Tak po sto rokoch je tu nový diel, myslím, že hodne dlhý, som zvedavá komu sa to bude chcieť čítať
Inak tí čo ste čítali 7 dní a príde Smrť, asi si všimnete že Bublinové mestá niššie v diely som použila z konca príbehu, aj keď to nijako nebude s príbehom súvisieť, len keď už mám budovy postavené, prečo to nevyužiť
.
9.diel
Jamie LandonPo tom všetkom čo som už prešla v tom ich teste, nemohla som to vzdať na samom konci. Preto som spolu so Samom a ostatnými ráno čakala na mieste určenia, hodiny ukazovali pár minút pred štvrtou. Bolo chladno a ani teplé oblečenie čo som si dala ma nechránilo dostatočne.
Postávali sme tam do štyri desať a nič sa nedialo. Začínalo sa s frflaním, že nás zbytočne prehnali takto skoro z postelí, no výstrel ako z dela nás všetkých umlčal. Všetci sme sa obzerali po okolí, jedna žena sa rozbehla preč ani nečakala čo bude ďalej.
„Čo sa to robí?“ počula som svoj hlas, len čo sa ozval ďalší výstrel, niekde z blízka.
Z reproduktoru mi prišla skoro ihneď odpoveď, smerujúca pre nás všetkých.
„Vaša záverečná úloha je prostá. Vbehnúť do jedných z dverí, každý do iných a dostať sa na druhú stranu. Budete napádaný a vašou úlohou je brániť sa, ako najlepšie viete. Príjemnú zábavu a čo najmenej zranení...“ nasledovalo puknutie a reproduktor sa vypol. Za našimi chrbtami ďalšia streľba. Viac nikomu nebolo treba hovoriť, rozbehli sme sa ako stádo divých kôz dopredu. Každý sebaisto zdrapil kľučku, no problém nastal hneď tam. Dvere boli zamknuté. Obrovský chlapík rozkopol dvere, len som tak zírala. Keby to skúsim ja, zranenie je na svete.
Nemali sme nič. Žiadne vecičky s ktorými by sme sa mohli zahrať na lupičov. Chvíľu som sa dívala na kľučku a až potom ma začali napádať čudesné veci. Rozhliadla som sa. Siahla som rukou k svetlu, nič. Pozrela som na zem, nadvihla koberček nič. Posledná nádej bol kvetináč a bingo! Odomkla som si, naznačila Samovi nech sa porozhliadne po predmetoch okolo jeho dverí a vošla som, so srdcom v gatiach. V miestnosti bolo šero, cítila som sa ako v nejakej atrakcii typu – strašidelný dom. Už som len čakala kto na mňa skočí spoza skrine, dvier alebo z hocikade. Zišla by sa mi zbraň. Alebo svetlo. Buchla som po vypínači, svetlo nikde.
„Do riti...“ zašepkala som, rozhliadajúc sa, snažiac sa zaostriť na niečo čoby mi pomohlo. Rozvodová skrinka. Opatrne som sa k nej pohla, cítiac ako mi od strachu a zimy stoja všetky chĺpky na rukách.
Nikto sa na mňa nevyrútil, mohla som teda v „kľude“ začať zapájať kábliky, aj keď niektoré som netušila načo majú slúžiť. Hlavné svetlo som bez problémov zapojila, no niektoré som len tak náhodne popchala, snažiac sa počúvať nejaký vnútorný inštinkt. No ten sa so mnou nemal práve chuť zhovárať. Vrátila som sa k dverám, plesla po vypínači, otočiac sa...
„Ááááááááááááááááá“ zvrieskla som na plné hrdlo, cez tie tenké steny to museli počuť aj ostatní.
„Tak takéto ľahké som to nečakal,“ zasmial sa chladne, stojac tak blízko, že nebolo kam ujsť. V reflexe som ho chcela udrieť, no ruku mi zachytil. Koleno vyletelo dohora a zasiahlo cieľ. Chlap mi pustil ruku, zakňučal a ja som bežala ako o život, modliac sa v duchu, aby tam nikto ďalší nebol. Spoza steny som začula hluk akoby spadlo niečo obrovské železné na zem, nejaká konštrukcia. Zjavne som nemala problémy sama. Bežala som dopredu, v ďalšej miestnosti bola zase tma. Nikde som nevidela vypínač, no svetlo presvitajúce popod dvere mi naznačovalo, kam ísť. Chlapík nebol nikde na dohľad, rozbehla som sa preto tým smerom.
„A mám ťa...“ niečie ruky ma zdvihli do výšky, kopala som nohami, no nemala som šancu. Chlap ma niesol k akýmsi dverám, akoby som sa vôbec nespierala. V miestnosti bola vaňa napustená vodou v ktorej skončila moja hlava. V tom šoku som si riadne glgla, mrazivé kvapky mi vleteli do očí a vlasy mi stávali dupkom. Mixovala som sa, no proti tej gorile som nemala šancu. Dochádzali mi sily, no hlavne kyslík. Vynoril ma a ja som chcela spustiť krik „utopí...“
Znovu som mala hlavu pod vodou, tentoraz však aj s nejakým kyslíkom v pľúcach. Toto sa opakovalo asi štyri krát.
Po štvrtom vynorení som už ani nevnímala realitu, už som si nepripadala ako na nejakom teste, ale v nočnej more, ktorú som však plne cítila na svojom zničenom tele. Zdrapil ma za vlasy a odhodil na zem, chcelo sa mi plakať. Spravil pár krokov k skrini, niečo hľadal a ja som sa začala plaziť preč. Preplazila som sa až k nejakým dverám, horko ťažko len s pudom sebazáchovy som vstala a vtedy si ma všimol. Chladnokrvne sa zasmial, ja som rýchlo prešla cez dvere a zaprela sa, aby ich nemohol otvoriť. Sily ma už ale dávno opustili a niečo také som mohla vydržať len nejakú tú minútu. Žmúrila som do tmy, hľadajúc niečo na záchranu, no do uší mi udieral niekoho krik. Chápala som prečo niekto kričí. Predo mnou boli ďalšie dvere, tak som tieto pustila a bežala čo najrýchlejšie k nim. Muž za dverami to nečakal, dvere sa rozcapili a on spadol na zem. Moja šanca. Bežala som dopredu, do ďalšej miestnosti, zakopla som o nejaké drevá, no bežala som ďalej. Boli tam ďalšie dvere, no mňa zaujal otvor ako do kanalizácie. Išiel z neho poriadny zápach, no za dverami isto boli ďalšie dvere a ďalšie a ďalšie, možno ďalší chlapi. Skočila som tam a brodila sa tou bačorinou nevediac kam....
O niekoľko dní...
Deren HartonAkoby svet nespel do záhuby, s úsmevom na perách som si vykračoval po chodbách nemocnice. Niektorí pacienti na mňa zazerali, predsa len, asi mi mali čo závidieť keď som sa tak smial. Keby len vedeli čo mne a mojim priateľom leží na pleciach. No dnes bol deň dobrý správ. Okrem toho, sú Vianoce. Prešiel som do uzavretej časti nemocničnej časti Darvy, kde dostala mladá Carterová izbu. Teraz tam nebola, aj keď jej izba sotva zívala prázdnotou. Len čo ju odviedla sestrička na vyšetrenia, Nefrit spolu s Mayou a Matthewom začali zdobiť. To že musí byť na Vianoce zavretá na izbe neznamenalo, že sviatky neboli.
Stromček už stál, James vešal poslednú ozdobu práve keď som vchádzal.
„Dobrý večer vospolok,“ pozdravil som tak veselo, že ani Nefrit nechápala. Oni však ešte o ničom nevedeli. Dnešný večer budú svietiť úsmevy na všetkých perách, vrátane tých, ktoré patrili Serah. Vlastne, tá sa bude usmievať určite najviac.
„Vyhral si niečo?“ James nadvihol obočie, na tvári mal mrzutý výraz. Nikto sa mu nečudoval, Serah bola protivná a uzavretá, aj keď vo vnútri pripravená popasovať sa s tým čo sa stalo.
„Nie, niečo lepšie, no to až pod stromčekom,“ vedel som ako ich napínam a najradšej by som im zdvihol náladu už teraz, no na niečo sa oplatilo čakať.
Pridal som sa do upratovania nepotrebných zvyškov, zatiaľ čo Zo s Jeredom na krátku chvíľu zmizli. Doniesli jedlo a zákusky, aj keď sme nemali nijaký poriadny stôl. Izba nebola až tak veľká aby sme zariadili aj tento detail, no nebolo to podstatné.
„Mali by sme sa poprezliekať, za desať minút Serah končí vyšetrenie.“ Aj sestrička mala pokyn donútiť Serah obliecť si niečo iné ako nemocničné handry, čo sa jej našťastie podarilo. Vo chvíli keď sa dvere otvorili a Serah vošla do svojej izby, prekvapene zažmurkala. Nebolo to plánované, možno sme boli zdeformovaný z filmov, ktovie, no akoby na povel sme zvolali „Veselé Vianoce!“.
Otvorila ústa no nevydala hláska, až ju musel James zobrať medzi nás. Až vtedy nám zapriala pekné Vianoce, snažila sa usmievať, no každý z nás vedel čo jej blúdi hlavou.
Nikdy predtým som nejedol štedrovečernú večeru z plastového tanierika na kolenách, no aj napriek tomu to malo čaro. Zvláštne, no malo.
„Darčeky!“ zvolala Maya, len čo sme naukladali tanieriky na kopu. Nechali sme ju nech podáva škatule svojim majiteľom, pretože ju nielen bavilo rozbaľovať svoje darčeky, ale sledovať šťastné výrazy ostatných. Podal som jej obálku a kývol k mladej Carterovej. Vyskočila na nohy a podala Serah obálku.
Neisto na mňa pozrela, ostatní tiež zvedavo hľadeli na kus papiera, v ktorom sa ale skrývalo niečo podstatné. Pomaly, so sadrou trochu ťarbavo otvorila obálku a vytiahla papier s fotkou. Na fotke bola čudne vyzerajúca žena, vyzerala ako striga. Serah chvíľu čítala papier a skrivené pery sa rozťahovali do úsmevu. Napäté svaly na tvári sa menili na obraz ženy, ktorá ma prišla hľadať s nádejou v lepšiu budúcnosť.
„...potvrdenie žiadosti o misiu v svete HR45Lan za účelom – Nájsť liečiteľku.“
Zdvihla ku mne pohľad a čakala potvrdenie nádeje, ktorá jej žiarila v očiach. Prikývol som.
„Madam mi schválila návrh, o pár dní vyšlú jeden z tímov do takého pralesa, nech tam nájdu ženu z fotky. Už som sa s ňou kedysi stretol, vyliečila mi hnisavú ranu, no dokáže vyliečiť čokoľvek okrem smrti a smrteľných chôrob. Postaví ťa na nohy, no myseľ a strach musíš premôcť len ty sama.“
Akoby som mal v sebe nejaký senzor, cítil som, ako nálada a ukazovateľ šťastia v miestnosti stúpa. Jamesov výraz, Mattow a hlavne Serah.
„Ja...“ začala trasúcim hlasom, no zastavil som ju. Ešte nebolo začo ďakovať, jej život bol stále v ohrození, aj keď si to neuvedomovala. Zapojila sa do hry, z ktorej už nebolo úniku.
„Serah, kým ju dovedú, my už budeme preč. Viem že ste chceli ísť s nami, no to nepôjde. Je tu však niečo, čo si vyžaduje pozornosť a nie je to kancelárska práca. Je tu niekto, kto sa snaží mariť našu prácu a ten niekto sa vás pokúsil zabiť. Zopakuje to, istotne vie o tej liečiteľke a bude chcieť ten pokus zopakovať. Dám vám kľúče od jedného miesta, kedysi sme tam skrývali podstatné dokumenty ako i ľudí, no to miesto budete vedieť len vy. Nepoviete ho otcovi, Jamesovi, svojim kamarátkam, nikomu. Môže sa vám to zdať zbytočné, no je to moja podmienka. Udržíte polohu toho miesta v tajnosti a neohrozíte jeho skrýšu.“
Serah si rukou odhrnula červený prameň spred očí a prikývla. Vedel som, že teraz nie je schopná vydať zo seba vetu, v ktorej by sa neskrývalo dojatie, preto som ani nepotreboval aby prehovorila. Za ten čas čo som tu bol som vedel, že je odhodlaná a nepatrí k tým, čo nedodržia slovo.
„Mali by sme pootvárať ďalšie darčeky...“ zasmial som sa, nech prelomím to ticho čo nastalo. Maya sa nenechala ponúkať a bežala po jednu zo škatúľ.
O hodinku aj niečo sa naše cesty rozišli, každý išiel po svojom, James chcel byť s mladou Carterovou sám, ja som sa chcel povenovať tiež svojej rodine...Zo odišla s Jeredom, no a Matt, nevedno kam. Jake sa celý večer neukázal, no vedel som, že keď príde, nikto z neho nedostane kde bol. Za tie roky sa zmenil o priveľa stupňov, niečo priveľmi zmenilo jeho život.
Deren Harton, niekoľko dní po sviatkochPráci sa už nedalo viac vyhýbať. Ďalší zloduch nebude vyčkávať, kým sa mne bude chcieť znovu postaviť pred svojich šéfov. Dnes ma čakalo zoznámenie sa s prideleným technikom, stretnutie s Maonkou, jednou z najčistejších bytostí aké som kedy stretol.
Hlasno som zabúchal na pevné dvere Matthovej pracovne, cez ktoré som začul len jeho šepotavé „ďalej“. Našiel som ho zahrabaného v nejakých papieroch so zložitými kresbami strojov, no po mnohých poučeniach som sa už nesnažil pýtať.
„Ahoj,“ hodil som sa na stoličku, Matt nikdy neviedol krátke rozhovory, hlavne ak išlo o výber nového technika.
„Nazdar,“ zamrmlal, zúrivo schytil červené pero a niečo si do papiera poznačil, vlastne doškrtal pôvodné slová a nahradil ho svojimi, veľkými tlačenými.
Radšej som čušal ako voš pod chrastou, nech ten text písal ktokoľvek, mal riaden problém.
„Poďme,“ odlepil sa od stoličky, akoby to tam už nemohol s tým papierom vydržať, no ja som ostal na svojom pôvodnom mieste.
„Kam? Onedlho ideme hľadať Lariaka, potrebujem nového technika,“ pripomenul som opatrne, lepšie Matta nenaštvať ešte viac, nech autora textu neprizabije.
„Ale veď hej, ideme tam kde sa zdržiava...“ prevrátil nado mnou oči a spolu sme vyrazili ku knižnici. Veď kam inam, určite nejaký bifloš, ktorý poznal blato, adrenalín a vzrušenie len z telky. Usadili sme sa za jeden z voľných stolov, veď tam nikdy plno nebývalo, k čomu nemusela prispieť ani mŕtvola, čo sa tam našla. Zadná časť s počítačmi bola uzavretá, nikto mimo zasvätených netušil, prečo to tak je. Oficiálne sa to volalo – Renovácia počítačovej miestnosti. Trošku to narúšali ozbrojenci, ktorý sa presúvali cez knižnicu, no inak dokonalé krytie.
V miestnosti boli okrem nás dvoch len dvaja čítajúci, vlastne šepkajúci. Mladá blondínka a čiernovlasý mladý muž.
„Víťaz tvojho testu?“ spýtal som sa, pozorne si ho premeriavajúc. Mal obstojnú svalovú hmotu, takže to nebol nejaký knihomoľ, ale poznal aj takú miestnosť ako je posilňovňa.
„Áno, získal najviac bodov a Jamie, to dievča pri ňom, bolo druhé, delilo ich len nejakých päť bodov,“ odvetil mi potíšku.
„Môžem mu to oznámiť hneď, nech sa začne fyzicky pripravovať?“ Vedel som, že nijaký test nepripraví členov tímu nato, čo sa deje priamo v inom svete.
Matt si slabo povzdychol, pokrútil hlavou, až mu pár svetlých vlasov padlo do očí a musel si ich odrhnúť preč.
„Nie tak rýchlo, bude to ona,“ mykol hlavou k malej Blondke.
„Povedal si, že bola druhá. Vždy vyberáš najlepšieho...“
„Sám by si mal vedieť, že body nie sú vždy všetko. Toto posledné kolo ma utvrdilo v tom, že sa ti bude hodiť viac. Je pre techniku zapálená, pre neho je to práca. Potrebuješ človeka, ktorého prvou priečnou v živote je svet káblov a techniky. Možno to nie je správne, no ťažko to v niekom zmeníš a pre ňu je momentálne technika najviac. Okrem toho nedbá skočiť do kanála ak je treba, preto nehrozí že bude fňukať keď sa zašpiní niekde v inom svete...“
Zmraštil som čelo, pohľadom som zastal na tom dievčati. Veď bola ešte primladá. Niežeby muž po jej boku bol o veľa starší, no mal som pocit, akoby som do nášho boja chcel zatiahnuť dieťa. „Vieš že to čo robíme nie je len o špine. Stále nám hrozí nebezpečenstvo, treba si zachovať chladnú hlavu...“
„Načo máme Maonky? Ak by jej hrozila smrť, varuje ťa...je to jej povinnosť.“
Nechápal som Matta, no vedel som sám veľmi dobre, že môj dobrý priateľ vie najlepšie čo hovorí. Nie nadarmo bol hlavný technik celej organizácie, vždy mi radil dobre. Ak to dievča, ktoré určite len teraz vyliezlo zo školy vybral, nebol dôvod pochybovať.
„Ako povieš, idem po ňu a zistím, či má vôbec záujem.“
Jamie LandonUž hodinu som sedela so Samom v knižnici, obaja sme pošepky rozoberali, kedy sa asi dozvieme výsledky tých testov, niežeby som očakávala nejaké dobré výsledky. Po mojom skoku do kanála som sa síce von dostala, no ani zďaleka som tam nebola prvá, aj keď ani nie posledná.
Do miestnosti vošli dve osoby, Matt s nejakým mužom, ktorý mi prišiel nesmierne známy, no netušila som z kade. Snažila som sa nevracať sa k nim pohľadom, nech to nevyzerá zvláštne, no keď raz máte chrobáka v hlave, nedá vám nezamýšľať sa nad tým.
Sam však záhadu rozlúštil rýchlosťou svetla, nebolo mu treba viac ako jeden pohľad.
„To ma podrž! Sám slávny Deren Harton, jeho fotka s ďalšími niekoľkými ľuďmi visí hádam všade v tejto budove,“ šepkal vzrušeným hlasom, akoby objavil Ameriku. Problém bola ale v tom, že ani jeden z nás netušil, čím sa tak strašne preslávil. Bol technik? Málo pravdepodobné, prečo by bol na fotke s toľkými ľuďmi?
„Mali by sme sa Matta spýtať na jeho prácu, ktovie čím sa tu tak preslávil. Už dávnejšie som ho hľadal v nejakej knihe, či niečo nevynašiel, ale nič, celá knižnica neobsahuje nijakú informáciu...“
Šepkali sme, no nešepkali sme si sami. Aj Matt s tým Derenom sa rozprávali tak, aby sme nemali šancu zachytiť ani kúsoček ich debaty. Viesť takéto rozhovory v knižnici bolo obtiažne, človek by tu začul aj muchu.
„Vstávajú,“ zašepkala som, tváriac sa, že listujem v knižke predo mnou. Ak som však očakávala ich odchod, veľmi som sa zmýlila. Kroky oboch smerovali k nám a ja som začala mať nedbalé tušenie, že aj ich rozhovor bol o nás dvoch.
„Dobrý deň,“ pozdravil Harton, no nestihli sme poriadne otvoriť ani len ústa a on už pokračoval „slečna, smiem s vami prehodiť pár slov osamote?“ Jedným očkom som prebehla k Mattovi, ten povzbudivo prikývol.
„No...jasné...“
Po vyslovení tých dvoch slovíčok ma napadlo, že možno by som mala používať viac elegantnejšie slová, ako samozrejme, alebo iste, to jasné znelo akoby som sa bavila so spolužiakmi. Nezdalo sa, žeby mu to ale vadilo a tak som sa s ním pomaly vytratila z knižnice. Viedol ma niekoľkými chodbami, až sme sa dostali do jeho pracovne.
„Vitajte, spravte si pohodlie,“ usmial sa a ja som si rýchlo sadla na pohovku. Sedela som rovno ako lata, akoby som mala pod zadkom stovku ihiel. Mala som pocit, akoby som bola na pohovore a znervózňovalo ma to. Usadil sa vedľa mňa, nie oproti do kresla, možno tým chcel znížiť práve ten pohovorový pocit. Sama som po chvíli prekrížila nohy a usadila sa do ako takej polohy.
Kým mlčal, rozhliadala som sa. Miestnosť bola útulná, neveľká, plná predmetov z iných krajín. Musel veľa cestovať, určite po miestach, ktoré nepatrili k turistickým centrám. Na stenách viselo viacero máp, na skrinkách boli staré zvitky, ktorých by sa človek bál dotknúť, aby sa náhodou nerozsypali na prach.
„Asi sa pýtate, prečo ste tu,“ začal pomaly, konečne na mňa uprúc svoj pohľad. Akoby ma rengenoval, zisťoval, čo sa mi skrýva pod kožou. Uhla som pohľadom, nechcela som byť ak otvorená kniha, z ktorej mohol čítať ktokoľvek.
„Áno, ale asi mi to poviete, keď som už tu,“ po pár nádychoch som zo seba dostala vetu, ktorá neznela roztrasene ani vyplašene. Nechcela som pôsobiť ako malé dieťa, aj keď srdce mi vo vnútri hlasno bubnovalo.
„Testy ktorými ste prešli vás označili ako osobu, ktorá by bola potrebná v našom tíme,“ začal s úsmevom. „Boli ste druhá, no podľa hlavného technika, môjho priateľa Matthewa, ste vy tá správna. Otázkou ale je, ste človek, ktorý je pripravený na nebezpečné situácie a nezačne hysteričiť?“
Fakt, že som bola druhá ma prekvapil. Čakal som horšie umiestnenie a ani som nesnívala, žeby ma poverili nejakou významnejšou úlohou.
„Nemyslím si, že som hysterická, lenže neviem, v čom spočíva vaša práca a čo robí váš tím,“ odvetila som opatrne. Zapliesť sa do niečoho o čom som nemala tušenia nebol môj štýl. Najprv preveriť, zistiť plusy a mínusy, až potom dať svoje stanovisko. Ako sa vravela, dva krát meraj a raz rež. Držala som sa toho, už som sa neraz popálila a nechcela som sa znovu. Niekedy sa rany hojili pridlho.
„Musím vás upozorniť, že ak vám odpoviem na vašu otázku a vy niekomu prezradíte čo som vám povedal, vedenie nebude mať problém umlčať vás. Tým sa vám nevyhrážam vraždou, oni majú iné metódy. To o čom budeme hovoriť je prísne tajné a ak aj odmietnete, musíte mlčať, vedenie má dlhé prsty.“
Naozaj upokojujúce. Ceknem a je so mnou amen. Lenže tým, aké to bolo tajné vzrastala aj moja zvedavosť. Kto netúži po troške adrenalínu a vymanenia sa zo stereotypu?
Prikývla som. Zvedavosť vyhrala, veď keby aj odmietnem, viem držať jazyk na mieste.
„Nie som klebetná, takže sa nemám čoho báť,“ odvetila som s istotou v hlase, bez štipky zaváhania.
„To som rád,“ pery sa vykrivili do náznaku úsmevu, no potom prišiel povzdych. „Veríte na iné svety? Diery, ktoré sú na rôznych miestach a dá sa dostať niekam inam? Do sveta kde existuje vaša osoba, no je úplne iná než vy, alebo svet, v ktorom neexistujete, jednoducho svet z inej galaxie, času a priestoru?“
Obočie mi vyskočilo tak vysoko, že sa stratilo pod ofinou. Skepticky som si ho premerala a pokrútila hlavou „nie.“
„To ma neprekvapuje,“ uškrnul sa.
No veď ako inak, keby som na niečo také verila, asi by som bola skôr na psychiatrii, aj keď ľudia veria na množstvo vecí. No ja som verila len technike, ktorá mala svoje pravidlá.
„V každom prípade také svety existujú,“ zasmial sa veselým hlasom, zjavne sa dobre bavil.
„To je blbosť, vedci takéto veci skúmajú už dlho, dávno by sa o tom vedelo a...“
„Vedci to aj dlho vedia, lenže všetci spadajú pod túto organizáciu. Sú veci, ktoré aj keď sa vedia, nepreniknú medzi ľudí. Viete čo by takáto informácia spustila?“
Neverila som. Bolo to proti všetkému čo som mala v hlave. Otváralo by to brány, ktorých koniec by neexistoval.
Vstal a pokynul, nech ho nasledujem. Zastali sme pred skrinkami, na ktorých boli rôzne predmety. „Všetko čo vidíte je z iných svetov, precestoval som toho mnoho. Mapy z iných dimenzií, zvitky z chrámov ktoré nikto nepozná...“
Aj keby som bola ochotná uveriť, nedochádzal mi dôvod, prečo tam chodia. Určite nie pre suveníry. „Teoreticky, prečo by ste tam chodili?“
„Čo myslíte?“ nadvihol obočie „pre nové poznatky, technológiu, lieky, čarovné bytosti ktoré sú pre nás prospešné...a tiež zabrániť hrozbe. Sú svety, ktoré si rovnako ako my uvedomujú existenciu dier a chcú kolonizovať iné svety. Niektoré svety sú omnoho vyspelejšie, mohli by nás ovládnuť, no pri tom množstve je len malé percento, žeby našli práve nás.“
Znelo to presvedčivo, no stále som nebola ochotná prijať tieto informácie. Nie bez nejakého dôkazu, ktorý by som pocítila, alebo videla. A vlastne, dúfala som, že k dôkazu nedôjde. Veď to by zmenilo celý môj pohľad na svet okolo.
„A ja do vášho života ako spadám?“
Poškrabal sa vo vlasoch a úsmev opadol. „Potrebujeme technika, náš posledný to neprežil. Sme najlepší tím, preto všade visí naša fotka, no vo vedení je zradca a my sme utrpeli stratu, ktorá nás donútila odísť. Nedá sa bojovať s toľkými nepriateľmi. V inom svete aj s tajným nepriateľom vo vedení. No je tu nová hrozba a oni nás potrebujú a my potrebujeme vás.“
Počúvalo sa to pekne, no predstava, ktorá sa mi votrela do mysle už taká pekná nebola. Ja v inom svete, s nejakými príšerami ako z filmu, to nevyzeralo pekne.
„Musím sa rozhodnúť teraz?“ ozvala som sa opatrne.
„Samozrejme že nie, toto nie je niečo, čo sa dá rozhodnúť bez premyslenia. Váš život to zmení, veľmi, no pokiaľ ide o bezpečnosť, máme jednu rasu, Maonky. Poznajú budúcnosť, aj keď o nej nehovoria jasne. Pokiaľ ale má niekto umrieť, varujú nás.“
„Smrť sa predsa nedá oklamať, chytí nás aj tak ak už raz máme umrieť...“ zaprotestovala som.
„To sme si mysleli aj my, no funguje to. Ak máte zomrieť v inom čase a priestore, pokiaľ vás varujú a vy sa tomu vyhnete, Smrť vás neprenasleduje.“
Dobre, malo to aj svoje plus, no stále som si to musela premyslieť. Pohla som sa k dverám.
„Počkajte,“ zastavil ma ešte na okamih „zajtra o desiatej máme stretnutie v miestnosti vedľa, budem rád ak prídete. Ak sa rozhodnete pridať k nám, nebudem vám musieť vysvetľovať o čo ide samostatne.“
Prikývla som, nejaké stretnutie ma predsa nezabije.
Deren HartonStojac pred tabuľou som hľadel do tvári ľudí, ktorí so mnou mohli už o pár dní vyraziť po Lariaka. Všetci boli istí, až na mladú Blondku, ktorá ustráchane sedela medzi skupinou neznámych, aj keď som jej ich predstavil. Jediná bola nová, musela sa medzi nami cítiť stratená, no prvé nebezpečenstvo, prvá vyhrotená situácia a bola by naša. Niektoré udalosti ľudí až priveľmi spájali, ako aj boj o holý život či strach zo smrti.
„Tak teda začnime,“ ozval som sa po chvíli, keď som už začal cítiť ich netrpezlivé pohľady. Niekedy som bol nemožný.
„Pred tým, než rozohráme našu počítačovú hru, budeme musieť absolvovať povinnú jazdu s našou kamarátkou z rasy Maoniek, Hanoelou. Jej predpoveď sa ale nebude týkať samotnej hry, ale cesty do Bublinového sveta, plného upírov a iných temných bytostí z podsvetia. Našou úlohou bude chytiť Lariaka a doviesť ho sem. Ako iste väčšina z vás vie, táto rasa ovládal akýkoľvek jazyk na svete, ktorý existuje, alebo len teraz niekde vznikne. Nevieme čo nás v hre čaká a preto ho potrebujeme, no jeho lov nie je záležitosť niekoľkých minút. Majú radi slobodu, no v samej podstate sú to zbabelci, v boji sa skryjú než by si ublížili. Bude utekať, no samotného boja sa neobávam. Maskovanie a skrývanie je však v jeho živote rutinou, takže najťažšou časťou bude vypátrať ho.“
Po tomto monológu som sa odmlčal, nech mi položia otázku hneď, než by mali zabudnúť.
„Bublinový svet...aké sú jeho hrozby?“ Jered sa teda spýtal prvý, nikdy s tým nemal problém. Poznal túto prácu a sám dobre vedel, aké podstatné je poznať podmienky do ktorých ideme.
„Podľa mojich informácií sa tam o terajšiu situáciu postarala bývalá Smrť, ktorá vypustila na povrch podsvetie. Veľmi si to však nepremyslela, keďže po vyhubení väčšiny obyvateľstva nezostala potrava pre jej potvorky. Upírska komunita spolu s démonmi si preto vytvorila centrá, kde si odchovávajú potravu. Majú tam ženy s nejakými mužmi, ktorých jedinou úlohou je ženy oplodniť, tie majú porodiť deti, ktoré keď vyrastú budú v tomto kolobehu pokračovať, pričom z nich odoberajú krv alebo postihnuté osoby jednoducho zjedia.“
„Kde chceš Lariaka hľadať? Nechcem byť pesimista, no je to svet plný podsvetia, Serah našla v záznamoch informácie o obrovských kostrách dinosaurov...plus tie organizácie na plodenie detí, je tam priveľa hrozieb.“
Matthova otázka bola na mieste, našťastie aj tento problém sa už vyriešil. Vlastne ho vyriešila Zo, ktorej som kývol, nech odpovie. Za múdru hlavu počas našich výprav bola považovaná práve ona.
„Lariaky majú radi prostredie jaskýň, na horúce Slnko si už určite zvykli, no aj tak uprednostňujú jaskyne. V Bublinovom svete je jeden komplex jaskýň, kde sa chystáme ísť. Určite sa tam skrýva nejeden, no ako šéfko povedal, sú šikovný a ich tmavá pokožka ich ľahko skryje v tmavých kútoch jaskýň.“
Zostalo ticho, zjavne už nebolo nič, čoby ich zaujímalo a tak som pokračoval zase len ja.
„Odchod je plánovaný o štyri dni, samozrejme o pol hodinu nás čaká Hanoela a v prípade, že nikomu neodporučí zostať tu, vyrazíme podľa plánu. Samozrejme slečna Landonová svoju odpoveď ešte nedala, takže jej odchod je stále otvorený. Teraz ak už nemáte otázky, mohli by sme vyraziť do záhrady, Hanoela nás určite rada privíta aj skôr.“
Jamie Landon
Snažila som sa vryť si do hlavy každú jednu informáciu, ktorá by mi neskôr mohla zachrániť zadok, no čím dlhšie som tam sedela, chytal ma pocit, že ja tam nepatrím. To nebol svet o technike, ale svet boja, kde čistou náhodou niekedy potrebovali aj nejakú tú zručnosť. Ja som však chcela od života viac ako ničiť si zdravie v iných svetoch. Chcela som niečo vymýšľať, pomáhať ľuďom uľahčiť život...
Zvuk odsúvajúcich sa stoličiek ma prebral zo zamyslenia sa. Ešte stále som nemala odpoveď, chcela som počkať na rozhovor s tou ich maonkou Hanoelou, možno z jej veštby vycítim, či ísť alebo slušne odmietnuť ponúkanú možnosť.
Záhrada, ako to nazval Deren Harton, bola akási drobná lúčka s jazierkom v ktorom postávala zjavne Hanoela so svojim čiernym žrebcom. Pohľad mi padol na jej dlhé čierne šaty, ktoré pokojne nechala máčať vo vode. Nedovidela som jej poriadne do tváre, no odprisahala by som, že má biele oči, rovnako ako zvyšok pokožky. Červené pery sa jej skrútili do jemného úsmevu a telo pomaly ladne pohlo k nám. Zachytila som pohľady zvyšku skupiny, nikto na ňu nezíral tak ako ja.
Žrebec zostal stáť na svojom mieste, občas len pohodil čiernou hrivou, no inak akoby sme tam ani nestáli.
„Vitajte,“ zamatový hlas veštice nás privítal v svojej záhrade, no pre jej skutočne biele oči som netušila kam hľadí. Keď však vykročila k Derenovi, odpoveď bola jasná.
„Rada ťa opäť vidím, nerada predpovedám smrť a ostatné tímy...“ jemne pokrčila ramenami s bezchybnou bledou pokožkou a objala kapitána.
Všimla som si, ako sa Deren uškrnul a s dávkou úcty opätoval objatie veštkyne. Tá sa po objatí na chvíľu prestala hýbať, potom sa usmiala a kývla k dverám.
„Môžeš ísť, nestratil si nič z predchádzajúcich kvalít.“
Mierne som pokrčila čelom. To bolo všetko? Objatie a už poznala našu budúcnosť?
Deren prikývol, venoval Hanoele ešte jeden úsmev a zmizol za dverami záhrady. Hanoela však nikoho ďalšieho neobjímala, na každého len položila ruku a chvíľu nehybne stála. Nikto za ten čas nehovoril, po jej pokynutí potichu každý opustil jej svet. Ako na ihlách som čakala na jej dotyk, ktorý bol mrazivý. Len čo sa jej snehovo biela pokožka dotkla mojej ruky, prešiel mnou mráz. Pocítila som chlad v každom kúsku svojho tela, miestnosť mi bledla pred očami, akoby so mňa niečo vysávala. Chcela som sa odtiahnuť, no moje telo som viac neovládala. Mohlo to trvať sekundy, no i minúty, keď ma pustila a mňa zalialo teplo.
„Prosím usaď sa,“ kývla k dvom záhradným kreslám a stolíku, na ktorom bola zmrzlina, ktorú som si teda pri príchode nevšimla. Ktovie, či tam vôbec bola...
Všetkých pustila, len ja som sa mala usadiť. Zjavne predsa len nikam nepôjdem, aspoň to mi našepkávalo moje domýšľavé ja.
„Si v tomto nová,“ prehovorila po chvíľke, kývla ku zmrzline, no slušne som odmietla. Zmrzlina mi práve v hlave neblúdila. „Mám tvoj život pred očami a práve teraz si prišla pred križovatku, ktorá rozhodne o celom zvyšku tvojej bytosti. Sú body, ktoré sú isté, cesta ich nezmení, no to ako k nim dospeješ a čo za ten čas prežiješ, to závisí od tejto cesty. Nie od počítačovej hry, ale práve od Bublinového sveta.“
„Čo sa mi tam stane?“ spýtala som sa opatrne, nechcela som vyznievať naliehavo, no bez tejto odpovede som nemohla predsa dať odpoveď ja Derenovi.
„Keby som ti to povedala, asi by si nešla,“ slabo sa usmiala.
„A po tejto vete čakáte že pôjdem?“ spýtala som sa ironicky.
Hanoela z rasy Maoniek sa len zasmiala. „Ja nečakám nič, no to, že by si po mojej odpovedi nešla neznamená, žeby to bolo správne riešenie. Ak pôjdeš, celý tvoj život sa zmení. V prvý momentoch budeš nadávať, preklínať ma, no čas ti ukáže, prečo to tak malo byť. Tá cesta ti dá do života najkrajšie veci, aké môžeš zažiť a naplníš aj svoj cieľ. Ak nepôjdeš, tvoj život dospeje do rovnakého cieľa, no bez tvojho sna, aj keď sa vyhneš práve tým nadávkam a bolesti, ktorú ti táto cesta hodí pod kolená.“
Rýchlo som si to v hlave snažila urovnať. Ak pôjdem, budem spočiatku trpieť, získam ale to po čom túžim, svoj cieľ. Objavím vary niečo podstatné? Ak nepôjdem, trpieť nebudem, no ani cieľ nedosiahnem, aj keď dospejem do rovnakého cieľa. Čo je ten cieľ?
„Keby ste mi mali vybrať vy, ktorú možnosť by ste mi odporučili?“
„Jednoznačne ísť, aj keď ako som povedala, ak pôjdeš, po návrate ma budeš istý čas nenávidieť...“
Istý čas však nebolo na veky vekov. Stávalo sa, že dôvody prečo sa niečo stalo prišli až neskôr a ak ona poznala budúcnosť, najlepšie vedela, čo sa oplatí a čo nie. A mne vybrala cestu s Derenom a jeho priateľmi...
, snažila som sa nájsť na nete ako presne to prebieha,ale neviem ani ako sa to poriadne vola 
(tracheomía???) tak som to len tak dajako posplietala 
Minule taká bezstarostná časť a teraz taká akčná 
Nejsem zrovna na dlouhé psaní. Díl byl prostě ako vždy perektní.
