Torrent´s life story- KONIEC

[simsáčka]

Chceme ďalší diel!Chceme ďalší diel!

[Catqa]

tak tu mate deta uvod a aj rvy diel z druhej serie...hadam sa bude pacit. Zvolila som lezernejsie tempo, takze niaka zmena tam hadam bude...dufam ze k lepsiemu

11.cast-UVOD DO DRUHEJ SERIE

Po svadbe sa toho veľmi veľa udialo.. Tom zdedil peniaze po prababičke, keďže bol jediný jej vnuk. Za tie peniaze kúpil niečo, čo ma úplné dostalo. Tom nám kúpil spoločný dom. Naozaj! Budeme mat spoločné hniezdočko lásky.Navyše, Matta, Lea aj Lau prijali na vysokú školu v susednommeste,takže budú musieť bývať na internáte. Joj, budú mi veľmi chýbať. Zrazu bude ten dom taký prázdny. No veď áno, bude tam Tom, ale predsa. Bez detí to bude také pusté...
V ten deň, ako sme sa sťahovali, sme s deťmi ešte šli za Matthewom. V poslednom čaše som ho troska zanedbávala.

Zásnuby, prípravy na svadbu, samotná svadba, kúpa domu, nábytok do domu a teraz samotné sťahovanie. Naozaj nebol čas. Tento krát to však bolo naposledy čo sme sa s nim lúčili doma. S Tomom aj s deťmi sme sa dohodli že Matta presunieme na cintorín. Bude to tak pre všetkých lepšie...
Zrazu mi to všetko prišlo ľúto.

"Mami čo sa deje?" pribehla ku mne Lea
"Ale nič...viac ja...nechcem aby to dopadlo tak ako naposledy keď som sa s milovaným mužom presťahovala do nového doma. Ja...ja už nechcem aby som prišla o Toma... .nechcem Lea..." pozrela som s dôverou na dcérku. Ešte nikdy som pred ňou neplakala.
"Neboj sa neprídeš, už ta budú čakať len samé dobre veci...naozaj" objala ma Lea. To mi dodalo naozajstnú silu. Utrela som si slzy, pobrala sa aj s deťmi ku Tomovi a taxíku ktorý už húkal o dušu.

Keď som Toma uvidela, vrátil sa mi všetok elán do života a začala som veriť v lepší začiatok.
"Ty si plakala?" potrel na moju červenú tvár Tom a utrel mi jednu zabudnutú slzu.
"No, hej. Ale už je všetko v poriadku. Keď som s tebou" usmiala som sa na Toma. Ten si ma pritisol k sebe, potom zdvihol kufre zo zeme a napratal ich do kufra taxíka. Ja s dievčatami som nastúpila a po chvíľke sme sa vydali na prieč mestom, do nášho nového domova...


12. čast- NEČAKANÁ NOVINA


"Tak konečne hotovo! Konečne mame dozariaďované, donakupované a dopapierované. Konečne mame naše nove hniezdočko lásky" povedala som pritúlená v Tomovom náručí a on si ma pritisol ešte viac.
"Tento dom je konečne náš, žiadne zle spomienky, či zle nálady" povedal môj milovaný manžel a uškrnul sa. Obaja sme sa zasmiali. Konečne máme to, po čom sme tak dlho túžili.
"Zlatko čo sa stalo?" prerušil moje uvažovanie Tom.
"Aaale nič. Premýšľala som čo dnes navarím" zaklamala som. Bola som taká šťastná, že som sa bála, kedy sa to pokazí.

Tak som sa postavila že idem do tej kuchyne. Keď sa mi však strašne zakrútila hlava. Snažila som si toho nevšímať a odkráčala som do kuchyne. Otvorila som chladničku a ....viac si už nepamätám. Až teraz. Počujem okolo seba par hlasov, a jeden znie ako ten Tomov.

Pomaly som otvorila oči a zbadala som manžela.
„T...Tom čo sa stalo?“ pretrela som si oči.
„Miláčik omdlela si. A tak som ta radšej zaviezol do nemocnice.“ Usmial sa Tom, keď zbadal že som pri vedomí. Keď som sa viac rozhliadla po bielo-modrej miestnosti, zbadala som ženu, čo na mňa intenzívne hľadela. Asi si to všimla a tak sa na mňa usmiala a podala mi ruku.
„Ja som Doktorka Bellová, teší ma.“ predstavila sa mi.
Povytiahla som sa na posteli a sadla si na ňu.

„Torrentová“ stále zmätene som pozerala na doktorku. „Pani doktorka čo mi vlastne je?“
„No pani Torrentová“ napla ma doktorka „musím vám s radosťou oznámiť že ste tehotná!“
„Čože som?“ pozrela som neveriacky na Bellovú a potom na Toma. Očividne ho táto správa zaskočila tiež.
„Tehotná“ zopakovala doktorka a usmiala sa.
„Tom!“ vykríkla som a vybehla z postele za Tomom.

"O Ali, tak mi budeme mat dieťa...naše dieťa..."vyhŕkla mu slza. Nikdy som ho nevidela plakať...
"Nechám vás, milí rodičia. Prvé dieťa je veľkou udalosťou, tak musíte veľa oddychovať pani Torrentová. Myslite na vaše bábo" povedala doktorka a vytratila sa z izby. Nikto z nás jej nemal chuť vysvetľovať že ja už dieťa mam. A nie jedno ale rovno tri.
"Ali poslúchni radšej pani doktorku, chod si ľahnúť, nech nie je bábätku zima" povedal Tom a obaja sme sa zachichotali. Takúto neskutočne peknú správu ani jeden z nás nečakal. A tak som si radšej ľahla.


"Amanda" vyšlo z Toma dievčenské meno, a bolo to mierne od veci.
"Čože?" zasmiala som sa.
"Amanda" zopakoval Tom.
"Čo je s Amandou? Amanda sa vola tvoja frajerka ty mi to už nemôžeš ďalej tajiť?" znova som sa zasmiala.
"Nie ty trdielko. Amanda by sa mohla volať naša dcérka. Teda ak to bude dcérka a ak sa ti to meno páči."
"Áno páči" pritakala som „A čo keď to bude chlapec?“
"Chlapec...keď to bude chlapec...."zahĺbil sa Tom do myšlienok" Mohol by byt Michael.
"Michael je pekné meno"
"Alebo Lizzie. Lizzie pre dievčatko....."
A takto sme sa mohli rozprávať hodiny. Vlastne asi sme sa aj rozprávali...až do mojej izby prišla sestrička, že mi musí urobiť ultrazvuk, či je naše bábo v poriadku a tak Tom vyšiel z nemocničnej izby a zavolal mojim deťom do školy, čo sa mi vlastne stalo.

„ ...o áno ďakujem veľmi pekne pani riaditeľka. Áno, Nemocnica sv. Martina. Ešte raz ďakujem. Dovidenia“ povedal Tom a zložil telefón. Keď konečne z mojej izby vyšla sestrička, vkročil tam on.
„Tak čo všetko v poriadku?“ nakukol dnu Tom.
„Maličké je úplne v poriadku“ usmiala som sa a naznačila mu nech si sadne vedľa mňa, na kreslo.
„Volal som deťom“ povedal Tom popri tom ako si sadal. „Riaditeľka ich pustí skôr zo školy a zastavia sa za tebou“
„To som rada. Ďakujem ti za všetko Tom“ nahla som sa že ho pobozkám, keď vtom sa otvorili dvere a do nemocničnej izby vošli Lea, Laura a Matt. S nimi aj doktorka Bellová.

„Mami, preboha čo sa stalo?“ so strachom v očiach, prišla ku mojej posteli Laura.
„Zlatko, budete mať súrodenca.“ Usmiala som sa na deti, a pohladila sa po brušku.
„Mami to vážne? Naozaj? „obkolesili ma deti, začali sa vypytovať na dieťa. Úplne sme sa zakecali a prerušila nás až doktorka.
„Rozchod!“ povedala ráznym hlasom. Z tej milej doktorky šiel normálny rešpekt. „Vaša mama si musí aj oddýchnuť, pokiaľ nechcete aby bolo z vášho súrodenca dáke pomotané čudo....“ zakusla si do pery.
„Tak teda ahoj mami“ podávali mi všetci štyria pusu, aj keď tá Tomova bola trošku iná.

„Viete pani Torrentová...“ začala doktorka Bellová a posadila sa ku mne.

„Preboha čo sa stalo? Bábätko nieje dáko v poriadku? Vtedy keď ste hovorili...“neisto som pozrela na doktorku.
„Zatiaľ je dieťa v poriadku..“ povedala, pričom slovíčko ZATIAĽ veľmi zvýraznila.
„Čo tým myslíte?“
„ Len to, že pokiaľ si nebudete dávať na seba pozor, nebudete jesť veľa ovocia a veľa spať, dieťaťu sa môže pohoršiť. A to predsa nechcete“ pozrela na mňa vyčítavo.
„Nie, to určite nie“
„Mám tu pre vás aj prvý obrázok vášho mimina“ povedala a podala mi čierny list na ktorom bolo vyznačené niečo biele.
Pozrela som sa na čierny leský papier a prodko som pozrela Bellovej do očí.
„Pani doktorka...to...to znamená že....“vbehli mi slzy do očí.
„Presne tak...“

[katty]

Co sa stalo?
Dufam ze nic hrozne
Ale je to supeeeeeer
(Ako vzdy)

[Invisible]

Budu dvojicky? To som zvedava co to teda bude.. Fakt super pribeh

[prasiatko]

krasne wow

[Catqa]

13. časť- Pôrodnica



"Alisha poviem vám to na rovinu. Vaše dieťa, ma na svoju veľkosť veľmi málo vyvinuté pľúca. Pokiaľ sa skutočne nebudete šetriť, nemôžem vám zaručiť, že porodíte zdravé dieťa." povedala doktorka a prísne mi hľadela do očí.
"Pani doktorka je to až také vážne?" pozrela som na ňu so zaslzenými očami.
"Áno" povedala mi bez milosti. "A teraz ma ospravedlňte. Čaka ma jedna pacientka"
"Áno jasne..."postavila som sa z postele a chytila sa za pomaly narastajúce bruško. "Och moje maličké...musíš byt v poriadku...mama pre to urobí všetko!"

Ako som sa tak rozprávala so svojim nenarodením dieťatkom, začula som akýsi plač a tak ma napadlo isť za nim. Ostala som stáť až pred dverami s nápisom NOVORODENIATKA a presklenou stenou. Dvere boli otvorene, tak som vošla dnu.

Uvidela som asi 10 malých postieľok s 10 malými uzlíkmi, v plienkach. Všetky tak pokojne spinkali až na jedno. Plakalo ako keby ho niekto dral z kože.

Pristúpila som ku tomu uplakanému stvoreniu a nahla sa cez postieľku.
"Čo je maličké?" usmiala som sa na dieťatko a vzala si ho do náručia.
Úplne živo som si predstavila ako držím svoje bábo...Keď vtom prišla Bellová.

"Alisha čo tu robíte?" pristúpila ku mne..
"Ja...toto dieťa plakalo...tak som sa šla pozrieť prečo" pozrela som na ňu ako malé dieťa, ktoré práve zjedlo čokoládu svojho súrodenca.
"Heh. To je malá Mia. Tá plače v kuse.“ zasmiala sa doktorka a zasa mi bola na chvíľku sympatická. "Ale teraz mi ju dajte a choďte sa pobaliť."
"Pobaliť?" vypúlila som na ňu oči, pričom som jej Miu podávala. Vari by som už mohla ísť domov?

"Áno pobaliť. Keďže už vieme čo vám je, môžeme vás preložiť na ženské oddelenie. Je to tam oveľa útulnejšie a nebudete sama na izbe. Tak sa choďte pobaliť." povedala a uložila dieťa do postieľky. Samozrejme zasa začalo plakať
"Za päť minúť prídem po vás" povedala Bellová a rýchlym krokom šla do ďalšej izby.

Pravdupovediac veľa som baliť nemusela. Ešte som skoro nič nevybalila. Župan a zubná kefka s pastou si ozaj nevyžadovali 5 minút. A tak som spolu s kufrom stála v izbe a čakala na Bellovú.

"Pobalená?"
"Áno" uškrnula som sa
"Tak môžme ísť "zobrala mi kufor.
"Teraz sa musíte šetriť" už mi s tou vetou ide na nervy. Akoby som denne dvíhala činky...

S doktorkou sme sa výťahom vyviezli na 5 poschodie, kde to už na prvý pohľad bolo útulne. Farebne steny, obrazy a kvety. Mamičky v županoch, väčšie deti s ockami na návšteve...
S doktorkou sme pomalým krokom prešli cez veľké presklené dvere s nápisom ZVONIŤ! a ocitli sme v dlhej chodbe. Pri 7. dverách zastala a zaklopala na ne. Vošli sme.

Na prvej posteli ležala na prvý pohľad veľmi uhladená dáma. Asi tak 38 ročná. Druhá posteľ bola prázdna a na poslednej pri okne ležala žena vo vysokom štádiu tehotenstva, pravdepodobne čakala už len na pôrod. No bola mi sympatická.
"Tak nechám vás nech sa pozoznamujete" povedala doktorka a tým istým rýchlym krokom odišla.
"Dobrý" pozdravila ma tá prvá piskľavým hlasom. "Toto bude vaša posteľ, ľažkajte si"
Umelo som sa na ňu usmiala, sadla som si na posteľ a sklonila hlavu. Myslela som na svoje dieťatko.

"Trápi vás niečo? Mne sa môžte kľudne zdôveriť" znova sa ozval ten piskľavý hlas.
"Už len tebe by som sa zdôverovala, baba jedna slizká" pomyslela som si, no na ženskú som sa usmiala. "Ale nie, nič" a ľahla som si. Jedným očkom som pozrela na druhú spolupacientku. Nervózne a nepravidelne dýchala. Potom sa postavila a začala sa prechádzať, pričom sa držala za brucho.
"Ehm.. ste v poriadku?" zbystrila som pozornosť.
"Ale...ale áno. Len asi rodím" povedala cez zuby a chytila si brucho ešte silnejšie.

"Zavolám doktorku?" znepokojene som sa postavila, pričom som čakala hrdinsky zápornú odpoveď.
"Áno prosím vás, a čo najrýchlejšie" odpovedala budúca mamička.
Stlačila som tlačítko nad posteľou. O chvíľku dobehla Bellová a keď zbadala ženu, mlčky ku nej pristavila vozík.

"Tak čo pripravená?" usmiala sa doktorka a znovu rýchlym krokom odtlačila vozík. Žena ešte niečo zašomrala, to som však už nepočula.
Znepokojene som si znovu ľahla na posteľ.
"Hádam jej to dobre dopadne" povedala som si sama pre seba. A ta druha samozrejme zareagovala.
"O tom pochybujem. Ma rizikové. Určíte bude to decko dáke priblblé. "zasmiala sa. "Mimochodom, ja sa volám Paťka" podala mi ruku.
"Alisha" zagánila som na ňu, no ruku som jej nedala.

Večer, sa mi konečne podarilo ako-tak zaspať až okolo 10.

Rozmýšľala som nad svojimi deťmi, ako sa majú na novej skole. Nastúpili na vysokú, na intrák v susednom meste a ani sa nestihli prísť rozlúčiť. Šiel im autobus. Ale aspoň že sú všetci traja spolu...Z takýchto myšlienok ma pretrhla niečia chôdza.
Pootvorila som oči a sadla si na posteľ.


Uvidela som Dášku, ženu ktorá predtým porodila.
"Tak čo? Ako to dopadlo?" pozrela som na ňu s očakávaním.
"V podstate dobre" pozrela na mňa a zaklipkala ocami. Očividne bola veľmi unavená.
"Malá je v podstate v poriadku, len bola trocha priškrtená pupočnou šnúrou."
"Ou tak malá? Mate dievčatko?" usmiala som sa. "Ako sa volá?"
"Anna. Po mojej mamke. Umrela keď som otehotnela. Mala epileptický záchvat." zastonala.
"To mi je ľúto"
"Aj mne. Ale malú beriem ako keby mi ju poslala mama." usmiala sa na mňa. V jej očiach bolo toľko dobra.
"Môžte sklapnúť?" ozvalo sa z vedľajšej postele. Uhladená dáma potrebovala svoj spánok. Odpovede sa však nedočkala, keďže do izby vstúpila doktorka s ružovučkým bábom na rukách.

"Pani doktorka. Tieto tu len klebetia, ja sa musím vyspať!" zvýšila piskľavým hlasom. Doktorka na ňu len hodina vražedný pohľad a podala Dáške dieťa. Bolo na nej vidno ako žiari šťastím.
"No čo špunt, za chvíľku aj my budeme takýto šťastný že?" pomyslela som si pohladila bruško. Možno mi to nebudete veriť, ale mala som taký pocit, že ma koplo. "Aj dieťa je šťastné" povedala som si potichučky pre seba a zakryla sa perinou. Nech majú tí dvaja troska súkromia...

[Invisible]

Krásny dielik! Dáška je celkom sympatická.. Ale Alisha najviac. Jejko, už sa teším na bábo...

[katty]

Woooow
Ty woe, super diel
Ja, ja onemiem od uzasu, je fakt supis
Neprezradis ako si spravila tolko deti v tej porodnici

[Catqa]

spirala zivota sa nezapiera a mala som tam dve plodne zenske takze tak....
ale dakujem vam obom vsimate si? ja mam uz DVE citatelke! YOOO!

[Gatmička]

Jak dve? Ja sledujem či už budú nové diely a potíšku čákam s napätím

[Barbiika2]

aj ja to citam

[Catqa]

14. časť- NÁVRAT


„Takže ešte tu sa mi podpíšte a môžete ešte dnes domov“ hľadela na mňa doktorka.

„Ďakujem pani doktorka, už sa veľmi teším domov. Ale ste si istá že bude dieťatko v bezpečí aj doma?“ ustráchane som na ňu pozrela.
„Pokiaľ sa budete držať toho čo som vám povedala, nemáte sa čoho báť.“ Usmiala sa na mňa a postavila sa.
„Dobre tak ďakujem pani doktorka“ pomaly som sa postavila. Bruško neobmedzene rástlo.
„ Ou ešte som chcela! Ľahnite si ešte na lehátko, spravím vám ultrazvuk. Možno bude bábätko ohľaduplné a dozvieme sa pohlavie.“ usmiala sa na mňa a ukázala na lehátko. Ľahla som si. Žeby som už konečne o ňom nemusela rozprávať v strednom rode?

Doktorka na mňa vyšplechla studený, mazľavý krém a priložila sondu. Obe sme pozreli na obrazovku starého prístroja.
„Tak ako pani doktorka?“ s napätím som pozerala raz na ňu, raz na obrazovku.
„Vydržte trošičku“ usmiala sa na mňa a znova pozrela na obrazovku. „Aaaa tak už sa pohla“
„Pohla?“ zostalo mi teplo.
„Áno. Gratulujem Alisha, čakáte dievčatko“ usmiala sa na mňa a podala mi utierky.
„A...môžem sa na ňu pozrieť?“ nastrčila som hlavu bližšie k ultrazvuku..
„Samozrejme. Vidíte? Toto tu. Toto je hlavička. A tu má ručičku. A tu zasa nemá nič. A vďaka tomu viem, že to je dievčatko.“ zasmiala sa a vypla obrazovku.
„Tak sa utrite a choďte počkať manžela. A dúfam že vás tu na oddelení uvidím až o 4 mesiace.“
„Ďakujem vám pani doktorka“ celá nadšená som otvorila dvere a kráčala som ku kresielku, pri vchode na gynekologické oddelenie.

Tam už sedela Dáška s malou na rukách.

„Dáška ja budem mať dievčatko.“ kričala som na ňu už od dverí.
„Tak to ti blahoželám“ usmiala sa na mňa priateľka a pohladila svoje dieťa- Annu. „Ty už ideš domov?“ pozrela na môj kufor. Sadla som si na pohovku.
„Áno chvalabohu. Už len čakám na Toma. Môjho muža.„ spontánne som si polozila ruku na bruško.
„Kto ma to spomína?“ vynoril sa z dverí Tom a pristúpil ku mne.

„Tom. Som taká šťastná že ťa vidím!“ hodila som sa mu okolo krku. Zrazu ani bruško neprekážalo.
„Aj ja sa veľmi teším, Ali. Veľmi si mi doma chýbala. Vieš čo je to, stále stravovať len v reštauráciách? „zasmial sa.
„Ó Tom, toto je Dáška“ predstavila som svojej láske Dášku, ktorá si iste cítila trápne, keď nás tam videla objímať sa.
„Tom“
„Dáša“
„Ako vidím, vy to už máte za sebou“ povedal Tom a pozrel na Annu.
„Áno“ usmiala sa Dáška a prešliapla z nohy na nohu. „Ja už pôjdem. Tak sa maj dobre Alisha a možno sa ešte niekedy stretneme.“ usmiala sa a odišla.
„Milá“ skonštatoval manžel a zdvihol môj kufor. „Ideme?“ a nastavil mi rameno ako gentleman z minulého storočia.

Keď sme zišli výťahom na prízemie nemocnice a vyšli hlavnými dvermi, ostali sme stáť pri aute. Tom položil kufor a otvoril auto že ho tam naloží. Ja som len tak stála pred budovou a pozerala okolo seba, keď som zbadal tú odpornú Paťku.

„Ahoj Ajka!“ spískla.
„Ahoj Paťa. Usmiala som sa a otvorila si dvere na aute. Len nech sa jej už zbavím.
„Ja som Paťka mimochodom. A som tu na prechádzke. Už mi je lepšie, fakt, Bellová mi pomohla.„ chŕlila na mňa tie svoje reči, akoby sa jej niekto pýtal. Ani neviem čo sa to vo mne zomlelo, vždy som bola kľudná povaha...
„Vie čo Paťa, zavri si aspoň na chvíľu tú svoju klebetnú hubu! „ a treskla som dvermi na aute. Tom sa len zachichotal, nastúpil, naštartoval a viac sa ma na ňu nepýtal. Pochopil.

Keď sme prišli domov, dobre som sa okolo poobzerala. Už za tú chvíľu čo som bola preč, sa to tu zmenilo. Kvety boli akési bledšie a listy na stromoch stále farebnejšie a bolo ich stále menej. Končila sa jeseň.
„Zlatko ja sa asi pocikám. Tá ženská ma úplne naštavila“ zasmiala som sa a utekala som na vécko.
Ako som sa tak prišla na záchod, oči mi upútala modrá krabička na skrinke.

„Veď je to tehotenský test! Kto preboha...Tooooooooom“ zakričala som v afekte.
„Áno Ali. Prečo tak kričíš? „nechápavo na mňa pozrel.“ Hádam ešte nerodíš.“ Pozrel mi na brucho.
„Ja nie, ale niekto za chvíľku bude“ ukázala som na pozitívny tehotenský test.

Keď mi to potvrdil, že nemé tehotnú milenku ani sestru či matku, otáznik visel len nad Leou a Laurou. S Tomom sme sa dohodli, že všetkých pozveme dnes na večeru a spýtame sa to. Zrazu ma ale napadlo, že som svojmu drahému manželovi zabudla povedať, hádam najdôležitejšiu správu nášho života.
„Tom.. Tom ja som úplne zabudla. Chcela som ti povedať...budeme mať dcérku!“
„Dcérku?“
„ Áno, dnes mi to povedala doktorka. Budeme mať dievčatko!“
„Ty moja mamina“ usmial sa Tom a s veľkou láskou ma objal.


Hneď po obede (teda po tom, čo mal Tom v mrazničke ) som zdvihla telefón a zavolala deckám na intrák.

Zdvihol mi to Matt a prisľúbil že aj s dievčatami dnes o ôsmej prídu. Bola som taká nadšená, že som hneď začala vyvárať a upratovať.
Keď konečne prišiel večer a ozval sa zvonček od dverí, vyletela som z kuchyne, že otvorím. Ako prvú som zbadala Lauru a tak som ju hneď vyobjímala.

Neubránila som sa ani slzám.
„Tak veľmi ste mi opekneli“ utrela som si tie najviditeľnejsšie.
„Aj ty mami. To bábo ti teda dáva elánu“ hodil mi kompliment syn.
„Určite to bude krásavec alebo krásavica“ zasmiala sa Laura.
„Krásavica“ usmiala som sa aj ja.
„Takže dievčatko? Gratulujeme mami“ povedal Matt.
Len Lea bola akosi ticho. Začala som niečo tušiť. Vždy bola rebel...

Pri večeri sa troška rozrozprávala ale keď prišla reč na ich nenarodeného súrodenca, vždy zmĺkla.

Tak som sa rozhodla výsť s pravdou na povrch
„Pozrite, jeden z dôvodov prečo som vás zavolala, bolo že som našla v kúpeľni pozitívny tehotenský test.“ Pozrela som na Leu. Očervenela.
„Zlatko môžeš ísť vedľa?“ ťažko som sa postavila. Matt sa hneď postavil a pomohol mi. Lea sa tiež neochotne postavila.


„Lei, zlatko je to pravda? Si tehotná?“ pozrela som na ňu, typickým materinským pohľadom.
Po chvíľke zaváhania mi odpovedala.
„ Áno som! A čo? Máš s tým problém?“ zakričala na mňa.
„Áno mám s tým problém lebo si moja dcérka a ja ťa ľúbim. A zaujíma ma čo sa s tebou deje.“ pozrela som jej do tmavých šibalských očiek, ktoré teraz žiarili smútkom. Bola celkom ako Matt. V srdiečku bola veľmi dobrá, no na povrchu bola veľký rebel.
„A vieš kto je otec?“
„Čo si o mne myslíš že som dáka pobehlica?“

„Nie to si nemyslím zlatko.. Tak vieš?“
„Áno viem.“
„Dúfam že si malé necháš!“ pozrela som na ňu.
„ Tebe by to nevadilo? Mali by sme rovnako staré deti...a teraz keď máš aj ty brucho...“
„Ale zlatko! Aspoň si budeme radiť. Teraz budeš chodiť do školy, kým sa ti bude dať. Potom štúdium prerušíš. A pôjdeš bývať sem.
„Nie mami, Martin sa o nás postará.“ Usmiala sa cez slzičky.
„Tak Martin hej?“ usmiala som sa na ňu a slzičky som jej utrela.
„Mami? Môžem sa ho dotknúť?“ pozrela mi na bruško.
„Ale samozrejme“

„Mami ďakujem.“ Povedala Lea, rozplakala sa a hodila sa mi okolo krku.

„No tak neplač zlatko. Od toho tu predsa mami sú.“
„Alisha! Poď sem, mám pre teba ešte prekvapenie“ ozvalo sa z kuchyne.
„Ideme?“ chytila som Leu za ruku.
„Ideme!“ silno mi ju stisla a odkráčali sme za ostanými...

[Maggi]

veľmi pekné

[Invisible]

Jej krasny dielik!!

[tamuska]

krasny dielik