Dvere z čierneho prachu-KONIEC

[Maggi]

no teda
dej skvelý a fotky
super vôbec som sa nenudila ani nereskakovala ako pri "niktorých iných"
napínavé fantastické

[oskar123511]

Tak konečne...Mne sa tento diel veľmi páči. (ale fotky vôbec )...Myslím že je to môj najdlhší diel. Dúfam že sa vám to bude páčiť a že si to aspoň niekto prečíta...(Dosť som sa natrápil s fotkami)

5. Diel- Ušľachtilí rod Edwardovcov

„T...To je fantastické...“
Hlboko v priekope ležal rozľahlý hrad.

„Toto je sídlo Edwardovcov. Najstaršie sídlo v Polavérií. Je to ušľachtilí rod. Bodu vedieť prečo si tu.
Kamienok po kamienku schádzali dolu, až sa dostali na koniec. Nebolo tu takmer žiadne svetlo. Ale aj tak tu bolo zreteľne všetko vidieť. Hrad tam pyšne stál. Bolo z neho cítiť strach aj dôstojnosť. Hlavnú bránu osvetľovali malé lampáše a každú chvíľu sa na nich ktosi pozrel z okna. Akoby prišli do iného sveta. V tých ľadových príkrovoch bolo všetko krásne, no tu to bolo naopak. Spomienky na Arianinu smrť tu boli jasne zreteľné. Myšlienky na tú udalosť v tom strašnom dome jej vytlačilo slzičku.



„Čo ak sa to stalo práve tu!“ Kládla si otázku. Absurdné vystriedalo nemožné.
Celá roztrasená prechádzala okolo stromov a starých sôch obrastenými machom.
Muž zastal sklonil hlavu, pozrel sa na spln mesiaca a oblízal si obe ruky.
„Bella Edwardová je pani tohto domu. Snaž sa zostať v jej blízkosti. V tomto hrade sa môžeš ľahko stratiť. A to čo by ťa čakalo za niektorými dverami by nebolo pekné.“ A nepokús sa ju naštvať.“ Zasmial sa a utieral si rany na rukách. Maia cítila, že sa bojí aj on. Ešte v poslednej chvíli sa naňho pozrel a vbehol do hustého lesa pod zemou. Žiar mesiaca zmizol za oparom mrakov a hlina a kamene spadli. Teraz sa hrad ocitol v podzemí.
Každým krokom bol hrad väčší a väčší. Maia odrazu započula povedomé slová...Cítiš?...Počuješ?...Zimomriavky jej prešli celým telom. Teória, že sa to stalo práve tu bola čoraz viac možnejšia.
„Á miláčik. To je dosť že si prišli.“ Z hlavných dverí sa valila vysoká pani s uhľovo čiernymi vlasmi. A s elegantnými šatmi krvavej panej. Mai sa ne nej čosi nezdalo. Mala oči biele ako smrť. No tá jej biela pokožka bola horšia.
„Vitaj v sídle Edwardových. Musíme toho vyriešiť mnoho, no prv si dáme čaj.“
Bella si ju pritiahla a pobozkala na líce chladnými perami. Maia bola prekvapená. Bella ju čakala. „Takže som tu náročky?“ Znovu si trápila hlavu. Cítila nedôveru voči všetkým čo sú tu.



„Nuž poďme.“ O chvíľu sa ocitli v hlavnej sále hradu. Steny boli preplnené obrazmi ľudí s podobne bielymi pokožkami a bielymi očami. Mala stále pocit že ju niekto sleduje.
„Zlatko...“ Začala Bella.
„Si tu s jedného dôležitého dôvodu. Určite vieš o prachu aj o dverách do rôznych svetov. Musíme ťa ochrániť a ty nám musíš pomôcť. Smrť je príliš ťažká na pochopenie a život ešte viac. Nikto nechce zomrieť.“ Bella hovorila v nezmyselných slovách a hrýzla si do pier. V malej čaše plnej červenej tekutiny krúžila prstom.
„Všetky svety chcú jedno-moc. No prach chce niečo, čo nikto nemôže mať. Chce niečo cennejšie než je moc. Chce mať večný život. Kto by nechcel že?“
Bella sa usmiala a prst namočený v červenej tekutine si dala do úst.
„Pôžitok zo života môže mať len ten, kto vie žiť. A život vychutnávať každým okamihom. To takzvané zlo, čo o prachu každý hovorí je vlastne len duša čo chce žiť. A to chce každý. Myslíš si žeby bosorky či lovci povolili žiť naveky? Maia...“
Zodvihla sa. Vzala do ruky čašu a podišla k Mai.
„Ak budeš bojovať proti večnému životu, premrháš ten svoj.“ Zodvihla nádobu s červenou tekutinou a podala ju k perám Mai. Tá pochopila že je to krv.



V tom do sály vošiel starý komorník Hugo.
„Hugo! Konečne! Prosím dones čaj pre nášho hosťa.“ Hugo- postarší pán, nadvihol husté obočie a usmial sa . Pobozkal ruku Mai a čosi zašeptal Belle.
„To snáď nie!“ Vykríkla a zašla za roh. Mai sa tu vôbec nepáčilo. Mala strach z Belly a ešte viac ju vystrašila tá krv v čaše.
„MAL SI HO USTRAŽIŤ!...ZOMRIEŠ AK HO NENAJDEŠ!..Krik Belly bolo počuť až do sály. Maia podišla aby to lepšie počula. Pretiahla sa pomedzi stôl až k hodinám a počúvala.
„Dnes večer to možno nájdeme. Ty sa postaraj, aby sem nikto neprišiel!
Ktosi prichádza a tak prebehla naspäť. Tichí šuchot nôh sa jej zdal povedomí. Mrazivý dych cítila až v kostiach. To čo čakala aj prišlo. Z dverí sa vynorila mŕtvola.



„Nie!“ Zašeptala a vybehla zo sály. Všetko sa jej rozmazávalo pred očami. V strachu sa potkla a vrazila do niekoho.
„Hej! Dávaj pozor a čo tu chceš?“ Spytovala sa mladý muž s husto čiernymi vlasmi a bielou pokožkou. Držal Maiu pevne v náručí.
Tá sa nezmohla ani na slovko. Bola na smrť vystrašená a triasla sa.
„Sinarla! Kade sa flákaš?“ Oslovil mŕtvolu, ktorá prišla s táckou čaju.
„Si neschopná ako vždy.“ Podišiel k mŕtvole-Sinarle a vzal od nej čaj.
„ČAJ?“ Rozčúlil sa a odhodil tácku na zem.
„Komu si ho spravila? Kto u nás pije čaj? Chcem Whisky. Hneď!“ Reval na celý hrad a päsťou tresol do stola.
„Frederik!“ Upokojovala ho Bella, ktorá prišla celá nahnevaná a rozrušená.
„Nevrieskaj! Máme hosťa.!“ Frederik si Maiu všimol až teraz, hoci do nej vrazil. A tískal ju v náručí.



„Matka hovorila si že s tým už prestaneš! Ešte raz sa pozrel na Maiu a s nechuťou odišiel.
„Prepáč zlatko. To bol môj syn v poslednom čase nemá dobrú náladu!“ Povedala Bella.
„To...tá mŕtvola zabila Arianu.“ Celá rozrušená a so slzami v očiach ukazovala na Sinarlu.
„Nie...to nie...To je Sinarla, naša služobnica. Neublížila by nikdy nikomu! Vypadni!“ Prikázala mŕtvole, ktorá sa rýchlo kĺzavými krokmi vytratila.
„Poď, upokoj sa dievča. Si celá ľadová a roztrasená.“Bella vzala Maiu okolo pásu a vrátila sa do sály.
„Prepáč. Frederik je veľmi tajomný chlapec. Ani ja jeho matka ho často nechápem. Si veľmi rozrušená! Na, tu máš pi!“
Bella znovu natiahla čašu s krvou k Mai a čakala kým sa napije.
„Nie...ďakujem!“ Maia si odtiahla pohár od seba.
„Musíš sa napiť!“
„Nechcem!“ Naliehala Maia.
„VYPI TO!“ Bella zvrieskla a chytila Maiu za krk.
„ Nikdy sa so mnou takto nerozprávaj. Ponúkam ti tu tekutinu života. Pokrm najvyšších a ty ho odmietaš? TAK TO VYPI!“
„NIE!“ Maia sa odtrhla zo zovretie Belly a vyliala krv na dlážku. V tom jej Bella dala facku. Jej dlhé čierne nechty sa zaryli do Mainho líca. Kvapky krvi, ktoré sa jej valili z tváre Bella poutierala a ochutnala.
„Máš mladú krv. Si sladká...“ Bella sa rozptyľovala v extáze z krvi.
„Zajtra dokončíme tento rozhovor. Teraz vypadni. A nezabudni. Máš na výber medzi večným životom a horkou smrťou.“



***
Maia ležala na posteli v malej izbe. V tmavej izbe nebolo nič, čo by jej pomohlo zabudnúť na rôzne veci. Starý nábytok sa rozpadával. Krb bol ľadový a vlhký. V každej poličke bola hrubá vrstva prachu. V kútoch bolo počuť škrabanie čohosi. A na strope bol veľký krvaví fľak. Vedela že je zbytočné sa pokúšať utiecť. Myslela na muža, ktorý ju sem zaviedol. Donedávna si myslela že je to múdry povznesenec. Ale je to obyčajný, falošný sluha Edwardovcov. Tiež ju dosť znepokojovalo jeho správanie.
„Som vôbec v Polavérií?“ Kládla si otázku.
„A čo tá Sinarla...musí to byť mŕtvola z domu. Stalo sa to tu! Určite!...“ No myslela aj na niečo iné. „Ten Frederik...mal iný pohľad ako Bella...Akoby tu nepatril.“



Maia hľadela na suché konáre stromov a na okrúhli obrys mesiaca v splne. Oči jej pomaly padali a ona zaspávala...Jej spánok vyrušil rachot za oknom.
Pomaly si utrela oči a podišla k oknu.
„Spln už nie je krásny ako pred tým!“ Na balkóne sedel Frederik a uprene hľadel na mesiac.
„Spln je krásny vždy. Len slepý nevidí.“ Povedala Maia.
Frederik sa na ňu pozrel. Zahľadel sa jej do očí. Díval sa na ňu s citom, no aj s pohŕdaním.
„Prečo neutečieš? Vieš že ťa moja matka zabije.!“ Pýtal sa Frederik.
„A načo? Zomrela mi sestra a jej dieťa. Môj malý synovec, alebo neter. Nevieš ako to bolí, no vlastne ani ja. Tu v tomto prekliatom svete necítim nič. A neviem ani kde som.“ Maia sa zahľadela do mesiaca. A zo silnej žiare jej vytiekla slzička.



„Svet je krásny iba zhora. Kde sú všetci šťastný.“
„Ako to myslíš? Čo by si mala cítiť?“ Frederik sa otočil k Mai a priblížil sa.
„Pocity, smútok, lásku k sestre, ktorú neuvidím.“ Maia si utrela slzu a zapozerala sa do Frederikových očí.
„Ty si zrejme nikdy nič také necítil. S tým sa človek narodí. Prežíva každý deň lásku a smútok. Užíva si každý deň, akoby to mal byť ten posledný. Raduje sa z maličkostí a je najšťastnejší na svete keď má niekoho pri sebe. Plače a opiera sa o milovaného, no spolu s ním sa aj raduje. O tom je duša človeka.“ Maia dopovedala a znovu sa pozrela na mesiac.
„ Nikdy som o niečom takom nepočul. Musí to byť krásne. Ale prečo to robíte? Veď je to mrhanie času. Len myslieť a cítiť.“ Nechápal.
„Pretože musíme! Ja by som láskou premrhala celý život.“ Dopovedala.
„To je hlúposť!...To sa nedá veď...“ Frederik nestihol dopovedať a Maia ho pobozkala zmysluplným bozkom. Jeho chladné pery sa zohrievali. Jeho pokožka bola hebká, no stále studená.
„Tak toto sú city!“ Poznamenala a odišla.




***
V to ráno, keď vstala dlho rozmýšľala nad nocou pod mesiacom. Dotýkala sa pier a myslela na Frederika.
„Pocítil to aj on?“
Jej myšlienky narušil rozhovor s Bellou.
„Zlato spalo sa ti dobre?“ Maia neodpovedala.
„Vieš, môj rod začína s vekom Enulitidat. S vekom povznesenia čierneho prachu. To moja prastará matka Stelila bola pravou rukou prachu. To ona doviedla vojská, až na koniec sveta, kde sa odohrala bitka bohov. Nosím meno správkyne najväčšieho vojska na tomto svete-Stelili Edwardovej! Moja dcéra má tú výsadu, že povedie vojsko prachu k výhre. A ja chcem, aby si sa s ňou zoznámila. Katy!“ Vykríkla Bella.
Do sály vkročila Katy- mladá žena, bolo z nej cítiť veľa energie. Mala dlhé vlasy a pohľadom zabíjala Maiu.



„Volala si ma matka?“ Povedala hrubým hlasom.
„Toto je Maia. Otvorí nám dvere.“ Bella vstala a nechty vryla do Katynho chrbta.
„O teší ma vaša výsosť.“ Katy sa uštipačne zasmiala a vykročila k dverám, no Bella ju zastavila a silu ju vtlačila do kresla.
„Tak ja vás tu nechám“ Bella odišla. Chvíľu bolo tichu. Maia a Katy súperili pohľadmi.
„Čo myslíš že poviem?“ Sedím tu len kvôli matke. Ty úbohý človek“
„Vážne?“ Začala Maia.
„Ty sa jej bojíš však?“ Naklonila sa.
„Nie je to úbohé? Báť sa vlastnej matky?“
„No to určite to by sa ti páčilo čo? Nevieš vôbec o čo tu ide! Nájdeš dvere a matka ťa zabije!“
Maia nechápala aké dvere. No radšej sa nevypytovala.
„Možno ma zabije, ale ty budeš žiť večne pod jej krídlami. A do skončenia vekov ti nedá nikdy pokoj!“ Katy vyletela z kresla ako strela a priložila Mai dýku k hrdlu.
„Budeš sa pariť v pekle.“ Usmiala sa, no Maia schytila jej ruku a vyrvala dýku na zem. V zapätí Katy odkopla stôl rovno na Maiu, ktorá sa uhla.
„SKAPEŠ!“ Revala Katy.
„VYTRHNEM TI SRDCE Z HRUDE!“ Katyna ruka siahla po dýke na zemi a v rýchlosti ju priložila k Mainému oku.



„KATY!“ Do sály vbehla Bella a zdrapila Katy za vlasy.
„Takto sa k hosťovi nespráva. Bež vyriešime to večer.“
„Prepáč zlatko. Je nevychovaná, no má úžasné strategické schopnosti! Vieš čo nebudem ťa viac trápiť. Poďme k hlavnej veci.“ Bella si sadla na kreslo a odpila si z krvi.
„Moja rodina vlastní tú najväčšiu zbierku dverí, akú môžeš vidieť. Dokonca ani starosta mesta povznesených na ňu nemá. S takou zbierkou dverí sa dostaneš kamkoľvek. Ibaže, pred stovkami rokov do hradu vnikli bosorky, ktoré zakliali našu zbierku:
„Hádvej-dembargo! Ignásus tempera! ( Dvere sa stratia v ríšach neznámych!)
„Bella Edwardová nikdy ich nenájdeš.“
„Kliatba na veky ukryla dvere môjmu rodu. Jediný spôsob ako ich získať späť je, že ich nájde niekto z iného rodu. Maia to ty ich nájdeš!“ Bella natiahla ruku. Z jej dlhého nechtu sa zošmykla čierna kvapka, ktorá dopadla Mai do úst...



...Cítiš?...Počuješ?...
Maia sa v mukách ocitla v tom dome, kde zomrela Ariana.
„Vedela som to! Stalo sa to tu!“ Pomyslela si. Z chodby započula hlasy:
„Takže ty si myslíš že tá vec čo ma skoro zabila ju...zalieva?“... „Nie to nehovorím, ale pochybujem že tu ešte niekto žije. Takže to je možné.“...
Odrazu sa rozpamätala. To boli jej vlastné slová. Vykukla spoza múru a zbadala seba ako sa zhovára s Arianou.
Vystrašene hľadela na rozhovor. „Vrátila som sa v čase?“ Pomyslela si no, pocítila úzkosť. Práve vtedy mala prísť tá mŕtvola a zabiť Arianu. „Musím ju zachrániť!...Musím niečo spraviť! V myšlienkach sa jej vynárali nápady ako zastaviť mŕtvolu.
„Nie!“... Započula Arianin hlas. Okamžite vbehla do izby. Vzala lampu a celou silou ju vrazila do mŕtvoly. Lampa s ľahkosťou prešla cez telo mŕtvoly. Arianine výkriky sa ozývali izbou. Maia sa to snažila zastaviť, no každý úder sa prepadol skrz telo. Po chvíli pochopila, že ja na pozícií pozorovateľa. Nemohla urobiť vôbec nič! Len znovu prežiť smrť svojej sestry. sadla si do vlhkého kúta a plakala. Na tomto mieste sa jej vrátili všetky pocity a myšlienky z mladosti sa strácali. Slza po slze sa kĺzali po Mainych lícach. Po dlhých hodinách nárekov sa jej v hlave ozval hlučný hlas:...“Vstávaj!“ Maia vstala a vybehla po schodoch. Pred ňou sa zjavili čierny dvere.
„To je tá zbierka! Ak otvorím tie dvere otvorím Belle cestu k moci!“ No jej ruky si robili čo chceli, akoby ju niekto ovládal. Kŕčovitými pohybmi sa jej ruky natiahli k dverám. Maia s tým bojovala. Zvierala päsť, ktorá sa znovu otvorila.
„Nie!“ Jej ruka chytila kľučku a otvorila dvere. Z tých vyletel vysoký hlas:
„Hádvej-dembargo! Ignásus tempera!...a smiech Belly...



Maia vkročila do dverí. Ocitla sa vo veľkej hale so stovkami dverí. Hala bola taká veľká, že nedovidela na koniec.
„Výborne Maia! Výborne zlatko dokázala si to!“ So smiechom sa zjavila Bella s Katy , ktorá sa smiala za ňou.
„Život nikdy neskončí zlatko. Ale ty si si zvolila smrť! Prach zasadne na trón svetov a Edwardovci získajú úctu a moc. Bella si hladkala krk a po chvíli natiahla ruku.



„Hávende ildabruss!“ Zvolala a z konca jej nechta vyletel čierny záblesk.
„NU NATUR GISKA!“ Z dverí vyletel Frederik a odrazil čierny lúč.
„Matka nechaj ju.“ Povedal a usmial sa na Maiu.
„Frederik ? Čo to robíš? Vypadni!“ Zarazene povedala Bella.
„Maia už to chápem! Ten pocit.“ Frederik sa otočil a zvalil rad dverí, ktoré začali padať ako dominové kocky.
„BEŽ!“ Maia sa zvrtla bežala pomedzi dvere. Počula ako proti sebe zvolávajú rôzne zaklínadlá. Halou sa odrážali rôzne záblesky svetla.
„HEDVAJGO!...NU NATUR GISKA!...
Maia bežala ako o život. Skryla sa za jednými dverami a pozorovala súboj.



„Ale...ale...!“ Za ňou stála Katy s úsmevom na perách.
„Ako si sa nám obrátili karty čo?“ Pritlačila dýku k jej hrudi.
„Ako chceš zomrieť? Mám na teba zvolať to najodpornejšie zaklínadlo? Alebo by si chcela kov v hrudi? Čo je, akosi zrazu stratila reč!“ Katy pritlačila dýku. Tá sa zarezávala do pokožky, z ktorej sa valila krv.
„Máš sladkú krv...už ti to niekto povedal?“
„TVOJA MATKA!“ Maia otvorila dvere a udrela Katy do hlavy. Za dverami bol ľadový svet. Víchrica zaplnila halu snehom a zimou.
„TY SUKA... HAVENDE ILDABRUSS! Zvolávacie zaklínadlo udrelo rovno do dverí a roztrhalo ich na kúsky.



„STOJ“ Katy zvolávala stále to isté zaklínadlo a ničila všetko naokolo. Dvere sa menili na trosky. Plamene po výbuchu ničili ďalšie dvere. Maia chcela utiecť do niektorých z dverí, no keď sa dotkla kľučky kúzlo dopadlo rovno na prah.
„ HAVENDE ILDABRUSS!“
„NIE!“ Frederik vbehol medzi ne a čierny záblesk ho zasiahol rovno do hrude...



Pokračovanie na budúce...

[oskar123511]

Ups sorry ale ja som to asi prehodil...A diki všetkym...

[faaster]

....super...a náhodou tie fotky sú na jedničku.....a ten dom si tiež pekne vyfotil..tak strašidelne

[Mafuš]

Co si prehodil? ...No myslim,ze tento diel bol moc moc napinavy a bravurne si ho napisal a ,fotky boli normalne Cim dalej, tym este viac sa mi zacina pacit tvoj styl pisania tesim sa na dalsi diel,nech bude co najskor.

[5ka]

pohodka fotky a pribeh je uplne genialny... sa mi starsne lubili kostymy co mali tie zenske... ten s tou dykou bol uplne perfis...

[Lincey]

waw takže vytknúť môžem jedine štylistické chyby na ktoré u teba nie som zvyknutá, ale to mi až tak nevadilo a tiež že občas som sa v dialogoch strácala a nevedela som, kto čo povedal.
No oveľa viac mal tento diel pozitív, skvelý dej, nesmierne napínavý a nútil čitateľa dočítať ho až do konca. Klobúk dolu pred tvojou fantáziou. naozaj sa teším na pokračovanie. (možno si ešte mohol viac opísať pocity a myšleinky toho Bellinho syna)
Fotky boli v pohode, áno nie je to ako u profesionála,ale učíš sa. a oblečenie žien musím naozaj pochváliť.

[oskar123511]

Napísala si to kráásne. Konečne kritika a viem čo zlepšiť. Dakujeeem

[matus02]

podobný názor ako Lincey..... len niekde mi tie gramaticke chyby bili do očí... no inak dej super... napínavy.... nútil ma to dočítať... i keďneprehladné dialógy... inak super

[KatuS_26]

oujéé Oskar prekvapuješ ma! tvoje príbehy su cim dalej tim lepsie ! citala som to celi cas v napäti !! Maia je naozaj silná postava ! velmi sa mi to pacilo! malo to dobru myslienku, dobre napisane, .. zatial najlepsi tvoj pribeh ! tesim sa na pokracovanie ....

[oskar123511]

Práve som 1.Kapitolu jedného príbehu. Je to taký "úlet"-to hlavná hrdinka rada používa. Viac menej je to teen s prvkami fantasy a sem-tam hororu. Samozrejme teen láska...ale upozorňujem, že je to naozaj "úlet". Na niektorých pasažiach som sa narehotal, v iných bál... A dokonca mi nebolo jedno ani pri love story...Ja som také nechcel písať, ale mne sa to extrém páči. (Hlavná hrdinka je naozaj podarená.) Ja len či to tu mám dať, ak áno tak Dvere z čierneho prachu nebudú tak často. ...Neviem prečo, možno preto, že som pri tom počúval hudbu, le to strašne podarený "úlet"...

[Lincey]

prečo nie,ja som za aspoň na ukážku hod prvý diel nech podľa toho vieme posúdiť. Píšeš kvalitne fantasy príbehy preto by ma fakt zaujímalo ako by vyzerala teen love story v tvojom podaní. Rada by som si to prečítala

[Deniska]

No musim povedat ze fotky su super,take strasidelne..no a Bella Edwardová... cosi mi to pripomina:D,a pirpajam sa k Lincey,mohol by si sem dat nejaku "uputavku"

[oskar123511]

deniska...No tak som sa trošičku inšpiroval ..No a čo ..Ale ja si myslím, že je to dobrá kombinácia

[oskar123511]

Tak tu je malá ukážka z môjho "úletu" ...Môžete to brať ako chcete, ale mne sa to celkom páči. A v teen story som ešte len nováčik. Ak sa zapáči, tak s ním začnem ešte dnes

...„Asi som ho tam mala nechať!“ Zodvihla som sa a muž odišiel do uličky.
„Idiot! Ako som mala vedieť, že vie, že v ňom mám koleno!? A možno ani nevedel len ja krava som sa musela rehotať.“ Sadla som si na sedadlo ako obeť nepodareného vtipu a pošúchala som si koleno.
„No, ale brucho ma pekne tvrdé.“ Zvýšila som hlas v MP3-ke a nakukla som do uličky. Chcela som vedieť prečo vlak zastavil.
„Hej!...Daj mu!...Ste idioti!“ Z chodby sa ozývali rôzne hlasy. O niekoľko kupé ďalej stála skupinka ľudí. Mnohý sa tam ešte náhlili a míňali moje kupé ako pretekársku prekážku. Mala som pocit, ako na vypredanom koncerte. Každý sa tam chcel dostať a bolo mu jedno ako. Pomaličky som prechádzala po uličke a uhýnala som sa nadšencom. Dostať sa až ku kupé, ktoré bolo stredobodom pozornosti nebolo také ľahké, no moje skúsenosti z mestských koncertov sa práve teraz zišli.
„Daj mu!...Zmaľuj ho do modra!“ Nakukla som pomedzi mriežku na dverách. Boli tam dvaja chalani a ako kohúti sa mlátili. Naozaj to vyzeralo na kohúti zápas, bez ozajstného boja. Rôznymi pohybmi sa hašterili, no päsť nepoužil ani jeden. Vyzerali dosť zdatne a v mojom veku. Hneď ma napadlo, že to len predstierali.
„Znova bitky NVU? Akoby toho nemali dosť!“ Ozval sa ku mne tenký hlas. Otočila som sa a tam sa na mňa vyškierala malá Vietnamka s nesmierne smiešny a zároveň s vážnym úsmevom.
„NVU?“ Nesmelo som sa spýtala, aj keď mi to niečo hovorilo.
„Ľudia Na Vyššej Úrovni.“ Povedala a zložila si ruky. Chcela dať najavo, že existujú lepší ľudia ako sú napríklad ona, no nedarilo sa jej to.
Okolo mňa bolo už dosť veľký kolektív kritikov aj chlapčenských mažoretiek. Jedna strana vrieskala celým obsahom pľúca a druhá ohrňovala nos nad bohatými kohútikmi.
„Mladý boháči toho naozaj nemajú dosť. Ani mozgu!“ Malá Vietnamka sa zvrtla na mieste a odplávala preč.
Vlak sa konečne pohol a všetkých to pritislo o stenu vagóna.
Nemala som silu sa podvihnúť. Ležali na mne asi tri plnoštíhle študentky, tak som sa radšej štvornožky vydierala z húfu ľudských sardiniek.
Boli sme pritlačený o stenu vagóna, no vyzeralo to ako po vojne, či skôr uprostred nej.
Dve dievčatá vedľa mňa sa začali biť, pretože jedna druhej roztrhla nový top. Malý okuliarnatý chlapec v kupé blúdil a hľadal svoje okuliare, ktoré rozbila vlna študentov prilepená na okne. Neviem ako, ale tá malá Vietnamky sa zrazu ocitla pod sedadlom v kupé. Ani som si to neuvedomovala, ale ktosi ma ťahal za nohu. V tom zhone vyšinutých ľudí bijúcich sa vo vlaku, ma udrela letiaca teniska do hlavy. Nevedela som, či sa mám zvierať od bolesti a hľadať vinníka, alebo sa zodvihnúť a toho kto ma ťahal za nohu vyfackať. Bolo to šialenstvo. Každý tu bol vyšitý rovno do blázinca. Ak sa má takto začať môj prvý semester na univerzite (Omráčená z tenisky, nervózna z ťahajúcej nohy a zdeptaná z hlasno pustenej MP3-ky) tak to bude naozaj úlet....