Tajomstvo počítačového života

[hulahula]

Fúúúha no nemám slov. Diel bol podla mňa úžasný (ako tvoj každý iný diel pred tým). Som zvedavá či Serah všetkých nájde ale predpokladám, že asi hej.
Už sa teraz veľmi teším na ďalší dielik.

[Yka]

eva - ach chaos s postavami, jeden dôvod prečo chcem pridávať postavy postupne, nech nie je guláš z toho , tak hádam si na tie mená postupne zvykneš

Ďakujem za pochvalu fotiek i textu, no simíkovia, mne sa lúbia viac ako v trojke , aj keď aj trojka má svoje výhody (tá oblálka časopisu mi trvala ako fotenie polky fotiek, bo ja nie som moc zručná v grafických programoch a takýchto veciach, ale aspon som potom mala dobrý pocit )

hulahula - asi by bolo blbé keby všetkých nenájde , ide skôr o to zoznámenie sa s nimi a kúskom ich života, plus vysvetľkovačky, než sa prehupneme k akcii

[Katenka]

Úžasný díl..... ta počítačová hra, skvělý nápad... moc se těším na další a musím pochválit fotky... nádherné

[Yka]

4.diel

Serah Carter

Posledné dva dni som strávila pri počítači, alebo za telefónom. Môj výlet sa zmenil na pobyt na izbe, hľadanie Zo Claine bol horor. Obvolala som hádam všetko čo sa dalo, kamošovi z FBI, jednému staršiemu pánovi Borhovi, ktorý mal styky hádam v každom štáte po zemi, Matt sa skúšal hecknúť kam sa dalo, no nič. Akoby ani neexistovala. Ľudí s menom Claine bolo po svete priveľa, aby som každému vyvolávala, dokonca aj s rovnakými iniciálkami.



Moja doterajšia sebaistota sa každou minútou prepadala nižšie a nižšie, možno som naozaj nedokázala vypátrať každého, koho si zaumienim. Unavene som si pretrela oči, ťuknúc do mailovej schránky, keď sa ozval telefón.
„Carterová,“ zdvihla som, ani som nepozrela na displej. Zívla som, veď osoba na druhom konci ma vidieť nemohla, zato ignorovať svoje uťahané telo sa už nedalo.
„Tu Matt, žiješ?“
Znovu som zívla, človek by mi videl až do žalúdka. „Ale hej, aj keď myslím, že mŕtvoly sa cítia živšie než ja v týchto chvíľach. Tá holka je hádam neviditeľná alebo čo...“



Z druhého konca sa ozval veselý smiech, Matt sa na tejto netypickej situácii, aspoň pre mňa, dobre bavil. „A čo ak ti poviem dobrú správu?“
„Našiel si ju??“ vyhŕkla som.
„Nie tak rýchlo kráska,“ smial sa, akoby si niečoho riadne hrkol. Moje nadšenie poľavilo, no dobrá správa v jeho zmysle musela byť dobrá.
„Tak čo mi pekné povieš?“ spýtala som sa zvedavo, únava sa kdesi stratila, akoby som za sebou mala výdatný spánok. Opak bol však pravdou, moje tmavé kruhy pod očami to jasne podčiarkovali.
„Jeden môj starý dlžník zohnal program, lepší než má FBI. Podľa fotky, mena, zvláštností a toho čo o nej vieme sa spustilo vyhľadávanie, ktoré nájde najvhodnejšie osoby zodpovedajúce kritériám. Keďže nemáme odtlačky, bolo to doteraz dosť nanič, no tento program je hotový zázrak. Zajtra o siedmej je plánované ukončenie vyhľadávania, takže si teraz choď ľahnúť, ráno sa ti ozvem.“
„Ale no tak, veď niečo také skúšali aj ľudia od FBI a nenašli sme ju,“ protestovala som. Vonkoncom sa mi nezdalo pravdepodobné, že nám toto pomôže.



Začula som nespokojné frflanie. Nechala som ho, nech si kľudne povie pár milých slov na moju osobu, veď on potom povie aj nahlas čo má na srdci.
„Serah, Zo Claine nemusí byť práve jej skutočné meno. Tento program hľadá osobu ako komplexn...“
„Okey, ja sa v tom nevyzná, keď vravíš, že to má šancu, budem ti veriť,“ vzdala som to, hádať sa s Mattom bolo zbytočné. Technika bol jeho svet, nie môj. „Dobrú noc, ráno o siedmej neskúšaj späť...“
„To by som si nedovolil,“ odvetil vážnym hlasom „okrem toho, toho druhého, vieš, sukničkára, toho sme našli ani nie za desať minút. Ten chlap, poviem ti, narodil sa zjavne pod šťastnou hviezdou...nielenže má ženské o akých sa nám môže len snívať, ale ešte pred rokom aj čosi...“
„Dobrú noc,“ prerušila som ho. Nechcela som to vedieť. Deren Harton mal v čomsi pravdu, keď nechcel vedieť veci z databáz.



Deren Harton

Potichu som sedel za stolom, sledujúc Mayu, ako si pchá do úst priveľké sústo jedla. Hladké vlasy jej padali do taniera, no aj tak si ich nezaviazala. Nemala rada gumičky, vždy chcela mať vlasy nespútané a voľné.
„Povieš mi čo sa deje?“ spýtala sa ma Nefrit trochu podráždene. Od odchodu mladej Carterovej som bol večne zadumaný, ťažko to mohla dlhšie prehliadať. Pokrútil som hlavou, mrknúc k Mayi a pokračoval som v jedení.
„Ocko pôjdeme si zaplávať?“ detský hlások mojej dcéry sa rozozvučal v celej miestnosti, no musel som odmietnuť. „Nie zlatko, musíme s maminou prebrať nejaké nudné dospelácke veci, no sľubujem, večer ti za to prečítam dve rozprávky, dobre?“



Premerala si ma, zvažujúc, či je to pre ňu výhodné. Napokon usúdila, že asi áno, pretože poďakovala za obed, schytila bábiku a zmizla za dverami. Počkal som, kým sa zabuchnú aj tie od jej izby a pozrel som na manželku. Nefrit už netrpezlivo čakala, prežúvajúc kúsok mäsa s pečeným zemiakom.
„Tá žena, Carterová, je to dcéra môjho bývalého šéfa, určite si na neho pamätáš,“ začal som, krájajúc si pri tom jedlo „majú problém a potrebujú ma, rovnako ako ostatných z tímu.“
Nefrit zmraštila čelo, odložiac príbor, čo značilo diskusiu. Čakal som niečo také, nikdy moju prácu ktovie ako neschvaľovala.
„Dúfam, že si to neprijal.“ Sama dobre vedela odpoveď. Ak by som to odmietol, teraz by sme sa o tom nebavili.
„Nie tak úplne, dal som jej úlohu nájsť ostatných, no uvažujem o tom, umrelo už dosť ľudí a...“
Nefrit podráždene odfrkla. „A ty sa k nim chceš pridať, či ako to mám chápať? Zomrelo dosť ľudí a vy neporaziteľní to dáte do poriadku? Deren! Zobuď sa! Sám si mi povedal o tom zradcovi a teraz sa tam chceš vrátiť?“



Nie. Práve o tomto som nepremýšľal, nešlo o moje sebavedomie či pocit dokonalosti a jedinečnosti. O takéto ilúzie som prišiel už dávno, možno sme boli najlepší, no ani zďaleka nie neporaziteľní. Premýšľal som nad následkami toho, čo hrozilo, to bol jediný dôvod.
„To čo sa deje príde aj k nám domov ak sa to nezastaví a ja nechcem aby sa niečo stalo tebe či Mayi. Si rozumná, keď ti poviem čo nesmieš urobiť, vyhneš sa tomu, no Maya je dieťa. Neustriehnem ju v škole, doma áno, no o rok pôjde do školy a tam ju to môže kedykoľvek chytiť, Nefrit, vieš že nemôžem zachádzať do detailov, no tomuto s nedá ujsť ani bežnému človeku. Ak by sa to dalo, poslal by som Carterovú do čerta hneď, ako sa predstavila.“
Neprestala krútiť hlavou. V očiach sa jej usídlil strach, aký som už dlho nevidel. Neznášala moju prácu, no brala si ma s vedomím, že takto sa živým.



Natiahol som k nej ruku, jemne stlačiac tú jej, najradšej by som do nej vlial kúsok svojho ja, nech sa toľko nestrachuje.
„Deren a ako to bude fungovať. Zmizneš si na týždne, možno mesiace a čo my s Mayou? Predtým bola malá, lenže teraz si zvykla na tvoju spoločnosť. Keď si s tým skoncoval, nechal si ma budovať si vlastnú kariéru, bol si s Mayou. Nikdy si sa nesťažoval na...“
„Som doma s Mayou šťastný, vieš že áno, no o to nejde. Nechcem pracovať pre Darvu ďalšie roky, ide len o tento jeden prípad, ktorý treba vyriešiť, kým nie je neskoro.“
„A ak umrieš?“ cítil som, ako sa jej hlasu sa vkráda zlosť. „Deren ty nežiješ sám! Chceš spraviť rozhodnutie, ktoré sa netýka len teba! Som tvoja žena, podporujem ťa v čom potrebuješ no s týmto nerátaj! Nechcem sa stať vdovou a vysvetľovať našej dcére čo sa stalo! Prečo ju už nebudeš húpať na kolese, čítať jej rozprávky a prečo si nás opustil! Je to dieťa Deren! Naše dieťa!“ kričala, týčiac sa nado mnou.



Bez ďalších slov sa vyrútila z jedálne, po peknej tvári sa jej kotúľali slzy, ktoré som tak nerád videl na jej lícach. Zmorene som si prešiel po očiach, v niečom mala pravdu, nemohol som jej to uprieť. Nežil som sám a toto rozhodnutie sa týkalo aj ich. Lenže ak neprijmem, čo bude potom? Niečo sa im stane a ja si nikdy neodpustím fakt, že som to ani neskúsil? Určite ja vo svete niekto lepší než my, no tí tu teraz nie sú. Ich nepožiadali o pomoc, ich nepoznajú. Oni nebudú preklínať sami seba ak im umrie dieťa či žena ktorú milujú.
„Ocko?“
Zo smutných myšlienok ma vytrhol Mayin trochu ustrašený hlások „prečo mamička tak kričala?“
Ako sa dá odpoveď na detskú otázku, keď odpoveď je tak koplikovaná pre jej detskú dušičku? „Maya poď do izby, porozprávame sa,“ povedal som napokon, musel som to skúsiť.



Usadili sme sa pod posteľ na mäkký koberec, v ktorom sa skrývala nejedna omrvinka s Mayiných obľúbených keksíkov. Chvíľku som len tak hľadel na stenu, Maya mlčala, bola rozumné dievča, vedela kedy je skutočne mlčanie najlepšia vec.
„S maminkou sme sa rozprávali o práci,“ začal som napokon, hľadajúc správne slová. Určite som nechcel jej detskú dušu trápiť vidinou smrti, ktorá pri mojej bývalej práci stále visela nad našimi hlavami, vyčkávajúc na jediný omyl.
„Ale veď ty si povedal, že pracovať nechceš, aspoň nie kým nechodím do školy,“ zmraštila čielko, pretože presne to som povedal. Mali sme na účte dostatočne veľa peňazí, aby som nemusel hýbať zadkom ani ja, alebo Nefrit. No Nefrit milovala svoju prácu a preto ju robila.
„Ja viem, ale niečo sa vyskytlo a potrebujú ma,“ vzdychol som si. Skutočne zjednodušene povedané.



Mlčky si ma prezerala, akoby skúšala vniknúť do mojej hlavy. Poznala ma naozaj dobre, musel som si dávať pozor na každé slovíčko, hocičo nezvyčajné by ma mohlo usvedčiť zo zatajovania informácií, ako to nazývala.
„Prečo sa jej to nepáči, veď ti hovorievala, že si môžeš nájsť prácu, ja by som šla do škôlky...“
„Pretože tá práca by bola inde, musel by som na čas odísť.“
Jej tvár sa ihneď zachmúrila. Toto sa jej už nepozdávalo.
„A prečo chceš prácu inde a nie tu?“ ďalšia celkom logická otázka, na ktorú som jej znovu musel odpovedať len polopravdou.
„Moju pomoc potrebuje pár priateľov a tí žijú inde.“
Nato sa usmiala a zopakovala vetu, ktorú som jej hovoril už od mala „priateľom treba pomáhať.“



Jej pokojný úsmev vyčaril niečo podobné, aj keď zďaleka nie také nádherné aj na mojich perách, no to som už vstával. „Pôjdem, s maminou to bude treba urovnať, inak ma pošle do búdy k Dinovi,“ žmurkol som, načo sa zasmiala. Veď ktorému dieťaťu by sa nepáčila predstava dospelého natlačeného v malej búde?

Nefrit sa vyhrievala vonku na priamom slnku, akoby už nebola opálená dosť. Stále som jej dohováral, aké je to nežiaduce pre jej kožu, no teraz nebol dobrý nápad týriť tigricu.
„Nefrit? Myslím, že by sme to mali nejako vyriešiť...“ začal som pokojným hlasom, snažiac sa ju nenaštvať. Málokedy sme sa hádali, aj po toľkých rokoch manželstva som bol šťastný a nemal som pocit, žeby nám láska pomaly vyprchala zo vzťahu. V našom prípade nebolo manželstvo hrobom lásky.



Aj naďalej hľadela kdesi dopredu, priamo na náš oranžový dom, no všimol som si ako sa nadýchla, chystajúc si niečo štipľavé.
„Už si sa rozhodol, tak načo sa o tom zhovárať?“
„Nerozhodol, ak nebude mať ísť Zo, Jered a Jake tak sa na to vykašlem. Ak pôjdu, pôjdem to doho,“ odvetil som rozhodne.
„Takže si sa rozhodol, veď vravím...“ odfrkla podráždene „ešte niečo?“



Na pár sekúnd som privrel oči, nenapadalo ma nič čím by som ju upokojil a nepoštval proti sebe ešte viac. Nechcel som ju trápiť, no cítil som, že toto je správne.
„Nechcem sa hádať,“ rezignoval som tlmene. Nadvihla obočie, zabodla do mňa pohľad akoby mi vravela ´ale nehovor ´ a vstala „Na to si mal myslieť skôr, než si sa vybral staviť svoj život do rúk zradcov...“ a odpochodovala preč. Neotočil som sa, musela vychladnúť, aj keď toto ju mohlo držať dlhší čas než obyčajná hádka kto vysype smeti.
„Dino, dnes ti robím spoločnosť...“ pozrel som na svojho spiaceho štvornohého miláčika.



Akoby vedel, že moje slová smerujú k nemu, zdvihol hlavu a skúmavo naklonil hlavu do ľavej strany, ometajúc trávu svojím vrtiacim chvostom.....

Jamie Landon

Škola a prax bola čosik úplné iné. Niežeby som si toho nebola vedomá skôr, než som prácu prijala, no prežívať to na vlastnej koži bolo rozdielne ako si to len hovoriť v mysli. Zatiaľ čo škola bola hlavne o teórii, pár technických vecí na praxi, tu teória bola len na začiatku, inak nás zaúčali. Začali sme jednoduchšími predmetmi, ktoré priberali postupne na zložitosti. Nemala som s tým takmer nijaký problém, vlastne kto mal? Veď nás vybrali preto, že sa v technických veciach vyznáme.



Aj v dnešné, trochu sychravé popoludnie sme montovali robota na rozvoz jedla, keď sa dvere otvorili a dnu nakukla biela tvár tunajšieho vzoru všetkých nás, Matthewa.
„Pekné popoludnie vospolok,“ ozval sa vysmiaty, v rukách držal knižky na ktorých názov som nedovidela „ste tu už nejaký ten piatok, prešli ste úvodnými technickými hračičkami, no nikto z vás sem kvôli nim nešiel. Konečne vás čaká čosi zaujímavé...“ žmurkol, hodil hlavou dozadu až mu pár vlasov spadlo do očí a kývol niekomu von.
Do miestnosti vošiel robot, podobný ostatným v budove. Biela „žena“ s neľudskou tvárou, aj keď nejaké výrazy mala.



„Doniesol som vám nejaké materiály, no čo od vás chcem. Vašou úlohou je naštudovať si a následne zostrojiť robota. Nemyslím nijakú hlúposť na naháňanie zlodejov, rozvoz jedla či hasiaci prístroj. Robota s výškou človeka. Nemusí mať ľudskú tvár, no musí mať aspoň nejaké tri funkcie okrem základu ako je behanie, nosenie vecí.“
Knižky položil na stolík a kývol nech berieme. Ako hŕstka supov sme sa hodili ku knihám, poberúc čo nám bolo treba.
„Nemáte tam presné postupy, je to na vašej logike, poznatkoch a samostatnej tvorivosti. Termín nie je, kto nevypracuje, jeho vec. Kto vypracuje, čakám ho v pracovni aj s robotom, príjemnú zábavu vospolok...materiál je v sklade...“
Otočil sa na päte a spolu s robotom odišiel von. Nastal vzrušený šum, nikoho už nezaujímalo to čo sme robili doteraz. Každý sa chcel blysnúť, veď toto bola skvelá šanca.


O dve hodiny som už čítala v izbe jednu z knižiek od Matthewa.



V samej podstate mi to nemalo ako pomôcť, keby tam aj čosi nájdem, našli by to aj ostatní. Každý vie robiť podľa návodu a preto nám hádam takú úlohu nezadal. Chcel vidieť kto sa ako popasuje s problémom a tak som napokon tú knižku zaklapla.
Vonku už bola tma, keď som sa pasovala so skrinkou, ktorá mala byť uložená v hrudnej časti môjho stroja a mala riadiť jeho „mozog“. Bola som taká nadšená, že by som si nevšimla vlastný hlad či iné základné potreby, milovala som zapájanie káblikov, skrutky a očakávanie, či to čo robím bude mať úspech. No z pracovného nadšenia ma vytrhol zvonček.



Zamračila som sa, bolo niečo po pol jedenástej, kto otravuje o takomto čase? Zocupkala som po schodoch, nakukla cez kukátko a zostala ešte viac prekvapená. Bol to Sam, ktorého som stretla v prvý deň a zároveň môj sused.
„Nazdar Jamie, nejdeš von?“
„Je pol jedenástej...“ vyvalila som na neho oči, akoby spadol z jahody.



Zasmial sa, akoby som z tej jahody spadla ja. „Je piatok, ľudia sa zvyčajne chodia o takomto čase baviť niekam von...“ žmurkol sprisahanecky.
„Ja nie som práve žúrovací typ,“ mykla som plecami. Vlastne som nebola typ na telesné aktivity, bola som schopná dolámať sa aj pri stolnom tenise.
„Neboj sa, my ťa pokazíme,“ samozrejme sa nedal tak ľahko odbiť, jeho veselý živelný hlas napĺňal moju izbu pulzujúcou energiou. „Si špinavá! Vari si robila už ten projekt??“ vyhŕkol šokovane, akoby som bola z Marsu.
„A prečo nie, veď raz začať musím,“ odvetila som trošku nepochopene jeho divný výraz.
„Je piatok Jamie, ľudia vtedy už nepracujú, ide víkend, voľno...“
„Voľno je skvelý čas pre spravenie projektu,“ skočila som mu do reči. Ktovie kedy to chcel začať robiť, no cez týždeň makáme.



„Chceme začať nedeľu, kašli na to,“ ukecával naďalej, no mne skrsla v mysli jedna otázka, ktorá ma napadla ešte v práci.
„Vieš čo nechápem?“ začala som, s pravým nechápavým výrazom „prečo Matthew povedal, že kto chce, nemusí to robiť. Sme platení za prácu, no on dal na výber a žiadna vyhrážka nepadla...“ Krátko prikývol, zjavne nad tým tiež uvažoval. Kývol nech si sadneme, čo značilo nejaké dohady, možno informácie.
„Jamie rozmýšľala si nad tým, načo sú im vlastne tie naše výrobky? Také hlúposti aké sme tu robili doteraz som mohol robiť aj inde, sme vyvolení, no zatiaľ sa nič nedeje. Šušká sa, že nás zatiaľ len skúšajú, koľkí to vydržíme bez frflania, kto je ako aktívny a tak. Podľa mňa nás preriedia.“
V duchu som si pomyslela jediné: ďalší dôvod švihnúť si s tou našou úlohou, no mlčala som.



Bolo to zvláštne. Z Darvy vychádzali rôzne objavy, pracovali na hologramoch, snažili sa zostrojiť teleport ako z poriadneho scifi filmu, no nikdy sme nevideli miesto, kde sa na tom pracuje.
„Nech je ako chce, spravím ten projekt čo najskôr, nechcem byť v tej preriedenej hŕstke.“
Napokon to vzdal. Rezignovane pokrčil ramenami a vstal „no ako chceš, dúfam však, že raz vyhrá aj tvoje spontánnejšie ja.“ Necítila som výčitku, aj keď to tak mohlo vyznievať. Tváril sa však rovnako, jemný úsmev lemoval tvár. „Príjemnú zábavu s robotom,“ zasmial sa ešte pred odchodom. Poznámku som prešla len tichým usmiatím sa, no len čo som zavrela dvere, bežala som späť k svojmu výtvoru.


Deren Harton

Potichu postával pri svojom oranžovom kabriolete, nechcelo sa mu veriť, že tá mladá Carterová našla Zo za pár dní. Keby na Zo nemal číslo, sám by ju rýchlejšie nenašiel. Samozrejme ho ale mal, čo však nemienil červenovláske vešať na nos. Potreboval si ju preklepnúť.
Keď si ale našiel včera popoludní správu, v ktorej stála adresa a poznámka nech príde v niečom slušnejšom, tušil, že asi Zo vypátrala.



Očami blúdil po parkovisku, v duchu nadávajúc, kam ho to dotiahla. Všade boli biele balóniky so srdiečkami, za múrmi parkoviska mala byť svadba. Ak bola Zoina, iba tu strácal čas. Stačilo, že hádkami prechádza teraz on, Zo mala právo na šťastné manželstvo. Cez bránu prifrčala tmavá motorka, z ktorej lietali jednotlivé pramene červených vlasov. Boli ako oheň.
„Tak ste tu,“ prehovorila bez úsmevu, aj keď to, ako ju to potešilo nemohla zakryť, aspoň nie v očiach.
„Som, no nejdem tam,“ zareagoval rozhodným hlasom „keby viem, že ideme na svadbu, dám si oblek, aj keď ani vy nie ste oblečená práve svadobne...“ pohľadom skĺzol po oblečení, ktoré sa tak hodilo pre agentku FBI než na svadbu.



Nadvihla jedno obočie, akoby neverila vlastným ušiam. Deren Harton nechce ísť na svadbu pre oblečenie. V tejto mylnej myšlienke sa však nestrácala dlho.
„Nebudem jej ničiť svadbu správou o nebezpečenstve, ktoré prichádza. Nech si užíva radosť.“
Stále mlčala, akoby váhala čo na to povedať. Deren očakával stiahnutie sa, no ona spravila čosi iné „tak sa choďte len pozrieť, zablahoželajte jej....“



Táto myšlienka nebola tak zlá. Napokon ju aj odsúhlasil, veď bol zvedavý, kto napokon ulovil srdce nespútanej divošky.
„Musím priznať, Zo je naozaj záhadná žena, vypátrať ju bolo ako hľadať ihlu v kope sena,“ začala Serah, rozopínajúc si sukňu i bundu. Deren nechápavo skrivil čelo, odvrátiac pohľad inam. No keď znovu pozrel na mladú Carterová, mala na sebe červené krátke šaty, ktoré skrývala pod predošlým oblečením.
„Zo svoj život drží pevne v rukách, nikdy nebola príliš otvorená téme rodina a podobne,“ odvetil bez záujmu dlhšie sa tejto téme venovať. Vykročili preto k miestu, kde sa mal obrad konať a usadili sa.



Deren nenápadne hádzal očkom po okolitých ľuďoch, aspoň na tých, ktorý boli blízko. Nikde nikto známy. Dokonca ani Jared, čo ho prekvapilo. Vždy si myslel, že tí dvaja sú nerozluční priatelia, aj keď ich tím padol. Dvojka ako vyšitá, sukničkár a divoška. No Jared tu nebol.
Hudba ich všetkých postavila no nohy, nevesta pomaly vykročila po chodníčku, vedúcom pomedzi úzke jazierka plné kvetov. Biele šaty jemne hladkali lupene červených ruží, no keď padol Derenovi pohľad vyššie, zarazil sa. Blondína a Zo? Carterová sa musela zmýliť, toto nebola svadba osoby ktorú jej dal hľadať.



Pohľadom preskočil k Serah a pokrútil hlavou, no tá sa len usmievala. Vyzerala ako svadobčanka, ktorá tam má čo hľadať. Pozrel som na ženícha, ani ten nespĺňal predpoklady pre Zoinho manžela, bol to riaden slušák. Nijaká jazva, nijaké tetovanie, riadne učesané vlasy...nešlo mu to do hlavy.
Napokon ho z tápania vytrhla práve Serah. Len čo nevesta zastavila pri snúbencovi, svojom budúcom manželovi, kývla hlavou do boku nech sa pozrie. S drobným podráždením a myšlienkou, ako sa sem prehnal zbytočne pozrel tým smerom a konečne zbadal Zo. Sedela v krátkych červených šatách na jednej zo stoličiek a usmievala sa. Bola rovnaká ako si ju pamätal, čierne vlasy, pár červených prameňov.



Nevšimla si ho, pozorne sledovala obrad, dvoch zamilovaných ľudí, ktorí si práve vymieňali sľuby večnej lásky. Niekde za Derenovým chrbtom sa ozval dojatý vzlyk, asi niekto z rodiny. Nevesta si vymenila so ženíchom prstene a nasledoval prvý manželský bozk.



V tom Zo vstala a pridala sa k ostatným blahoželajúcim, no Deren nie. Veď ich ani nepoznal. Pozoroval Zo ako vedie pozvaných dozadu na hostinu, kde všetko žiarilo bielou a zlatou farbou.
„Zo?“ oslovil ju po chvíli, kým si hostia sadali. Neušlo mu, že i Serah si sadla k akémusi pánovi a malému chlapcovi, s ktorým si vymieňali nejaké krátke slová.
„Šéfe?“ zvolala prekvapeným hlasom, čo plne chápal „čo tu robíte?“
„To je nadlho, ak mám pravdu povedať, myslel som si, že sa vydávaš,“ krátko pokrčil nevinne plecami, akoby nič. Zo však rázne pokrútila hlavou, akoby neverila vlastným ušiam. „To by ste bol pozvaný, nemyslíte?“



Pohľadom skontrolovala hostí, mladomanželov a podala mu vizitku.
„Ešte musím niečo vybaviť, sadnite si, potom sa k vám pridám,“ kývla k jednému zo stolov a prešla k mladomanželom. Nebola to chvíľa, bolo toho dosť čo sa na takej svadbe muselo vykonať. Prípitok, jedlo, tanec...no len čo si Zo splnila povinnosti, vyhľadala ma pri jednom zo stolov. V ruke som ešte zvieral vizitku, ktorá všetko vysvetľovala.



„Nechce sa mi veriť, že sa živíš robením svadieb,“ zamrmlal neisto. Vystupovala pod iným menom, čo však v jej prípade nebolo nič výnimočné.
„Prečo nie, je to celkom fajn, aj pri tom sa dá zažiť adrenalínu a adrenalínu...“ zasmiala sa.
„O tom nepochybujem, nervózna nevesta, obliate svadobné šaty...riadna akcia...“
„Myslím, že kvôli pokecaniu tu nie ste však?“
Zo nebola hlúpa a skutočne, ak by chcel prísť pokecať, najprv by zavolal.



Pokrútil hlavou. „Nie, no nebudem ti to vysvetľovať teraz, necháme to na inokedy, radšej mi prezraď, čo máš nové,“ usmial sa záhadne.
„Okrem práce nič zvláštne. Stále som to ja, len skrytá v elegantných šatočkách a lodičkách...“ pokrčila ramenami, pozrúc na svoje topánky.
„A kde žiješ?“ spýtal sa, pretože mu v hlave skrsla myšlienka, kde by sa všetci mohli stretnúť a on by mohol vybaliť pravdu naraz.
„Neďaleko v malom byte s kocúrom,“ zasmiala sa.
„Vieš že osamelé ženy bývajú s mačkami?“ podpichol ju, aj keď dobromyseľne.



Narúžované pery sa usmiali, aj keď oči prezradili, že ďaleko od pravdy nebol. Odpila si z červeného vína a po krátkom povzdychu mu odvetila „niečo také, niežeby som nemala dostatok priateľov, ale niečo tomu chýba.“
Deren si zahryzol do pery, trochu mu táto situácia aj vyhovovala. „Máš už plány na Vianoce?“
Zmraštila obočie a nechápavo mykla plecom „nie, ešte zostáva dosť času, prečo?“
„Nechceš prísť k nám? Chystám sa nájsť aj Jareda a Jaka, bolo by fajn stretnúť sa po rokoch.“
Zo nenamietala, veď čo by nedala za opätovné stretnutie s ľuďmi, s ktorými prežila toľko zážitkov.

Otazočka:možno ste si niektorí všimli, že Derena som písala najprv v prvej osobe, potom tretej. Stále sa neviem rozhodnúť v ktorej osobe ho písať, tak by ma zaujímal Váš názor

[Gigushka]

Fajná kapitolka Konečne sme spoznali aj Zo, má pekné vlasy A toho Darena píš asi skorej v prvej osobe

[Mirabi]

skvele sa citalo, zaujalo ma, ze Deren nema na na jednej fotke rozmazane tetovanie
Co sa tyka Zo, no dozvedeli sme sa ze je divoska, ale zatial sa nijak neprejavila, tak uvidime neskor dufam, ja mam rada zaujimave charaktery postav A teraz mozno pride na rad ten suknickar, na toho som veru zvedava
No a Deren... ja som to ani nepostrehla kedy bol v akej osobe, ale kludne ho pis v prvej, to uz je taky tvoj typicky styl pisat za viacere postavy v prvej osobe.

[Yka]

Gigushka - dakujem, práve tie vlasy rozhodli o tom aká Zo bude

Mirabi - vdaka, no to že je na jednej fotke zaostrený potešilo aj mna , len škoda že nemal dole nohavice, lebo to dobre vyzera na nohe, sa to tak točí , ak raz bude ešte pekne ostrý, vyzlečiem ho
No Zo vie mať aj profesionálnu stránku tváre, ale v kombinácii so sukničkárom sú skvelá dvojka . No ešte neviem ktorý z nich pôjde teraz, zistila som, že keby ich hodím naraz, bolo by to fajn bo s nimi mám plán, ale bolo by to príliš dlhé asi, tak uvidím

[Lincey]

opäť skvelý diel, toto je ten Ykin štýl ktorý mi tak chýbal. Som zvedavá na ďalšieho člena skupiny, keďže sa nám to pekne rozrastá. Deren mi je nadmieru sympatický. Kľudne ho píš v 1.osobe, číta sa to tak lepšie.

[Charlotte]

Originálne, zaujímavé krásne fotky nemám čo dodať..
A k tomu Derenovi myslím, že je to lepšie v 1.osobe
Som zvedavá ako to pôjde dalej..

[Mirabi]

tak to som zvedava, pri akej prilezitosti si Deren vyzlecie nohavice

[Katenka]

Moc pěkný další díl. taky jako všichni t jsem zvědavá na dalšího člena týmu. A Derena piš spíš v 1. osobě. je to zajmavější.

[Yka]

Lincey- dakujem . Som rada že Deren na teba pôsobí dobrým dojmom, predsa len, je to šéf ich skupiny

charlotte15,Katenka - dakujem obom

Mirabi - obávam sa, že by to bola fotka mimo deja , lebo Deren sa skutočne vyzliekať asi nebude , aj keď...nikdy nehovor nikdy ako sa vraví

[eva]

Prečítala som si nový diel poobede, ale nestihla som napísať, takže ja len, že super

[Yka]

5. diel

Jamie Landon

Celý víkend ako i piatok mi v hlave splývali, jediné čo som mala v hlave bola jedna veľká machuľa podobne ako ostatní. No na rozdiel od nich nie z dôvodu alkohol, ale pre nedostatok spánku. Moje nežúrovacie ja jednoducho nešlo von ale radšej trávilo noci pri mechanike, nie nadarmo mi matka hovorila, že sa nikdy nevydám a ak áno, tak to bude úspech. Dávala tomu asi takú šancu ako tomu, žeby otec vybral jackpot v lotérii či sa odvážil vyskočiť z lietadla, čo značilo nulovú šancu, prípadne jednu tisícinu percenta.



Môj stroj bol hotový. Aspoň som v to pevne verila. Posledných pätnásť minút, kedy som zaskrutkovala posledný kúsok na svoje miesto som zvierala hrnček s kávou, snažiac sa psychicky pripraviť aj na možnosť neúspechu. Káva bola horká, no nesladkú chuť som pociťovala na jazyku len prvých niekoľko minút, potom som na to jednoducho prestala myslieť. V hlave sa mi pretekali iné myšlienky, nevedno či vyhrávali pozitívne alebo negatívne, boli vyrovnané, aspoň pre zatiaľ. O dve hodiny sa mi začínala práca, vedela som, že takto tu nemôžem postávať už dlho. Napokon som horkú kávu položila do dresu a vyliezla schodmi na svoje domáce pracovisko, ktorým sme boli vybavený všetci.


Pozrela som ešte raz skúmavým pohľadom na robotíka a stlačila prepínač skrytý na „chrbte“, hneď vedľa miesta pre nabíjanie. Ozval sa čudný zvuk, až mi prešiel mráz po chrbte a stroj sa posadil. Díval sa na mňa tým čudným veľkým okom, ktoré vyzeralo ako tá rúrka na tanku, kanón, na ktorého konci bolo modré oko, cez ktoré snímal náš svet.
„Ahoj,“ vyšlo mi z úst, no nijaká reakcia nenastala. Predvolila som mu cez počítač pár viet na ktoré mal reagovať, no mlčal ako hrob. Znovu som to zopakovala, tentoraz som ale artikulovala a nie šomrala si popod nos. „A-h-o-j,“ ozvalo sa chrapčanie, z ktorého sa ale dalo vyrozumieť „ahoj“. Stroj mal ženský hlas, pretože som ho taký stiahla z netu, kde je fakt všetko. Natiahla som pár káblov k môjmu výtvoru a začala dolaďovať.



Napokon boli vety zrozumiteľné a nie posekané, nezabralo to ani veľa času. Chvíľku som sa na svoj výtvor mĺkvo dívala, chcelo to nejaké úpravy, keď to má ženský hlas. Mašlička na anténku, vďaka ktorej sa mohla pripojiť na internet a podať základné informácie o dátume, počasí či toho, kto má meniny. „Rúža“ červenou centrofixkou na „pery“ a umelé mihalničky, nech je to kočka. Napokon som vyhrabala staré ružové šaty a nejako ju do nich navliekla.



Posledný krôčik k „dokonalosti“ bola kontrola funkcií. „Uprac“ vyslovila som povel a robotka sa pohla k papierom na stole. Zhrnula ich na úhladnú kôpku, pozdvíhala tie na zemi a šupku z banána hodila do koša. Vyskúšala som aj zvyšné funkcie, z ktorých najlepšia bola asi masáž nôh a obliekla sa z pyžama konečne do pracovného.

Nervózne som spolu so svojou robotkou postávala pred dverami, než sa ozval Mattov hlas, nech vstúpime. Sedel za stolom, vedľa jeho najnovší model a na papieroch pred sebou mal nákresy jej podoby. Na obrázku to bola blondínka v nohaviciach, aj keď na stolíku mal hnedú parochňu.



Zdvihol pohľad najprv ku mne, potom k môjmu výtvoru pri dverách.
„Hotovo?“ spýtal sa s nadvihnutým obočím, akoby sa mu to nezdalo „práca chvatná, málo platná, už ste to počuli?“
Krátko som prikývla, cítila som ako sa mi kolená trasú od nervozity.
„Mali ste sa cez víkend zabaviť,“ podotkol, aj keď v hlase nemal karhavý tón „život nie je len o práci...“
Otvorila som rýchlo ústa na svoju obranu, aj keď som nevedela čo povedať. Bola to síce pravda, no svoj čas si organizujem predsa sama. No nedokázala som túto myšlienku vysloviť nahlas, nikdy som nebola s tých odvážlivcov.
„Tak nech sa predvedie...“



Môj robot predviedol čo vedel. S obavami som striehla na každý nedostatok, pár ich tam naozaj bolo. Hlavný technik však mlčal, len sledoval, čo ponúkam. Keď som skončila, zapísal si do bloku nejakú poznámočku, zhlboka sa nadýchol a potom začal „vzhľad – nič moc. Technické spracovanie – celkom obstojné. Možnosti – dalo by sa na tom ukázať viac, nápady dobré. Prepojenie s internetom – výborný nápad. Celkový dojem – nadpriemerné na začiatok.“ Zaklapol poznámky a podal mi papierik. Robota odveďte do sektoru F74, tam sa o ňu postarajú. Na lístku čo som vám dal máte ďalšie inštrukcie. Veľa šťastia.“



Nechápavo som pozrela na lístok, ktorý bol preložený na dve časti, takže som ho musela rozložiť aby som čosi prečítala. K tomu som sa však nedostala a Matthew ma ešte oslovil.
„A Jamie, text lístočka ako čokoľvek čo sa týka jeho obsahu nekonzultujte s kolegami. Držte sa len pokynov, nič viac...a jedna rada...navštívte posilňovňu, nech naberiete do nôh a rúk trochu sily, vyzeráte dosť krehko...“
To už bol len posledný klinček k nepochopeniu. Však túto úlohu sme dostali všetci, tak prečo nemám konzultovať...
„Dovidenia...“ ozval sa, keďže som ešte stála v jeho pracovni a nechápavo civela do zeme „...ehm...dovi...“ vykoktala som, vyzvala robotku nech ide a zmizla na chodbe. Kráčala som ako ona, nemo a neosobne, no dôvod bol prostý, celé moje ja bolo sústredené v hlave. Otvorila som lístoček, zvedavá čo tam stojí.



Po prečítaní som ešte len nechápala. Veď takéto testy sme ani pri vstupe do spoločnosti nerobili, tak prečo teraz, keď to nie je ani povinné. Bolo však miesto kde som sa mohla možno dôvody dozvedieť a tak som zabočila do určenej miestnosti. Chodba bola prázdna, akoby ju nikto nevyužíval. No spoza jednotlivých dvier presvitalo svetlo, spoza každých jedných. Zabúchala som na tie moje a čakala. Kamera nad mojou hlavou sa pohla a zosnímala ma. Dvere cukli a otvorili sa.
„Vitajte slečna Landon, posaďte sa,“ privítal ma nejaký starík, no s krátkym pozdravom som poslúchla. Jedným očkom som blúdila po modernej miestnosti, no starý muž začal a tak som napokon pohľadom zostala visieť niekde na jeho kravate. Iba občasne som zdvihla pohľad k jeho očiam, no nevydržala som pohľad pridlho. Nikdy som nepatrila k tým, čo to dokážu, dívať sa dlho cudzím do očí.



„Nebudem vám hovoriť svoje meno, vaše ma tiež nejako nezaujíma. Toto stretnutie akoby sa nikdy nestalo, jediným jeho účelom je dať vám ďalšie pokyny. Otázky prečo, o čom to je mi nekladte, iba by ste ma zdržovali,“ spustil starouš rýchlosťou, akoby mu v zadku horela petarda. „V zadných blokoch sa montujú autá, ktoré sú prispôsobené podmienkam určitých spoločností či ľudí. Hneď pri vchode si všimnete skupinku desiatich aut, jedno z nich si vyberiete a dáte ho do obehu. Na zadnom sedadle je knižka, no máte na to len hodinu a pol, takže byť vami, moc nečítam. Keď sa vám podarí to naštartovať, prejdete po červených šípkach von na dráhu a tam vás zastaví nejaký pracovník, dajúci vám nové pokyni. V prípade že tam idete hneď teraz, ste ospravedlnená v práci, ak nie, choďte pracovať a ukáže sa tam keď budete môcť.“



Prikyvovala som, aj keď som mala milión otázok. Lenže on mi na ne viditeľne odpovedať nemienil a vlastne, ani by ich nevypočul a poslal by ma preč.
„A ak to nestihnem do hodiny a pol?“
„Nič, prídete si po inštrukcie na ďalšie body na papieri,“ mykol plecami. „Dovi.“
Rýchle vyhodenie, no nebránila som sa. Necítila som sa tam práve pohodlne, takže som len s úľavou vyšla von. Zamierila som priamo k autám, moja zvedavosť jednoducho bola silnejšia než čokoľvek iné.
V obrovskej hale plnej aut, od úplných šrotov až po luxusné športové autíčka, som vzbudila pozornosť neveľkej skupinky. S úškrnom si vymenili pár slovíčok, no naďalej sa venovali svojej práci na šrote.



Cítila som sa strašne maličká, bez akéhokoľvek sebavedomia a so stresom väčším než som ja sama. Desať aut bolo skutočne na mieste a ja som zamierila k deviatemu, stavila som na šťastné číslo...a pustila som sa do po čudesného projektu, o ktorom som nevedela ani veľké prd.

Deren Harton

Tretia noc na gauči, už to pomaly ale isto prestávalo byť vtipné. Domov sa mi zmenil na bojisko, aj keď veľmi tiché, už len kvôli Mayi. Tá si však nemohla nevšimnúť Nefritino zazeranie, no našťastie otázky nechala po prvých pár minútach. Napokon ma z tejto vojny vytrhol telefonát mladej Carterovej, ktorá navrhovala stretnutie s Jaredom. Nenamietal som, dokonca sa ku mne pridala aj Zo.



Popíjali sme čaj, smiali sa na starých dobrých časoch a ja som zisťoval, že Zo je stále Zo. Schopná čohokoľvek bez známky červenania, stačí ak to bude dostatočne vtipné alebo bude kvalitná motivácia.
„Šéfko niečo ale tajíte,“ pery natreté rúžom sa zavlnili v úsmev. Samozrejme, tajil som. Chcel som im povedať pravdu naraz, ušetril by som si tak vysvetlovanie a tiež, chcel som dovtedy niečo vymyslieť s Nefrit. Ešte nevedela, že na Vianoce máme mať hostí, za čo ma prizabije už nadobro.
„Ako inak,“ žmurkol som „no necháme to, keď budeme všetci.“



Pekne lemované obočie sa jej skrivilo, no pery sa prilepili k šálke horúceho čaju, takže nijaké sťažnosti neboli. Ako som poznal ja ju, aj ona poznala mňa.
„Ide Serah,“ poznamenala. Krátko som prikývol, hodil do seba posledné zvyšky čaju a kývol na čínsku čašníčku. Zo poznala mladú Carterovú len ako Serah, keby vie priezvisko, nerobilo by jej problém sčítať si dve a dve.
„Dobrý deň,“ ozval sa uponáhľaný hlas „trošku meškám, ale máte tu riadne rušno...“
„Je piatok,“ pokrčila Zo plecami a tiež dopila.
„Kam teda ideme?“ spýtal som sa.
„Do susedného štátu,“ odvetila akoby nič. Zo sa zasmiala, no mladá Carterová hodila na stôl letenky „za tri hodinky nám to letí, máme zjednaný hotel aj letenky nazad, zajtra na obed ste späť.“



Neprekvapilo ma to. Za tú chvíľu čo som mal možnosť sledovať mladú Carterovú, našiel som pár vlastností, ktoré zdedila po svojom drahom oteckovi. Vytrvalosť, samostatnosť a cieľavedomosť. Pevne som však veril, že nezdedila nič z tých, ktoré som na jej otcovi neznášal. Povýšeneckosť obzvlášť.
Zo to trošku prekvapilo, hodila na mňa spítavý pohľad, akoby si nebola istá, či ide o vtip. Krátko som kývol a ona pochvalne pozrela na Carterovú. „Šikovná a ja začínam mať tušenia čo sa deje...“
Nepochybne bolo jej tušenie aj správne, veď prečo by nejaká neznáma žena pomáhala hľadať jednotlivých členov našej skupiny a ešte aj platila letenky?



„Tak sadaj nie?“ ušknula sa Zo, neunúvala sa vykať. Serah sa rovnako usmiala a naliala si do šialky horúci čaj, z ktorého sa poriadne parilo.
„Už si hľadala aj Jaka?“ ozvala sa po chvíľky Zo. Serah prikývla a z vrecka vytiahla kúsok papiera. „Aj ten žije niekde tam, vlastne kdesi pri letisku, toho môžeme vybaviť skôr,“ mykla plecami. Zo opäť prikývla, no potom odviedla tému od práce, veď tú môžeme rozoberať v lietadle.
„No Serah, čo nám prezradíš okrem toho že si šikovná a vypátraš koho chceš? Zadaná? Alebo slobodná a hor sa na Jereda?“ smiala sa uvoľnene, akoby sa už poznali viac ako pár dní.
Mladá Carterová sa k smiechu pridala, no rázne pokrútila hlavou „to nie, na záletníkov nie som a k tomu mám už dlhý čas priateľa.“



Schyľovalo sa to k nejakej typickej babskej debate o chlapoch. Videl som na Zoinej tvári pobavenie, určite už mala na jazyku poznámku na Jeredove schopnosti omotať si ženy okolo prsta. Teda až na ňu.
„No a ty Zo? Ako je možné že teba si Jered nepodmanil, keď je taký šikovný?“
Ďalší výbuch smiechu na plnú čajovňu, len som prevrátil očami. Čo tam ja robím?
„Poznám ho,“ odpila si z čaju. Bolo pravdou, že táto otázka sa aj mne často vynárala v hlave. Prečo Zo nepodľahla Jeredovi ako ostatné ženy, no poznali sa dlho a nikdy som nemal pocit, žeby to medzi nimi iskrilo. „..tým by som asi vysvetlila, aj keď v skutočnosti nevysvetlila svoj vzťah k nemu. Je to zložité, no je to jediná odpoveď akú ti k tomu viem poskytnúť.“



Dino mi zaštekal pri pravom boku, zjavne ho to medzi nami už nebavilo. Našťastie sa tekutiny v našich šálkach minuli a tak sme spravili môjmu štvornohému miláčikovi po vôli. Čakal ma ešte telefonát domov, čo značilo poriadnu hubovú polievku cez telefón.
„Predpokladám že Dino letenku nemá,“ pozrel som k mladej Carterovej, no tá pokrútil hlavou „pre istotu som zaškrtla, že beriete aj psa.“
Musel som si priznať, týmto si šplhla, no nepovedal som to nahlas. Len som zaplatil a vyrazili sme na letisko. V aute som mal papiere od psa, ešteže som nedávno bol u veterinára...



Zastavil som spolu s Dinom pred „bytovkou“, no nechápal som, ako ešte môže stáť. Všetko bolo poničené, hrdzavé, rovnako ako plot okolo pozemku. Steny boli špinavé alebo domaľované od sprejerov, dvere by sa otvorili, stačilo štuchnúť malíčkom. Už som chápal, prečo mi mladá Carterová povedala, nech idem za Jakom sám. Stále mi však nešlo do rozumu, čo robí v takejto búde. Keď sme sa videli naposledy, mal krásne červené autíčko, priateľku, byt...a teraz žije tu? Keby nevidím jeho priezvisko na zvončeku, asi neverím.



Po pár sekundách som stlačil špinavý gombíček a čakal. Nijaká reakcia však neprichádzala. Nebol doma? Mladá Carterová a Zo išli na obed, nechcel som sa vracať bez Jaka. Nebol som s ním ani v kontakte, no mohol som mu tu nechať lístok. Spoza drevených dverí som začul kroky. Žeby mi išiel otvoriť?
Dvere sa skutočne otvorili, no vyšiel z nich akýsi zarastený chlapík. „Čo chceš?“ spýtal sa podnapitým hlasom.
„Hľadám Jaka Stewarda,“ ťukol som do menovky.
„Asi drichme, mal nočnú...ale choď dnu, dvere sú otvorené...“
Nedbal som. Dino ma nasledoval a my sme sa ocitli v „jedálni“.



Bola tam kuchynka, potrubie a drevený stolík. Aj vnútri sa sprejeri vyjančili. Nechcel som však vyzerať priveľmi zvedavo, podgurážený muž si ma premeriaval. Otvoril som preto dvere, za ktorými sa skrývali schody a vybehol hore, do bytu, kde býval Jake.
Rovnaké hrdzavé zábradlie, diera v zemi, topánky v debničke, potrhané kreslo. To boli prvé veci ktoré som si všimol.



Ako som však prechádzal do obývačky, nebol to o nič krajší pohľad. Umývalo ako z doby koňa, neporiadok, samá špina a haraburdy. S obavami som otvoril jedny z dvier, dúfajúc, že je tam spálňa. Neskutočný smrad však ihneď pozmenil moju úvahu, nehovoriac o pohľade, pri ktorom sa mohol zdvíhať žalúdok. Kúpeľňa.







Rýchlo som zavrel a nakukol s obavami do druhých dverí. No našťastie, tam Jake bol. Prvá mi síce padla do očí posteľ zívajúca prázdnotou, no na obhryzenom molitane som ho predsa len našiel spať.



Váhal som čo spraviť. Zobudiť ho, či nechať ho pospať si? Celú dilemu vyriešil Dino, ňufákom ho šťuchol do líca a oblízal. V priebehu pár sekúnd sa Jake vystrel do plnej výšky a prekvapene uskočil.
„Zmizni psi...“ zarazil sa, spoznal svojho starého známeho štvornohého kamoša. Akoby neveril pohľadom si ho premeral a potom zdvihol zrak ku mne. „Šéfe?“
„Nie Santa Claus“ odvetil som s úškrnom. On sa však neusmial, nechápavo sa posadil a pošúchal po hlave, na ktorej mal nacapenú čiernu čiapku. „Hm...sadnete si?“
Nebránil som sa, sadol som na čosi, čo bolo hádam špinavšie než Dino a mlčal. Čo mu povedať, ako začať? Nechápal som čo zapríčinilo túto jeho premenu. Prečo žije v takýchto otrasných podmienkach, zmenil sa? Stal sa z neho alkoholik či gemblér? Ani jedno mi na neho nesedelo.



Jake tiež hodnú chvíľu mlčal, no napokon otvoril ústa prvý.
„Čo vás sem privádza šéfe?“
Keby vedel. A a keby som vedel ja, či mu to vôbec mám hovoriť. Bol to dlhý čas čo sme sa nevideli a neboli v nijakom kontakte, všetko čo som o ňom vedel sa mohlo zmeniť.
„Deren, tváriš sa ak na pohrebe. Ak ťa metie môj terajší domov, musím ti povedať len toľko, vyhovuje mi to takto...“ prešiel do neformálneho oslovovania. Nikdy som od nich nevyžadoval vykanie, jediní čo som skutočne potreboval bola poslušnosť a rozvaha. Niečo poviem a oni to bez otázky spravia, no to bola otázka dôvery, ktorú som našťastie mal. S Jakom som mal vždy dobrý vzťah, na rozdiel od Jereda a Zo nebol taký blázon a bral život aj vážnejšími očami, teda sme si mali o čom porozprávať.
Jeho slová mi však úsmev na pery neprivodili. Stále som si to nevedel vysvetliť.
„Máš pravdu, som dosť prekvapený v akých podmienkach žiješ, prečo si sa presťahoval? Máš problémy?“



Pokrútil hlavou, no cítil som vo vzduchu niečo zvláštne. Niečo nevypovedané, no zároveň som tušil, že na to sa nesmiem pýtať. Aspoň nie teraz.
„Mohol by som sa presťahovať, no nechcem,“ odvetil krátko, zatvárajúc kapitolu tejto časti jeho života „...tak čo tu robíš? Niežeby som ťa nerád videl, len nie si z tých, čo pobehujú bez ohlásenia...“
„Zháňam nielen teba ale i Zo a Jareda, bol by som rád, keby ste na Vianoce prišli k nám, také stretnutie po rokoch a ešte niečo...“
Zamyslene pozrel niekam za môj chrbát „takže problémy...“ povzdychol „prídem, no až tak neskôr, večeru možno nestihnem, mám už niečo v pláne...“



Má niečo v pláne. Ďalšia vec na ktorú som sa radšej nepokúšal pýtať, akosi som podvedome cítil, že to patrí do zakázanej kapitoly.
„A teraz máš čas?“ ozval som sa trochu neisto, akoby som kráčal po extrémne tenkom ľade. Nikdy som pri Jakovi takéto pocity nemával, no teraz som cítil tu obrovskú priepasť medzi nami.
„Spravíme si Vianoce už teraz?“ uškrnul sa úsmevom, ktorému chýbal život a energia. Akoby predo mnou bolo len telo a duša už bola mŕtva.
„Nie, ale so Zo a jednou známou ideme po Jereda, tak či nechceš ísť s nami,“ odvetil som poloúsmevne. Prikývol a vstal „môžem...“


Zavolal som Zo kde s mladou Carterovou sú, no a skončil som v Kuželkárni. S Jakom sme vošli do pomerne plného podniku, no nájsť tie dve nebol problém. Na konci haly bola skupinka ľudí s pravidelným ohlušujúcim revom.



Kuželky len tak lietali, ľudia nadšene popiskovali, chlapi lietali pohľadmi od kuželiek až k Zo, ktorá bola vo svojom raji.
„Áno,“ začul som od skupinky, no aj ten pokrik radosti zanikol v potlesku a pochvalnom pískaní.






Jake sa poškrabal na čele a pokrútil hlavou „niekto sa práve rozbieha“ poznamenal.
„Asi nás neprivítajú s radosťou,“ pritakal som, pohľadom som našiel aj Serah. Smiala sa spolu s ostatnými, práve bola na rade. Chúďa, nemala nijakú šancu. No táto myšlienka sa rozplynula, keď hodila guľu a zrazila všetky kolky k zemi. Ďalší rev, tie dve si tlapli a smiali sa.
„Poďme za nimi, lebo za chvíľu budú mať autogramiádu...“ s úškrnom som sa predral s Jakom za chrbtom pomedzi nadšených divákov a tým holky skončili.
„Zahráte si?“ zareagovala Serah.



So smiechom som pokrútil hlavou „obávam sa, že by išlo o verejnú hanbu, takže nie. Jake, toto je Serah, Serah Jake.“
Vymenili si zdvorilostné frázy ako ich teší a ja som pozrel k Zo. „Tak? Kde je náš Cassanova?“
„Vedľa,“ odvetila s iskričkami v očiach.
„Ako myslíš vedľa? Tam je predsa...“ odmlčal som sa, hľadajúc správny výraz pre daný podnik „...povedzme, podnik pre dospelých...“
„Veď práve,“ vybuchla smiechom.

Serah Carterová

Z tajomnej Zo Claine sa vyklubala nesmierne milá a hlavne živelná ženská. Kým sme čakali na Derena, zažila som priam pekelne vtipné hodinky zábavy. Ďalšia časť tohto zaujímavého dňa sa blížila k vrcholu, keď sme zastavili pred dverami istého podniku pred dospelých. Hlasná hudba prenikala aj spod dverí, no poriadny nával prišiel až keď sme ich otvorili. Červená miestnosť, žlté sedačky, samé svetlá a striptérky a striptéry na pódium.



Naša štvorčlenná skupinka na čele s Jakom a Zo sa usadila do pohodlných kresiel, len Zo stála. Pohľadom blúdila po okolitých mužoch, ktorí civeli akurát tak na prsnaté tanečnice.
„Vidím nášho Cassanovu, ideš?“ vycerila rovné zúbky priamo na mňa. Naozaj verila, že ma nejaký jej kamarát sukničkár tak očarí?
„Idem,“ zasmiala som sa a spoločne sme vyrazili pred pódium, kde Jered sedel.



Netrvalo ani pol sekundy, než zaregistroval našu prítomnosť. Sadla som si hneď vedľa neho a on si ma premeral ako kus výstavného mäsa. Normálne by som si to asi nevšimla, no teraz som striehla po každej reakcii. V momente keď zazrel Zo, akoby som prestala existovať.
„ZO???“ zahulákal na celú miestnosť, no jeho hlas sa v hudbe stratil, akoby len prehovoril prirodzeným hlasom.
„Nazdar cukrík,“ zasmiala sa tak veselo, ako za celý deň nie.



V momente vyskočil z barovej stoličky krvavej farby a už ju objímal. „Dievča, teba som nevidel hádam celú večnosť a ako tak vidím, zo zeleného melíru su prešla na červený...“ smial sa, kým ju stískal, až som sa čudovala, že jej to nie je nepríjemné. No ona sa len chichúňala a šťuchala ho do pleca.
„Zato ty si sa nezmenil, stále chodíš očumovať polonahé ženské a prebúdzaš sa pravidelne v inej posteli...vlastnú si ani kupovať nemusíš...“ podpichovala ho.
„Veru si ani nekupujem, najprv pekne poskúšam, aká je ktorá mäkká, či ma neoblí chrbát a či je dosť priestranná a jedného dňa si možno nejakú zaobstarám, no stále som nenašiel dosť vyhovujúcu, aby som v nej túžil spať dva krát...“
Niekto by možno pohoršene zmraštil tvár, no ako som pozerala na Zo, tá sa len dobre bavila.
„Už si tu mal dávno pracovať, si tu častejšie než zamestnanci ako ťa tak poznám...“



Jered vypol hruď a pohodil vlasmi. „Vystavovať moje krásne telo na obdiv? A ešte keď sú tu ktovieakí chlapíci? Čo ak sa im bude o mne potom zdať a budú ma prenasledovať? Nejaká skupinka si ma odchytí za rohom a...no veď vieš aký je tento nemorálny svet...“
Počúvať ich, nemohla som sa neuškŕňať.
„No neviem, možno si prišiel o tehličky a tak už chodíš zababušený len v svetríkoch a košieľkach, zvaľujúc vinu na chlapíkov v bare...“
„Ale ale...toto sa ma snažíš vyzvať? Až po tebe Zo...“ žmurkol, akoby tým bola vec vybavená.
„Akoby som toho nebola schopná,“ odvetila so zdvihnutou bradou.
„No tak to teda nie si,“ rehotal sa.
„Kamoško chceš sa staviť?“
Zaváhal, sledovala som ako prižmuruje oči a v hlave dáva šance tomu, či Zo naozaj vylezie na pódium a spraví striptíz.



Tak fajn a čoho sa teda bude stávka týkať? Podmienky, výhra, prehra?“
Zo víťazne dala ruky v bok a kývla hlavou k pódium.
„Keď tam vyleziem ja, vylezieš aj ty. Vyzlečiem niečo ja, vyzlečieš to aj ty...“ nadvihla vyzývavo obočie, očakávajúc reakciu. Cítila som sa ako v nejakom filme, sledujúc hlavných hrdinov, ktorý zjavne nemajú rozum alebo sú pod vplyvom omamných látok.
„Dobre, ruku na to...“ Jared natiahol ruku k Zo a čakal. Tá neváhala a pevne ju uchopila.
Zo sa zvrtla a kývla ku schodom „nech sa páči...“ postrčila ho, no sama sa pri mne na krátky okamih zastavila „predstavím vás až potom, bude vtipnejšie sledovať jeho výraz keď zlezieme a on tu uvidí šéfka, Jaka a teba...“ a už jej nebolo.

Môže to prísť neukončené, chcela som toho sem dať ešte viac, ale keďže som spojila Jaka aj Jereda do jedného dielu, musím to takto rozdeliť.

[Lincey]

bože opäť perfektný diel, akože nie že by som od teba očakávala niečo iné ako prvotriednu kvalitu. Obaja nový mi prídu dosť sympatickí, teším sa, keď ich spoznáme bližšie. Zo a Serah si zjavne rozumejú, čo som dosť prekvapená, keďže sa mi zdá každá iná. A takto to v tom najlepšom uťať, hanbi sa Yka, bude sa ti teraz často štikútať, vždy keď nazriem do tejto témy a nebude tu pokračovanie

Ten, ktorý pripravili na Jamie, je doeť zaujímavý, som zvedavá ako obstojí najmä v tom plávaní.