Potom...potom sme zišli dolu. Na stenách bola samá krv a pleseň. Samotné steny kričali strachom. A vtedy...vtedy začala škrtiť Arianu.

Muž nechápal jej slovám, no dokázal čítať myšlienky. Po chvíli kedy bol už v obraze. Otočil sa k príkrovom a údoliam na druhej strane pohoria a začal zvolávať:
Hávende hvej, hávende paraval, sférus nortik polaris. Polaris olyn hvej!
Tie zvláštne slová opakoval stále dookola. Zdalo sa akoby všetko ožívalo. Slovko po slovku vyslovoval zreteľne a pomaly. Až sa začala otriasať zem. Príkazom odhrňoval sneh ležiaci v údolí. Vietor dul strašne silno. Maia sa chytila jedného z nosných pilierov, ktoré držali chrám. Ak by sa pustila, určite by ju odvialo, no ten muž tam len tak stál. Stál tam ako pierko, ktorým ani nepohlo. Z jeho pier vychádzali znovu tie isté slová. Víchrica sa menila na výr tornáda. V údolí už nebola ani vločka snehu.
***
Štyri veľké tornáda, ktoré tam stále krúžili dookola, silneli až sa napokon spojili a vytvorili obrovské tornádo, ktoré sa pomaly točilo po celom údolí. Maia sa už nevládala udržať. Slová muža sa ozývali celým pohorím. Ozvena, ktorá k ním prichádzala bola stále hlasnejšia. Veta nezmyselných slov sa skracovala. Muž po chvíli vyslovoval len posledné dve slová.
„...olyn hvej!...OLYN HVEJ!“
„ DRŽ SA!“ Zreval na Maiu. ešte posledný krát zopakoval:“...OLYN HVEJ!...“
Tornádo zrýchlilo a vytrhlo tony hliny a kameňa zo zeme. Otras ktorý pritom vznikol, úplne zničil chrám a pováľal okolité stromy. V tej chvíli vietor okamžite ustál. Vznášajúca sa hlina a kamene vo vzduchu pomaličky rotovali a zahaľovali celé nebo.

„Si v poriadku?“ Spýtal sa muž. Chvíľu bolo ticho no potom.
„Áno, som v poriadku.“ Spoza zrúcaniny chrámu vyliezla Maia.
„Na čo to všetko bolo dobre?“ Zhrozene tam stála, pozerajúc sa na nebo posiate zemou.
„Na toto!“ Muž kývol hlavou a ukázal na širokú a dlhú priekopu, ktorú vytvorilo tornádo.
Bola dosť hlboká, no keď zbadala čo v nej leží skoro odpadla od úžasu.

[5ka]

Hmm teraz som to precitala vsetko naraz a paci sa mi to... uplne skevele... mam rada taketo pribehy kde je vela fantazie, magie, carovných bytosti a dalsich takychto veci... super. nemam slov

[Deniska]

kedy bude dalsi diel??dost napinavo to skoncilo

[EllyBelly]

Tak to rozhodne napinavo skoncilo Nemohol si tam dat aspon naznak ze co tam bude?

[Mirabi]

super diel, uz len chcem vediet co bude dalej

[oskar123511]

2. Vek- čierneho prachu je dôležitý tak čítajte! (A inač...toto nepatrí k príbehu...je to len také info...dosť vysvetľuje...)


Ena, po vražde svojich rodičov odišla do Her-Laymonu. V malej dedinke hľadala starých a opustených ľudí, ktorým mohla kradnúť zlato. Mohla mať všetko. Celý Lan-thal jej mohol patriť, no hriechmi, ktoré spáchali vladári (jej rodičia), si nemohla ďalej špiniť ruky.
Vtedy už pomaly dospievala, mala osemnásť rokov. Bola ambiciózna a veľmi zvedavá, ako každé dievča v jej veku. No na nej bolo čosi zvláštne. Bola veľmi uzavretá do seba. Často sa hovorí, že po nociach v spánku vrieskala od šialenstva.
Pocestný, ktorý okolo nej prešli, cítili neuveriteľný smútok. Ona sama videla všetko čierno.
Milovala len seba a neznášala ľudí, ktorý mali deti. Neznášala ich. Jej legendy vyrástli do povestiach a strašidelných rozprávok pre deti. Vraj nimi strašili deti, pretože si Ena vždycky jedno ukradla a zaviedla ho do lesa, kde už zostal na veky.
Každý človek sa jej vyhýbal a bál sa jej. Pohľad, ktorý vrhala na ľudí bol vraj neznesiteľný.
No bola aj múdra. Pri jej skutkoch a nadmernej inteligentnosti sa povrávalo, že bola „pravá ruka diabla“.
Keď si už nakradla nejaké peniaze, šla na univerzitu v Par-Elagan. Jej výsledky ďaleko prevýšili vedomosti profesorov.
Raz jej jeden profesor mytológie navrhol doučovanie. Chcel vedieť, kam až jej schopnosti siahajú.
Schválne jej dával ľahké otázky. Po určitom čase usúdil, že je tá pravá pre povznesenie nad bytosťami. Veril, že by sa stala vladárkou Polarisu- Mesta vyvolených.

„Ena...pri tvojich schopnostiach ma najviac zarazilo, že ich nijako nevyužívaš.“ Povedal profesor.
„Nesmierne sa mýlite.“ Bránila sa Ena.
„ Vieš jestvuje spôsob, akým by si sa povzniesla nad ľudí a začala myslieť len na budúcnosť tohto sveta.“
Profesor pokračoval:
„Aby som to spresnil...Počula si už o Povznesenom ľudu?“ Spýtal sa profesor, no nečakal odpoveď.
„Sú to bytosti, teda ľudia, ktorým už nestačili vedomosti obyčajných, ani zmýšľanie či taktiky boja. Svet ich už nemal čo naučiť. Dokázali pochopiť aj tie najnemožnejšie otázky samotného vesmíru. Dokázali budovať mestá v samotných oblakoch, či hlboko v zemi. Takýmto ľuďom, už nemal čo ponúknuť tento svet. A preto, pred niekoľko tisíckami rokov, nastal absolútny koniec všetkých civilizácií. Každý jeden človek, ktorý vedel všetko, čo sa dalo, sa povzniesol nad ostatných, do sféry, ktorú mohol vnímať len on.“ Profesor sa nadýchol odpil si čaju a pokračoval:
„Zbavili sa telesnej schránky a zostali z nich iba myšlienky. Vtedy bolo na svete len niekoľko ľudí, ktorých schopnosti ani zďaleka nestačili na tých, ktorý sa povzniesli. Hovorili si tiež lovci. Tí začali od začiatku. Stavali si mestá a dediny a po čase už úplne zabudli na svojich bratov a sestry, ktorý sa povzniesli.“
Enu to nadchlo no nedávala to najavo.
„ Vieš Ena od vtedy už ubehlo veľa rokov. Veľa vecí sa už zmenilo. Preto aj keby si bola ešte múdrejšia ako teraz, tak by si sa nepovzniesla ani o sto rokov. Jediný spôsob, ako sa povzniesť, je že ťa povznesie iná bytosť z najvyšších teda povznesená bytosť.
V ten okamih, kedy ti rozkáže jeden z ľudu vyvolených, aby si sa povzniesla stratíš telo, aj dušu a ostane z teba len myšlienka. Tá neskôr odíde do Polavérií sveta nadľudí.
Keď to profesor dopovedal, sňal Eni hlavu a začal:
„Hvej Polaveris antikus, i-naturhai“
(Podradný človek povstaň z tela a vydaj sa na púť do Polavérií)
„Hvej, i-naturhai“
(Staň sa povznesenou...!!!)


Dlhé roky, myšlienka Eny blúdila po svete. Nikdy sa nevydala do Polavérií. Stala sa povznesenou a najmocnejšou bytosťou na svete. Mala tak nesmiernu moc, že zabíjala pre radosť a potešenie. A jej prvou obeťou bol profesor, aby už nemohol nikoho spraviť takým mocným, ako bola ona sama.