12.diel
Serah CarterováAuto som z logickým dôvodov odstavila na kraji lesa, kde už postávala vedľa svojho aj Vápanka. Stál v tieni stromov, zahalený od hlavy po päty v oblečení a všetkom, čo ho chránilo pred slnkom.
„Ahoj zlatíčko, rád by som ti pomohol, ale opaľovanie nie je moja obľúbená činnosť...“
Síce som mu cez to všetko čo na sebe mal nevidela do tváre, no z hlasu som rozoznala, že sa usmieva.
„To nič, zvládnem to aj sama...možno...“ posledné slovíčko som si zašomrala len tak pre seba, pretože zvyčajne mi niekto pomáhal. Vlastne, keď som tak rozmýšľala, vždy mi niekto pomáhal, nemala som si ako sama vytiahnuť vozík, prehodiť sa, to by som ešte zvládla.
„Matt?“ nevinným hláskom som sa opäť ozvala „ono to bude trošku problém..“ Začula som nejaké frflanie, no po chvíli sa ozval aj zvuk otvárajúceho sa kufra a štrkotanie vozíka.
„No poď ty potvora čo ma chce zmrzačiť,“ pomohol mi na vozíček a spoločne sme sa chodníkom pohltenom v tieni vybrali smerom ku skrýši.
„Videla som pred chvíľou jedného z tých mužov, ktorý ma naháňali,“ nevydržala som a vyhŕkla som to hneď po ceste. Vápenka sa však zamračila.
„Ešte chvíľu počkaj, o pár metrov prejdeme do zóny, kde sú rušené všetky signály, takže ak máš nejaký odposluch alebo ťa niekto sleduje, stratí nás...“
A tak som musela umlčať svoje ja, túžiace konečne doraziť na miesto a pustiť sa do práce. Hnalo ma k tomu niekoľko silných a silnejších pocitov. Pomsta. Tá asi najviac. Túžba konečne niečo dosiahnuť. Túžba odhaliť zradcov v spoločnosti, do ktorej som už toľko svojho ja vložila, rovnako ako otec, ktorý sa na nej podieľal hádam od začiatku jej fungovania. Nikto nebude kaziť povesť organizácie. Nikto.
„A sme tu,“ zastavili sme pred takzvaným kopcom. Z hora tak naozaj pôsobil, splynul by s ostatnými vyvýšenými miestami, z vonka to bola budova skrytá v kopci. Zarastená rastlinami s neskutočným zabezpečením. Každé otvorenie dverí sa hlásilo Matthovi do mobilu aj s osobou, ktorá vošla dnu. Hneď pri vchode bola totižto zosnímaná tvár kamerou, ktorá bola neznalým očiam skrytá.
O niekoľko minút som už mala vozíček zaparkovaný za jedným zo stolov a v rukách ma ohrievala káva. Vápenka zapínala počítač, zatiaľ čo ja som mala chuť netrpezlivo začať poklopkávať nohou, čo sa mi ako inak nedalo. Zalial ma pocit sebaľútosti, no hneď za ním nasledovala spomienka na darček od Derena. Budem opäť chodiť, šoférovať som neprestala, prekonala som prvotný strach. Zvládla som už aj horšie.
„Tak spusť.“
„Konečne,“ vyhŕkla som „dnes som videla pri tankovaní jedného z tých chlapíkov, ktorý ma prenasledovali. Nepodarilo sa mi ho sledovať, no nebol sám. Rozprával sa s nejakým mužom, ktorý mi je strašne povedomí. Určite pracuje v spoločnosti.“
Začula som slabý povzdych, no netušila som, čo ním chcel naznačiť. Nespokojnosť že som ho nesledovala?
„Serah mala by si spomaliť. Momentálne si dosť zraniteľná, aj so zbraňou čo ti James vybavil, aj s tým tvojim fárom od otca. Je to nebezpečné, to už si stihla okúsiť. Mala by si prijať od otca tých bodyguardov...
„Šibe ti?“ vykríkla som skôr, než by pokračoval v tých do neba volajúcich nezmysloch. Šálka skončila na stole a ja som sa nemohla prestať mračiť. „A sem by som chodila s nimi nie? Matt vieš aký mam na tých svalovcov názor.“
Len rezignovane zdvihol ruky a niečo naťukal na klávesnici „poznala si toho druhého muža zo spoločnosti? A videli ťa?“
Rázne som pokrútila hlavou. „Určite ma nevideli a toho chlapa nepoznám. No som si istá že u nás robí, musela som ho stretávať, len neviem kde...“
Nasledoval ďalší povzdych, ktorý som ignorovala rovnako ako ten prvý. V skratke som ho popísala, nebolo toho veľa, keďže som ho videla len z diaľky. No aspoň sme vedeli farbu vlasov, farbu pokožky a postavu.
„Dal som vyhľadávať podľa tvojho opisu zamestnancov, no tých bude nekonečne veľa. Z tvojho popisu sa v tom ťažko vysomárime...“
Potlačila som sklamanie, veď to bol len začiatok. Na pátranie je kopa času, okrem toho, keď sa vráti Deren s týmom, čaká ich už len počítačový svet. Tam budú v bezpečí a dosť dlho nato, aby sme odhalili zradcov.
Jeden z červených prameňov mi vliezol do tváre, chytro som ho zastrčila za ucho a pozrela na Vápenku, ktorá sa práve hrabala v nejakých dokumentoch „zjavne si pravým obhliadku spoločnosti. Nejeden raz som behala po jednotlivých oddeleniach...“
„Serah!“ dokumenty prudko leteli na stolík, až sa ním zatriaslo „kým nebudeš behať, nechcem aby si niečo vystrájala! Ak zistím že ohrozuješ svoju bezpečnosť, bodyguardov ti vybavím sám! Začni si plánovať svadbu...“
„Je to len papier Matt, nepotrebujem ho aby som bola s Jamesom šťastná. Chcem sa vydať, no nie je to moja priorita...“
Matt sa spustil do vymenovávania dôvodov, ktoré ma mali pohnať do svadobného salóna, no ja som to púšťala jedným uchom dnu a druhým von. V hlave som už rozmýšľala, ako si nenápadne obzriem jednotlivé poschodia organizácie a nájdem toho blonďáka.
Zo ClaineAsi prvý krát od začatia akcie som pociťovala skutočný strach. Nič ma priamo neohrozovalo, no aj tak som sa toho nepríjemného pocitu nemohla zbaviť. Možno práve skrytý nepriateľ bol to, čo ma desilo. To ticho a tma skrývajúca len to najhoršie, zvláštne zvuky z chrámu, do ktorého sme sa mali vybrať, len čo si trochu pretiahneme kosti. Nikto nevládze večne a pochod na záchranu Jamie nám zobral priveľa síl. No a nemali sme ani tušenia, čo sa okrem Lariaka skrýva v chráme, ktorý naháňa hrôzu. Akoby z neho sálala zlá energia a snažila sa nás varovať pred niečím zlým. Veľmi zlým.
No prechod tými zatuchlinou páchnucimi múrmi bol jediný možný spôsob, ako dostať Lariaka. O nijakom inom sme nevedeli a pátranie po ňom nás mohlo stáť životy alebo aj niečo iné. Pridvihla som pohľad k Jamie, od vyslobodenia bola mĺkva, neprestajne ponorená do svojich myšlienok. Na otázky odpovedala krátko a vecne, cítila som, že je niečo zle. Aj bez kurzu psychológie by som vedela, alebo aspoň predpokladala, čo je jej správaniu na vine. Pobyt v tej liahni ľudí musel byť aj napriek krátkemu časovému intervalu hrozivý a možno sa tam stalo niečo, čo nám zatajila, lebo sa hanbila.
Jared po mojom boku si niečo rapotal, no bol viac menej sám. Jamie hľadela doblba, Jake toho nikdy veľa nenahovoril a Deren chrúmal kúsky upečeného jedla.
„Dojedzte, musíme ísť spať. Na strážach budeme po dvoch aby sme náhodou nezaspali, nejako sa prestriedame,“ aj on pozrel na Jamie, ktorá konečne pootočila hlavu „mimo Jamie, tá toho má nateraz dosť, tak nech si pospí.“ Ozvalo sa súhlasné zamrmlanie.
„Zostanem s niekým ako prvá,“ ozvala som sa skôr, než by sa šéfko ponúkol sám.
„Budem s ňou,“ zamrmlal zívajúc Jared. Deren s Jakom prikývli, ťukli do pleca aj Jamie a zmizli v rozložených stanoch.
Tešilo ma, že práve Jared zostal so mnou. Nielenže som si sním mala čo povedať, ale hrozila som sa vysedávania s Jakom. Aj napriek výčitkám ktoré ma pri podobných myšlienkach napádali, bola to pravda. Zmena jeho správania, to večné mlčanie ma zabíjalo.
„Zo?“
Jaredov hlas mi jasne naznačil akú má práve náladu. Chcel rýpať. Ten takmer chlapčenský tón hlasu by som vycítila aj v stave delíria.
„No čo?“
„Ako sa voláš celým menom?“ nahodil anjelský úsmev a napichol si niečo na kúsok drievka, aby mohol robiť pri ohni hlúposti.
Moje malé tajomstvo, ktoré som nemienila prezradiť ani jemu. Toto by nebolo niečo, čo by udržal za zubami, niežeby to bolo až tak zlé. Ale bavilo ma ich nechávať v nevedomosti.
„Pekne,“ odvetila som s úškrnom, ktorý jasne naznačoval aký mám záujem o túto tému. Napokon to aj pochopil a prešiel radšej k témam, pri ktorých sme si mali čo povedať. Roky za ktoré sme sa nevideli priniesli mnoho zážitkov.
„...a ona na mňa odrazu pozerá, že či som normálny. Ale tak ja nemôžme zato že mám rád adrenalín. Pamätáš si tu scénu z filmu, keď na tom aute vyletel z mosta a niekde počas pádu do rokliny vyskočil a siahol po padáku...tak presne to som chcel spraviť. Ale nie, ona začala jančiť, že sa zabijem a bla bla bla...“ vyvrátil očami, rozprávajúc mi príhodu len z nedávnych dôb.
„Len mi nevrav že by si bol ochotný takto zničiť auto. Nevraviac o tom, keby máš také drahé ako bolo to v tom filme,“ pochybovačne som stiahla čelo, veď kto by takto ničil také autíčko len pre pocit vzrušenia.
Zarazil sa, očami zavadil o stany akoby očakával, že nás niekto odpočúva. No pochrapkávanie jasne naznačovalo, že všetci už spia.
„Niečo som vám nepovedal Zo,“ vzdychol si a napokon prešiel na deku ku mne, čo bol jasný signál, že sa mi chystá niečo povedať.
„Chceš o tom hovoriť?“
„Zo si to ty? Čakal by som skôr výkrik – vyklop to a nie či o tom chcem hovoriť,“ zachechtal sa.
„Chcela som sa zahrať na slušáčku čo rešpektuje tvoje súkromie, ale tak keď už inak nedáš, vyklop to...“ už len zazrel môj vyplazený jazyk.
Nadýchol sa, upriamil pohľad do ohňa akoby hľadal správne slová pre začiatok svojho príbehu.
„Po skončení našej hviezdnej kariéry som sa rozhodol užiť si prachy a tak som bol dosť často v liehu. Jeden môj vtedajší kamoško sa mal ženiť, blázon, no našťastie si to týždeň pred svadbou rozmyslel. No a tak sme sa spolu vybrali na svadobnú cestu, ktorá už bola zajednaná.“
Takmer som sa neudržala a povedala mu niečo na tú odvolanú svadbu. Ktovie čo za tým bolo, len som dúfala, že do neho nehustil tie svoje reči o nezmyselnosti ženenia sa.
„No a tam ti to bol raj. Ženy v bikinách, alkohol, riadne zábavy po nociach, kasíno...proste raj pre dvoch nezadaných chlapov.“ Zasnene pozrel na oblohu, zjavne mu tie časy voľnosti chýbali. „No a jedného takého skvelého večera...“
„NIE! NECHAJ MA!“ Rozprávanie sa razom skončilo. Jamiin krik sa rozniesol okolím, až sme tak naskočili. Derenova a Jakova hlava sa o niekoľko sekúnd nato objavila v otvore stanu.
„Pôjdem za ňou...“
Moja stráž sa skončila, nateraz som musela byť s našou mladou. Moje podozrenia sa len zväčšili, už by som jej neverila že je všetko naporiadku a že sa tam nič nestalo. Zostávalo už len dúfať, že to čo sa stalo neponesie následky...
Deren HartonMlčky som hľadel do ohňa, nedokladajúc už ďalšie kusy dreva. Niečo bolo vo vzduchu, nemohli sme tam zostať pridlho. Rýchly spánok, ponorenie sa do útrob chodieb a nájsť Lariaka. Jediné naše poslanie, ktoré bolo treba čo najrýchlejšie splniť. Jeden prešľap nám stačil. Podvedome som sa pozrel na stan v ktorom spala Jamie a vzdychol som si. Nebolo rozumné brať nováčika, ktorý prešiel len tak krátkym výcvikom. Ani takáto akcia mi nemala zatemniť hlavu a dovoliť ohroziť tak mladé dievča. Bolo predsa viacero možností. Nad rozliatym mliekom sa už neoplatilo plakať a tak som len mlčky čakal, kým bude čas vyraziť. Jake kúsok odo mňa hľadel neprítomne na oblohu, v rukách zvieral zbraň, pripravený na útok či obranu.
„Pane,“ vyhŕkol odrazu „pozrite hore!“
Z chrámu na nás hľadal pár žltých očí. Prešli mnou zimomriavky, siahol som na zbraň. Oči zmizli. Akoby tam nikdy ani neboli, chrám bol opäť pustý.
„Niečo tam je,“ z Jakovho hlasu som nevedel usúdiť, čo mu blúdi hlavou. Pozrel som na hodinky. Ešte pol hodinu a budíček. Napokon som ich ale zobudil skôr ako po pol hodine. Nepríjemný pocit sa stupňoval, museli sme vyraziť. Zbalenie vecí nám netrvalo ani desať minút a tak sme onedlho kráčali hore kamenistými, machom zarastenými schodmi.
Z chrámu sa ozývalo syčanie a nejaký chrapot. Jake sa obzeral po oblohe, akoby sa na nás malo niečo vyrútiť. Jamie sa tvárila ako na pokraji nervového zrútenia, nemohol som jej to ani zazlievať. To dievča s nami už nikdy nebude chcieť ani hovoriť, nieto niekam ísť. Na podobné úvahy som však mal času dosť a tak som zavelil vstup.
Vchod do chrámu bol neporušený, zarastený nejakou rastlinou od vrchu po spodok kamennej podlahy. Zatuchlé priestory dráždili nos hneď pri vstupe, aj keď to bolo to najmenej.
„Rozdvojuje sa tu cesta,“ poznamenal Jared, akoby sme si to my ostatní neboli všimli.
Dve cesty, piati ľudia. Nebolo inej cesty ako sa rozdeliť. Pohľadom som pozrel na našu skupinku. Jamie som chcel mať už pod dohľadom a nechať Zo a Jared pokope sa mi na túto chvíľu nezdalo rozumné.
„Jamie a Zo pôjdu so mnou doprava, vy dvaja choďte doľava. Len čo niekto chytí lariaka, ozve sa do vysielačky a okamžite sa dá na ústup. Niečo tu je a bude lepšie, ak sa zdržíme čo najkratšiu dobu.“ Zaznelo súhlasné mrmlanie, no to som už zabáčal do svojej chodby. Jamie šla hneď za mnou a našu trojku uzatvárala Zo. Chodba viedla chvíľu rovno, potom sa trochu zatočila a opäť nás niekam viedla rovnou uličkou. Nikde ani stopy po niečom živom, prípadne mŕtvom. Občas len niečo zaškriekalo, akoby sa nám posmievalo hrdelným smiechom.
„Zo počkaj,“ zastavil som ju skôr než sa dala do vedenia. Niečo mi tam nehralo. Celou cestou sme na zemi míňali zvláštne nákresy opíc či leva a tu odrazu len kamene. „Môžu tu byť pasce...“ Zohol som sa po odlomený kus kameňa a hodil do diaľky. Nič. Takto sme pokračovali chodbami ďalej, s rovnakým postupom až sme na pascu skutočne narazili.
Pri jednom z hodov len zasvišťali šípy, no pri pohľade na konci chodby sme s istotou mohli tvrdiť, že sme neboli jediní, kto tu kedy blúdil. Na kamennej podlahe ležala práchnivá kostra aj s putami na rukách.
„Opatrne...“
Tŕpnuc sme sa vydali po chodbe niekam dopredu, cesta sa čoraz viac kľukatila. Možno by sme kráčali dlhšie, keby nás dopredu nepohnal výkrik. So Zo sme si vymenili rýchli pohľad a rozbehli sa. Za najbližším rohom sa nám naskytol pohľad na Lariaka. Nebol však sám.
Pod krkom sa mu leskla šabľa akejsi divošky s vlasmi tmavými ako uhoľ. Niečo si mrmlala v neznámom jazyku, no boli to slová nenávisti a zatratenia.
„HEJ!“
Trhlo mnou akoby som dostal elektrošokom, keď Zo zavolala na divošku s jasným úmyslom – ochrániť náš cieľ. Divoška šabľu nepustila, no prekvapene sa otočila, rovnako ako Lariak. Zjavne nepočítal s možnosťou prežitia. A odrazu tu pred ním stála čierno červená hriva patriaca žene, ktorá mu mala pomôcť.
„Nechaj ho!“ Sledoval som ako Zo vykročila sebaisto dopredu, zohla sa k ďalšej kostre a vzala jej podobnú zbraň.
„Hašiky hasaši!“ zrevala žena s potetovanou tvárou.
Nechala Lariaka Lariakom a ako duše zbavená bežala k nám. Vlastne k Zo. Zacinkali meče a ozval sa bojový výkrik. Lariak sa vydal na útek, no po pár metroch spomalil a otočil sa. Sledoval súboj rovnako napäto ako my, možno aj viac. Veď ak neuspejeme, divoška si ho podá. Byť ním utekám už teraz, hlavne keď nemal zbraň.
Čas ktorý venovala Zo tréningu bol už na prvý pohľad prospešný. Divoška bola šikovná, no Zo nedbala na nejaké pravidlá slušného boja. Išlo o život a podľa toho sa aj správala. Neváhala použiť hocijaký ťah aj z iných bojových umení, aby protivníčka skončila tam, kde ju chcela mať. O niekoľko minút bola divoška zranená a bežala opačným smerom než stál Lariak. Siahol som do vrecka po vysielačku nech dám vedieť ostatným, no Lariak sa dal na útek.
„Počkaj! Stoj!“ zvolala Zo. Zastavil, no nechystal sa zdržať. Len sa otočil a vyslovil tiché „ďakujem“. Potom ho už nebolo. Zastrčil som vysielačku späť na miesto a spolu s ostatnými sme bežali za ním. Stratil sa nám však. Všade bolo ticho, nijaké kroky. Možno tam boli tajné chodby...
„Šéfko pozri...“ Zo postávala pred akousi vyrytou „kresbou“ a skúmala jej obsah.
Ona bola za inteligenta, takže som ju nechal nech pracuje. Po niekoľkých dlhých minútach sa k nám otočila a mykla plecami „myslím že sa tu kedysi konali obete pre nejakú príšeru...“
„Tí pandrláci vyzerajú, akoby k nej išli dobrovoľne...“ poznamenala Jamie. Bolo to prvý raz čo počas rozdelenia sa prehovorila. Zo sa obrátila späť k nákresu a dala jej za pravdu „vyzerajú, asi boli niečím omámení, ktovie.“
Siahol som späť po vysielačku „Jared? Počujete ma? Lariaka sme videli pre niekoľkými minútami. Ak sa cesty nezlievajú, nenájdete ho tam....Jared?“
No z vysielačky sa ozývalo len akési psycho rečnenie „kahiši hažari maku sapu...“ po ktorom nasledoval náš skupinový pohľad na vyrytú kresbu.
od Yka » Uto 31 Aug 2010, 00:16 
Ja to už mám dopísané po deň lúpeže, len akosi nie a nie sa dokpať na danie to tam a dopísanie koncu. Ale už ma pár kamarátov naháňa, tak to hádam konečne dopíšem 
, išla som sa tam pozrieť a zistila som, že ono somt am už dala mimo jednej strany všetko čo som mala vo worde 
. A inak som rada že sa ti to lúbi 
teším sa na ďalší diel...
Mna by to s tou burinou nenapadlo 
