Bludisko
Napísal: Uto 27 Máj 2008, 18:28Úvod
„Adri, nevystrkuj si hlavu z okna! Prechladneš skôr ako dojdeme k babke.“ povedala žena sediaca na prednom sedadle oranžového automobilu.
„Ach mami! Veď tu v aute je vyše 30 stupňov... To sa mám uvariť?“ odpovedala žene dievčina ktorá sedela vzadu. Bola to očividne jej dcéra, na očiach mala slnečné okuliare a na nohách mala oblečené teplé, zimné čižmy.
„Vravela som ti predsa, že vonku je horúčava, tak načo si trvala na tých čižmách?“ zvýšila hlas jej mama a nepekne sa na ňu pozrela.
„Mami, hovorí ti niečo slovo móda?“ afektovane jej odpovedalo dievča menom Adriane.
„Mohli by ste už vy dve stíchnuť? Bolí ma z vás hlava...“ pridal sa do hádky chlap za volantom.
„Jonathan, vysvetli láskavo tvojej dcére, že ja nie som jej kamarátka ale mama!“
obrátila sa žena na svojho manžela.
„Victoria, hlavne kľud, o chvíľu sme už tam...“ usmial sa na ňu Jonathan a chytil ju za ruku.
Adriane na zadnom sedadle si len odfrkla a ďalej sa vykláňala z okna.
Po krátkej chvíli sa oranžové auto zastavilo na nepríjemne natriasajúcej ceste z hliny, pri ktorej stál malý vidiecky domček. Neďaleko od neho bola sivovlasá žena vo voľnom tričku a milo sa usmievala na ľudí v aute. Tí chvíľu nehybne sedeli, potom Victoria ako prvá vystúpila z auta, aby sa zvítala so svojou mamou.
Naposledy ju videla pred piatimi rokmi a aj to úplnou náhodou, jediný spôsob akým s ňou komunikovala, boli telefonáty.
Ani tie neboli niake extra dlhé, zvyčajne sa Victoria so svojou mamou rozprávala tak 10-15 minút. Bolo to tak odvtedy, keď sa ako 20 ročná presťahovala z dediny ktorou tak opovrhovala, do mesta aby začala svoju kariéru. Neskôr si našla muža, porodila dcéru a s mamou sa rozprávala len výnimočne. Victoria svojho otca nepoznala, zomrel keď mala tri roky.
„Ahoj mami!“ falošne sa pozdravila Victoria a bežala vstriec svojej mame, aby ju objala.
„Ahoj dcérka, dlho sme sa nevideli čo? A kde mám vnučku? A tvojho manžela? Ani jedného z nich poriadne nepoznám.“ povedala stará dáma keď sa vymanila z dcérinho objatia.
„Pokiaľ ide o Adriane, tú budeš mať možnosť spoznať až-až. U Jonathana, ti musí stačiť vedieť, že je to dobrý človek, inak by som si ho nebrala.“ vysvetľovala mame Victoria a pritom naznačila zvyšku svojej rodiny, ktorá ešte vždy sedela v aute, aby sa prišli zoznámiť.
Keď k nej obaja podišli, Victoria sa obrátila na Adriane a povedala: „Toto je stará mama Julie... Stráviš u nej tieto letné prázdniny, kým budeme my s ockom v SimCity kvôli práci.“
Adriane to už vedela, jej rodičia boli pracovne vyťažení a obaja s ňou trávili len málo chvíľ. Nikdy sa o ňu poriadne nestarali, preto sa z nej stalo to čo sa z nej stalo. Už ako 12 ročná začala fajčiť, posmievať sa iným osobám kvôli vzhľadu. Nemala takmer žiadnych kamarátov okrem Stely a Charlie, ktoré boli rovnaké ako ona. Adriane však vo svojom vnútri nebola zlá, trpela len nedostatkom lásky. Navyše ju rodičia veľmi rozmaznávali a tak to aj vyzeralo.
„Teší ma, stará mama Julie.“ vystrela pred seba Adriane ruku.
„Aj mňa teší Adriane, volaj ma babka.“ prijala ruku svojej vnučky Julie a usmiala sa.
Jonathan medzitým prešiel k autu a vykladal Adrianine ťažké kufre, určite plné zbytočností.
Keď ich konečne vyložil pridal sa aj on k skupinke stojacej obďaleč.
„Dobrý deň Julie, som Jonathan Brown, manžel vašej dcéry.“ aj on podal svokre ruku, hoci na ňom bolo vidno akúsi nechuť.
„Dobrý deň.“ odpovedala mu Julie, „azda by ste však už mali ísť Victoria, nechcete predsa meškať... Navyše by sme sa už s Adriane mohli začať zoznamovať, keď spolu plánujeme prežiť nasledujúce dva mesiace.“ snažila sa čo najmiernejšie rozlúčiť.
„Máš pravdu mami, už je pol šiestej a do SimCity je to ešte riadny kus.“ povedala Victoria pričom sa zahľadela na hodinky. „Tak ahoj zlato a maj sa tu pekne, čoskoro sa uvidíme. „pobozkala dcéru na líce. Následne tak urobil aj Jonathan a kým sa ešte Victoria lúčila s mamou, on už nasadal do svojho krásneho autíčka.
Jeho manželka sa k nemu o chvíľu pridala a pokým sa dalo, rýchlo kývala svojej dcére a mame, až napokon auto zmizlo z dohľadu.
„Pomôžem ti s kuframi?“ milo sa obrátila Julie na svoju vnučku.
„Nie, ja to zvládnem aj sama,“ odpovedala jej Adriane.
„Tak hor sa do pekla“ šeptom dodala tak, aby to mohla počuť len ona.
„Čo prosím? Vieš uši mi už neslúžia tak ako kedysi.“ naklonila sa k nej Julie.
„Ale...nič...“ zahovárala rýchlo Adri, prešla ku kufrom ktoré zostali položené len tak pri ceste, zdvihla ich a pozrela na dom, kde mala stráviť celé dva mesiace.
----------------------------------------------------
tak dúfam, že sa vám príbeh zapáči, a prosím o nejaké komenáre, aby som vedela čo mám zlepšiť
„Adri, nevystrkuj si hlavu z okna! Prechladneš skôr ako dojdeme k babke.“ povedala žena sediaca na prednom sedadle oranžového automobilu.
„Ach mami! Veď tu v aute je vyše 30 stupňov... To sa mám uvariť?“ odpovedala žene dievčina ktorá sedela vzadu. Bola to očividne jej dcéra, na očiach mala slnečné okuliare a na nohách mala oblečené teplé, zimné čižmy.
„Vravela som ti predsa, že vonku je horúčava, tak načo si trvala na tých čižmách?“ zvýšila hlas jej mama a nepekne sa na ňu pozrela.
„Mami, hovorí ti niečo slovo móda?“ afektovane jej odpovedalo dievča menom Adriane.
„Mohli by ste už vy dve stíchnuť? Bolí ma z vás hlava...“ pridal sa do hádky chlap za volantom.
„Jonathan, vysvetli láskavo tvojej dcére, že ja nie som jej kamarátka ale mama!“
obrátila sa žena na svojho manžela.
„Victoria, hlavne kľud, o chvíľu sme už tam...“ usmial sa na ňu Jonathan a chytil ju za ruku.
Adriane na zadnom sedadle si len odfrkla a ďalej sa vykláňala z okna.
Po krátkej chvíli sa oranžové auto zastavilo na nepríjemne natriasajúcej ceste z hliny, pri ktorej stál malý vidiecky domček. Neďaleko od neho bola sivovlasá žena vo voľnom tričku a milo sa usmievala na ľudí v aute. Tí chvíľu nehybne sedeli, potom Victoria ako prvá vystúpila z auta, aby sa zvítala so svojou mamou.
Naposledy ju videla pred piatimi rokmi a aj to úplnou náhodou, jediný spôsob akým s ňou komunikovala, boli telefonáty.
Ani tie neboli niake extra dlhé, zvyčajne sa Victoria so svojou mamou rozprávala tak 10-15 minút. Bolo to tak odvtedy, keď sa ako 20 ročná presťahovala z dediny ktorou tak opovrhovala, do mesta aby začala svoju kariéru. Neskôr si našla muža, porodila dcéru a s mamou sa rozprávala len výnimočne. Victoria svojho otca nepoznala, zomrel keď mala tri roky.
„Ahoj mami!“ falošne sa pozdravila Victoria a bežala vstriec svojej mame, aby ju objala.
„Ahoj dcérka, dlho sme sa nevideli čo? A kde mám vnučku? A tvojho manžela? Ani jedného z nich poriadne nepoznám.“ povedala stará dáma keď sa vymanila z dcérinho objatia.
„Pokiaľ ide o Adriane, tú budeš mať možnosť spoznať až-až. U Jonathana, ti musí stačiť vedieť, že je to dobrý človek, inak by som si ho nebrala.“ vysvetľovala mame Victoria a pritom naznačila zvyšku svojej rodiny, ktorá ešte vždy sedela v aute, aby sa prišli zoznámiť.
Keď k nej obaja podišli, Victoria sa obrátila na Adriane a povedala: „Toto je stará mama Julie... Stráviš u nej tieto letné prázdniny, kým budeme my s ockom v SimCity kvôli práci.“
Adriane to už vedela, jej rodičia boli pracovne vyťažení a obaja s ňou trávili len málo chvíľ. Nikdy sa o ňu poriadne nestarali, preto sa z nej stalo to čo sa z nej stalo. Už ako 12 ročná začala fajčiť, posmievať sa iným osobám kvôli vzhľadu. Nemala takmer žiadnych kamarátov okrem Stely a Charlie, ktoré boli rovnaké ako ona. Adriane však vo svojom vnútri nebola zlá, trpela len nedostatkom lásky. Navyše ju rodičia veľmi rozmaznávali a tak to aj vyzeralo.
„Teší ma, stará mama Julie.“ vystrela pred seba Adriane ruku.
„Aj mňa teší Adriane, volaj ma babka.“ prijala ruku svojej vnučky Julie a usmiala sa.
Jonathan medzitým prešiel k autu a vykladal Adrianine ťažké kufre, určite plné zbytočností.
Keď ich konečne vyložil pridal sa aj on k skupinke stojacej obďaleč.
„Dobrý deň Julie, som Jonathan Brown, manžel vašej dcéry.“ aj on podal svokre ruku, hoci na ňom bolo vidno akúsi nechuť.
„Dobrý deň.“ odpovedala mu Julie, „azda by ste však už mali ísť Victoria, nechcete predsa meškať... Navyše by sme sa už s Adriane mohli začať zoznamovať, keď spolu plánujeme prežiť nasledujúce dva mesiace.“ snažila sa čo najmiernejšie rozlúčiť.
„Máš pravdu mami, už je pol šiestej a do SimCity je to ešte riadny kus.“ povedala Victoria pričom sa zahľadela na hodinky. „Tak ahoj zlato a maj sa tu pekne, čoskoro sa uvidíme. „pobozkala dcéru na líce. Následne tak urobil aj Jonathan a kým sa ešte Victoria lúčila s mamou, on už nasadal do svojho krásneho autíčka.
Jeho manželka sa k nemu o chvíľu pridala a pokým sa dalo, rýchlo kývala svojej dcére a mame, až napokon auto zmizlo z dohľadu.
„Pomôžem ti s kuframi?“ milo sa obrátila Julie na svoju vnučku.
„Nie, ja to zvládnem aj sama,“ odpovedala jej Adriane.
„Tak hor sa do pekla“ šeptom dodala tak, aby to mohla počuť len ona.
„Čo prosím? Vieš uši mi už neslúžia tak ako kedysi.“ naklonila sa k nej Julie.
„Ale...nič...“ zahovárala rýchlo Adri, prešla ku kufrom ktoré zostali položené len tak pri ceste, zdvihla ich a pozrela na dom, kde mala stráviť celé dva mesiace.
----------------------------------------------------
tak dúfam, že sa vám príbeh zapáči, a prosím o nejaké komenáre, aby som vedela čo mám zlepšiť
Dobrý nápad s tými prázdninami, som zvedavá, čo vymyslíš 
, ale som rada, ze som si to predsa precitala 
tiez ma to hned chytilo a uz som zvedava ako to bude pokracovat. len tak dalej!!!drzim palce