25. časť- Nový život, nové dieťa
Pôvodne som mala v pláne dej viacej naťahovať, ale mam s príbehom isté konečné plány, tak dopredu naplánovaný dej trošičku zrýchlim.
Len som tam tak sedela a plakala a plakala. Konečne som zo seba dostala všetko, čo ma ťažilo. Moje vzlyky sa ozývali až von, no bolo mi to jedno. Mala som chuť skoncovať so životom, pretože život bez mojej Lucy nemal pre mňa zmysel....
Zrazu som za sebou počula kroky a vrzgot dverí. Za mnou sa objavil Tom.
„Tom čo sa stalo?“ zmätene som pozerala na muža, ktorý sa mi zrazu zdal byť cudzí. Zháčila som sa. Tento pocit som nepoznala, ešte nikdy som k nemu necítila niečo podobné, no teraz, akoby som pozerala do očí cudziemu človeku.
„Ou“ krátko otvoril ústa a rýchlym pohľadom sa prebehol po izbe. Akoby na moment nespoznal miestnosť, v ktorej sa nachádzal.
„Tak čo sa stalo?“ zopakovala som otázku s trpkosťou v hlase a privrela som oči, ktoré opäť vytlačili ďalšie slzy.
„To ja“ šepol a pozrel do zeme. Z jeho hlasu vyžaroval smútok a previnenie, akoby urobil niečo strašné.
„Kým sme mali byť u Mary,“ začal, pričom -mali byť- zdôraznil, „dal som Lucy prerobiť izbu, ako darček k jej blížiacim sa narodeninám. Ale ver mi, nikdy...nikdy by mi nenapadlo, že sa to takto skončí...“ zlomil sa mu hlas a tvár si ponoril do dlaní. Aj ja som zrazu precitla a celou silou ho objala.
Na moment sa mi vrátil cit a opäť som ho milovala. Opäť som cítila, že som tu len preňho a že on je tu len pre mňa. Na moment som zabudla, že nám jedna časť chýba. Jeden kúsok našej bytosti. Naša Lucy. Cítila som len jeho objatie, jeho lásku a nič naokolo som nevnímala. Aspoň na moment...
Po pár rokoch
Para zo stroja mi stúpala ku tvári a zvlhčila mi pokožku. Jemne som si po nej prešla rukou a moje prsty sa ponorili do vrások.
Neboli výrazné, no zostarla som. Ľudia ktorí ma dlhšie nevideli mi mierne naznačili, že ma posledné roky zničili. A mali pravdu.
Šťukla som do vypínača a zo stroja začalo hlasite vytekať kakao. Rýchlo som pod prúd podložila šálku a znovu zahľadela som sa na ten prúd tečúceho kakaa. Často som to robievala, vlastne, robievala som to každé ráno, odkedy zmizla Lucy.
„Ali, zlatko, pohni sa.“ vletel Tom do kuchyne a nos sa mu jemne pohol, zacítil vôňu kakaa.
Pery sa mi pohli do mierneho úsmevu a súhlasne som kývla hlavou. Tom sa len rýchlo usmial a ako vietor zmizol v dverách. Chytila som šálku za ucho a priložila som si ju k perám. Pomalými krokmi som prešla do obývačky ku oknu a zadívala som sa von ním.
Poznala som ten pohľad, od včerajšieho rána tam nebolo tam nič zmenené, no i tak som tam zízala akoby som to videla po prvý krát. To isté pieskovisko, bicykel, ktorému už dážď zmyl ružovú farbu, ba aj kýblik bol dajaký vyblednutý. Zrazu mi do obrazu vbehla Tomova postava a mávala mi, nech prídem za ním.
Rýchlo som si odchlipla posledný dúšok ešte horúceho kakaa a položila som ho na stolík. Rýchlym krokom som prešla do predsiene a načiahla som sa po kabát a teplejšie nohavice.
Znova sa blížila jeseň, jeseň, ktorú som tak nenávidela. Rýchlo som cez seba prehodila veci a otvorila dvere, cez ktoré som vyšla von.
Pred domom už stál Tom s naštartovaným autom a úsmevom na tvári. Zjavne sa tešil na miesto kam ideme. Prečo by aj nie, ešte večer som sa tešila aj ja, no teraz ma prepadli akési výčitky svedomia.
Opatrne som prešla po chodníku ku autu a načiahla som sa po kľučku. Zastudenila. Už to tak bude, chladné obdobie sa nenávratne blíži. S ľahkosťou som si sadla vedľa manžela a jemne som zatvorila dvere.
„Ali, toto nie je staré auto, musíš silnejšie.“ natiahol sa cezo mňa Tom a silno zabuchol dvere.
„Môžeme?“ usmial sa od ucha k uchu a na jeho tvári bolo vidieť vzrušenie. Dlho sme na tento okamih čakali.
Motor zahučal a auto sa rýchlo pohlo vpred. Míňali sme stromy, kríky i križovatky. Sledovala som to s nalepeným nosom na skle, akoby som sa práve dostala na slobodu, po niekoľkých rokoch.
Tom šťukol do vypínača autorádia a autom sa rozľahla príjemná melódia. Zrazu som sa cítila ako v klipe na tú pesničku, často som sa tak hrávala ako malá. Tancovala som po byte, spievala si pri tom a robila všelijaké pózy z televízie.
Od kedy zmizla Lucy, stala sa z nás tichá domácnosť. Ráno sme vstali, Tom šiel po práce a ja som si uvarila kakao. Potom obed, večeru a znova sme si líhali.
Od dnešného dňa sa to malo zmeniť. Od dnešného dňa sa mal náš dom naplniť detským štebotom a radosťou. Od dnešného dňa mal pred našim domom začať trúbiť školský autobus a ja som mala s radosťou vyprevádzať svoje dieťa do školy.
Tom vypol motor a auto sa zastavilo pred nízkou budovou.
Obom sa nám hlavy otočili ku tej budove i keď sme ju vídali každý víkend. Bol to detský domov.
Opäť som opatrne otvorila dvere na aute. Po tej nehode som sa síce odhodlala opäť sadnúť do auta, ale zostal mi rešpekt voči tomuto stroju. Stroju, ktorý dokáže aj zabíjať.
Vystúpila som z auta a zabuchla som za sebou dvere. Tento raz sa mi to už podarilo na prvýkrát a Tom po mne nemusel nič opravovať. Ach, aký dobrý pocit.
Dvere sa zabuchli aj na jeho strane a o chvíľku zablikali svetielka na znak, že sa auto zamklo.
Pomaly som ho obišla a zastala som pri Tomovi. Opäť mal ten nadšený výraz na tvári. Napokon, tešila som sa aj ja a nechcela som mu pokaziť náladu, tak som sa usmiala a vložila si svoju dlaň do jeho.
Rýchlym krokom sme vošli cez vstupné dvere, po dlhej chladnej chodbe olemovanej skrinkami na topánky až do haly, či klubovne.
„Slečna Kuzmová?“ s úsmevom som prešla ku pohovke na ktorom sedela riaditeľka domova a čítala nejakému chlapcovi rozprávku.
„Ou, Torrentovci! Dobrý deň, dnes je to ten váš deň, však?“ s úsmevom vstala a pozrela na nás.
„Peťko, zlatko, počkaj chvíľočku, hneď sa vrátim a dočítam ti to“ usmiala sa na chlapca a pribehla ku nám.
„Alisha, som veľmi rada že to takto dobre dopadlo, a naša malá Mitchie si našla svoju rodinku. Pravdupovediac, už som ani nedúfala, ale vy ste skutočne pre ňu ideálni“ s úsmevom pozerala raz na mňa, raz na Toma. „Poďte, pôjdeme ku mne“
„Vy ste tu tuším ešte neboli, však?“ stále s úsmevom na nás pozrela riaditeľka a ukázala na kreslo. „Nech sa páči, sadnite si.“
Mlčky sme prešli ku kreslám. Je pravda, že pri slečne Kuzmovej je občas problém dostať sa ku slovu. Je to taká milá pani, čo zasvätila svoj život deťom v domove a na tie vlastné akosi nezostal čas. Poobzerala som sa po miestnosti. Bola veľmi maličká, zmestil sa do nej akurát jeden stolík, sedačky a poličky s knihami.
„Takže, mám pre vás nachystané všetky papiere. Stačí to len podpísať a môžete si Mitchie odviezť do jej nového domova.“ žmurkla na mňa riaditeľka a znova sa usmiala. Okolo očí a úst už mala vrásky, napriek tomu, že bola zjavne mladšia odo mňa. Taká milá žena to bola.
Zvyšok rozhovoru vybavil Tom. Všetky tie papiere a návštevy sociálneho pracovníka môj mozog nebol schopný vnímať, už som sa strašne tešila na naše dievčatko.
Keď sa nám stratila Lucy, obehli sme snáď všetky detské domovy, nemocnice, dokonca aj v okolitých mestách. Čím častejšie sme tam chodili, tým som si začala viac všímať jedno utiahnuté dievčatko, s ktorým sa nikto nehral. Akosi mi prirástla k srdcu a naše návštevy do domova sa spravidelnili.
„Mitchie?“ oslovila som dievčatko, keď sme sa vrátili z kancelárie späť do klubovne.
„Alisha! Tom!“ vykríkla, odhodila hračku a rozbehla sa ku nám. Skočila mi do náručia a ja som ju silno objala.
„Už pôjdeme domov? Ku vám domov? Navždy budeme spolu?“ pozrela na mňa svojimi obrovskými očkami. Ony boli to prvé, čo som si na tom malom dievčatko všimla.
„Navždy babula“ usmial sa Tom a pohladil ju po hnedých vláskoch. V očiach som mu zrazu zbadala to, čo som tam už pár rokov nevidela. Ani to neviem opísať...bolo to niečo ako neskutočná láska, šťastie a naplnenie dokopy. Naposledy sa takto pozeral na Lucy...
„Ali? A budem mať aj vlastnú izbu? A hračky? A...“ nadšenie v jej očkách sa ozaj dalo porovnávať len s tým Tomovým.
Obaja boli tak šťastní, že som pri nich aj ja zabudla na svoju zatrpknutosť a dokázala som sa radovať a byť naozaj šťastná.
„Viete ako teraz vyzeráme? Ako normálna rodinka“ zasmiala sa Mitchie, keď sme prechádzali poslednou časťou jej minulosti.
„Odteraz sme normálna rodinka Mitchie“ usmial sa Tom a zrýchlil krok.
„Nech sme už čo najskôr doma. Ukážeme ti tvoj nový domov.“ naozaj mi pripomínal malé dieťa. Bolo na ňom vidno, ako sa strašne teší. A ako našu malú hrozne ľúbi. Vytrpeli sme už naozaj dosť.
„Sedem! Siedme červené auto! To nieje možné, ako sa premnožili“ počula som zo zadného sedadla smiech.
„Vybral som si zlú farbu. Ale koho by napadlo, že zlatých áut bude tak málo“ zasmial sa Tom a pohladkal Mitchie po kolene. Znovu sa zasmiala a prilepila nos na sklo, či neuvidí ďalšie červené auto.
„Tom zaboč!“ skríkla som zrazu na manžela.
„Ali ale...“
„Zaboč Tom! Chcem pozrieť Lucy a ukázať jej Mitchie. Prosím“
„Ali nemyslím že je to najvhodnejšie...“
„Tom, prosím ťa“ pozrela som naňho a do očí sa mi nahrnuli slzy.
Úsmev z tváre mu zmizol, ba nahradila ho trpkosť, no otočil volant a zabočil do slepej uličky. Naše auto zastalo pred cintorínom.
„Kde sme to?“ Mitchie napäto pozerala von oknom a taktiež sa už nesmiala.
„Vystúp babula. Chcem ti niečo ukázať“ usmiala som sa a rukávom som odtlačila slzy. Všimla som si Tomov škaredý pohľad, no i tak som to musela urobiť. Tie výčitky by ma prenasledovali celý život.
Pevne som stisla Mitchie za ruku a pustili sme sa krížom cez cintorín. Nebol veľký, skôr len taký miestne, hrobov tu bolo len naozaj pár, dokonca tu prevládali detské hroby.
„Ali čo tu robíme?“ nechápavo pozerala Mitchie raz na mňa, raz na Toma.
„Chcem ti ukázať Lucy“ s veľkým sebazaprením som to vyslovila a tvár som otočila smerom k nebu. Nechcela som, aby ma to malé bezstarostné stvorenie niekedy videlo plakať.
Mlčky sme prešli k miestu, kde som ešte prednedávnom trávila všetok voľný čas.
Keď policajti ukončili pátranie po mojej malej dcérke, s Tomom sme sa dohodli že jej dáme spraviť hrob. Aj keď sa jej telíčko nikdy nenašlo, ľudia z polície nám povedali že je s najväčšou pravidelnosťou mŕtva. Presedela som tu celé dni, dokonca aj noci. Len som tu sedela a civela na jej fotku na náhrobnom kameni.
„A sme tu“ hlboko som sa nadýchla a pozrela som na hrob.
„A...tu spinká Lucy?“ opatrne sa spýtala Mitchie. Rozprávala som jej o Lucy, keď som ju chodila navštevovať do domova. Aká bola, ako vyzerala, čo všetko sme spolu pozažívali, ako sme sa hrávali...vedela o nej prakticky všetko. Možno dokonca aj veci, o ktorých nevedel ani Tom.
„Jej dušička“ pozrela som na Mitchie a zovrela som päsť. Nesmela som sa rozplakať. Pravdupovediac, bola som veľmi zvedavá na jej reakciu. A bola som prekvapená.
Mitchie sa zohla ku náhrobnému kameňu a dlho naň pozerala. Potom sa k nemu nahla.
„Neboj sa Lucy, ja sa to tvoju maminku a tatinka postarám.“ šepla a vrhla sa mi do náručia.
Silno som ju k sebe pritiahla a pritisla k sebe.
„Ľúbim ťa Ali. A budem sa snažiť nahradiť ti Lucy“ šepla mi do ucha. To som sa už ale nedokázala udržať. Z očí sa mi začal valiť potok sĺz. Mitchie ma ešte silnejšie objala a pobozkala ma na mokré líce. Ani by som netušila, aké je to dievčatko úžasné.
Sadla som si do auta a celou silou som zavrela dvere. Tom sa na mňa usmial. Zrazu som mala v sebe toľko sily a radosti, že som to mala chuť zakričať do celého sveta.
„Rátam modré autá“ usmiala som sa na Mitchie a pozrela na manžela.
„Si si istý, že rátaš tie zlaté?“ všetci traja sme sa zasmiali a tom naštartoval auto.
„Nie, tento raz to skúsim s diamantovými“ otočil sa na Mitchie a tá sa rozosmiala na celé kolo. Má naozaj nádherný smiech, bude to znieť otrepane, ale naozaj znie akoby štebotali vtáčiky.
„Tom!“ skríkla som zrazu.
„Nie, Ali, už nikam neodbočujem“ zasmial sa, no i s miernymi obavami na mňa pozrel, čo som si zas vymyslela.
„Budeš musieť. V domove som si zabudla kabelku“ buchla som si dlaňou po čele, čo Mitchie ešte viac rozosmialo.
Rýchlo som vystúpila pred domovom z auta a rozbehla som sa smerom do klubovne. Určite som si kabelku zabudla tam, keď som sa rozprávala s Mitchie.
Rukami som vrazila do vchodových dverí a prebehla som chodbou až ku dverám do klubovne. V momente, keď ich šla otvoriť, rozleteli sa mi pred nosom a ja som zostala stáť ako obarená.