Takže som tu s novým príbehom. Chvíľku mi trvalo než som sa dokopala niečo stvoriť a hlavne všetko postaviť, keďže to bola asi tá najnáročnejšia časť, nie som ktovie aký staviteľ
V každom prípade dúfam že nový príbeh sa Vám bude páčiť a tiež že napíšete komentár, či už s pochvalou alebo kritikou
Hlavné postavy: (po kliknutí na meno sa zobrazí fotka)
Diely:
- - 1 diel
- 2 diel
- 3 diel
- 4.diel
- 5.diel
- 6.diel
- 7.diel
- 8.diel
- 9.diel
- 10.diel
- 11.diel
- 12.diel
- 13.diel
- 14.diel
- 15.diel
- 16.diel
...
1 diel
Sídlo Carterovcov
Rúško tmy zahaľovalo oveľa viac, než si kto pri prvej predstave uvedomil. Neboli to len ulice ponorené do tmy, ale i milostné hry párikov niekde v zákutí parkov či zlodejíčkovia zakrádajúci sa najtemnejšími uličkami mesta. Tma zakrývala čo sa dalo, vytvárala atmosféru všetkých druhov a chutí, od romantiky až po desivú nočnú moru.
A práve na nočnú moru sa začala meniť doteraz pokojná noc v sídle Carterovcov. V neskorej nočnej, prípadne skorej rannej hodine začal rinčať telefón, ktorý nemal kto zdvihnúť. Služobníctvo už tiež spalo, pán domu sa vyrušovať nenechal. No telefón sa odbiť len tak ľahko nedal a preto sa z mohutnej postele predsa len vynorila zvráskavená ruka Robertha Cartera.
„Čo je?“ vyprskol do telefónu. Ani minimálne ho nezaujímalo, kto bol na konci hovoru, aj keby išlo o prezidenta štátu. Nemal ho čo budiť o tretej v noci.
„P-pán Carter?“ ustráchaný hlas asistentky bolo zreteľne cítiť aj cez drôty.
„Nie tu Santa Claus! Do čerta prečo ma budíte, Vianoce ešte nie sú!“ prskal do telefónu aj naďalej, zatiaľ čo sa presúval ku kreslu.
Krátke ticho ho privádzalo na pokraj zúrivosti ešte viac. Práve keď otváral ústa znovu, s nepeknou poznámkou na jazyku, asistentka sa pokúsila vyklopiť na jedno nadýchnutie prečo volá.
„Pane, je mi to ľúto, ale v sektore A56...“
„Vyzerám ako nejaká tamojšia laboratórna krysa?“ zrúkol na ňu „tých sektorov je milión tristo, hádam si nemyslíte, že ich poznám naspämať!“
Samozrejme ich toľko nebolo, no Roberth Carter nebol moc príjemný muž keď sa vyspal, nieto, keď sa tak nestalo.
„...v knižnici...“ opravila sa asistentka nesmelo ... „...sa našlo mŕtve telo vášho zamestnanca Hansa Jurgera. Špeciálna jednotka G763 už zaistila miesto činu, nešlo o samovraždu, pán Jurger bol zavraždený.“
„A to ste tú mŕtvolu museli nájsť teraz?“ spýtal sa, no na odpoveď nečakal. Zavesil slúchadlo a s ústami plnými nadávkami si navliekol oblek, bez ktorého by za hranicu práce neprišiel.
O dve poschodia vyššie napäto postávala červenovlasá žena, sledujúca svojho odchádzajúceho otca na luxusnom mercedese.
„Nechceš sa vrátiť do postele?“ ozval sa prispaný mužský hlas.
„Ani nie,“ odvetila zamyslene. V duchu zvažovala najlepšie možnosti, no niečo ju držalo pri okne. Pozerala do tmy, kde sa už dávno stratili svetlá otcovho auta, no myšlienkami bola inde.
„Tak čo sa deje?“ muž ležiaci v posteli to vzdal, posadil sa a definitívne sa rozlúčil nateraz so spánkom. Dobre vedel, aká je čiernovlasá diablica tvrdohlavá, keď sa pre niečo rozhodne.
Žena chvíľku mlčala, no napokon sa predsa len otočila s vysvetlením.
„Môj otec nevstal pred deviatou hodinou rannou už osem rokov. Naposledy takto vyletel z postele v deň, keď mu volali kvôli maminej smrti.“
Aj napriek tomu, ako sa snažili po týchto slovách vydrať na povrch spomienky a bolesť, nepustila ich spoza uzamknutých dverí. Nie teraz.
„Chceš odviesť?“ spýtal sa zamyslene. Dobre vedel, ktoré dvere neradno otvárať. Chodili spolu štyri roky a za celý ten čas svoju matku spomenula len raz, aj to v zmienke o jej smrti. Čo sa jej stalo, aký k nej mala vzťah...nič z toho sa nedozvedel. Skúsil to, dva krát, no oba pokusy skončili absolútnym fiaskom.
„Nie, pokojne sa vyspi, ráno máš predsa ten súdny proces,“ pokrútila nesúhlasne hlavou. Nebola práve cintľavka, ktorá potrebovala priateľa aby ju rozvážal, vybavoval veci či za ňu robil iné veci, ktoré zvládla aj sama.
Serah Carter
Natiahla som si na seba rolák, kabát , sukňu s čižmami a vyrazila som do pomerne chladného rána. Nebola som si istá, kam presne chcem ísť, otca som nemala šancu dohoniť, no nemohla som ani pokojne ležať v posteli a na nič nemyslieť. Otec by nikdy nevstal len tak. Dokonca ani keď mu vytopili pracovňu sa nedal vyrušovať, dospel totižto k záveru, že ak je už raz vytopená, tak mu to môže byť jedno či vstane teraz alebo potom.
Ulice mesta zívali prázdnotou, takže som pred hlavnú budovu spoločnosti dorazila v rekordne krátkom čase. Svietilo sa len v pár oknách niekoľko poschodovej budovy, ktorú strážilo toľko ozbrojených policajtov, akoby sme tam skrývali jadrové hlavice.
„Dobré ráno slečna Carterová,“ pozdravil ma strážnik, len čo skontroloval moje doklady.
„Aj vám,“ odvetila som živým hlasom. Rýchla cesta autom ma definitívne prebrala, aj keď na vine bola skôr predstava niečoho vzrušujúceho. Už dávno sa nestalo nič, čo by stálo za pozornosť a hlavne, už dávno som sa nesnažila dostať k nijakému prípadu. S otcom za zadkom to bolo ťažké.
Aj parkovisko, ktoré bolo za iných okolností vždy preplnené drahými luxusnými autami teraz zívalo prázdnotou. Stáli tam len dve, ktoré jedno patrilo asistentovi môjho otca.
„Bingo“ na perách sa mi zjavil takmer víťazný úsmev, aj keď som si zvykla netešiť sa predčasne. Z kufra auta som si vytiahla knihy plné zákonov, máp miest, ktoré boli pre okolitý svet neexistujúce.
Ďalšou výhodou tejto nočnej hodiny boli aj prázdne výťahy. Žiadne päťminútové čakanie kým sa jeden z množstva výťahov konečne uvoľní. Hneď tri po ruke. Akoby mi bol dnes osud naklonený, otcov asistent Nathaniel sa práve vyrútil z pracovne.
Pár krokmi som znížila vzdialenosť medzi nami, dokonca sa mi zazdalo, akoby sa ma zľakol.
„Dobré ráno,“ vyjachtal. Bol to sebavedomý chlapík, no dobre vedel čo som zač. Nie dcéra jeho šéfa, ale ani žiadna metla s ktorou bude zametať kúty ako s polovicou asistentiek z budovy.
„Nathaniel dobré ráno,“ odvetila som rýchlo, najradšej by som túto formalitu preskočila „nevieš kde je môj otec?“
Aj napriek tomu aký bol Nathaniel sukničkár, bol šikovný, to som mu musela uznať. Vždy bol na sedeniach pripravený, mal dobré nápady a vedel o všetkom čo sa dialo, zjavne od asistentiek pri „rokovaniach“.
Nesklamal, presne vedel kde môj otec je, dokonca tam práve smeroval s horúcou kávou pre otca.
„Práve za ním idem, je v ....“ zmĺkol, pohľadom zavadil k ryšavej asistentke, ktorá ihneď otočila hlavu späť k papierom „v Darve.“
Krátko som prikývla, no stále som nepoznala odpoveď na tú najhlavnejšiu otázku.
„Čo tam robí o tretej ráno?“ tvár som mala ako z mramoru, studenú, nijaké nadvihnuté obočie, ktoré by sa mohlo javiť prekvapene či zvedavo. V tejto budove bola reč tela slabosťou.
„Ak dovolíte, vysvetlím vám to v aute, predpokladám, že sa tam chystáte.“
Znovu som len krátko prikývla, otočiac sa na opätku smerom k výťahom. Počula som jeho tiché kroky za mojich chrbtom a len s ťažkosťami som krotila svoju zvedavosť.
„Tak?“ ozvala som sa znovu až v aute.
„V knižnici našli mŕtvolu jedného zo zamestnancov. Váš otec mi volal nech okamžite prídem, agenti netušia čo sa stalo. Podľa záznamu z kamery a konroly zo vstupu nikto mimo daného zamestnanca nevošiel v noci dnu.“
Zabočila som na diaľnicu a pridala plyn. Cesta do Darvy nebola práve najkratšia a nemala som celú noc na presun.
Venovala som Nathanielovi krátky pohľad, skôr než som zareagovala. „Samovražda?“
Skôr než mi znovu odpovedal, vycítila som odpoveď a aj som si ju logicky doložila. Ak by išlo o samovraždu, môj otec ani jeho asistent by tam teraz nepotrebovali byť. Otec nebol šéf lekárov ani celej Darvy, mal na starosti jednotlivé tými agentov a bezpečnosť v organizácii ako aj na misiách.
„To určite nie. Lekári jasne určili ako príčinu smrti prebodnutie neznámym predmetom a na základe nejakých skutočností vylúčili samovraždu,“ Nathaniel pozorne sledoval cestu pred nami, občas očkom zavadil o tachometer, no ani necekol.
Pred vstupom do Darvy nás čakala androidka jedného najnovšieho modelu, ktorá mala už aj nejakú mimiku. Miestny génius, technik Matthew, dal najnovšiemu typu päť možných výrazov, radosť, smútok, hnev, zamyslenosť a piaty mi bol zatiaľ utajený. Ten, ktorý na nás strúhala androidka teraz bol jasný hnev. Kamera nad nami nás celých zosnímala, zatiaľ čo sme prikladali ruky k preverovaciemu zariadeniu.
„Vstup povolený,“ ozvala sa andoidka mierne kovových hlasom, ktorý síce nebol nepríjemný ako u prvých andoroidov, no stále nebol ľudský.
Na hlavnej chodbe bol ruch. Väčšina osôb stála pred dverami knižnice a potichu viedla rozhovor. Otca som nevidela, zato Matthew stál pri jednej z ozbrojených žien a niečo jej vysvetľoval.
„Pôjdem,“ pozrela som na Nathaniela, nečakajúc na jeho prípadnú reakciu. On tu mal svoju prácu, čakal ho otec. Mňa nečakal, no ja som prišla sama, aj keď kroky smerovali inam.
„A ty tu čo tak skoro srdiečko?“ Matthewov pobavený úsmev sa na bledej tvári vynímal ako slnko na modrej oblohe. Bol to absolútny alergik na Slnko, takže cez deň by jeho návšteva vonkajších priestorov skončila tragédiou.
„Nazdar Vápenka,“ uškŕňala som sa rovnako ako on. V skutočnosti nebol prekvapený mojím príchodom, vždy som chcela byť tam, kde sa niečo deje. Tak ako aj teraz.
„Môj otec stal pred deviatou, čo sa ťažko prehliadne,“ začala som, už bez úsmevu „počula som o vašom prírastku v knižnici.“
Matthew krátko prikývol a hlavou mykol k agentom jedného z tímov.
„Nikto to nechápe, ten chlap tam bol sám. Prišiel do počítačovej časti a tam niečo robil, to som tam bol ešte aj ja. Hľadal som nejaké informácie o psychológii pre nových androidov, ten chlap tam bol sám. Odišiel som, bola možno polnoc, on tam hral akúsi hru, neviem či sa vôbec hýbal, taký bol zaujatý. Ruka na myške, tvár priam pricapená na monitore. No a teraz poplach. Je mŕtvy s kopu neznámych vecí okolo seba.“
Unavene si zívol, určite zase makal celú noc.
„Aké veci?“ nadviazala som po chvíľke, len čo som spracovala pár prvotných myšlienok, ktoré zablúdili do mojej makovice. Neznáme predmety, hneď som si predstavila nejaký nepreskúmaný nový svet. Problém bol však v mieste, tu nebol prechod do nijakého z nich.
„Nejaký zápisník, ktorý už niekto prezerá, zbraň, obrovská kosť neznámeho tvora, mapa, kompas...aspoň to som počul. Určite je toho viac.“
Matt si slabo vzdychol a opäť zívol.
„Mal by si ísť späť, aj tak skôr ako poobede nebude nič z informácii zverejnené,“ navrhla som, aj keď som sa sama do postele nechystala. Potľapkala som Matta po pleci, vymýšľajúc už v hlave slová, ktoré poviem strážam.
Agentka pred dverami knižnice ma zastavila skôr, než som perami čo len pohla.
„Vstup do knižnice je uzavretý.“
Krátko som prikývla. Nemala som vymyslenú nijakú výhovorku, no nemienila som sa otočiť. Veď to by som nebola ja. No rovnako som vedela aj to, že teraz sa tam nemám šancu dostať. Predsa len som sa otočila a oprela o stenu. Žene sa to moc nepáčilo, no nemohla ma poslať preč. Nerobila som nič neoprávnené. A tak som čakala.
Ani nie o desať minút sa vo dverách zjavila zachmúrená tvár môjho otca, spolu s ďalším agentom.
„Nasaďte zatial R326-tku,“ mrmlal, ani si ma len nevšimol.
„Ešte sa nevrátili z akcie,“ oponoval mu agent. Ešte aj on mal rešpekt.
Po pár nadýchnutiach som k nim vykročila. Stálo ma to chvíľku prekonávania sa, no len čo som zastala len kúsok od nich, v očiach mi svietilo čisté odhodlanie.
„Otec,“ oslovila som ho pevným hlasom „čo sa deje?“
Zdvihol ku mne podráždený pohľad, ktorý podčiarkol stisnutými perami, len čo ma uvidel.
„Serah, čo tu robíš?“
„Pracujem?“ spýtala som sa nevzrušeným hlasom.
„Teraz?“
Vzdychla som si. Rukou som si prešla po červených vlasoch a potom spustila „smiem sa ísť pozrieť do knižnice?“
Rázne pokrútil hlavou. Ako inak, nič čo by som nečakala.
„Dobre vieš, že do terénu ťa nikdy nepustím. Je to nebezpečné a nerád by som videl namiesto toho muža tvoje telo niekde na dlážke v kaluži krvi...“ spustil typický výklad rodiča. To že som už dávno nebola dieťa si asi nestihol všimnúť. Otcovia.
„Som dospelá, zamestnaná a mám právo pracovať ako uznám za vhodné. Keby tu nepracuješ, už dávno som v teréne, vieš že som dobrá tak prečo...“
„Nebudem to opakovať,“ prerušil moje rozhorčené slová a kývol agentovi na odchod „nechcem aby sa ti niečo stalo. Mám už len teba a tvoju sestru, nechcem vás stratiť.“
Akoby aj mohol moju sestru Ariadnu stratiť. Herečka a modelka, jej predsa nebezpečenstvo nehrozilo, keď nerátam pár úchylných fanúšikov.
„Toto nie je terén ale knižnica, do tej by si ma mohol pustiť,“ nenechala som ho odísť. Musela som kuť za horúca, kým som ešte mala šancu.
„A čo čakáš že tam uvidíš Serah?“ spýtal sa zamračene, čím len prehĺbil vrásky na čele.
„Ani neviem,“ odvetila som nespokojne.
Znovu si vzdychol a kývol k agentke „pustite ju tam na desať minút, potom ju surovo pošlite von...“
Vyslúžila som si ešte jeden nepekný pohľad, než otec odišiel za skupinkou agentov.
Spokojne som sa usmiala, zaškerila na agentku a vošla dnu. V knižnici bolo cítiť kovovú chuť krvi. Doterajšiu vôňu starých i nových kníh nahradila zatuchlina a pach mŕtvoly. Prešla som popri stoloch do zadnej časti, kde boli počítače s internetom.
Telo už bolo zakryté, všetky nájdené predmety označené.
Chvíľku som mĺkvo hľadela na krvavé stopy a na kosť, obrovskú kosť, ktorú som nevedela k ničomu priradiť. Otočila som sa preto k jednému z agentov a kývla k predmetom.
„Už sa niečo zistilo?“
Pokrútil hlavou. „Miesto na mape neznáme. Už sa porovnáva s doteraz objavenými svetmi, no je málo pravdepodobná možnosť zhody. Denník je zoskenovaný, už ho čítajú. Neznáma kosť potvrdzuje, že ide o iný svet. Nepatrí nijakému tvorovi od nás, no nie je jasné, ako sa telo dostalo sem. Prístroje nepoukazujú na prítomnosť nijakého prechodu, takže je vylúčené aby sa všetko odohralo tu.“
„Mohli by ste mi poslať kópiu toho denníka? Rada by som si ho prečítala,“ požiadala som so všetkou slušnosťou aká vo mne bola.
„Musím si overiť vaše povolenia,“ odvetil stroho.
Prevrátila som očami. No keď myslí, nech si preveruje čo chce. „Ako myslíte, zatiaľ dovidenia...“
Rezkým krokom som zamierila k Mattovi, dúfajúc, že ešte nespí. No nie, ako inak bol hore, skrývajúc sa v svojej pracovni.
„Matt?“ nakukla som dnu.
„No čo kráska, čo potrebuješ?“
Vycerila som biele zúbky, usadiac sa na stoličku.
„Denník, počula som že je zoskenovaný a ak sa niekto dokáže dostať k takým súborom, si to ty.“
„No to som si mohol myslieť, že si mi neprišla zapriať dobrú noc,“ pokrútil hlavou, aj keď sa usmieval. Zapol počítač a chvíľku mĺkvo klikal.
„Rada zasadá zajtra na obed,“ oboznámil ma „predpokladám, že tam pôjdeš...“
Krátko som prikývla.
„Rada by som, no vieš aký je otec. Nechce ma nikde mimo kancelárie, no ak prídem na niečo dôležité, Madam ma nepošle preč. Má väčšie slovo než on, takže musím niečo objaviť...“
Madam. Nikto nepoznal jej meno, každý ju oslovoval len Madam. Nevedno či riadi celú organizáciu, alebo je len tvár ktorú vidíme, no čo povedala, to platilo.
„Na, ale odo mňa to nemáš...“ podal mi drobné cd.
„Akoby tu bol niekto kto sa k tomu vie dostať, mimo teba...“ drgla dom ho do pleca, krátko poďakovala a už ma nebolo. čas pracovať.
Jamie Landon
Posledná pol hodinka strávená na vysokej škole. Nechcelo sa mi to veriť. Pri príchode na intrák som si to tu zútulnila, vymaľovala, povešala obrazy, doniesla nábytok...mala som jasnú predstavu. Strávim tu najbližších päť rokov života.
No a ako to dopadlo? Mám dvadsať jedna, za sebou len jeden a pol ročníka a odchádzam. Balím si kufre a opúšťam školu mojich snov, tú, po ktorej som vždy túžila. Technika. Stroje. Roboty. Hlavne tie roboty.
Aj tak som sa toho všetkého zdala a ani sama neviem či je to správne rozhodnutie.
Hodila som do kufra oblečenie, snažiac sa odpútať od všetkých tých depresívnych myšlienok. Pred priateľmi som strúhala hrdinku, no takto sama som cítila tú nikde nekončiacu neistotu, či to neoľutujem. Nikdy som nebola rozhodný typ, nad všetkým som špekulovala a polemizovala, ešte aj keď som si vybrala. No nebola už cesty späť. Zmluva podpísaná, odchod zo školy vybavený. Koniec. Bodka.
Pohľadom som prebehla po všetkých svojich veciach, do očí sa mi začali hrnúť slzy. Nie, neľutovala som svoje rozhodnutie, skôr som sa bála toho nepoznaného v skutočnom svete.
Svet v škole bola jedna vec, povinnosť učiť sa, alebo si narobiť aspoň ťaháky. No vonku to bolo o inom. A rodičia mi môj plán neschvaľovali. Budem musieť stáť na svojich nohách a nikoho iného. Otec bol pod papučou a keď matka zavelila, nemal šancu urobiť vôbec nič. Nezazlievala som mu to.
„Bu!“
Pocítila som slabý úder do hlavy niečím mäkkým a len čo som prekonala prvotný šok, v rukách som už držala vankúš.
Helen. Dúfala som, že mi to nebude robiť ešte ťaššie. Moja najlepšia priateľka. Moja druhá duša. Budúca právnička.
„Zbalená?“ dychčala na mňa.
„Asi aj hej,“ odvetila som so smiechom. Konečne nejaké skutočné rozptýlenie. Presne toto som potrebovala. Smiech.
„Tu máš!“ skríkla som ešte veselšie, bijúc ju hlava nehlava. Dvaja blázni. A naše zoznámenie bola veľká náhoda. Ale čo v živote nebola náhoda?
Sadli sme si k sebe na jednej z prvých prednášok a aj napriek mojej tichej povahe, nejako sme sa dali do reči. A bum, boli z nás kamarátky.
„Bitka v bahne by bola pôsobivejšia,“ zvonivých smiech nášho parťáka, ktorého sme stále prezívali hipisák, sa ozval od dverí. Ani sme si nevšimli kedy prišiel.
Obe sme po ňom hodili vankúš, pár pierok zostalo poletovať vo vzduchu. Náš drahý Hipisák sa ale nesmial, tvár mal akúsi smutnú, vážnu. V jeho prípade to bolo tak ojedinelé, že aj naše úsmevy zmizli.
„Nebudeš mať srdcervúce slová na rozlúčku, však nie?“ vrhla som na neho prosebný pohľad. Občas vedel človeka poriadne dojať. Hodila som sa na pohovku, aj Helen si sadla za stôl a obe sme čakali čo povie.
„Nie, viem že robíš dobre,“ usmial sa, trochu silene. Neklamal ma, vždy hovoril to, čo si skutočne myslel, aj keby pravda mala bolieť. Bol to proste on.
Jemne som sa usmiala, s istou vďakou ale aj citmi, ktoré som k nemu prechovávala. On a Helen, čo si bez nich počnem?
„Mal by si preto zhodiť ten pohrebný výraz,“ navrhla som mu, tiež sileným úsmevom.
„To nie je také ľahké,“ odvetil a pohľadom zavadil o dvierka mojej skrinky nad stolom. Technické výkresy, najlepší projekt aký som kedy zo seba dostala.
Aj jeho to asi napadlo, aspoň som tak súdila kvôli otázke ktorú mi položil.
„Tieto ťa dostali von a dnu zároveň?“ nadvihol obočie. Na chvíľu akoby na ne zagánil. Len čo pohľadom prešiel znovu ku mne, prikývla som na súhlas. Áno, projekt ktorý som predložila.
„Čo vaši? Ešte matka zúri?“ zapojila sa do debaty Helen. Rukou sa pohrávala s čiernymi vlnitými vlasmi, vyzerala zadumane.
„Hej zúri, pýta sa ma prečo nemôžem najprv vyštudovať...“
„No veď kto sa ťa na to nespýtal,“ usmiala sa.
Presne ako vravela, bola to jedna z najčastejších otázok. Prečo nemôžem najprv doštudovať než začnem pracovať. Lenže odpoveď každého umlčala. Organizácia Darva neprijímala zamestnancov ako na bežiacom páse. Keď som zbadala inzerát na jednej z hlavných násteniek v škole, prešla som internet. Naposledy brali nových zamestnancov pred štyrmi rokmi. Od vtedy brali len občasne novú krv, po jednom dvoch ľuďoch, aj to nebol vyhlásený pohovor. Dostať sa tam bolo ťažké a mňa prijali. Odmietnuť to bolo ako zahodiť životnú šancu.
„Počujte, idem si hore po mobil, keď sa vrátim, nech stojíte pred dverami s vecami, inak nestihneme bus...“ Helen mala ako inak prehľad ešte aj o čase.
„Tak poďme.“
„Ešte stále sa tváriš ako na pohrebe hipísáku...“ zaškerila som sa, dúfajúc, že sa aspoň trochu preberie. No on sa nezasmial, len ma zdrapil a silno objal.
Držal ma hodnú chvíľu, než konečne aj niečo povedal.
„Dávaj tam na seba pozor prcku a keď sa zabývaš, prídeme ťa pozrieť.“
No a bolo to tu. Rozlúčka. Chcelo sa mi plakať, no musela som sa ovládnuť, v autobuse bude času na plakanie dosť.
„Neboj sa, ani sa nenazdáš a uvidíme sa, veď onedlho sú Vianoce a potom Silvester na chate,“ zasmiala som sa.
Pomaly ma pustil a konečne sa usmieval.
„To je fakt, ale buď si istá že z teba všetko dostaneme. A nech si ma nepraje nikto, kto či len vlas skriví.“
Dvere sa náhle rozleteli a Helen s netrpezlivým výrazom zalomila rukami.
„No tak decká, takto to nestihneme...“
Zhrabla som do rúk škatuľu, Helen jeden kufor a Hipisák zvyšok pobalených vecí. Helen mala knižky ktoré sa mi do kufrov nezmestili poslať poštou.
Po ceste k zastávke sme toho moc nenahovorili, čas lúčenia sa neúprosne blížil.
„Stihli sme to,“ usmiala som sa, usadiac sa na škatuľu s vecami.
„To hej,“ pritakal Helen zamyslene „koľko ti trvá cesta na miesto určenia?“
Zalovila som v pamäti, než som stihla odpovedať.
„Niečo vyše päť hodín ak sa nám nič nepostaví do cesty...“ z nejakého podivného dôvodu som si predstavila stádo kráv trkotajúcich sa cez hlavnú cestu, čo mi prišlo smiešne.
„Čo sa chechceš?“
Jasné, ja blázon som sa proste smiala len tak.
Len som mykla plecami. Očami som ešte raz prebehla po Veronaville, jednom z najkrajších miest aké som kedy videla. Za mojim chrbtom šumelo teraz už studené more, všade bola zeleň, slušný a priateľský ľudia. Znovu tie slzy derúce sa mi do očí.
Helen mi pozorne hľadela do očí, určite si môj pohľad všimla, no nepovedala nič. Iba by mi to všetko prišlo viac ľúto.
„Nezabudni im to tam všetkým riadne ukázať,“ zaškerila sa na mňa povzbudzujúco.
„Tak tak,“ pridal sa Hipisák „sama si povedala keď si sa tam hlásila, že neberú ohľady na školu a vzdelanie, len na to čo kto vie. Si v skupinke víťazov a máš na to, tak sa teraz ty netvár ako na pohrebe a s úsmevom na nich.“
Autobus dorazil. Pomohli mi naložiť veci medzi batožinu, naposledy som ich objala a nastúpila do vozidla, ktoré ma malo viesť k novému životu. Sediac niekde v zadnej časti autobusu som cítila slzy v očiach, no už som im nebránila, len potichu vzlykala. Len čo sa kolesá pohli dopredu, zdvihla som ruku a zamávala svojim dvom priateľom, cítiac sa, akoby som strácala niečo veľmi dôležité.
A oni tam sedeli a dívali sa za mnou. Otočila som sa dopredu, zavrela oči a snažila sa na všetko prestať myslieť, zatiaľ čo Helen potichu vyslovila slová k Hipisákovi „mal si jej to konečne povedať“, čo už ale ona počuť nemohla.