Tajomstvo počítačového života

[Lincey]

preklepy u teba ani neriešim, dokonale mi to vynahradí príbeh. Teda, začína ísť do tuhého. Chúďa Jamie, myslím, že nebude mať práve príjemné spomienky na prvú akciu. Ešte len sa ocitla v inom svete a už má byť použitá na plodenie detí. A Jered, hoci ide do tuhého nestráca svoj zmysel pre humor, takže som sa v tom napätí aj pobavila.
Jednoducho skvelé, ach len píš ďalej, lebo toto je ako droga, keď sa začítam a zrazu zistím, že je koniec dielu je to hrozné.

[Mirabi]

No vidím, že už zase sa to zvrhlo k upírom, ale koho by nepotešilo Ja by som celkom uvítala, keby sa aspoň na chvíľu mihla nejaká postavička z predchádzajúceho príbehu, minimálne taký démon Shax, toho sme si poriadne neužili Ináč vyvíja sa to veľmi zaujímavo, hlavne Jamie, ešte len prišla do nového sveta a už si "užíva" srandu s upírmi. No len tak ďalej. A fotky sú samozrejme super.

[l o r e l a y]

Táto časť bola zameraná z konca na upírov, a to sa mi dosť páči .. bolo to zaujímavé a som zvedavá, čo sa z toho vykľuje ..

[vera714]

a kedy bude ďalší diel???

[Yka]

Ďakujem všetkým za komentáre a ospravedlnujem sa za to dlhé čakanie, len akosi som cez voľno lenivá a venujem sa iným aktivitám ktoré leto ponúka Ale budem sa snažiť dokopať sa k dofoteniu nového dielu

[l o r e l a y]

V poriadku, sme trpezliví, počkáme si ..

[Yka]

Diel bude teda definitívne dnes v noci, prípadne zajtra poobede (čo skôr), len sa chcem spýtať, či by mi niekto nevedel upraviť jeden obrázok (konkrétne dorobiť prasklinu aby to vyzeralo akoby bolo sklo rozbité/prasknuté).

[ninulka]

veď to ani netreba...
alebo ak to tebe bude veeeľmi vadiť, tak to urob napríklad aj v skicári
alebo ešte jedna možnosť, nájdi si na nete obrázok rozbitého skla, ktorý má skol ako to zrkadlo ci sklo v tvojom obrázku, uprav si veľkosť a vlož ho namiesto tvojho nerozbitého...
ale stále som názoru, že táto malá "chybyčka" nám od šťastia z tvojho nového dielu nič neubere...

[Yka]

ninulka - nakoniec som to veru nechala tak, pukliny budu trošku chýbať

----------------------

11. diel

Jamie Landon

Moja izba. Oni mi dali izbu? Začínala som rozmýšľať, či som si náhodou v tom zmätku neporanila hlavu a nesnívam. Prečo by ma upírka doviedla sem, kde mi dali izbu? Naozaj si zo mňa spravil niekto zvieratko? Ľudia ako ohrozený druh, tak prečo nejakého nemať v dome? Nie, to sa mi nevidelo.
Otvorili sa dvere. Žena ktorá sa zjavila v izbe by sa určite páčila aj Jeredovi. Skvelé telo, pekná tvár a nádherné vlasy.



Chvíľku sme sa na seba dívali, nemala som čo povedať, moc som netúžila dostať cez ústa.
„Som Jeniel, poslali ma, nech sa o teba postarám a vysvetlím ti, čo a ako.“
Z jej slov som nevedela posúdiť, či je väzniteľka alebo tiež väznená. Len ako položiť takúto otázku a nevyzerať ako pako?
„Ty tu robíš pre upírov?“ prešla som napokon na jasnú a priamu otázku, veď mi mohlo byť jedno čo si myslí.
„Budova neparí pod upírov a nie nerobím pre nich. Som tu na rovnakej pozícii ako ty, len tu už mám niečo preskákané, tak ma prosím nasleduj, inak budeme obe trpko ľutovať...“



V tom, žeby som to oľutovala som jej plne verila. V tom zvyšnom, to bolo otázne. Vyšla som ale von a nasledovala ju cez dlhú chodbu s množstvom dverí, pravdepodobne tam boli izby ako bola tá moja.
Dvere ktoré otvorila neobsahovali nijakú ďalšiu izbu s posteľou, v strede miestnosti stála obrovská vaňa. Vlastne celá kúpeľňa vyzerala krásne, akoby som nebola ani vo väzení.
„Ako je možné, že je tu všetko pekne zariadené, ty máš slušné oblečenie a žiješ? Kde sme sa to dostali?“
Jeniel na mňa pozrela, akoby som práve spadla z jahody. „Žartuješ? Z kadiaľ si že netušíš, kde práve sme. Máme sa tu dobre, lebo nás potrebujú a uvedomujú si, že ak chcú mať dosť detí, musia tehotným spraviť príjemné prostredie.“



Zažmurkala som a ako keby ma skutočne osvietilo až v tej chvíli, spomenula som si na Zoine slová o rodení detí.
„Nie! Ja tu nemienim zostať ani chvíľu! Radšej nech ma vycuciavajú!“
„Šibe ti? Nekrič,“ len tak tak sa ovládla, aby mi jednu nestrelila. „Nežije sa tu zle. Dávajú nám jesť, máme tu aktivity a vlastne žijeme si lepšie než takzvaný voľne pohybujúci sa. Jediné čo máme na starosť je porodiť každý rok jedno dieťa a máme pokoj. Si mladá, prežiješ tu kopu spokojných rokov, ja tiež a v starobe nám to už môže byť jedno.“
„Hovoríš vážne?“ nechcelo sa mi veriť, že mladá žena v mojom veku si niečo takéto povie s toľkým pokojom. Každý rok porodí jedno dieťa...čo sme jablone či čo?



Natiahla ku mne ruky a začala ma vyzliekať.
„Čo robíš?“ teraz som mala chuť vylepiť jej ja.
„Vyzliekam ťa aby si sa umyla? Mám ti pomôcť tak mi to nesťažuj, iba mi narobíš problémy...“
„Umyjem sa aj sama!“ vyprskla som.
„Drž sa zvykov a nezmätkuj. Umyjem ti len vlasy, nič viac, ostatok je na tebe.“ Napokon som to vzdala. Vyzliekla som sa a vliezla do vane, rozmýšľajúc, či mám šancu ujsť.



Kedy mi asi pridelia nejakého chlapa? Možno už zajtra. Pri tej predstave ma striaslo. Dnes v noci musím bezpodmienečne nájsť spôsob ako ujdem. Ten zabezpečovací systém, ktorý som videla na dverách nemôže byť taký problém odstrániť. Pár káblov...určite tu nikto nepočítal s nejakou techničkou.
Jeniel mi pomohla z vane, omotala mi okolo tela uterák bez akejkoľvek vône po aviváži.
„Usaď sa,“ kývla k stolíku, pred ktorým stálo obrovské zrkadlo.
„Nemôžem už ísť do izby, rada by som si oddýchla,“ bola to do neba volajúca lož, driemoty ma nemohli v takejto vypätej situácii chytiť. Chcela som len mať čas premýšľať, hľadať únikovú cestu preč, skôr, než sa stanem tunajším chovným zvieratkom, prípadne jabloňou.
„Toto nie sú nijaké lázne,“ odfrkla si, pevne ma chytila za plecia a donútila sadnúť.



Akoby som si niečo také aj myslela. Odporovanie nemalo zmysel, tak som len zvesila plecia a dala na krátke nenápadné vypočúvanie.
„Ty už máš nejaké deti?“
„Dve, dvojičky dievčatá. Za dve deti v jednom roku som tu veľký poklad,“ v odraze zrkadla som si všimla ako sa hrdo usmiala. Bolo toto normálne? Z jej detí sa mali stať ďalšie rodičky a ona sa pokojne usmiala. Každá matka predsa chcela pre svoje dieťa to najlepšie, to tento svet naozaj tak hlboko klesol? Áno, boli prípady kedy matka zabila vlastné dieťa, no to predsa nebolo normálne.
„Nikdy si nerozmýšľala že ujdeš?“
Vrhla pohľad, akoby som povedala najhoršiu urážku. Kefa v jej ruke sa zastavila na mojich mokrých vlasoch, obočie stiahlo do nepríjemnej grimasy. Keby pohľad zabíjal, som už niekoľko metrov pod zemou. Prešla predo mňa a pohľadom ktorý by ma na mieste ukameňoval si ma premerala.
Pridvihla ruku do rohu miestnosti a ja som ju so všetkou zvedavosťou nasledovala. Aspoň očami.
„Kamera,“ zasyčala „všetky izby sú tu monitorované. A nie, netúžim utiecť, spôsob tohto života je fajn, aspoň kým som schopná plniť ich príkazy. A ty na to zabudni tiež, iba nám tu všetkým narobíš problémy!“
Spojenectvo s ňou nepripadalo do úvahy, tento svet zjavne prišiel o akúkoľvek snahu a chuť bojovať.
Zvyšok mojej úpravy prebehol v absolútnom tichu, ani ja, ani ona sme sa nemali k nijaký slovám. Boli sme od seba úplne vzdialené, myslením a cieľmi v živote.
„Hotovo,“ zahlásila hrdo pri pohľade do zrkadla, v ktorom sa odrážala moja tvár.



Jeniel sa odšuchtala k nízkej skrinke zo svetlého bukového dreva, otvorila ju a chvíľu sa v nej hrabala. Cez dvierka som nevidela čo v nej skrýva, no zaujímalo ma to. Odpoveď prišla len o niekoľko sekúnd, keď sa predo mnou zjavila s kusom oblečenia. Bola to krátka nočná košieľka, už na prvý pohľad nesmierne jemná.
„Na,“ prudko vystrela ruku s kusom látky „obleč sa.“
„No to určite!“ aj napriek tomu, že som si vnútorne povedala, že odvrávať zatiaľ nebudem, nedalo mi to, musela som vykríknuť. Nikdy som nepatrila k tým, čo predvádzali svoje telo alebo sa považovali za sexi. Bola som pravý opak, šedá myška ktorej to však vonkoncom nevadilo.
„Obleč sa, inak ťa do toho navlečiem sama, prípadne s posilou...“ zavrčala neskrývajúc doteraz potláčané nepriateľstvo. Premkol ma strach, vytrhla som jej oblečenie z ruky a narýchlo som ho pretiahla cez hlavu.



Na Jenielinej tvári zasvietil víťazný úsmev plný spokojnosti, až som musela potlačiť pocit zlosti a znechutenia. Spoločne sme opäť vyrazili na chodbu, nie však k mojej izbe ale k ďalším dverám.
„Uži si to,“ zasmiala sa mi chladne do tváre, otvorila dvere do šera a sotila ma dnu. Zaklipkala som očami, snažila som sa čo najrýchlejšie privyknúť na tmu. V konečnom dôsledku by som však radšej nič nevidela. V miestnosti sedel mladý muž a nebolo treba vysvetlenie, aby sme obaja pochopili, čo od nás chcú.

Deren Harton

Nikto to nevyslovil nahlas, no každý z nás presne vedel, čo čaká našu novú techničku, ak sa nepoponáhľame. A my sme sa ponáhľali. Kráčať však po piesku, ktorý bol ešte stále horúci od slnečných lúčov nebolo ľahké. Nikto však nezafrflal, ani sa neposťažoval. Kráčali sme v tichu, každý zahĺbený do svojich myšlienok. V tých mojich figurovala upírka so schopnosťami, aké som jakživ nevidel. Čo sú toto za superupíre?
„Šéfe, nerád to vravím, ale takýmto tempom stihne porodiť tri deti...“ zamrmlal Jake, ktorý sa pri mne nenápadne zjavil. Jered so Zo išli popredu, nezhovárali sa, len kráčali.



Vedel som že je to tak, no nenachádzal som nijaké riešenie. Mohli sme vypustiť do vzduchu svetlicu a dúfať, že príde niekto na pomoc, no skôr by sme sa asi dočkali ďalšej skupinky upírov, než pomoci. Moje mlčanie mu bolo dostatočnou odpoveďou, viac sa nepýtal.
Aj napriek tréningu ktorým sme všetci prešli, chôdza po púšti bola vyčerpávajúca pre každého. Nemuselo svietiť slnko aby bolo teplo, ktoré unavovalo naše neprestajne kráčajúce telá. Vodu sme si museli šetriť do ďalších hodín, ktoré nám pripadali ako týždne. Bolo to ako celá večnosť, než niekto opäť prehovoril.
„Niekto nás sleduje,“ Jaredov šepot preletel stojacím vzduchom. Všetci sme pribrzdili a nenápadne sa rozhliadli. Sám som nikoho nevidel, no Jared mal na špiclov nos.



„Koľkí a kde?“ Zo nás všetkých zastavila, tváriac sa, že zvažuje, či sa utáboríme. Jared sa poškrabal za hlavou a nenápadne mykol smerom k vyvýšenej časti púšte. „Niekde tam, jeden alebo jedna...hádam že je to človek...“
„Hádaš dobre,“ spoza hŕby piesku sa ozval ženský hlas, ostrý ako britva. Žiadna mäkkosť či nežnosť, len chlad a odstup. Všetci sme pozreli tým smerom, kde sa pomaly zjavovala celá osoba.



Oblečená v akýchsi handrách prispôsobených tunajším podmienkam, s niekoľkými lesklými pírsingmi na pere a vlasmi tmavými ako táto noc, ak to noc vôbec bola. Bola sama a napriek tomu jej držanie tela nenaznačovalo nijaký strach. Stála hrdo a sebaisto, možno cítila, že v tomto svete nie sme tak úplne doma.
„Trošku zvláštny čas na prechádzku nemyslíte?“ v hlase zaznela výčitka, akoby sme sa niečím previnili „pridali ste sa k tým odporným pijaviciam?“ zavrčala. Teraz som už zmraštil čelo aj ja. „Prečo by sme to robili?“
Zasmiala sa mi do tváre „prečo asi? Aby vás nevycucali pod podmienkou pravidelnej stravy, ktorú zadovážite?“
Keby niečo také aj sľúbim, určite by som to nedodržal a ušiel do bublinového mesta, kde by na mňa nemali dosah. Ale tak bolo to jedno. „Uniesli nám priateľku, ktorým smerom by si nám odporúčala ísť?“



Úsmev jej pomaly padol z pier, akoby sa jej v spomienkach vynorila podobná udalosť s nepekným koncom, ktorému sme my museli zabrániť.
„Asi dva kilometre tamtým smerom je jedno z ich miest, kde sa rodia deti a berie krv. Ak ju niekto vzal, tak oni.“
Jake automaticky spravil krok tým smerom, nasledovaný tichou chôdzou Zo. Jared vyčkával, zjavne pokukoval po mladej žene pred nami, nebolo by to nič nezvyčajné.
„Ísť tam je samovražda,“ podotkla s istotu v hlase.
„Ako pre koho,“ odvetil jej Jared „v najhoršom prípade sa staneme nedobrovoľným darcami krvi alebo si budeme užívať more krásnych nocí...“
Ako divoká mačka zoskočila zo svojho miesta a vylepila pobavenému Jaredovi poriadnu facku.



Zo s Jakom zastavili, iba som im naznačil nech nič nerobia. To že sme boli my zvyknutý na Jaredove poznámky neznamenalo, že ich museli znášať neznáme osoby. Pre nás nič poburujúce, no pre ženu z tohto prostredia to bola zjavne posledná kvapka.
„Naozaj to berieš takto? Ako užívanie si nezáväzného sexu? Moja kamarátka je tam už druhý rok a ani neviem či žije! Ale tebe sa to zdá vtipné! Dokonca aj keď tam držia teraz vašu priateľku!“



Čiernovláska začala byť čoraz viac agresívnejšia, po facke a kriku do Jareda prudko sotila. Ignoroval to, priečilo sa mu ublížiť žene pokiaľ to nebola nepriateľka. Namiesto neho zasiala Zo, ktorá popri mne prešla potichu ako duch.
„Tak sa ukľudni,“ zavrčala na ňu „to že máš v gatiach a nejdeš svoju priateľku vyslobodiť nie je náš problém ale tvoj. Nevylievaj si na nás zlosť pre svoje pocity viny, my si po našu ideme.“
„Pôjdem s vami,“ v jej hlase nechýbala sebaistota, akoby to záležalo na nej. Jake si niekde za mnou hlasno odfrkol, Zo sa tiež netvárila nadšene. Jaredov výraz sa nedal identifikovať, tvár stiahol do nehybnej masky.
„Zavadzala by si,“ nech to znelo akokoľvek, bola to pravda. Doteraz sa tam bála ísť a my sme neboli nijaké obranné štíty pred nepriateľmi.



„Sama ju z toho nedostanem, no nie som nešika. Nežijem v bublinovom meste aj tak ma zatiaľ nikto nechytil, potrebujem len helfnúť...“ prosíkala „nemusíte ma čakať, ak nájdete tú vašu skôr, utekajte s ňou preč, ja si už nejako poradím, len ma vezmite so sebou. Veď sami vidíte že nie som žiadna krasotinka...“



Do hodiny sme spoločne aj s čiernovláskou stáli pred miestom, kde sa mala byť väznená naša mladá technička.

Jamie Landon

Začula som zvuk zamkýnajúcich sa dverí za mojím chrbtom, no nevšímala som si to. Uprene som hľadela na muža sediaceho na posteli. Vyzeral unavene a odmietavo, aj keď hľadel stále na hnedý koberec pod nohami.
„A..Ahoj...“ vyjachtala som čo najprirodzenejším hlasom. Srdce mi bilo tak hlasno, že ho musel počuť aj on. Ktovie či to nie je nejaký násilník. Nie, na toho nevyzeral. Lenže prvý dojem mohol klamať a tak som ostávala pri dverách.



Pridvihol ku mne pohľad, ani na okamih neskĺzol mimo mojej tváre, akoby som nebola oblečená v tom zdrape látky.
„Si tu nová?“ neobťažoval sa s pozdravom.
„Pred chvíľou ma sem doviedli,“ odvetila som vystrašene. To tu vari poznal všetky ženy? Veď to by znamenalo...potlačila som tú myšlienku, pomrviac sa na mieste.
„Veď si sadni...“ zamrmlal. Pozrela som na posteľ, potom na gauč. Rýchlo som sa k nemu presunula a sedela bez slov.
„Keď budeš pripravená povedz,“ dodal po chvíľke ticha, načo som len rázne pokrútila hlavou.
„Ja s tebou nebudem spať!“ vyhŕkla som.
„Pozri, chápem, si tu nová, no zvykni si. Keď otehotnieš na prvý raz, máš 9 mesiacov pokoj. Ak budeš protestovať, použijem násilie. Nie som nijaký zvrhlík, no ráno by nás oboch zabili, takže radšej budem násilník než mŕtvola. Ver mi, aj ja som mal pekný život. Nádhernú priateľku, čakali sme prvé dieťa a vidíš ako som dopadol. Môžeš si byť istá, že necítim nadšenie vždy, keď mi sem vojde nejaká žena, no ak je šanca že z tadeto ujdem a nájdem Mariju, budem spať s hocikým.“



Postavil sa z postele až zavŕzgala a ja som inštinktívne cúvla krok vzad, naraziac do dverí. Už som vedela čo myslela Maonka tým, že ju budem preklínať. Takto som si svoju prvú noc s mužom teda nepredstavovala.
„Ešte som s nikým...“ začala som bojazlivo, sledujúc jeho prekvapeno zhrozený výraz. Ani som nemusela dokončiť.
„Nemala si mi to vravieť...“ strhane si prešiel po očiach „koľko máš rokov?“
Neodpovedala som. Sama som vedela že dosť nato, aby som sa teraz nemusela priznávať s takouto vecou. No bola to pravda. Rukami som zovrela vrchný diel svojho „oblečenia“ a pozrela k posteli. „Urob čo musíš, no toto si nechám. Chcem to mať rýchlo za sebou...“
„Nechcem ti ublížiť.“
„Myslím to vážne...“



Len čo som sa ocitla chrbtom na posteli, zavrela som oči a snažila sa myslieť na niečo z minulosti, na hocičo, len nevnímať prítomnosť. Stala som sa bábikou, ktorá v duchu odpočítavala sekundy a z vonku plakala. Snažila som sa tlmiť svoje vzlyky, no nedalo sa mi. Bolesť, fyzická aj psychická prechádzala mojim telom, cítila som sa ako nič. Bez možnosti niečo zmeniť, bez možnosti vybrať si.
Trvalo to ako večnosť, než som zostala na posteli sama. Líca som mala zmáčané slzami, nevládala som si ich ani utrieť. Všetko ma bolelo, ruky som si skrížila na prsiach.



Muž ktorého meno som ani nepoznala si sadol na sedačku a s obavami ma sledoval.
„Mrzí ma to,“ zašepkal. Neodpovedala som. Čakala som len nato, kedy sa tie prekliate dvere otvoria a ja budem môcť ujsť niekam do tej svojej izby. Želanie sa mi splnilo až nadránom, dovtedy som mlčala, no už neplakala. Slzy mi však stále „zdobili“ tvár, aj keď som sa hodila na stoličku vo svojej izbe. Ako sa toto mohlo stať? Naozaj mi Maonka vybrala takýto osud? Čo z tohto som mohla v budúcnosti chcieť? Keď som si spomenula na udalosti z predchádzajúcej izby, chcelo sa mi kričať. Kričať bolesťou i hnevom. Už nikdy viac som nemienila opustiť náš svet.



Prebudila som sa celá dolámaná na stoličke, v prvom momente celá zmätená, čo vyvolalo ten zvuk rozbitého skla. Potom mi však zrak padol na okno, v ktorom bol zapichnutý akýsi konár. Po špičkách, vyhýbajúc sa sklu som prešla k oknu, nazrúc, čo sa deje. Dole sa na mňa škerila akási neznáma a Jared. Možno by som sa usmiala aj ja, keby prišli skôr.



Rozhliadla som sa po izbe, nahodiac na seba pár kusov odevu. Chytila som do rúk jednu z váz pri okne a snažila sa zväčšiť dieru. Jedným okom som stále lietala po okolí, no Jared pravideľne kontroloval situáciu. Ostatní museli strážiť, určite tam nebol len Jared a neznáma. Lenže čo ak sa stalo niečo aj im?
„Jamie bude to chcieť skok....“ kričal a zároveň šepkal Jared.
„Šibe ti? Je to vysoko!“
„Chceš tu ostať a plodiť deti?“
A tak som skočila, nútiac sa udržať si výkrik len v hrdle. Jared ma chytil, pocítila som len slabý náraz, keď sme spadli spoločne do piesku. Nemala som čas spamätať sa a žena mi podstrčila pod nos fotku. „Videla si ju?“
„Nie, som tu len chvílu...“
„Počula som, že si technička...dostaneš ma cez tamtie dvere?“ Jared niečo zafrflal, niečo v zmysle že nemáme čas a majú dohodu, no ja som sa pohla a obzerala zariadenie. Bolo to niečo, čo som poznala.



Otvorením dverí sa však moja pomoc skončila, Jared ma zdrapil za ruku a ťahal preč, kde nás už čakali ostatní a kôpka zneškodnených stráži pod ich nohami.
„Dobrá správa Jamie,“ šepkal si zvesela Jared, kým sme k nim prišli „už vieme kde je Lariak...“
A tak sme sa vybrali púštnou cestou ďalej na sever, kde nás čakal akýsi mohutný chrám, skrývajúci svoje tajomstvo...



Serah Carterová
(pred čítaním chcem upozorniť na drobnú vec, zmenu auta. Zistila som že na obecných pozemkoch mi nejde prenášať autíčka ako chcem, akurát tie sochy, tak som musela Serah auto potom vymeniť.)

V aute mi vyblikávala už nejaký čas kontrolka s benzínom. Najvyšší čas prestať ju ignorovať. Zahla som svojím novým autom s nepriestrelnými oknami a so zbraňou v priehradke, na najbližšiu benzinku. Otec a James sa starali. Otec zohnal auto ktoré som mohla riadiť aj napriek neschopnosti chodiť, až som mala pocit že skôr hrám nejakú počítačovú hru než šoférujem. Auto malo aj pedále, no ja som využívala tlačidlá na volante. Zbraň presadil James, pretože som odmietla osobného strážcu.



Neodmietla som ani auto, dokonca ani ten revolver neviem akého druhu, no bodyguarda? To nie. Mám rada svoje súkromie, rovnako ako musím mlčať o mieste skrýše, ktorej polohu mi prezradil Deren. Okrem toho, otec nemusel vedieť, čo všetko robím. Keby vedel ako rada sa angažujem do rôznych vecí mimo moje pracovné povinnosti, určite by sa nepotešil a bránil by mi pokračovať. Lenže ja som mienila prísť na to, kto v spoločnosti je zradca. Možno aj viacerí. Otec po mojej nehode najal nejakých ľudí, no zatiaľ to bolo bezvýsledné, neboli to nijaký amatéri.
Prudko som tri krát zatrúbila, očkom sliediac po nejakom pracovníkovi, ktorý by mi pomohol s tankovaním. O pätnásť minút som mala byť u Vápenky, ktorý sa mi mal tak trošku nabúrať do systému a zistiť mená zamestnancov, ktorý pracovali v čase keď tu bol Derenov tým naposledy, až po dnešný deň.



Lenže akosi sa nemal nikto k činu a ja som len sedela a čakala. Keď sa však vynoril nejaký zamestnanec Race-Tracku vedľa inej zákazníčky, prudko som opäť zatrúbila. Žena sa preľaknuto strhla, muž zamračil mojim smerom. Niečo jej zamrmlal a prešiel zámerne pomalým krokom ku mne.
„Slečna,“ začal pokojným hlasom, zablúdiac okom k označeniu vozičkára „to že ste hendikepovaná neznamená, že ostatní zákazníci, ktorí tu boli pred vami sa zbláznia. A v prípade že ste zvyknutá pre vaše postavenie na iné služby, je mi ľúto, tu sa držíme poradia. Nemusíte mať obavu, niekto vás obslúži...“



Nechcelo sa mi veriť čo práve povedal. Len preto že mám drahé auto musím byť rozmaznaná panička? Drzý malý červ. Ako tu môžu niekoho takého zamestnávať? Určite po známosti, inak by už letel ak sa takto správa ku každému.
„Ponáhľam sa na pracovné stretnutie,“ odvetila som čo najkrotkejším hlasom. Chlapík pridvihol jedno obočie až sa mu dlhá jazva na pravom líci napla.
„A jeden pán na pohreb, čo myslíte že je dôležitejšie?“
„Hádam si dokáže natankovať aj sám...“ poznamenala som ostrejšie. Nepovedal nič. Len pokrútil hlavou a začal sa venovať mojej prázdnej nádrži.
Kým som vyčkávala, do očí mi udrelo niečo oveľa podstatnejšie než bol benzín a drzý chlapík.



Jeden z chlapov ktorý ma dostali na vozík stál kúsok predo mnou a zhováral sa s iným chlapom. Blonďákom, ktorý mi bol strašne, ale strašne povedomý. Snažila som sa blúdiť pamäťou, vybaviť si miesto kde som ho už videla. Muselo to byť v organizácii, pretože tam som predsa trávila svoj čas, inde som nevenovala ľuďom skoro žiadnu pozornosť. Žeby bol toto náš tajný špicel? Obaja zrazu vykročili k autu a ja som siahla ku kľúčiku, aby som ich sledovala.



Vo chvíli keď som sa však chcela pohnúť sa mi do cesty postavil muž ktorý za mňa tankoval.
„Kam ste sa vybrali, tu sa aj platí...“
A ja som len sledovala, ako mi auto mizne pred očami.

[Maggi]

Chvilu som si myslela, ze som aj zabudla o com to bolo, ale opak je pravdou je to super Tesim sa na pokracovanie

[ninulka]

aj ja som mala na začiatku pocit, že som aj zabudla čo sa tam vlastne stalo... ale ukázal sa presný opak...
super diel... to sklo si hádam nikto nevšimol, ani ja som to niak veľmi nezaregistrovala, takže nemusíš mať obavy

PS: still hoping for jamie... no dúfam, že neotehotnie...

[livia]

super diel, chuda jamie,necakala som ze sa jej to stane. prepac ze som nekomentovala aj predchadzajuce diely, ale poctivo som vsetky precitala a je to uzasny pribeh.

[eva]

Jeej, ja som diel čítala už poobede, len mi nešlo postnúť, že táto časť bola perfektná, aj keď mi stále pripadá smiešny vážny text a pri tom fotky simikov No.. tak ale chudera Jamie
A obdivujem tie fotky, aj ako všetkých oblečieš, prichystáš prostredie a ešte ich aj napózuješ

[Yka]

Maggi,ninulka - ani by som sa pri tom mojom tempe nečudovala, keby ste si nepamätali, no som rada že ste sa rozpomenuli ďakujem

livia - ďakujem

eva- no tak fotky, je to sims príbeh tak tam dávam fotky simíkov. Píšem si aj iné príbehy bez obrázkov, ale baví ma aj robiť fotky v hre odkedy sa pc rozbehol a nečakám 15 minút kým sa zapne jeden dom Taktiež ďakujem

[ninulka]

keď už hovoríš o tých iných príbehoch...
ten príbeh "zmena plánu"... čítala som ho, a veľmi preveľmi sa mi páči... preto mám takú maličkú otázočku: kedy asi bude ďalší diel? lebo je to naozaj strhujúci príbeh a neviem sa dočkať pokračovania...