GAMESIMS Fórum - Najväčšia SK komunita hier The Sims

no video by nebolo zle nejake urobit potesilo by ale hlavne chcem novy dielik

aj ja uz chcem novy diel!!

Viež kolko vecí by som mohla urobiť .. No diel by som aj ja rada nový, ale ešte chýba záver... a neviem kedy sa k nemu dostanem... , budem sa snažiť do štvrtku do dať do kopy, aby po prípade Emerald mala možnosť fotiť, ak bude mať čas ona.. v mojom prípade to neprichádza do úvahy vôbec

no vo štvrtok mám iba ráno povinnosti tak do 9:00 ak stihneš ja môžem fotiť
ak nie pôjdem na nákupy

no super , ked sa obe zladite tak to zvladnete

no super baby..tak sa dajte do toho lebo vsetci sa uz tesia na dalsi diel!!!!!

Tak prinášam Vám další dielik, snáď ste sa dočkali, a budete aj potešený abude sa Vám páčiť, samozrejme za fotky chcel poďakovať Emerald... A Vám prajem príjemné čítanie

37.diel
David:

„Som doma!“ zakričal som moju obvyklú hlášku, do pravdepodobne prázdneho domu. Nikto sa mi neožíval. že by neboli ešte baby doma? Veď je po návštevných hodinách, aspoň to mne tvrdili v nemocnici. Prešiel som do obývačky, kde som len predsa našiel živú bytosť.

Ahoj Viki..“
Ahoj.“ Otočila sa na mňa dcéra, ktorá mi venovala asi sekundový pohľad, a znovu sa zapozerala to telky.
„Čo pozeráš?“ snažil som sa naviazať konverzáciu,
„Film.“
„Aký?“
Neviem.“ Tak toto by som mal, ducha plný rozhovor s mojou dcérou by som mal za sebou.

„Kde je mama?“ skúsil som ešte jednu otázku, možno sa mi dostane aj odpovede.
„Na terase a je dosť nahnevaná.“ Informovala ma Vikina, ale aspoň to bola veta.
„Ďakujem.“
„NZ!“ vyšlo s Vikiny, neidifikovateľný zvuk.
„Prosím? Môžem mi to zopakovať?“ ostal som prekvapene pozerať, ako si mi nedošlo čo znamená “NZ“.
„Ježííííš tatí, ty nevieš čóóó znamená NZ?“ Zatiahla Vikina hlasom, asi tak o dve oktávy vyššie.
„No neviem.“
„Nie je začo, prosím ta kde žiješ?“

„Aha...“ tak zas som raz dostal školu jazyka Koperových. Asi som už naozaj starý, alebo moje deti ,tak rýchlo rastú. Nechal som teda Vikinu v jej , záživnom programe a vybral sa za Tarou. Stála pri zábradlí, a ako na ňu dopadali lúče mesiace, vyzerala tam ako vila. S jej dlhými vlasmi sa pohrával jemný vetrík a jemne jej ich nadvihoval. Miloval som ju, len teraz sme mali ťažké obdobie. Možno aj vedela, že sa na ňu pozerám, ale aj tak tam stále bez slova. Musela ma počuť prísť, pretože zvuk auta je na terasu počuť. Jemne som zakašlal, s nádejou je že otočí, ale nič.

„Tari?“ chcel som ju chytiť odzadu za rameno, ale sa uhla a otočila sa na mňa. V jej očiach som uvidel sklamanie, zas a znova som ju sklamal. Mala ich červene, vedel som že plakala, koľko sĺz už kvôli mne preplakala.

„Ty si plakala?“ opýtal som sa aj keď som vedel odpoveď
„Kde si bol?“ bola jej odpoveď na moju otázku.
„V práci.“
„Do teraz?“
„Nie, len...“
„Tak potom kde si bol?“

„S čoho ma upodozrievaš?“
„Ja ľa neupodozrievam, ja ti vyčítam a to sú dve rozdielne veci.“
„Tara, je mi to ľúto, ja viem že som mal byt s Tamarkou a s vami, ale...“
„Ale si nebol.“ Zvyšovala na mňa Tara hlas, ten to krát mala ale pravdu. Mal som byť v nemocnici, nie v prací.
„Tvoja dcéra sa prebrala a ty si neprišiel!“
„Prišiel...“
„Hej? A kedy?“
„Neskoro..“ povedal som potichu

„Tak to je ako keby si vôbec neprišiel. David, tvoja dcéra sa prebrala, nechápeš to. A zas si bol v práci. Uteká ti ich život medzi prsty, a ty si to vôbec neuvedomuješ:“
„Uvedomujem, ale nemohol som skôr... Proste Holus..“
„Ja viem, nemôžeš mi to povedať pre dobro rodiny.“ Napodobnila ako keby mňa a pri tom sa kyslo zatvárila. Poznala presne moje repliky, ktoré som používal stále ako výhovorky. „Ty nechápeš, že to je už obohratá páska. Ak ti je Holus prednejší ako my tak nech sa páči, dvere vieš kde sú.“ Kričala Tara, ako zmyslov zbavená.
„Tara naozaj ma to mrzí, prišiel som do nemocnice, ale už ma za ňou nepustili...“
„Lebo bolo po návštevných hodinách, David to ako keby si tam ani nebol. Podaktorý ľudia, pracujú do piatej, nehovorím že sa nestane výnimka, dlho som ti to tolerovala, a viem že tvoja práca je proste o tom, že pracovné hodiny neexistujú, ale v našej rodine sa to stáva pravidlom.“

„Vieš čo bola jej druha otázka, keď sa prebrala?“
„Nie!“ zvýšil som hlas, prečo mi tak ubližovala? Vedela že to neviem , nebol som tam.
„Samozrejme, že nevieš, preto že si tam nebol.“ Pripomenula mi presne to na čo som myslel, ako keby mi vedela čítať myšlienky. „Jej druha otázka bola, kde je otec?“
„Tari mňa to tak mrzí....“ Prišlo mi to naozaj ľúto, mal som tam byť, nič nemôže byť dôležitejšie, ako rodina a tu som ja v poslednej dobe zanedbával.
„To tvoje prepáč, a “mrzí ma to“ som už počula ale tisíc krát, ale už začínam mat pocit, že to nie je zo srdca. David, ale to ma už nebaví počúvať.“ Spustila na mňa Tara spŕšku výčitiek. Ja som na ňu pozeral bez slova, a sledoval jej pulzujúcu žilu na spánkoch. Vždy keď sa vytočila do nepríčetnosti, jej žila navrela.
„David, počúvaš ma??“ stíšila Tara hlas.
„Áno, zajtra pôjdeme spolu sľubujem.“
„Neverím...“ povedala chladne a otočila na odchod... Pre boh ja čo sa to tu deje, veď ja ju strácam, ako som to mohol dovoliť.

Viki!!!“ povedala Tara zhrozene, zľakol som sa tak som sa otočil a uvidel som Vikinu ako stojí na verande s hrozením výrazom tváre.
„Mami vy sa hádate?“ spýtala sa jej potichu.

„Nie zlatíčko, všetko je v poriadku, len otec nevie kde je jeho miesto, keď ho rodina potrebuje.“ Povedala Tara ironicky a odišla, nechala nás tam oboch stáť a hľadieť na seba. Mal by som asi niečo povedať? Upokojiť ju že to nič nie je, ale nemohol som. Sám som tomu neveril.
„Asi pôjdem radšej spať.“ Povedala po chvíli Vikina a nebolo jej. Vo vlastnom dome som sa cítil ako cudzinec, ako niekto kto tu nemá čo robiť.

Tamarka:

Sníval sa mi divný sen. Bola som znovu na diskotéke, skoro všetko bolo rovnaké Filip, to neznáme dievča okolo jeho krku, akurát som mu chcela vraziť facku keď som zacítila teplý dotyk na mojej ruke.

Niečo, alebo skôr niekto ma držal za ruku. Bála som sa otočiť. Ten hlas sa ku mne prihovoril. „Tami ideme?“ nespoznávala som ho. V tom som sa otočila, bol to ten spevák. Stevan sa volal... Hovoril a správal sa ku mne ako keby sme chodili spolu niekoľko rokov. Chcela som niečo mu povedať ,ale nevyšiel zo mňa ani hlások. Len som na prázdno otvorila ústa. Chcel ma pobozkať, už bol tak blízko nebránila som sa tomu.. Ale v tom sa ozval rachot, ako keby niekto ťahal železo po dlaždiciach. Precitla som a v tom som pochopila, že to bol len sen. Nechcela som ešte otvoriť oči, chcela som sa vrátiť k tomu momentu, ale ten neznesiteľný rachot neprestával. Otvorila som oči, a uvidela v mojej izbe upratovačku, behala s mopom po dlážke hore , bez toho či si všímala že udiera do nábytku, ktorý mal železné nohy, a tým pádom vydával zvuk, ktorý ma zobudil. Vôbec nevšimla, že sa na ňu pozerám, a ďalej si robila svoju prácu. Mop sa kĺzal po podlahe a vydával monotónny zvuk. K tomu všetkému ma v nose štípal dezinfekčný prostriedok, mala som pocit ,že tam vyliala celú pixlu toho sajrajdu v nose sa štípal ten nepríjemný zápach.

„Tá podlaha čistejšia nebude.“ Zamrmrala som si pod nos. Upratovačka zdvihla hlavu od svojej prace a pozrela na mňa. Prepadla ma panika, že by to počula?
„Slečinka sa zobudila?“ prihovorila sa mi, ale nečakala na moju odpoveď, znovu sklonila hlavu a pokračovala. Ja som spustila nohy na podlahu a zacítila mokru zem.
„Pozor je to umyté.“ Upozornila ma bez toho, že by sa na mňa pozrela.
„Ale ja potrebujem ísť do kúpeľne.“ Namietala som.

„Tak výdrž, zašliapeš mi to.“ Povedala mi a zazrela po mne. Ja som poslušne vrátila nohy pod perinu a čakala, kým odíďte s mojej izby. Môj močový mechúr mi dával jasne najavo, že to už nevydrží. Upratovačka sa netvárila, ale že by chcela odísť, i keď som mala pocit že stojí na tom istom mieste už asi 10 minút. A tak som drzo vytiahla nohy s pod periny a postavila sa na studenú dlážku.
Upratovačka po mne znovu zazrela ale nič nepovedala.
„Príroda vola.“ Povedala som jej a odišla do kúpeľne. Započula som ju mrmlať niečo o tom že som neohľadné decko, ale ignorovala som to išla som si za svojim cieľom.

V kúpeľni som sa pozerala na môj odraz, vyzerala som bledo, umyla som si tvár a zuby. Dnes ma čakalo stretnutie s psychologickou, keď som na to pomyslela urobila sa mi v krku guča. Čo keď mi povie, že som blázon? Čo jej poviem, prečo som to urobila? Veď to bol nezmysel, nechcela som spáchať samovraždu, len som chcela... Sama som vlastne nevedela čo som chcela tým dokázať.

V kúpeľni som strávila asi 5 minúť nemala som tam čo dlhšie robiť. Dúfala som, že otravná upratovačka už bude preč, našťastie s aj tak stalo, keď som vyšla von. Znovu som sa vrátila do postele a čakala na vizitu. Pospevovala som si pesničku, ani sama neviem akú, ale stále mi znela v hlave. Nevedela som čo zo sebou, čítať som vydržala asi stranu a pol, aj tak som nevedela o čom čítam. Prechádzať po izbe ma už tiež nebavilo. Ta hrozna upratovačka ma zobudila o 6 ráno. A do vizity ostávali ešte dve hodiny.

Ako som tak ležala na posteli ma chytali driemoty, ešte by sa mi podarilo možno zaspať a tak som sa zababušila pod perinu a zavrela oči. Možno som spala hodinu a možno vôbec, ale presušilo ma jemne zakašľanie.

Otvorila som oči, a neverila som. Čupel pri mne a jemne sa ku mne nakláňal.

„Prepáč zobudil som ta?“ prihovoril sa mi usmievajúc sa.
„Ako si vedel kde ma hľadať?“ opýtala som sa neveriacky a posadila sa na posteľ, on sa zároveň postavil a polozil mi ružu do prázdnej vázy na stolíku.

„Chcel som ta vidieť ešte raz.“
„Mrzí ma, že si ma musel vidieť v ten večer tak...“
„Ako? Ja si nič nepamätám.“ Usmial sa znovu na mňa.
„Kde más skupinu?“
„Snáď nebudem s nimi chodiť všade.“ Odpovedal mi zhrozene a v tom som si uvedomila akú hlúpu otázku som polozila.

„Skôr mi povedz ako sa máš?“ Je ti už lepšie, keď som tu bol pred par dnami spala si.“
„Ty si tu bol?“
„A čo si myslíš?? Más predsa pozvanie do šatne!“ zasmial sa a ja s nim. Bol ku mne hrozne milý, páčil sa mi jeho úsmev. Ako všetko si premyslel kým mi niečo povedal.
„To nebolo len jedno rázové pozvanie, pre dievča v núdzi?“ povedala som s troškou irónie v hlase.

„Nie, predstav si...“ žmurkol na mňa. Zo Stevanom sme spolu dlho rozprávali, mali sme toho veľa spoločného. On mi rozprával o koncertoch, keď náš zrazu prerušilo jemné klopkanie na dvere.
„Slečna Koperová, máte sedenie s pani doktorkou.“ Ozval sa ženský hlás z medzi dverí, otočila som hlavu a uvidela tam stáť mladú sestričku. Usmievala sa od ucha k uchu, držiac pred sebou vozíček, ako keby čakala kedy sa na neho posadím.

„Hneď pôjdem.“ Odpovedala som jej a otočila sa na Stevana.
„Ale ja Vás tam mám odviezť.“ Namietala, v tom som sa strhla a neveriacky otočila na ňu hlavu.
„No to nie, nie, nie....“ povedala som rezolútne. „V žiadnom prípade, nepôjdem na tom, ja to prejdem aj po svojich.“ Jedným ockom som pozrela na Stevana, ten sa očividne bavil.
„Prídem ta zajtra pozrieť.“ povedal a postavil sa na odchod.

„Ale...“ chcela som namietať, ale Stevan ma len jemne pohladil po líci, a už ho nebolo. Sestrička stále stála na svojom mieste, čim my dávala najavo, že sa bezo mňa nepohne. A tak mne neostalo nič iné, len sa prispôsobiť, sadla som si do vozíka a nechala sa unášať, veriac, že nikto nebude v nemocnici na kontrole alebo tak.. Ta hanba, nestačí, že si všetci myslia že som blázon, ktorý sa pokúsil o samovraždu.

super ako vždy som zvedavy ci sa tara s davidom udobria a tesim sa na dalsi diel ako vzdy...

Pekný dielik, hlavne sa mi páči, že chlapec z tej skupiny ju chodi navštevovať...mohli by mať niečo spolu..a mrzi ma, že sa tara a david spolu hadaju, ale dufam, že sa to da do poriadku keď skončí s tým Holusom.

Na začiatku boli úžasné vykreslené Davidove pocity, naozaj tam vyzerá tak akoby tam ani nežil, čistá ignorácia...(jeho duchaplny rozhovor mi pripomina taky ako ked pride domov aj moj oco )...no ale Tare sa niet čo čudovať, som zvedavá ako dlho to takto vydrží znášať.
No a Tamarka, nemôže sa čudovať že ju považujú za toho "blázna" alebo ju proste berú inak, ako inak si to môžu vysvetlovať ak nie ako pokus o samovraždu?
Ale pobyt v nemocnici môže mať aj výhodu návštevy chalana z kapely

No konecne som docitala dielik pekny dielik ...fotky krasne
a ten dej no proste ako keby citam nejaku knizku..a naraz strana chyba a nemozem ist dalej..a po case sa objavi dalsia strana...a hltam to..ako keby som to bola ja sama
A Tamarka ma napadnika a akeho fesaka

Gatmička, stále je to také dobré, ako sme od teba zvyknutí
Tara a David majú ďalšiu krízu.. no škoda
Upratovačka aká nepríjemná A mne nie je sympatický ani ten z tej skupiny, no uvidíme

ďakujem veľmi pekne... som rada že sa páčil a ako povedala Eva že som nesklamala

rozhodne si nas nesklamala a bol to krasny diel. ti dvaja bz mohli spolu neco mat. bol to super diel

jednym slovom super..neviem co mam viac k tomu dodat..