Tajomstvo počítačového života

[Katenka]

Krásný díl.... jsem zvědavá jestli přesvědčí toho bývalého agenta... moc hezké fotky Těším se na další

[eva]

Vidím, že nový diel je tu, ale akosi ma odrádza dĺžka. Yka, prepáč, zajtra si už hádam nájdem čas

Btw.: Ja len preto píšem, aby si si nemyslela, že som zabudla

[Yka]

charlotte15 - ďakujem pekne

Katenka - to či ho presvedčí sa uvidí, no Derene stretnete už v ďalšom diely

eva - okey, som rada že si nezabudla, som si myslela že tento diel ma taku optimalnu dlžku, je o hodne kratší než ten prvý

[Gigushka]

Pekný diel

[eva]

Dobre, tak som to zvládla už dnes
Zo začiatku som mala zmätok v tom, kto je kto, ale potom som to nechala tak a postupne sa mi všetko vybavilo
Takže ja nemám čo povedať. Je to také perfektné ako vždy a som zvedavá, ako to bude pokračovať

[Lincey]

waw, som strašne rada, že si začala s novým príbehom. Čítala som hneď ako si na fórum hodila prvý diel, len som nemala čas okomentovať. Hoci roboty nie sú mojou šálkou kávy, napriek tomu sa mi príbeh páči a hneď zo začiatku ma zaujal. Teším sa až spoznáme ďalšie postavy, pretože som na ne skutočne zvedavá. A dieliky kludne môžu byť aj dlhšie, aspoň budem mať čo čítať . Teším sa na pokračovanie.
btw veta: "Tváril sa veľmi vážne, čo bolo zvláštne, keďže doteraz sa škeril aj na ten mozog." ma dosť pobavila.

[hulahula]

Diel bol zaujímavý a páčil sa mi a fotky ako vždy boli pekné.
Som zvedavá ako Serah dopadne u toho chlapíka, ktorého si momentálne nepamätám meno

[Yka]

Gigushka - dakujem

eva- šikovná a ďakujem

Lincey - som rada že si sa dala na čítanie aj tohto príbehu, a čo sa týka tých robotov, ako som spomínala, budú v jednej časti príbehu, kedže postavy budú rozdelené na dve skupinky, a každá bude na inom mieste.
Nové postavy budete spoznávať postupne, keďže nechcem aby ste v nich mali chaos a rada by som ukázala čosi z ich charakteru už pri prvých stretnutiach. Ďakujem taktiež

hulahula - Vďaka, volá sa Deren, ale to že si ho zatiaľ nepamätáš je vpohodke, veď nabudúce sa s ním až zoznámiš

[Yka]

3. diel


Serah Carter

Taxíky sa teda riadne vlečú. Už poriadnu dobu som sa nimi neviezla a tak mi teraz prišla táto cesta na letisko úmorná. Každú chvíľu som hľadela na hodinky, bola špička. Vlastne, akoby bola špička len tam, kde som práve bola ja. Taxík som hnala cez všeliaké uličky, kde som predpokladala menej aut, dokonca som mu strčila do vrecka bankovky, nech si švihne. Nie každý má čas.
Za tie prachy by mu vyšlo pár pokút, takže napokon predsa len šliapol na plyn a prekročil povolenú rýchlosť.
„Slečna...“ ozval sa taxikár, práve keď som v kabelke lovila letenku. S mierne pridvihnutým obočím som pozrela smerom k nemu, no cesta ma zaujala viac.
„Ale do ri...“ otvorila som ústa, no moje slová zanikli v hlasom trúbení. To sa mi vari len sníva.



Búračka. Stádo zvedavých ľudí okolo policajného auta. Úplne zablokovaná cesta. Čím som si toto zaslúžila?
„Otočte to inou cestou,“ vzdychla som si, smerom k vodičovi. Ten však rázne pokrútil hlavou. Vari si nevšimol, že mám dosť peňazí nato, aby som ho vyplatila? Do čerta, nikdy som nebola nijaké rozmaznané decko, no vedela som, že peniaze hýbu ľuďmi.
„Odtiaľto je letisko asi desať minút, ak sa budeme vracať cez hlavnú cestu, neprídete tam ani za hodinu. Je obed, všetci sa niekam hrnú...“
„A toto si myslíte že na hodinu nie je?“ krátko som si pošúchala spánok, toto bolo na nervy.
„Ak vystúpite a pôjdete pešky...“ navrhol neisto, premerajúc si moje oblečenie. Bola som vyletnená, akoby vonku nebolo vôbec zima. Lenže kto by očakával, že pôjde na letisko peši? Jediná záchrana bol fakt, že batožiny som nemala veľa, akoby niekto mohol čakať. „Vďaka,“ pozrela som k šoférovi, zaplatila za cestu a vystúpila.



Tých pár pohľadov, ktoré mi venovali okolopostávajúci, mi dosť liezlo na nervy. Síce som bola oblečená akoby vonku bolo štyridsať stupňov, no mohli sa aspoň tváriť nenápadnejšie. Našťastie pre mňa, ak ma otec niečo naučil, bolo to nestrácať sebadôveru a aj v takýchto nie práve príjemných situáciách kráčať s hlavou vztýčenou. Pobrala som si s kufra veci, odignorovala chlad cítiaci najmä na rukách a lýtkach a vyrazila som. Ľudia na mňa prekvapene civeli, no kto sa bojí, nech nechodí do lesa.



Pohľadom som preletela po hasičovi s policajtom, ktorý práve diskutovali o čomsi mne neznámom a zabočila som ku kraju.
„Slečna, tadiaľto nemôžete ísť,“ zastavil ma iný policajt.
„Hrozí mi nebezpečenstvo ak prejdem okolo dvoch nabúraných aut? Lebo ak nie, potrebujem stihnúť lietadlo,“ odbila som ho.
„Tak choďte, ale pozor na črepy z čelného skla a nestúpte do oleja...“
To už som kráčala smelo dopredu. Mala som už pomenej času, no dúfala som, že v takomto oblečení niečo stopnem. Desať minút taxíkom nebolo desať minút chôdze s batožinou.

O chvíľu som už skutočne sedela v jednom starom hrdzavom aute, ktoré sa ledva hrkotalo po ceste. Starý chlapík žmúril na cestu cez riadne popolníky, začínala som pochybovať, či to bol rozumný nápad. Našťastie som sa v čas dostala na letisko, absolvujúc všetky potrebné kontroly.



V letiskovom bufete som si dala kávu a čakala na upozornenie pre cestujúcich. Napokon som sa dočkala a usadila do mäkkej sedačky lietadla, vypočula si upozornenia čo v prípade nejakých „menších“ nepríjemností a potom som chytila do ruky jeden z časopisov. Z prednej strany sa na mňa škerila sestrina tvár, priamo z jedného najčítanejšieho mesačníka pre ženy.



December. Pripomenulo mi to, že každú chvíľu príde zima a s tým Vianoce, nákup darčekov, ples, ktorý organizoval otec...jednoducho utrpenie. Tieto spoločenské akcie boli pre moju sestru, nie pre mňa.
Časopis som neotvorila, len som ho hodila späť a zavrela oči. Let mal trvať pár pekných hodín...



Prebrala som sa na šum vzrušených hlasov. Väčšina cestujúcich boli dovolenkári, ktorí sa tešili na pobyt pri mori. Predsa len, tu bol aj december horúci a nie každý túžil po snehu, lyžovaní či sánkovaní. Pieklo tu slniečko, miestny ľudia mali sezónu stále.



Prešla som ďalšou kontrolou, stopla taxík a smer hotel. V kabelke som našla adresu Derena Hartona, no ešte som nebola rozhodnutá, či pôjdem dnes, alebo až zajtra.
„Sme tu,“ ozval sa taxikár veselým hlasom a zvláštnym miestnym prízvukom. Podala som mu bankovky a vystúpila. Našla som si „hotel“ čo najbližšie k adrese, na ktorej býval Harton. Boli to len akési bunky, no úplne postačujúce.
Pohľad na more ma na krátku chvíľu odpútal od môjho poslania, bola to doba čo som nevidela tú priezračne čistú vodu, šum vĺn lámajúcich sa o skaly, detský smiech pri stavaní pieskových hradov pre princezné a ich rytierov. Vyšla som na terasu, bol z tade nádherný výhľad.





Každý tam mal akoby svoj vlastný svet, od tých drobných detí, pečúcich pieskové koláče, až po umelca maľujúceho zátišie. Po chvíľke uvažovania som predsa len došla k záveru, že dnes si užijem more ako pravý turista. Vošla som do drobnej izbičky, chytila slúchadlo a vytočila otca.
„Otec?“ ozvala som sa, len čo ma prepojili do kancelárie.
„Serah,“ oslovil ma prísnym tónom, ešte stále ho neprešiel hnev, že som sa rozhodla vyhľadať práve Hartona „už ťa ten nafúkanec poslal do čerta?“
Rodinná podpora nadovšetko. Slabo som si vzdychla, potlačila nutkanie poslať do čerta jeho a napokon mu odpovedala „nie, len som sa ti chcela ozvať, že som živá a zdravá. Dáš mi Jamesa?“



Krátko, bez zbytočných citových výlevov sa so mnou rozlúčil a k telefónu pustil Jamesa. Odkedy sme spolu začali chodiť, otec si ho preklepol a zistil, že môj drahý priateľ je viac než len priemerný právnik. Aj preto som vedela, že teraz je v jeho kancelárii, utorky o tomto čase sa stretávali.
„Ahoj zlatko,“ počula som jeho veselý hlas „ako sa ti páči pri mori?“
Keby len vedel, ako veľmi. „Je tu krásne, mám chuť si tu spraviť menšiu neplánovanú dovolenku,“ zasmiala som sa.
„Mohla si povedať, nejakú by som nám vybavil,“ predstieral karhavý hlas, aj keď sa nepochybne dobre bavil.
„A čo ak ťa tu nechcem, lebo mám chuť zaloviť si v kruhoch mladých plavčíkov?“ zubato som sa zasmiala.
„No no no,“ smial sa „to aby som si tu našiel nejakú mladú asistentku tvojho tatka...“



„Otec ma asistenta,“ zvolala som a keby je pri mne, vyplazím mu aj jazyk. Z druhej strany linky sa ozval smiech, no v pozadí som začula nespokojného otca. „Budem končiť, nech otec nefrfle. Milujem ťa...“
„Aj ja teba...“ odvetil mi, no za jeho hlasom už nasledovalo len prázdne ticho. Položila som a vybehla von, trochu sa preniesť do starých čias. Postavila som si zámoček, možno prvý raz v živote sa to naň aj podobalo a potom sa vykotila na horúci piesok.







Nikdy som nepatrila k tým, čo dokážu nečinne polihovať príliš dlho, takže neprešla ani pol hodinka a moje vyhriate telo už vstávalo. Omočila som si nohy do príjemne teplej vody a zamierila hore. Sedela tam pekná blondínka, popíjala drink a viditeľne tiež nemala čo robiť. Veď čo robia ľudia na dovolenke? Poflakujú sa, bez nejakého cieľa. Škoda len, že ja som dovolenku nemala. Niežeby som nemohla nejakú dostať, no tak ako teraz, nevydržala by som nič nerobiť ani deň a už by som bola v práci. Nuda a stereotyp ma desili.
„Na dovolenke?“ ozvala sa blondínka, akoby si tiež uvedomila tú svoju samotu. Krátko nesúhlasne som potočila hlavou, usadiac sa k nej. „Pracovne.“
Musela som sa usmiať, keď som videla ako zhrozene si ma prehliadla. „Tu a pracovne? Ľudia nebývajú v týchto bunkách ak netúžia po poflakovaní sa,“ vysvetlila svoj výraz tváre.



Chápala som jej prekvapenie, sama by som si vybrala za iných okolností hotel, kde by nelákalo more, ktoré dokázalo naozaj rozptyľovať.
„Neďaleko býva jeden muž, ktorého potrebujem navštíviť,“ pokrčila som plecami. Žena akoby sa na krátky okami zamyslela a potom sa spýtala na meno. „A koho hľadáte, možno vám pomôžem, poznám v okolí hádam každého, aspoň z videnia.“
Nemala som chuť púšťať si ústa na špacírku, no čo by som tým pokazila. Keby boli priatelia, možno by nás aj zoznámila.
„Deren Harton.“
Nasledoval chichot, akoby sme boli v stredoškolských časoch a krútenie hlavou.
„Ale to hádam nie, aj vy túžite uloviť si ho?“
Tentoraz som sa zatvárila nechápavo ja. Pokiaľ ma informácie neklamali, bol už pár rokov ženatý a mal malú dcérku.
„Nie, idem za ním pracovne,“ mykla som plecami.



Podľa výrazu, ktorý sa usídlil na jej tvári mi neverila ani slovo.
„Je v okolí známi, taký chlap sa pred ženami neschová. Mladý, pohľadný so skvelým telom, bohatý a s tou vilkou čo má...“ zasnene si povzdychla „no je to bez šance, oči má len pre svoju ženu a dcéru.“
Malo vôbec cenu presviedčať ju o mojich úmysloch? Aj tak by to bola len zbytočná strata času, takže som napokon kapitulovala.
„Chodieva tadeto behať,“ pokračovala si blondínka v rozprávaní, zjavne rada poskytovala ženám informácie o tunajších mužoch „každé ráno ešte skôr než svitne.“
To musí behať riadne skoro, pomyslela som si, veď tu vychádza slnko skoro.



Chvíľku som s ňou ešte trkotala o všetkom a zároveň niečom, až som skončila v mäkkej posteli. Zaspala som ako zabitá, aj keď som si nadstavila budík na deviatu. Nerada by som vstala na obed a potom naháňala Derena Hartona po všetkých tunajších zákutiach.
Prebrala som sa však oveľa skôr než som mala v pláne, bolo niečo po piatej, keď ma z nočných snov vytrhol psí štekot. Mala som chuť zanadávať, no napokon som vykukla von z okna. Aj tak, keď raz vstanem, už nezaspím.



Z vody sa rútil obrovský vlčiak, z papuľe mu trčalo drevo, no čo ma zaujalo viac, bol jeho majiteľ. Deren Harton.
„Bingo,“ zasmiala som sa. Rýchlo som navliekla oblečenie a vybehla von. Deren so svojim psom sa práve dohrali a bežali po mokrom piesku ďalej, stihla som to práve včas.
„Nemôžete spať?“ ozvala som sa. Nestrhlo ho, moju prítomnosť musel zaznamenať už skôr.



Dobehli až ku mne, pes ma zvedavo očuchal, no potom sa už venoval piesku.
„Môžem, ale nerád by som prespal pol života,“ odvetil energickým hlasom, aj keď trochu zadýchaným.
V mojich predstavách, som plánovala naše prvé stretnutie trochu inak, takže som nevedela, ako teraz nadviazať nejakú konverzáciu. Napokon mi prišlo najlepšie prejsť k veci.
„Som Serah Carterová,“ začala som svižne, no jeho zamrznutý úsmev bol ako slabá facka.
„Len mi nevravte, že ste dcéra Cartera, ktorého krstné meno si už ani nepamätám!“ zvolal neveriacky.
„S istotou viem, že som. No neposlal ma sem on, vlastne, nepáči sa mu to...“



Zasmial sa. „Bod k dobru pre vás,“ po týchto slovách som sa predčasne potešila, no hneď za nimi nasledovalo schladenie „nie som z tých čo prenášajú nesympatie z rodičov na deti, no s vami to bude ťažšie...“
Pokrútila som rýchlo hlavou, nemohla som mu dovoliť, aby ma poslal preč skôr, než mu poviem čo sa deje.
„Niečo sa deje a Darva si s tým nevie dať rady. Zomreli už celé dva tými a ....“
„Pomaly slečna Carterová, ja teraz nepracujem. Mám rád toto kľudné behanie a ak si to nechcete pokaziť hneď na začiatku, uvidíme sa neskôr, predpokladám, že nebudete mať problém vyhľadať ma...“
„To nie,“ mykla som plecami.
„V tom prípade si dovolím povedať, uvidíme sa neskôr...“ zapískal na psa a pohol sa dopredu. V tom však zastavil a ešte mi venoval pár nie optimistických slov „...a slečna Carterová, byť vami, zabalím si už teraz kufre...“



Bolo desať hodín ráno, keď som zastavila pred pozemkom Hartonovcov.



V rámci slušnosti som sa vrátila späť k svojim žltým šatám, krátka minisukňa a holé brucho by sa manželke Hartona nemuselo páčiť. Pri tej povesti, akú mali ženy v okolí v súvislosti s jeho menom, by som sa jej ani veľmi nečudovala, dúfala som, že nebude doma. Len čo som položila nohu na trávnik, štekot psa narušil detský smiech. O dve sekundy nato som si všimla Derena aj s dcérkou, ako sa húpu na kolese.



Bolo len desať, no zem pod nohami už bola vyhriata. Slnko pieklo na december skutočne výdatne, aj keď v týchto krajoch to nebolo nič ojedinelé. Drobné dievčatko ma zaregistrovalo a prekvapene zliezlo z kolesa, nech sa pozrie kto prichádza.
„Ocko ide sem nejaká tetka!“ zvolalo na plné ústa. Deti nikdy nemali problém na rozdiel od dospelých. Deren Harton pridvihol hlavu, krátko kývol na pozdrav, no nedostala som sa k nemu. Pekná brunetka, jeho manželka, mi vošla do cesty a premerala si ma skúmavým pohľadom, akoby mi videla pod kožu.
„Prajete si?“



Tak ako ona, aj ja som si ju prezrela, mala na sebe nemocničné oblečenie, nepochybne bola lekárka alebo sestra.
„Potrebujem si pohovoriť s vašim manželom,“ odvetila som stroho. V pozadí som videla kráčajúceho Derena priamo k nám, pevne som dúfala, že ma nepošle k čerty hneď teraz.
„Myslím, že slečna Carterová je tu pracovne miláčik,“ ozval sa Harton spoza manželkinho chrbtu. Tá prikývla, pozdravila ma a odišla do práce, zatiaľ čo ich dcéra zvedavo sledovala situáciu.
„Maya, bež do izby,“ zavolal na dievčatko. Tá nespokojne našpúlila pery, no neprotirečila.
„Idete dnu?“ spýtal sa, no nečakal na odpoveď, otočil sa k domu nedbajúc či ho nasledujem. Pravdaže som sa pohla, sledujúc jeho obrovské tetovanie, nesúce sa cez chrbát i hruď, pod nohavice...končiac ktovie kde. Usadil ma na obrovskú sedačku, aj keď on sám zostal stáť.



Rukou si vošiel do krátkych hnedých vlasov, ktoré po ňom zdedila aj dcérka a kývol nech spustím.
„Ako ste si už všimli, pracujem pre Darvu, aj keď môj otec mi nechce dovoliť púšťať sa do nijakých vecí v teréne,“ vzdychla som si, venujúc mu krátku sťažnosť na svojho otca, aj keď on sa tváril, akoby ho plne chápal. Samozrejme, sám mal dieťa. „Pred nejakým časom sa našlo v knižnici telo muža, ktorého smrť začala sériu záhadných úmrtí. Pri jeho tele ležali rôzne predmety, no tej najpodstatnejší bol denník, ktorý si písal odkedy sa začali diať v jeho živote veci, ktoré už nemohol zvrátiť. Nikto nevie ako, či kto to doniesol, no v počítači je hra. Nemá názov, no ak raz začnete hrať, nemôžete sa od nej odtrhnúť. Čím viac hráte, tým sa strácate v našom svete až vás to vtiahne do hry...tým myslím do počítača...“



Vedela som, že týmto ho určite nešokujem. Za svoju kariéru zažil viac šokujúcich vecí, než bola záhadná počítačová hra.
„Pokračujte,“ vyzval ma.
„Podľa denníku sme sa dozvedeli, že po vtiahnutí do hry čaká hráča skúška odvahy, ktorá je však pre každú bytosť iná, keďže niečí strach môže byť iného vyhľadávaným koníčkom. Je to o prekonaní sa a keď uspejete, začína sa vaša hra. Ste postavička, ktorá nevie čo má robiť, lebo nemá manuál. Prechádzate svetmi, ktoré nepoznáte, snažíte sa prežiť a nájsť niekoho, kto vám pomôže. Podľa denníka vieme niečo málo o prvom svete, boli tam akési obrázky miest a varovania, čo nechytať, reakcie ľudí z hry...“
Deren Harton sa nadýchol, čo som pochopila ako pokus o možnosť vyjadriť sa. Stíchla som preto a zabodla sa mu do tváre.
„Znie to zaujímavo, no čo chcete odo mňa,“ zamyslene uprel zrak do sedačky, vyčkávajúc na moju odpoveď.



Krátko nenápadne som preglgla, pokračujúc vo vysvetľovaní.
„Po tom, ako sme prišli na to čo sa stalo sme tam poslali jednotky. Len čo prešli svojimi testami, snažili sa prísť na to, ako sa dá hra zdolať, lenže už tam boli dva tímy a ani jeden neuspel.“
„Prečo to neodinštalujete alebo nezničíte počítač?“
Ja osobne by som touto otázkou začala, aj keď on si ju nechal až nateraz.
„Nejde to. Odinštalovať sa nedá a počítač sa nedá zničiť, akoby okolo neho bola neviditeľná ochrana, ktorá ublíži elektrickým výbojom každému, kto sa o to pokúsi. Dali by sme zákaz približovať sa k tomu, no podľa technikou tá vec silnie. Čím viac obetí nájdeme pri počítači, tým väčšie výboje počítač má.“
To bol len zlomok toho, čo všetko som k tomu mala povedať. Zostávalo toho dosť, telá ktoré sú nehybné počas hry a postupne umierajú rovnako ako hráči v počítači, či spôsob ako to zastaviť.



Deren mlčal. Nechala som ho premýšľať, určite chápal, čo po ňom chcem. Potrebovali sme ho. „Ak ale nebudú obete, nebude to silnieť. Uzavrite knižnicu, alebo aspoň počítačovú časť a máte po probléme.“
Pokrútila som znovu raz nesúhlasne hlavou. „Šíri sa to. Dva dni sa nikto nedotkol klávesnice a hra sa presunula po sieti k ďalšiemu počítaču. Technici nevylučujú, že to vyjde aj von z Darvy. Zbiera to silu na ovládnutie hociktorého počítača na svete. Nedá sa to zastaviť inak, než prejsť hru. Lenže to nikto nedokáže, tá hra sa nedá predvídať, je tam síce stále ten istý dej, tie isté postavy, no tie reagujú inak. Podľa denníkov, ktoré mali za povinnosť písať si agenti sme zistili, že tie postavy majú akési charaktery, umelú inteligenciu. Nedá sa určiť ako sa ku komu zachovajú, majú predvolené sympatie voči mužom, ženám, blondínkam či brunetom...jednoducho, vždy je to iné.“



Aj naďalej mlčal, no určite počúval. Vôbec mi nepripadal ako muž, za akého mi ho vykresľoval otec. Bol síce úprimný a nenechal sa vyrušovať keď nemal náladu, no neposlal ma preč, kým si nevypočul čo mám na srdci. Dal mi šancu a ja som si to vážila.
„Predpokladám, že chcete, aby som dal dokopy tím a dali sme sa do toho,“ konečne otvoril ústa a ja som len mĺkvo prikývla. Mala som za sebou pár lekcií psychológie a ten jeho postoj naznačoval, že teraz ho neradno prerušovať. „Odpoveď znie nie. Som rád, že o tom viem, môžem vyšmariť počítač, no nechystám sa vrátiť. Prečo? Pretože je tam zradca. Niekto, kto sa činil už za mojich čias vám dal do počítača vražednú hru a mňa spolu s agentmi poslal na smrť. Vyviazol som, rovnako ako ostatní až na nášho technika, ktorý leží pod zemou. Bola to pasca, no nikto sa o to nestaral. Niekto to kryje a ja nemám záujem sledovať, ako mi umierajú ľudia, schopní ľudia pre zradcov. Ten chlap mal dve malé deti, nepokazil svoju prácu a predsa je mŕtvi. Kto je vinný za jeho život? Zradca? Áno, no ja som bol ten kto tam zodpovedal a jeho smrť mi leží na pleciach. Jeho žena mi to do smrti neodpustí a ja nie som ochotní takto pracovať.“



Aspoň mi konečne dávali zmysel Mattove slová, keď mi hovoril o jeho nedôvere voči Darve. Lenže ako som sa teraz mohla vzdať, niekto ten prekliaty stroj poraziť musel.
„Ak to ale necháme tak, zomrie viac ľudí než sa dá odhadnúť. Počítače hýbu svetom, nedajú sa vyradiť z obehu a ak sa nenájde nik kto to porazí, všetci skončíme. Ja neviem akú pascu na vás nachystali, no v hre sa to nestane. Tam budete len vy a vaši ľudia, ľudia za počítačom ktorí nehrajú vás nemôžu nijako ovplyvniť...“
Premýšľal. Cítila som ako mi bije silno srdce, ak teraz povie nie, môžem sa zdvihnúť a zabaliť to.
„Váš otec to ale stále neschvaľuje, nezoberie ma späť...“
„Mám slovo od Madam, že ak vás presvedčím, môžete sa vrátiť a tiež, že môžem pracovať na tomto prípade. Otec mi nič nechce dovo...“
„To by sa asi ani nezmenilo, nemáte skúsenosti v teréne a to je neprípustné, aj keď, vždy si pamätám test ktorým som podroboval záujemcov...“



„Pomôžete nám?“
Opäť pokrútil hlavou, no tentoraz toto gesto malo iný význam.
„Ak sa vrátim, chcem svoj tím. Aby som zistil čo ste zač, nájdite ich. Byť vami, začnem so Zo, tú vypátrať je najťažšie. Ak nájdete všetkých členov, dohodnem si s nimi stretnutie a uvidím, k akému rozhodnutiu dospejeme. To kedy sa to dozviete je na vás, ako rýchlo budete pátrať.“
„Dohodnuté,“ vstala som „nie je miesto kde by sa skryli a my sme ich nenašli.“
„To si myslíte len vy,“ odvetil s úsmevom. „A ešte jedna vec, nechcem o nich nič vedieť. Keď ich nájdete, stretnem sa s nimi, no nechcem aby ste mi hovorili nič z ich súkromia. Nikdy to tak medzi nami nefungovalo, hovorili len čo chceli. Keď som ich prijímal, nevedel som či majú rodinu, akú majú orientáciu alebo či chodia do kostola, na niektoré veci si treba najprv získať dôveru, preto sa uspokojím s tým, čo mi porozprávajú ak sa stretneme.“



Rozlúčili sme sa a ja s nádejou pre riešenie som sa vydala hľadať divokú Zo Claine, ktorej celé krstné meno bolo vždy záhadou.

[Charlotte]

Yka úžasný diel! Skvelé fotky, text nemám čo dodať

[Mirabi]

dobry vymysel ta zabijacka hra, to budu nejaki simsovia buducnosti
takze Sarah sa podarilo ako tak presvedcit toho potetovaneho, uvidime co bude dalej

[mimien]

Yka, je to uplne super pribeh.. Znova si nas nesklamala, tak ako tvoj prvy pribeh, tak aj tento bude pecka.. Uz sa tesim na dalsie casti.. Len tak dalej..

[Gigushka]

Paráda zabijácka hra fajne keby ma to nezabilo zahrala by som si ju Zaujímalo by kto je Zo

[Yka]

charlotte15 - dakujem, pochvala za fotky ma teší, lebo s nimi je viac roboty než som si myslela že bude

Mirabi- Sims 4 ? no s vražebnými predmetmi ako je tá lampa na zabíjanie by sme si v hre skutočne dlho nepožili

mimien - ďakujem, budem sa snažiť nesklamať

Gigushka - keby si bola šikovná tak by ťa to nezabilo, keď to prejdeš, prežiješ ...no Zo, Zo je proste Zo

[eva]

Ejha
Teraz som si to prečítala a pripadá mi to oveľa lepšie ako minulé diely. Lebo ty fakt dobre píšeš, ale problém je, že ja si potom neviem spomenúť kto je kto a tento diel bol stále len o nej, takže okej

Strašne sa mi páči ako sa babreš s fotkami Teda, že tam neodfotíš len tvár alebo tak. Napríklad tá prvá fotka ako tam tí ľudia stoja a pozerajú do blba
A ten časopis.. SIMLADY , tie texty okolo, skutočný príbeh Ale nie, fakt dobré, síce stále pozerám na tých Simov z dvojky. Aké majú niektorí veľké hlavy alebo úzke nohy, ale to nie je tvoja chyba

Takže som prišla na to, že som taká, že sa mi to najprv nechce čítať, veď je to dlhé a keď skončím, tak by som najradšej chcela čítať ďalej