Tajomstvo počítačového života

[hulahula]

No škoda už som sa tešila, že nejakú tu aspoň jednu postavičku zapojíš do jedného dieliku ale keď neplánuješ niečo v tomto smere tak to nevadí, tak či tak sa teším na pokračovanie

[Lincey]

waw Yka, perfektné ako vždy. Ja nemám slov, pri čítaní tvojich príbehov snáď ani nedýcham. Opäť sa strašne teším na pokračovanie. (áno, priznávam, tvoje príbehy sú jednou z mojich drog). Som strašne zvedavá na Lariaka a na ten Bublinový svet.

[Yka]

hulahula - no ved uvidím, ale je malo pravdepodobné žeby som to nejako spojila

Lincey - Ďakujem moc, akurát som otvorila word že idem ťukať nový diel, len ma trošku mrzí že príbeh čítate už len vy dve

[eva]

Bože Yks! zaspala som 2 diely, ale určite si ich prečítam a napíšem

[vera714]

aj ja čítam...viac-menej pravidelne

[Gigushka]

Aj ja čítam len k tomuto posledenému dielu som sa nedostala pretože mám rozčítaných x knižiek. Hneď ako niektorú z nich dočítam idem na vec

[Jaina]

Aj ja čítam, teda som pár dielov pozadu lebo to furt odkladám, ale zajtra si to rada dobehnem

[eva]

yes! super diel, škoda, že som taká lenivá a nechce sa mi čítať hneď, ako to sem dáš Ale k dielu. Páčila sa mi špeciálne tá časť, kde Jamie robila test, to bolo fakt super. Nemala som práve vianočnú náladu, keď je júl, ale okej, fotky boli pekné. Mne by sa nechcelo (samozrejme ) piplať tak s každým detailom, s miestnosťami, so Simikmi, takže obdiv

Ja by som to poslala rovno do vydavateľstva

[Maggi]

rozhodla som sa, ze kym mam cas tak sa pustim do tvojho pribehu vobec to nelutujem od teba jeden opat skvely pribeh!

[ninulka]

wow... prepac, ze pisem, az teraz, ale predtym som este citala 7 dni a pride smrt , co bol samozrejme tiez super pribeh...
tento pribeh sa mi tiez velmi prevelmi paci...
ak sa nemylim, tak ten svet do ktore idu, tak to je vlastne svet z pribehu 7 dni a pride smrt, vsak?
tak tesim sa na dalsi diel dufam ze bude co najskor...

[Yka]

eva - dakujem s tými fotkami sa mi chce hrať kým počítač ide a neseká, lebo naposledy som to po 10 minútach vypla, že kašlem nato .

Maggi- dakujem

ninulka - áno, mesto je z predchádzajúceho príbehu, ale dlho sa tam dej nebude motať a tiež dakujem

[Yka]

Tak je tu nový dielik. Inak musím veľmi pekne poďakovať Mirabi, ktorá mi poradila niečo na lepšie fotočky. Takže ani oblečenie mimo prvých fotiek nie je jedna veľká machuľa

------------------------------------------------------

10.diel

Jamie London

Chúlila som sa na vyhrievaných dlaždiciach toaliet, bolo mi zle. Ruky sa mi chveli len o trochu viac než kolená, na ktorých som už nevládala stáť. Ani týždeň tréningu nevzpružil moju myseľ, dokonca ani predpoveď Maonky Hanoely mi nedodala odvahu. Bála som sa. Veľmi som sa bála.
„Jamie?“
Zoin hlas sa ozval do ticha, ktoré vládlo v toaletách. Na druhom poschodí hrávala aj hudba, no tu bolo ticho. Rýchlo som vstala, nabrala do pľúc nejaký kyslík, snažiac sa nahodiť zvyčajný výraz. Nechcela som vzbudiť nedôveru voči mojej osobe, no pre mňa to nebola rutina ako pre nich.



Zoina hlava sa vynorila spoza jednej z kabínok, pozorne si ma premerala.
„Jamie,“ vzdychla si pri pohľade na moju bledú tvár „Keby sa ti má niečo stať, Hanoela by to vedela. Vždy to vidí, neexistuje výnimka.“
„Niečo sa mi stane, niečo za čo budem nahnevaná a neskôr šťastná, nechcela mi povedať čo...“ priznala som potichu, namočiac si spotené ruky do studenej vody. Zo chvíľku mlčky hľadela na stekajúce kvapky, akoby váhala, čo mi má povedať. „Hanoela sa vie vcítiť do našich pocitov, ak ti to prinesie šťastie, ver jej, aj keby ťa to má istý čas trápiť. Poď, o pár dni sa vrátime, pôjdeš na tú chatu s priateľmi, ja sa s Jeredom riadne spijem, šéfko pôjde za ženuškou a Jake, no to neviem. Pád dní budeme mať voľno, potom vbehneme do počítačovej hry, riadne im tam nakopeme zadky, zachránime svet a celý život už budeme len kvargliť pri mori a máčať si nohy vo vode...“ zasmiala sa zvonivým a dobre naladeným smiechom.



Jej pozitívny prístup napokon porazil aj moje hrubé múry. Pery sa veľmi pomaly a opatrne vykrivili do úsmevu. Spoločne sme vyrazili von, kde už vyčkával Jered.
„Tu ste kočky,“ aj on bol vyškerený, akoby sme išli na výlet do Disneylandu. Len ja som sa tvárila ako na popravu. Zvyčajne pustené vlasy som mala vypnuté, nechcela som riskovať, že voľne poletujúcimi pramienkami niečo pokazím. Mala som na sebe rovnaké oblečenie ako ostatní, s výnimkou Zo. Zo bola vždy samostatný jedinec, s vlastnou hlavou a presne vedela kým je, zatiaľ čo ja som sa až pričasto zamýšľala nad otázkou – kto vlastne som.
„Derenovi nevadí tvoje oblečenie?“ spýtala som sa opatrne, nechcela som vyznieť nejako vyrývajúco. Zachechtala sa, no odpovedal Jered. „je poverčivá, vždy začína misiu týmto oblečením, aj keby sa tam má hneď prezliecť.“



Pri tejto informácii som sa len jemne pousmiala, podvedome upravila vlasy a spoločne sme vyrazili chodbou.
„Kam vlastne ideme?“ spýtala som sa po chvíľke, pretože sa mi zdalo, že chodba vedie k východu z organizácie.
„V organizácii nie je priechod, nikto by neriskoval neželané vniknutie z iných svetov,“ odpovede sa ujala Zo, zatiaľ čo Jared sa pochechtával nad mobilom, ktorý si medzičasom vytiahol z vrecka. „Čaká nás cesta cez severný okraj púštnej oblasti, je tam tajná podzemná budova.“



Serah Carterová

Tak málo ma delilo od vytúženého odchodu do akcie. A predsa to málo stačilo, aby som sedela na vozíčku a nechala odísť skupinu ľudí preč, bezo mňa. Trpké sklamanie miešané so smútkom blúdilo mojou dušou, aj keď som sa snažila aspoň utešiť darčekom od Derena. Budem chodiť, čo viac som si pre túto chvíľu mohla priať? Koľko ľudí s rovnakým problémom by za tú možnosť dali čokoľvek a ja tu závidím niekomu, kto ide dobrovoľne ohroziť vlastný život a zdravie. Asi som bola naozaj čudný človek.



Vápenka niečo ťukala do počítača, nejako extra ma to nezaujímalo, rovnako ako muž po jeho boku. Nepochybne kontrolovali údaje a parametre, opatrnosti nikdy nebolo dosť. Spoza dverí som začula šuchot, agent čo strážil musel uvidieť môjho otca. Nepochyboval som o jeho príchode, bol predsa „hlavní“. Prijímal a dozeral na agentov, boli jeho pýchou, rovnako ako všetky tie záchrany ktoré vykonali. Často som ho videla odmietnuť ľudí so skvelými výsledkami, pretože jeho inštinkt ako to nazýval, mu to našepkával.
Dvere sa bez zavŕzgania otvorili, pridvihla som hlavu, kde som skutočne narazila na kamennú tvár otca. Túto akciu schválil, aj keď sám by vybral iný tím. Považoval Derena za príliš arogantného a sebaistého, aj keď mne sa nikdy nič podobné nezdalo. Mohlo v tom byť niečo viac, niečo z minulosti na čom sa nezhodli, no nechcela som sypať soľ do ešte nie ucelenej rany.



Pri pohľade na moju osobnú „stoličku“ sa zamračil, dával to za vinu ako inak Derenovi. Podľa neho ma mal poslať dočerta hneď, ako ma zbadal a predstavila som sa.
„Ahoj zlatíčko,“ mňa sa jeho hnev netýkal, jediná dcéra, na tú by sa predsa nehneval. Podišiel ku mne až som zacítila jeho typickú kolínsku, za ktorú by sa bezdomovec najedol aspoň týždeň a pobozkal ma na čelo.
„Ahoj,“ odzdravila som ho, nasledujúc jeho kroky bližšie k Vápenke.
„Je všetko pripravené?“ ozval sa chladným, typickým nadradeným hlasom pokiaľ išlo o prácu a pozrel na monitory, ktoré žiarili množstvom farieb a údajov.
„Áno pane, čaká sa už len na príchod agentov, práve sa dozbrojujú, budú tu načas.“



Prišli naozaj presne, nič iné sa od nich ani nečakalo. Všetci v rovnakom oblečení s výnimkou Zo, ktorá bola jednoducho originál, postávali v dolnej časti, ktorú sme my z hora monitorovali. Ozbrojenci pobehovali hore dole, všetko zaisťovali, otvorenie prechodu mohlo byť nebezpečné a neraz sa to naozaj aj vypomstilo. Pri vstupe do iného sveta ich niekto mohol spozorovať a kým bol vchod otvorený, dalo sa dostať aj z ich strany k nám.
„Začneme,“ otec sa ozval do mikrofónu a ja som sa rýchlo presunula bližšie k hrubému, nepriestrelnému sklu. Ako prvý vykročil k predmetu, cez ktorý mali prejsť Jered, v rukách pevne zvieral zbraň. O niekoľko sekúnd ho nebolo.

Jamie London

Odpočítavala som sekundy, ktoré mi ostávali do mojej prvej akcie. Mala som isť posledná, pre istotu. Z diaľky som videla miznúť všetkých za zrkadlom, ktoré malo v ráme vyrezaný symbol. Symbol, ktorý sme museli nájsť aj v ich svete. Bolo to označenie priechodu, cez ktorý sme mohli vojsť tam, aj dostať sa späť. Mohlo to byť čokoľvek. Predmet ako toto zrkadlo, no i človek, ktorý by ho mal vytetované.
„Jamie Landon“ začula som svoje meno a so srdcom v nohaviciach som vykročila k zrkadlu. Ako omráčená som zdvihla najprv len ruku, nedokázala som tam skočiť ako bláznivý Jered a dotkla som sa skla. Vlastne nedotkla. Akoby tam ani nebolo, moja ruka cezeň prešla.



Bol to čudný pocit, na prvý moment chladivý, na druhý zažierajúci sa mi hlboko pod kožu. Akoby sa každá molekula mojej ruky rozletela do inej strany a ja som tým prichádzala aj o možnosť cítiť ju. Vydesilo ma to. Čo ak ma to zabije? Za touto otázkou mala prísť predpoveď Hanoely, no strach aj to ignoroval.
„Choďte rýchlo!“ nahnevaný hlas ma nútil spraviť krok vpred, nos sa mi už namočil do tej hmoty. Zadrobčila som, zavrela som oči a moja tvár sa rozletela. Odrazu som si však cítila už len ju a ruku. Otvorila som oči a zbadala svoju natiahnutú ruku a úplne iný svet.



Stála som, vlastne len moja polovica, v stene, boli sme v akejsi jaskyni. Bolo tam chladno a tmavo, ostatní tam už na mňa čakali. Nikto sa však nedíval na moju vyjavenú tvár, všetci robili čo museli. Zo držala baterku a hľadela na stenu pred sebou, Deren jej niečo vysvetľoval, no keďže uši som mala stále v našom svete, nepočula som čo. S hlbokým nádychom som spravila posledný krok a ocitla sa medzi nimi. Tá úľava, ktorá prešla mojim telom by sa nedala nijako popísať.
„Ehm...čo sa deje?“ ozvala som sa k Jakovi, ktorý jediný nehľadel na ten kus skaly pred nami.



Len na krátky, naozaj krátky okamih si ma premeral a kývol hlavou k stene.
„Je to naša cesta von, Zo tvrdí, že sa musela len nedávno preboriť stena, že vraj stačí pohnúť len pár šutríkmi a celé to padne. Odporúčam ti držať sa pri zadnej stene, ak to padne, mohlo by to narobiť dosť škody.
„Jered nepapuľuj a zober lopatu. Trošku kopania ťa nezabije...“ Zo prudko strčila Jeredovi do ruky lopatu, ktorá bola jedna z vecí, ktorú sme si dovliekli v debničkách. Jake ma nechal, prešiel k debničke a sám si našiel lopatu. Kým oni dvaja kopali na vybraných miestach, Zo a Deren ma odtiahli dozadu.



Pochybovačne som hľadela na množstvo kameňa, cez ktorý presvitalo len málo lúčov svetla.
„A oni stihnú odbehnúť?“ vrhla som na Derena rýchly pohľad. Zo som nechala tak, pozorne konrolovala stav pred sebou, aj jej sa v očiach zrkadlili obavy.
„Nemaj obavy, majú nejaký pud sebazáchovy.“
Zo mala pravdu. Stačilo zatlačiť na správne miesta a jaskynku zaplavil prach a rachot padajúcich skál. Podvedome som zavrela oči, ruky stiahla k tvári a snažila sa nevdychovať kúdoľ prachu.
Hluk ustal, na tvári som zacítila teplo Slnka.
„Jamie hýb sa,“ zavolal Jake, baliac potrebné veci. Ostatní už tiež pobehovali, cítila som sa ako najväčší slimák. Bez reptania som schytila veci, skontrolovala zbraň a vyrazila dopredu, tvárou k Slnku.
„Slnko tu hreje len niekoľko hodín denne, mali by sme to využiť na presun. O pár hodín nastane tma a ja nemám chuť stretnúť nejakú pijavicu s dvoma žihadlami v papuli...“ poznamenala Zo, až som mala pocit, že s nejakou takou bytosťou mala už tú česť.

Rozbehli sme sa dole pomerne strmým briežkom, piesok z púšte sa nám valil do tvári. Krajine chýbala zeleň. Nehostinné prostredie bolo ako jedna veľká púšť, do ktorej sme sa rútili z akýchsi hôr, s pár vyschnutými stromami a jaskyňami, ktoré sa dali použiť ako úkryt pred teplom. Slnko bolo nízko, Zoine slová sa začali približovať k realite. Zostávala možno len hodina, než na krajinu mala padnúť noc.
„Aký je plán?“ spýtala som sa, len čo sa naše tempo spomalilo. Doteraz som sa o to moc nezaujímala, plánovacia časť bola na Derenovi a vo veľkej miere na Zo.
„Pôjdeme smerom na sever, mali by sme o nejaké tri hodiny doraziť do bubliného mesta, kde prečkáme noc a len čo svitne na nový, určite nie moc dlhý deň, vyrazíme smerom k východným horám.“
Deren si kľakol a na piesok rozložil mapku, ktorú si zjavne vytlačil z počítača, nevyzerala moc staro.



Zoin prst pristál na východných horách a pomaly sa šúchal smerom nižšie, kde stála budova.
„Toto môže byť problém,“ zamrmlala zamyslene „podľa správ z predošlých prieskumných akcií je po tomto svete množstvo budov, kde farmia s ľuďmi. Doslova. Je to, akoby mali chovnú stanicu so psami, akurát nechovajú a nepária psy, ale ľudí.“
„Aj nás vodia na prechádzky na remienku?“ skočil jej do reči Jered s nanajvýš nevinným úsmevom.
„Je mi ľúto, namiesto búdy a granúl si spravia žrádlo z teba. Teda, v podstate to funguje na jednoduchom princípe. Démoni alebo iné bytosti čo necucajú krv a nemajú pokušenie zjesť zajatých, strážia skupinu žien, ktoré sú tam aby rodili deti. Je tam pár chlapíkov, ktorých úlohou je oplodňovať ich. Deti vychovajú, časť potom pokračuje v tom čo robili ich rodičia a zvyšku sa odoberá krv a neskôr hodí iným bytostiam, nech sa nažerú.“



Jered Pine

Nič nepoteší tak, ako dobré správičky. Aj keď, také plodenie detí nie je zase tak hrozný trest. Človek v podstate nerobí nič, čoby sa mu priečilo, aspoň mužská časť zajatých. Veď v dnešnej dobe splodí dieťa aj chlap po 60-tke. Vedel som si veľmi živo predstaviť, čo by nasledovalo od Zo, keby dokázala čítať myšlienky, takže som držal papuľku poslušne zavretú. Počas akcie som sa vždy snažil byť ako tak vážny a neprovokovať. Čo by ma však naozaj potešilo, bola skupinka sporo odetých upírok ako z filmu. Riadne kočky s dokonalou



V ich hlbokej ale nezáživnej konverzácii som sa už dávno stratil, radšej som sa rozhliadal, či niekde nezbadám niečo zaujímavé. Na myslenie tu boli iný, mne stačilo splniť príkaz, prežiť a dbať na prežitie iných. Krásny to job.
„Tak poďme,“ to bol jasný rozkaz, takže som sa pohol dopredu. Pot mi stekal po chrbte, no nedbal som, nejedna žena mi už povedala, že patrím k chlapom, na ktorom aj pot a špina vyzerajú sexi.

Ako sme kráčali stále dopredu a dopredu a dopredu, Slnko zapadalo a nechávalo nás napospas tunajšej krajine. Horúci piesok nie práve príjemne hrial moje chodidlá, no táto drobnosť sa nemala najbližšie hodiny zmeniť. No prial som si aspoň nejaké to vzrúšo.
„Nepočujete niečo?“
Akoby nado mnou bdela šťastná hviezda, niečo sa malo zomlieť. V pozadí rapčal motor, niečo sa k nám blížilo.



Zvuk hudby z auta bol čoraz bližšie a ja som musel konštatovať, že nech v tej škatuli sedí ktokoľvek, má absolútne mizerný sluch. Zjavne to budú fakt tie zubaté potvorky, človek by nemohol až tak hluchý, aspoň som dúfal. Ľudský druh nemohol tak klesnúť.
„Jamie drž sa vzadu, v tom aute ich nebude veľa, poradíme si s nimi,“ šéfkou hlas bol jasný, Blondka bola zatiaľ pod ochrannými krídlami. Ani som sa nečudoval, prvá akcia bola aj u mňa desná a to je už čo povedať. Nikdy by som sa k tomu verejne nepriznal, hanbil som sa už aj pred svojou vlastnou hlavou, no ale čo.
„Máme cesnaky?“ zazubil som sa, takéto akcie mi dodávali na radosti „a krížiky a svätenú vodu?“ dodal som, pohadzujúc si zaistenú zbraň z ruky do ruky.



Malá Blondka na mňa vrhla prekvapený pohľad „ono to funguje? Veď na tom školení hovorili len o striebre a...“
„Nefunguje to, zober si to už len logicky. Tie príšerky spávajú na cintorínoch a tam je krížov na milú Jarmilu, takže to asi len ťažko môže fungovať. Nevraviac, že je tam určite na litre svätenej vody a podobných rároh. Zostať radšej pri tých guľkách, ktoré máš v zbrani...“
Naozaj neviem, kde to dievča podelo logiku. Moje vnútorné myšlienky museli ísť však bokom, auto zaflekovalo priamo pred nami. Kúdol prachu sa nám vovalil do ksichtov, Blondka sa začala drhnúť. Dvere na aute sa pomaly otvárali, v duchu som sa modlil za nejaké peknučké upríky. Chlap...fuj...ďalší chlap vonku...no ešte väčšie fuj...ááá...blondínečka....no fuj.



Jediná pekná časť tejto ich delegácie bola tá ich škatuľa. Môj sen o peknej upírke sa pri pohľade na tú blondínku rozplynul. Od hororových krások mala teda riadne ďaleko. Žiadne super lesklé vlasy, dokonca ich mala krátke, žiadna tvárička na zjedenie, len čudný nos a brada...tešil som sa predčasne.
„Zablúdili ste kuriatka?“
Kurence? S tým jej rozstrapkaným spodkom šiat mohla ísť za sliepku akurát tak ona.
„Skôr ty si zabudla ísť na plastiku,“ poznamenal som skôr pre seba než pre ostatných, no akosi ma počuli. Blondínečka zmraštila tváričku a na krátky okamih vycerila tie jej zúbky.
„Čo si povedal?“ ak sa snažila znieť strašidelne, bolo to dosť chabé.
„Že si skazila hlavný dôvod prečo som sem prišiel. Od upírky som teda čakal viac...“



Malá Jamie už ani nedýchala. Aj by som sa otočil a skonroloval ju, no nebolo treba podceňovať nepriateľa. Upírka sa pohla. Zvuk odistenia zbraní len tak cvakol vzduchom.
„Vy asi nie ste odtiaľto,“ zasmiala sa, znela ako pokazený magnetofón.
Už som otváral ústa, no Deren zdvihol ruku než mlčím. V tej chvíli sa moje rýpačské ja stiahlo do úzadia a mlčalo.
„Podľa čoho usudzuješ?“ spýtal sa jej. Dobrá taktika ako zistiť, čo nevieme, ak teda vyjde.
„Nikto odtiaľto by nebol tak hlúpy, aby v čase tmy vyšiel von. Kedysi Slnko nebolo vôbec, no postupne na pár hodín vyjde na oblohu. No tak ako a zmenili podmienky planéty, tak sme sa aj my prispôsobili. Len čo stlačíš spúšť, ani nebudeš vedieť ako, budem ti stáť za chrbtom. Som šikovná a vy ma preceňujete...“



Upír vedľa nej zavrčal. Zjavne mu už tiekli slinky, ak teda niečo také poznali. „Nahary nezdržuj sa s nimi, som hladný a Kerian tiež čaká na svoje nové zvieratko...“
„Dnes len zvieratko...“ zamrmlala a nebolo jej. Videl som len zašvišťanie jej oblečenia, pohla sa superrýchlo niekam preč. Tí dvaja sa pohli tiež, no oproti nej boli ak slimáky. No aj takéto spomalence sa dokázali uhýbať našim guľkám. Zo vykríkla, zvrtol som sa k nej a vystrelil na jedného z tých dvoch. Aj Jamie kričala, Deren s Jakom strieľali. Boli rýchly. Ten čo bol pri Zo schytal guľku a padol na zem. Zo vytasila dýku a odsekla upírovi hlavu.
„Pomóc!“
So Zo sme sa zvrtli. Malá Jamie kričala o pomoc, upírka ju hodila do auta, zatiaľ čo druhý upír už štartoval. Kolesá len tak rozvírili piesok a auto sa pohlo dopredu.



„Dočerta!“

Jamie Landon

Celá táto akcia bol jeden veľký omyl. Nikdy som sa na niečo také nemala dať nahovoriť. Bola som len na príťaž, bála som sa a teraz som sedela v kufri auta a spoločnosť mi robila krvilačná upírka, ktorá sa hýbala hádam rýchlejšie než svetlo.
„Čo si zač?“ vyjachtala som, cítiac, ako sa posmešne uškrnula. Bola som fakt hrozná. S prudkým nádychom a akousi malou časťou bojovnosti som pokračovala „ako je možné že si taká rýchla?“
„Som jedna z pradávnych,“ mykla plecom „čím dlhšie si upírom, tým sa zlepšuješ. Teraz už na upírov nepremieňame, žrádla je málo, no mladšie ročníky, sto až tristoročný, sú to ešte detičky v plienkach. Bola som tu pri zániku sveta, takže som mala kopu času priučiť sa novinky o akých môžete len snívať.“



Mlčala som. Podľa Hanoely som túto akciu mala prežiť. Lenže ak ma zmenia na upírku, bude to zmena a naozaj budem nadávať. No s istotu som vedela, že sa z toho nikdy tešiť nebudem.
Upírka mi pobrala zbrane, nehrozilo, že sa od nej vyslobodím a ostatní nemohli vedieť, kam ma vezú. Toto nemohlo skončiť dobre, ani v najkrajšom sne. Terigali sme sa dosť dlho, no nemohla som zaspať. Celý čas som sledovala krajinu okolo, snažila som sa nájsť nejakú odlišnosť, keby sa mi náhodou podarilo ujsť a chcela som sa vrátiť späť. No stále to bol len piesok a zase raz piesok.
„Sme tu maličká,“ zdrapila ma za krk a ťahala k budove.



Bola to taká pomerne zachovalá budova, s množstvom okien, aj keď na všetkých prízemných bola mreža. Horené zamrežované neboli, aj keď terasa bola ako vezenie. Niečo mi z výcviku predsa len zostalo, ihneď som preverila, koľko stráži bolo navôkol. Na streche stáli dvaja, jeden pri vchode, asi na nás čakal. Táto úvaha sa mi aj potvrdila, len čo upírka zastala pri mužovi, ktorý upírom určite nebol.
„Nové zvieratko, odmenu mi daj do kufra...“ Muž prikývol, zdrapil ma za zápästie a ťahal dnu.
„Kde to som?“ vyhŕkla som, obzerajúc sa, kde zostala upírka. Tá však len zhrabla debničku a zamierila k auto. Odísť som ju nevidela, no zvuk jej auta som počula.
„Buď ticho,“ zavrčal a vyvliekol ma až na poschodie. Odomkol jedny dvere a šmaril ma dnu, do skromnej izbičky.
„Tvoja izba!“ a tresol dverami.

[Maggi]

az na drobne preklepy a gramaticke chyby
uplne perfis!

[eva]

Uau, začína to byť poriadne zaujímavé. Obdivujem ťa za tie nápady a ešte ako to ja dokážeš napísať. A foky.. tie sú úžasné!
Som strašne zvedavá na ďalší diel

[Yka]

Maggi - priznávam sa dobrovoľne , nekontrolovala som to po sebe, budem sa vyhovárať na teplo aa ďakujem

eva - dakujem