Tajomstvo počítačového života

Miesto pre vaše príbehy vytvorené rukou spisovateľa alebo režiséra.

Moderátor: Sašena

Koho hádaš na obeť predpovede Maonky? Kto sa nikdy z hry nevráti?

Derren
2
18%
Jake
6
55%
Jared
0
Nehlasovalo
Zo
3
27%
 
Celkom hlasov : 11

Tajomstvo počítačového života

Poslaťod Yka » Uto 29 Dec 2009, 14:07

Obrázok

Obrázok

Takže som tu s novým príbehom. Chvíľku mi trvalo než som sa dokopala niečo stvoriť a hlavne všetko postaviť, keďže to bola asi tá najnáročnejšia časť, nie som ktovie aký staviteľ :)

V každom prípade dúfam že nový príbeh sa Vám bude páčiť a tiež že napíšete komentár, či už s pochvalou alebo kritikou :)

Obrázok

Hlavné postavy: (po kliknutí na meno sa zobrazí fotka)


Diely:


1 diel

Sídlo Carterovcov

Rúško tmy zahaľovalo oveľa viac, než si kto pri prvej predstave uvedomil. Neboli to len ulice ponorené do tmy, ale i milostné hry párikov niekde v zákutí parkov či zlodejíčkovia zakrádajúci sa najtemnejšími uličkami mesta. Tma zakrývala čo sa dalo, vytvárala atmosféru všetkých druhov a chutí, od romantiky až po desivú nočnú moru.

Obrázok

A práve na nočnú moru sa začala meniť doteraz pokojná noc v sídle Carterovcov. V neskorej nočnej, prípadne skorej rannej hodine začal rinčať telefón, ktorý nemal kto zdvihnúť. Služobníctvo už tiež spalo, pán domu sa vyrušovať nenechal. No telefón sa odbiť len tak ľahko nedal a preto sa z mohutnej postele predsa len vynorila zvráskavená ruka Robertha Cartera.
„Čo je?“ vyprskol do telefónu. Ani minimálne ho nezaujímalo, kto bol na konci hovoru, aj keby išlo o prezidenta štátu. Nemal ho čo budiť o tretej v noci.
„P-pán Carter?“ ustráchaný hlas asistentky bolo zreteľne cítiť aj cez drôty.
„Nie tu Santa Claus! Do čerta prečo ma budíte, Vianoce ešte nie sú!“ prskal do telefónu aj naďalej, zatiaľ čo sa presúval ku kreslu.

Obrázok

Krátke ticho ho privádzalo na pokraj zúrivosti ešte viac. Práve keď otváral ústa znovu, s nepeknou poznámkou na jazyku, asistentka sa pokúsila vyklopiť na jedno nadýchnutie prečo volá.
„Pane, je mi to ľúto, ale v sektore A56...“
„Vyzerám ako nejaká tamojšia laboratórna krysa?“ zrúkol na ňu „tých sektorov je milión tristo, hádam si nemyslíte, že ich poznám naspämať!“
Samozrejme ich toľko nebolo, no Roberth Carter nebol moc príjemný muž keď sa vyspal, nieto, keď sa tak nestalo.
„...v knižnici...“ opravila sa asistentka nesmelo ... „...sa našlo mŕtve telo vášho zamestnanca Hansa Jurgera. Špeciálna jednotka G763 už zaistila miesto činu, nešlo o samovraždu, pán Jurger bol zavraždený.“

Obrázok

„A to ste tú mŕtvolu museli nájsť teraz?“ spýtal sa, no na odpoveď nečakal. Zavesil slúchadlo a s ústami plnými nadávkami si navliekol oblek, bez ktorého by za hranicu práce neprišiel.


O dve poschodia vyššie napäto postávala červenovlasá žena, sledujúca svojho odchádzajúceho otca na luxusnom mercedese.
„Nechceš sa vrátiť do postele?“ ozval sa prispaný mužský hlas.
„Ani nie,“ odvetila zamyslene. V duchu zvažovala najlepšie možnosti, no niečo ju držalo pri okne. Pozerala do tmy, kde sa už dávno stratili svetlá otcovho auta, no myšlienkami bola inde.
„Tak čo sa deje?“ muž ležiaci v posteli to vzdal, posadil sa a definitívne sa rozlúčil nateraz so spánkom. Dobre vedel, aká je čiernovlasá diablica tvrdohlavá, keď sa pre niečo rozhodne.

Obrázok

Žena chvíľku mlčala, no napokon sa predsa len otočila s vysvetlením.
„Môj otec nevstal pred deviatou hodinou rannou už osem rokov. Naposledy takto vyletel z postele v deň, keď mu volali kvôli maminej smrti.“
Aj napriek tomu, ako sa snažili po týchto slovách vydrať na povrch spomienky a bolesť, nepustila ich spoza uzamknutých dverí. Nie teraz.

Obrázok

„Chceš odviesť?“ spýtal sa zamyslene. Dobre vedel, ktoré dvere neradno otvárať. Chodili spolu štyri roky a za celý ten čas svoju matku spomenula len raz, aj to v zmienke o jej smrti. Čo sa jej stalo, aký k nej mala vzťah...nič z toho sa nedozvedel. Skúsil to, dva krát, no oba pokusy skončili absolútnym fiaskom.
„Nie, pokojne sa vyspi, ráno máš predsa ten súdny proces,“ pokrútila nesúhlasne hlavou. Nebola práve cintľavka, ktorá potrebovala priateľa aby ju rozvážal, vybavoval veci či za ňu robil iné veci, ktoré zvládla aj sama.

Obrázok

Serah Carter

Natiahla som si na seba rolák, kabát , sukňu s čižmami a vyrazila som do pomerne chladného rána. Nebola som si istá, kam presne chcem ísť, otca som nemala šancu dohoniť, no nemohla som ani pokojne ležať v posteli a na nič nemyslieť. Otec by nikdy nevstal len tak. Dokonca ani keď mu vytopili pracovňu sa nedal vyrušovať, dospel totižto k záveru, že ak je už raz vytopená, tak mu to môže byť jedno či vstane teraz alebo potom.

Obrázok

Ulice mesta zívali prázdnotou, takže som pred hlavnú budovu spoločnosti dorazila v rekordne krátkom čase. Svietilo sa len v pár oknách niekoľko poschodovej budovy, ktorú strážilo toľko ozbrojených policajtov, akoby sme tam skrývali jadrové hlavice.

Obrázok

„Dobré ráno slečna Carterová,“ pozdravil ma strážnik, len čo skontroloval moje doklady.
„Aj vám,“ odvetila som živým hlasom. Rýchla cesta autom ma definitívne prebrala, aj keď na vine bola skôr predstava niečoho vzrušujúceho. Už dávno sa nestalo nič, čo by stálo za pozornosť a hlavne, už dávno som sa nesnažila dostať k nijakému prípadu. S otcom za zadkom to bolo ťažké.

Obrázok

Aj parkovisko, ktoré bolo za iných okolností vždy preplnené drahými luxusnými autami teraz zívalo prázdnotou. Stáli tam len dve, ktoré jedno patrilo asistentovi môjho otca.
„Bingo“ na perách sa mi zjavil takmer víťazný úsmev, aj keď som si zvykla netešiť sa predčasne. Z kufra auta som si vytiahla knihy plné zákonov, máp miest, ktoré boli pre okolitý svet neexistujúce.

Obrázok

Ďalšou výhodou tejto nočnej hodiny boli aj prázdne výťahy. Žiadne päťminútové čakanie kým sa jeden z množstva výťahov konečne uvoľní. Hneď tri po ruke. Akoby mi bol dnes osud naklonený, otcov asistent Nathaniel sa práve vyrútil z pracovne.

Obrázok

Pár krokmi som znížila vzdialenosť medzi nami, dokonca sa mi zazdalo, akoby sa ma zľakol.
„Dobré ráno,“ vyjachtal. Bol to sebavedomý chlapík, no dobre vedel čo som zač. Nie dcéra jeho šéfa, ale ani žiadna metla s ktorou bude zametať kúty ako s polovicou asistentiek z budovy.
„Nathaniel dobré ráno,“ odvetila som rýchlo, najradšej by som túto formalitu preskočila „nevieš kde je môj otec?“
Aj napriek tomu aký bol Nathaniel sukničkár, bol šikovný, to som mu musela uznať. Vždy bol na sedeniach pripravený, mal dobré nápady a vedel o všetkom čo sa dialo, zjavne od asistentiek pri „rokovaniach“.

Obrázok

Nesklamal, presne vedel kde môj otec je, dokonca tam práve smeroval s horúcou kávou pre otca.
„Práve za ním idem, je v ....“ zmĺkol, pohľadom zavadil k ryšavej asistentke, ktorá ihneď otočila hlavu späť k papierom „v Darve.“
Krátko som prikývla, no stále som nepoznala odpoveď na tú najhlavnejšiu otázku.
„Čo tam robí o tretej ráno?“ tvár som mala ako z mramoru, studenú, nijaké nadvihnuté obočie, ktoré by sa mohlo javiť prekvapene či zvedavo. V tejto budove bola reč tela slabosťou.

Obrázok

„Ak dovolíte, vysvetlím vám to v aute, predpokladám, že sa tam chystáte.“
Znovu som len krátko prikývla, otočiac sa na opätku smerom k výťahom. Počula som jeho tiché kroky za mojich chrbtom a len s ťažkosťami som krotila svoju zvedavosť.

„Tak?“ ozvala som sa znovu až v aute.
„V knižnici našli mŕtvolu jedného zo zamestnancov. Váš otec mi volal nech okamžite prídem, agenti netušia čo sa stalo. Podľa záznamu z kamery a konroly zo vstupu nikto mimo daného zamestnanca nevošiel v noci dnu.“
Zabočila som na diaľnicu a pridala plyn. Cesta do Darvy nebola práve najkratšia a nemala som celú noc na presun.

Obrázok

Venovala som Nathanielovi krátky pohľad, skôr než som zareagovala. „Samovražda?“
Skôr než mi znovu odpovedal, vycítila som odpoveď a aj som si ju logicky doložila. Ak by išlo o samovraždu, môj otec ani jeho asistent by tam teraz nepotrebovali byť. Otec nebol šéf lekárov ani celej Darvy, mal na starosti jednotlivé tými agentov a bezpečnosť v organizácii ako aj na misiách.
„To určite nie. Lekári jasne určili ako príčinu smrti prebodnutie neznámym predmetom a na základe nejakých skutočností vylúčili samovraždu,“ Nathaniel pozorne sledoval cestu pred nami, občas očkom zavadil o tachometer, no ani necekol.

Obrázok

Pred vstupom do Darvy nás čakala androidka jedného najnovšieho modelu, ktorá mala už aj nejakú mimiku. Miestny génius, technik Matthew, dal najnovšiemu typu päť možných výrazov, radosť, smútok, hnev, zamyslenosť a piaty mi bol zatiaľ utajený. Ten, ktorý na nás strúhala androidka teraz bol jasný hnev. Kamera nad nami nás celých zosnímala, zatiaľ čo sme prikladali ruky k preverovaciemu zariadeniu.
„Vstup povolený,“ ozvala sa andoidka mierne kovových hlasom, ktorý síce nebol nepríjemný ako u prvých andoroidov, no stále nebol ľudský.

Obrázok

Na hlavnej chodbe bol ruch. Väčšina osôb stála pred dverami knižnice a potichu viedla rozhovor. Otca som nevidela, zato Matthew stál pri jednej z ozbrojených žien a niečo jej vysvetľoval.
„Pôjdem,“ pozrela som na Nathaniela, nečakajúc na jeho prípadnú reakciu. On tu mal svoju prácu, čakal ho otec. Mňa nečakal, no ja som prišla sama, aj keď kroky smerovali inam.
„A ty tu čo tak skoro srdiečko?“ Matthewov pobavený úsmev sa na bledej tvári vynímal ako slnko na modrej oblohe. Bol to absolútny alergik na Slnko, takže cez deň by jeho návšteva vonkajších priestorov skončila tragédiou.

Obrázok

„Nazdar Vápenka,“ uškŕňala som sa rovnako ako on. V skutočnosti nebol prekvapený mojím príchodom, vždy som chcela byť tam, kde sa niečo deje. Tak ako aj teraz.
„Môj otec stal pred deviatou, čo sa ťažko prehliadne,“ začala som, už bez úsmevu „počula som o vašom prírastku v knižnici.“
Matthew krátko prikývol a hlavou mykol k agentom jedného z tímov.
„Nikto to nechápe, ten chlap tam bol sám. Prišiel do počítačovej časti a tam niečo robil, to som tam bol ešte aj ja. Hľadal som nejaké informácie o psychológii pre nových androidov, ten chlap tam bol sám. Odišiel som, bola možno polnoc, on tam hral akúsi hru, neviem či sa vôbec hýbal, taký bol zaujatý. Ruka na myške, tvár priam pricapená na monitore. No a teraz poplach. Je mŕtvy s kopu neznámych vecí okolo seba.“

Obrázok

Unavene si zívol, určite zase makal celú noc.
„Aké veci?“ nadviazala som po chvíľke, len čo som spracovala pár prvotných myšlienok, ktoré zablúdili do mojej makovice. Neznáme predmety, hneď som si predstavila nejaký nepreskúmaný nový svet. Problém bol však v mieste, tu nebol prechod do nijakého z nich.
„Nejaký zápisník, ktorý už niekto prezerá, zbraň, obrovská kosť neznámeho tvora, mapa, kompas...aspoň to som počul. Určite je toho viac.“
Matt si slabo vzdychol a opäť zívol.
„Mal by si ísť späť, aj tak skôr ako poobede nebude nič z informácii zverejnené,“ navrhla som, aj keď som sa sama do postele nechystala. Potľapkala som Matta po pleci, vymýšľajúc už v hlave slová, ktoré poviem strážam.

Obrázok

Agentka pred dverami knižnice ma zastavila skôr, než som perami čo len pohla.
„Vstup do knižnice je uzavretý.“
Krátko som prikývla. Nemala som vymyslenú nijakú výhovorku, no nemienila som sa otočiť. Veď to by som nebola ja. No rovnako som vedela aj to, že teraz sa tam nemám šancu dostať. Predsa len som sa otočila a oprela o stenu. Žene sa to moc nepáčilo, no nemohla ma poslať preč. Nerobila som nič neoprávnené. A tak som čakala.
Ani nie o desať minút sa vo dverách zjavila zachmúrená tvár môjho otca, spolu s ďalším agentom.
„Nasaďte zatial R326-tku,“ mrmlal, ani si ma len nevšimol.
„Ešte sa nevrátili z akcie,“ oponoval mu agent. Ešte aj on mal rešpekt.

Obrázok

Po pár nadýchnutiach som k nim vykročila. Stálo ma to chvíľku prekonávania sa, no len čo som zastala len kúsok od nich, v očiach mi svietilo čisté odhodlanie.
„Otec,“ oslovila som ho pevným hlasom „čo sa deje?“
Zdvihol ku mne podráždený pohľad, ktorý podčiarkol stisnutými perami, len čo ma uvidel.
„Serah, čo tu robíš?“
„Pracujem?“ spýtala som sa nevzrušeným hlasom.
„Teraz?“
Vzdychla som si. Rukou som si prešla po červených vlasoch a potom spustila „smiem sa ísť pozrieť do knižnice?“

Obrázok

Rázne pokrútil hlavou. Ako inak, nič čo by som nečakala.
„Dobre vieš, že do terénu ťa nikdy nepustím. Je to nebezpečné a nerád by som videl namiesto toho muža tvoje telo niekde na dlážke v kaluži krvi...“ spustil typický výklad rodiča. To že som už dávno nebola dieťa si asi nestihol všimnúť. Otcovia.
„Som dospelá, zamestnaná a mám právo pracovať ako uznám za vhodné. Keby tu nepracuješ, už dávno som v teréne, vieš že som dobrá tak prečo...“
„Nebudem to opakovať,“ prerušil moje rozhorčené slová a kývol agentovi na odchod „nechcem aby sa ti niečo stalo. Mám už len teba a tvoju sestru, nechcem vás stratiť.“

Obrázok

Akoby aj mohol moju sestru Ariadnu stratiť. Herečka a modelka, jej predsa nebezpečenstvo nehrozilo, keď nerátam pár úchylných fanúšikov.
„Toto nie je terén ale knižnica, do tej by si ma mohol pustiť,“ nenechala som ho odísť. Musela som kuť za horúca, kým som ešte mala šancu.
„A čo čakáš že tam uvidíš Serah?“ spýtal sa zamračene, čím len prehĺbil vrásky na čele.
„Ani neviem,“ odvetila som nespokojne.
Znovu si vzdychol a kývol k agentke „pustite ju tam na desať minút, potom ju surovo pošlite von...“
Vyslúžila som si ešte jeden nepekný pohľad, než otec odišiel za skupinkou agentov.

Obrázok

Spokojne som sa usmiala, zaškerila na agentku a vošla dnu. V knižnici bolo cítiť kovovú chuť krvi. Doterajšiu vôňu starých i nových kníh nahradila zatuchlina a pach mŕtvoly. Prešla som popri stoloch do zadnej časti, kde boli počítače s internetom.
Telo už bolo zakryté, všetky nájdené predmety označené.

Obrázok

Chvíľku som mĺkvo hľadela na krvavé stopy a na kosť, obrovskú kosť, ktorú som nevedela k ničomu priradiť. Otočila som sa preto k jednému z agentov a kývla k predmetom.
„Už sa niečo zistilo?“
Pokrútil hlavou. „Miesto na mape neznáme. Už sa porovnáva s doteraz objavenými svetmi, no je málo pravdepodobná možnosť zhody. Denník je zoskenovaný, už ho čítajú. Neznáma kosť potvrdzuje, že ide o iný svet. Nepatrí nijakému tvorovi od nás, no nie je jasné, ako sa telo dostalo sem. Prístroje nepoukazujú na prítomnosť nijakého prechodu, takže je vylúčené aby sa všetko odohralo tu.“

Obrázok

„Mohli by ste mi poslať kópiu toho denníka? Rada by som si ho prečítala,“ požiadala som so všetkou slušnosťou aká vo mne bola.
„Musím si overiť vaše povolenia,“ odvetil stroho.
Prevrátila som očami. No keď myslí, nech si preveruje čo chce. „Ako myslíte, zatiaľ dovidenia...“

Rezkým krokom som zamierila k Mattovi, dúfajúc, že ešte nespí. No nie, ako inak bol hore, skrývajúc sa v svojej pracovni.
„Matt?“ nakukla som dnu.
„No čo kráska, čo potrebuješ?“

Obrázok

Vycerila som biele zúbky, usadiac sa na stoličku.
„Denník, počula som že je zoskenovaný a ak sa niekto dokáže dostať k takým súborom, si to ty.“
„No to som si mohol myslieť, že si mi neprišla zapriať dobrú noc,“ pokrútil hlavou, aj keď sa usmieval. Zapol počítač a chvíľku mĺkvo klikal.
„Rada zasadá zajtra na obed,“ oboznámil ma „predpokladám, že tam pôjdeš...“
Krátko som prikývla.
„Rada by som, no vieš aký je otec. Nechce ma nikde mimo kancelárie, no ak prídem na niečo dôležité, Madam ma nepošle preč. Má väčšie slovo než on, takže musím niečo objaviť...“
Madam. Nikto nepoznal jej meno, každý ju oslovoval len Madam. Nevedno či riadi celú organizáciu, alebo je len tvár ktorú vidíme, no čo povedala, to platilo.
„Na, ale odo mňa to nemáš...“ podal mi drobné cd.
„Akoby tu bol niekto kto sa k tomu vie dostať, mimo teba...“ drgla dom ho do pleca, krátko poďakovala a už ma nebolo. čas pracovať.

Jamie Landon


Posledná pol hodinka strávená na vysokej škole. Nechcelo sa mi to veriť. Pri príchode na intrák som si to tu zútulnila, vymaľovala, povešala obrazy, doniesla nábytok...mala som jasnú predstavu. Strávim tu najbližších päť rokov života.
No a ako to dopadlo? Mám dvadsať jedna, za sebou len jeden a pol ročníka a odchádzam. Balím si kufre a opúšťam školu mojich snov, tú, po ktorej som vždy túžila. Technika. Stroje. Roboty. Hlavne tie roboty.
Aj tak som sa toho všetkého zdala a ani sama neviem či je to správne rozhodnutie.

Obrázok

Hodila som do kufra oblečenie, snažiac sa odpútať od všetkých tých depresívnych myšlienok. Pred priateľmi som strúhala hrdinku, no takto sama som cítila tú nikde nekončiacu neistotu, či to neoľutujem. Nikdy som nebola rozhodný typ, nad všetkým som špekulovala a polemizovala, ešte aj keď som si vybrala. No nebola už cesty späť. Zmluva podpísaná, odchod zo školy vybavený. Koniec. Bodka.
Pohľadom som prebehla po všetkých svojich veciach, do očí sa mi začali hrnúť slzy. Nie, neľutovala som svoje rozhodnutie, skôr som sa bála toho nepoznaného v skutočnom svete.

Obrázok


Svet v škole bola jedna vec, povinnosť učiť sa, alebo si narobiť aspoň ťaháky. No vonku to bolo o inom. A rodičia mi môj plán neschvaľovali. Budem musieť stáť na svojich nohách a nikoho iného. Otec bol pod papučou a keď matka zavelila, nemal šancu urobiť vôbec nič. Nezazlievala som mu to.
„Bu!“
Pocítila som slabý úder do hlavy niečím mäkkým a len čo som prekonala prvotný šok, v rukách som už držala vankúš.

Obrázok

Helen. Dúfala som, že mi to nebude robiť ešte ťaššie. Moja najlepšia priateľka. Moja druhá duša. Budúca právnička.
„Zbalená?“ dychčala na mňa.
„Asi aj hej,“ odvetila som so smiechom. Konečne nejaké skutočné rozptýlenie. Presne toto som potrebovala. Smiech.

Obrázok

„Tu máš!“ skríkla som ešte veselšie, bijúc ju hlava nehlava. Dvaja blázni. A naše zoznámenie bola veľká náhoda. Ale čo v živote nebola náhoda?
Sadli sme si k sebe na jednej z prvých prednášok a aj napriek mojej tichej povahe, nejako sme sa dali do reči. A bum, boli z nás kamarátky.
„Bitka v bahne by bola pôsobivejšia,“ zvonivých smiech nášho parťáka, ktorého sme stále prezívali hipisák, sa ozval od dverí. Ani sme si nevšimli kedy prišiel.

Obrázok

Obe sme po ňom hodili vankúš, pár pierok zostalo poletovať vo vzduchu. Náš drahý Hipisák sa ale nesmial, tvár mal akúsi smutnú, vážnu. V jeho prípade to bolo tak ojedinelé, že aj naše úsmevy zmizli.
„Nebudeš mať srdcervúce slová na rozlúčku, však nie?“ vrhla som na neho prosebný pohľad. Občas vedel človeka poriadne dojať. Hodila som sa na pohovku, aj Helen si sadla za stôl a obe sme čakali čo povie.
„Nie, viem že robíš dobre,“ usmial sa, trochu silene. Neklamal ma, vždy hovoril to, čo si skutočne myslel, aj keby pravda mala bolieť. Bol to proste on.

Obrázok

Jemne som sa usmiala, s istou vďakou ale aj citmi, ktoré som k nemu prechovávala. On a Helen, čo si bez nich počnem?
„Mal by si preto zhodiť ten pohrebný výraz,“ navrhla som mu, tiež sileným úsmevom.
„To nie je také ľahké,“ odvetil a pohľadom zavadil o dvierka mojej skrinky nad stolom. Technické výkresy, najlepší projekt aký som kedy zo seba dostala.

Obrázok

Aj jeho to asi napadlo, aspoň som tak súdila kvôli otázke ktorú mi položil.
„Tieto ťa dostali von a dnu zároveň?“ nadvihol obočie. Na chvíľu akoby na ne zagánil. Len čo pohľadom prešiel znovu ku mne, prikývla som na súhlas. Áno, projekt ktorý som predložila.
„Čo vaši? Ešte matka zúri?“ zapojila sa do debaty Helen. Rukou sa pohrávala s čiernymi vlnitými vlasmi, vyzerala zadumane.
„Hej zúri, pýta sa ma prečo nemôžem najprv vyštudovať...“
„No veď kto sa ťa na to nespýtal,“ usmiala sa.

Obrázok

Presne ako vravela, bola to jedna z najčastejších otázok. Prečo nemôžem najprv doštudovať než začnem pracovať. Lenže odpoveď každého umlčala. Organizácia Darva neprijímala zamestnancov ako na bežiacom páse. Keď som zbadala inzerát na jednej z hlavných násteniek v škole, prešla som internet. Naposledy brali nových zamestnancov pred štyrmi rokmi. Od vtedy brali len občasne novú krv, po jednom dvoch ľuďoch, aj to nebol vyhlásený pohovor. Dostať sa tam bolo ťažké a mňa prijali. Odmietnuť to bolo ako zahodiť životnú šancu.
„Počujte, idem si hore po mobil, keď sa vrátim, nech stojíte pred dverami s vecami, inak nestihneme bus...“ Helen mala ako inak prehľad ešte aj o čase.
„Tak poďme.“
„Ešte stále sa tváriš ako na pohrebe hipísáku...“ zaškerila som sa, dúfajúc, že sa aspoň trochu preberie. No on sa nezasmial, len ma zdrapil a silno objal.

Obrázok

Držal ma hodnú chvíľu, než konečne aj niečo povedal.
„Dávaj tam na seba pozor prcku a keď sa zabývaš, prídeme ťa pozrieť.“
No a bolo to tu. Rozlúčka. Chcelo sa mi plakať, no musela som sa ovládnuť, v autobuse bude času na plakanie dosť.
„Neboj sa, ani sa nenazdáš a uvidíme sa, veď onedlho sú Vianoce a potom Silvester na chate,“ zasmiala som sa.
Pomaly ma pustil a konečne sa usmieval.
„To je fakt, ale buď si istá že z teba všetko dostaneme. A nech si ma nepraje nikto, kto či len vlas skriví.“

Obrázok

Dvere sa náhle rozleteli a Helen s netrpezlivým výrazom zalomila rukami.
„No tak decká, takto to nestihneme...“
Zhrabla som do rúk škatuľu, Helen jeden kufor a Hipisák zvyšok pobalených vecí. Helen mala knižky ktoré sa mi do kufrov nezmestili poslať poštou.
Po ceste k zastávke sme toho moc nenahovorili, čas lúčenia sa neúprosne blížil.

Obrázok

„Stihli sme to,“ usmiala som sa, usadiac sa na škatuľu s vecami.
„To hej,“ pritakal Helen zamyslene „koľko ti trvá cesta na miesto určenia?“
Zalovila som v pamäti, než som stihla odpovedať.
„Niečo vyše päť hodín ak sa nám nič nepostaví do cesty...“ z nejakého podivného dôvodu som si predstavila stádo kráv trkotajúcich sa cez hlavnú cestu, čo mi prišlo smiešne.
„Čo sa chechceš?“
Jasné, ja blázon som sa proste smiala len tak.

Obrázok

Len som mykla plecami. Očami som ešte raz prebehla po Veronaville, jednom z najkrajších miest aké som kedy videla. Za mojim chrbtom šumelo teraz už studené more, všade bola zeleň, slušný a priateľský ľudia. Znovu tie slzy derúce sa mi do očí.

Obrázok

Helen mi pozorne hľadela do očí, určite si môj pohľad všimla, no nepovedala nič. Iba by mi to všetko prišlo viac ľúto.
„Nezabudni im to tam všetkým riadne ukázať,“ zaškerila sa na mňa povzbudzujúco.
„Tak tak,“ pridal sa Hipisák „sama si povedala keď si sa tam hlásila, že neberú ohľady na školu a vzdelanie, len na to čo kto vie. Si v skupinke víťazov a máš na to, tak sa teraz ty netvár ako na pohrebe a s úsmevom na nich.“

Obrázok

Autobus dorazil. Pomohli mi naložiť veci medzi batožinu, naposledy som ich objala a nastúpila do vozidla, ktoré ma malo viesť k novému životu. Sediac niekde v zadnej časti autobusu som cítila slzy v očiach, no už som im nebránila, len potichu vzlykala. Len čo sa kolesá pohli dopredu, zdvihla som ruku a zamávala svojim dvom priateľom, cítiac sa, akoby som strácala niečo veľmi dôležité.

Obrázok

A oni tam sedeli a dívali sa za mnou. Otočila som sa dopredu, zavrela oči a snažila sa na všetko prestať myslieť, zatiaľ čo Helen potichu vyslovila slová k Hipisákovi „mal si jej to konečne povedať“, čo už ale ona počuť nemohla.
Naposledy upravil Yka dňa Štv 25 Aug 2011, 16:04, celkovo upravené 21
Moje príbehy 7 dní a príde Smrť (dokončené) a Svet, ktorý sa skrýva.
Obrázok užívateľa
Yka
Výherca
Výherca
 
Príspevky: 1172
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
Pohlavie: Simka

Re: Tajomstvo počítačového života

Poslaťod Jaina » Uto 29 Dec 2009, 14:48

Uuu, vyzerá to veeľmi zaujímavo :respect: znova skladám poklonu a strašne strašne sa teším na 2. diel :)
"A jsme doma. Moc sídlí tam, kde lidé věří, že sídlí. O nic víc a o nic méně."
"Takže moc je jen fraškou?"
"Stínem na zdi. Jenomže stíny umějí zabíjet. A často se stává, že velmi malý člověk dokáže vrhat velmi velký stín."
Obrázok užívateľa
Jaina
Starec
Starec
 
Príspevky: 1536
Registrovaný: Štv 27 Nov 2008, 19:14
Bydlisko: Lesy a háje Revúckej vrchoviny
Pohlavie: Simka

Re: Tajomstvo počítačového života

Poslaťod eva » Uto 29 Dec 2009, 14:48

Ejha, čakala som, že nový príbeh nebude nejaký seriál s takými každodennými starosťami :mrgreen:
A pobavil ma ten obrázok s hlavnými hrdinami - všetci takí rozdielni :lol:
A nemyslela som si, že rozprávanie v 3. osobe bude také celkom zaujímavé :)
Rozbieha sa to pekne :respect:
A fotky sú tiež strašne dobré :)
Obrázok užívateľa
eva
Starec
Starec
 
Príspevky: 2094
Registrovaný: Str 26 Mar 2008, 17:07
Pohlavie: Simka

Re: Tajomstvo počítačového života

Poslaťod hulahula » Uto 29 Dec 2009, 14:50

Yka tak konečne sme sa dočkali tvojho nového príbehu. Na začiatok je to dosť zaujímavé a som zvedavá čo z toho celého sa vyvinie :D Som si istá, že aj ďalší dielik si prečítam :)
hulahula
Novorodenec
Novorodenec
 
Príspevky: 29
Registrovaný: Str 30 Júl 2008, 09:05
Bydlisko: Partizánske
Pohlavie: Simka

Re: Tajomstvo počítačového života

Poslaťod Yka » Uto 29 Dec 2009, 14:58

Jaina - ďakujem :)

eva - no veru, ja na reálne príbehy teda nie som, asi by som na nich mala problém vytvoriť dlhší príbeh :)
No sú veru rozdielny, postupne ich spoznáte, aj keď prvé diely budú z pohľadu Serah a Jamie asi :) . Tie pohľady budú hlavne v ja forme, keď pôjde o hlavné postavy, ostatné ich forma asi. :)
A ďakujem :)

hulahula - to dúfam :), aj keď chvíľku potrvá než sa dostaneme k tomu hlavnému :)
Moje príbehy 7 dní a príde Smrť (dokončené) a Svet, ktorý sa skrýva.
Obrázok užívateľa
Yka
Výherca
Výherca
 
Príspevky: 1172
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
Pohlavie: Simka

Re: Tajomstvo počítačového života

Poslaťod fanynka83 » Uto 29 Dec 2009, 18:09

yka parada...musim uznat ze sa ten pribeh zacina uplne bombovo...ked som ho citala doslova som ho zrala chudaka.. :lol: ale nie..super...mas dalsiu vernu citatelku... :D
fanynka83
Deaktivovaný účet
Deaktivovaný účet
 
Príspevky: 1081
Registrovaný: Štv 01 Jan 2009, 18:30
Pohlavie: Simka

Re: Tajomstvo počítačového života

Poslaťod Katenka » Str 30 Dec 2009, 01:19

taky si myslím že je to další výborný příběh .... Začátek je velmi zajmavý a jelikož já mám ráda knížky o robotech(např.Já robot) tak se moc těším co z toho bude. Je to perfektní.... :) :respect:
Obrázok užívateľa
Katenka
Novorodenec
Novorodenec
 
Príspevky: 50
Registrovaný: Uto 04 Nov 2008, 22:07
Bydlisko: Česká republika
Pohlavie: Simka

Re: Tajomstvo počítačového života

Poslaťod Krpec » Str 30 Dec 2009, 01:38

je to famozne :) velmi sa mi to paci ten dej, tie postavy, tie krasne fotky :heart: aa skratka uplne uzasne len tak dalej som zvedava na novy dielik :)
Keď je ťažké lúčiť sa, znamená to, že všetko čo sme prežili bolo nádherné....
Nikdy sa nesnaž zdokonaliť to, čo už dokonalé je
Láska je ako chrípka. Príde keď ju najmenej čakáš a rovnako nečakane aj odíde


Môj príbeh - Cesta životom
Krpec
Dieťa
Dieťa
 
Príspevky: 209
Registrovaný: Pia 04 Apr 2008, 22:31
Pohlavie: Simka

Re: Tajomstvo počítačového života

Poslaťod Yka » Štv 31 Dec 2009, 17:23

fanynka83 - som rada že začiatok príbehu sa zatiaľ páči, pevne verím že to tak aj zostane :)

Katenka - tak to ťa poteším, pretože jedna časť príbehu bude v prostredí robotov :)

Krpec- dakujem :)
Moje príbehy 7 dní a príde Smrť (dokončené) a Svet, ktorý sa skrýva.
Obrázok užívateľa
Yka
Výherca
Výherca
 
Príspevky: 1172
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
Pohlavie: Simka

Re: Tajomstvo počítačového života

Poslaťod Gigushka » Ned 03 Jan 2010, 00:24

Pod názvom "Tajomstvo počítačového života" som si hneď predstavila môj sloh na slovine na tému "Môj počítač" :mrgreen: Našťastie už pri prvom dieli vidím, že to určite úvaha o tom ako sa cíti počítač nebude :D Superne si vytvorila tu miestnosť pred knižnicou, taká scifi miestnosť. Aj keď trošku mi tie steny pripomínajú vagón ... :oops: Ale aj tak je pekná! Celkovo prvá časť sa mi ľúbila a teším sa na ďalšiu :respect:
Obrázok užívateľa
Gigushka
Novorodenec
Novorodenec
 
Príspevky: 54
Registrovaný: Ned 28 Jún 2009, 11:28
Pohlavie: Simka

Re: Tajomstvo počítačového života

Poslaťod Mirabi » Pon 04 Jan 2010, 12:33

fiha, tu sa nam nejake sci-fi zacina vyvijat, uz sa tesim na tych robotov :)
Obrázok užívateľa
Mirabi
Dospelý
Dospelý
 
Príspevky: 580
Registrovaný: Pia 04 Apr 2008, 09:42
Pohlavie: Simka

Re: Tajomstvo počítačového života

Poslaťod breathee » Str 06 Jan 2010, 02:18

tvoja fantázia nepozná hraníc :) fakt vieš upútať, je to super zatiaľ :respect:
Sedím jak hluchý dvere...:-D
Obrázok užívateľa
breathee
Teenager
Teenager
 
Príspevky: 365
Registrovaný: Ned 26 Okt 2008, 18:12
Bydlisko: Bratislava
Pohlavie: Simka

Re: Tajomstvo počítačového života

Poslaťod Yka » Štv 07 Jan 2010, 19:34

Gigushka :lol: :lol: :lol: ten vagón ma teda pobavil poriadne :lol: :lol: ...inak taká úvaha o tom ako sa cíti počítač môže byť zaujímavá. Furt ho niekto obchytáva, nadáva mu prípadne vyznáva lásku...pozná naše tajomstvá :lol: :lol: téma na niekoľko strán :lol: :lol:
Ďakujem za komentár a nedá mi nepoďakovať aj za ten v Zmene plánu :oops:

Mirabi,breathee- ďakujem :)

Nový diel je už nafotený, ešte nejaké úpravy a sobotu je tu druhý diel. :)
Moje príbehy 7 dní a príde Smrť (dokončené) a Svet, ktorý sa skrýva.
Obrázok užívateľa
Yka
Výherca
Výherca
 
Príspevky: 1172
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
Pohlavie: Simka

Re: Tajomstvo počítačového života

Poslaťod Yka » Sob 09 Jan 2010, 19:34

2.diel

Lokalita Chatuea Barbe, 12.00 miestneho času

„To nie je problém, ale hotová katastrofa.“
Táto jednoduchá a predsa natoľko závažná veta sa rozľahla dlhou miestnosťou. No tak rýchlo ako vznikla, aj zanikla. V miestnosti nebolo veľa ľudí, no všetci, až na troch, akoby boli stále v školských časoch, kde sa študenti prekrikujú z lavíc, akoby nebolo ľahšie počkať kým iný dohovorí. Do tejto konverzácie na „vysokej“ úrovni sa nezapájali len traja ľudia. Dve preto, že nemali právo otvárať ústa mimo vyzvania, tretia, pretože bola dosť inteligentná nato, aby nepotápala vlastnú sebaúctu kdesi pod bod mrazu a na úroveň týchto „detičiek“. Detičiek, ktoré mali rodiny, peňazí ak plevu a moc, o akej sa hovorilo len vo filmoch. Nie, nešlo o politikov. Nešlo ani o členov šľachty či akýchkoľvek ľudí z podobných kruhov. Boli to „len“ zamestnanci tajnej organizácie, o ktorej vedelo možno päť ľudí na svete mimo jej hraníc.

Obrázok

Aj to, vedeli len o existencii. Pravý zmysel toho, čo sa dialo za múrmi budovy im zostával utajený. Každý, kto vedel čosi viac ako bolo bezpečné bol sledovaný, v prípade potreby odstránený. Každý, kto podpísal zmluvu o mlčaní a zašiel za hranicu vedomosti, si plne uvedomoval, kam práve namočil svoj čumák.
„Stratili sme už tri jednotky dočerta! Do kedy chcete ignorovať všetky hrozby? Silnie to a vy...“
„TAK DOSŤ!“
Žena ktorá doteraz mlčala s nohami skríženými pod stolom, rukami položenými v lone a tvárou akoby z kameňa, sa konečne ozvala. Mala ich plné zuby.

Obrázok

„Ak ste už skončili túto zmysluplnú debatu, prejdime k veci,“ dala si krátku pauzu, no nie dosť dlhú na opätovnú vravu „...všetci vieme čo je vo veci. Hrozba, aká sa za posledné desaťročie nevyskytla. Máme riešenie?“ ďalšia odmlka, no znovu rýchle pokračovanie „...pokiaľ viem, tak nie. Návrhy? Na tie čakám. Kto chce niečo povedať, zdvihne ruku a hovorí a NEBUDE prerušovaní.“
Nastalo ticho. Muži, ktorí sa pri chôdzi chodbou tvárili ako najväčšie pupky sveta teraz zírali do dosky stola a mlčali.
„Pošlime tam tím G675, vrátili sa pred pár dňami. Sú druhý najlepší...“ povedal jeden z mužov, no za slovami nasledovalo len nesúhlasné krútenie hlavami.

Obrázok

„Tím Z89, ktorý bol doteraz najlepší neuspel, aká je šanca že uspejú oni? Jedna k miliónu? Aj to je asi optimistické...“ oponovala staršia žena, ktorej meno nikto nepoznal. Oslovovali ju jednoducho Madam. Nikto nevedel či celú organizáciu riadi, alebo je len tvár s ktorou sa stretávajú, no jej ťahy určuje niekto úplne iný. Ešte aj ľudia v tejto miestnosti tápali v tme otázok.
Zase ticho, no toto už nikto prerušiť akosi nechcel. Iba jedna žena mala v hlave myšlienku, ktorá ju mohla stáť miesto, stačilo naštvať otca. A toto ho naštve.

Serah Carter


Už hodinu som sedela a mlčala. Počúvala som vravu, ktorá nebola príjemná a ani k ničomu neviedla. Prešli už skoro dva týždne od nájdenia mŕtvoly, ktorá ani zďaleka nebola posledná. Zažila som týchto stretnutí dosť, aby som vedela, že Madam každú chvíľu zakročí. A tak sa aj stalo. Náhle ticho bolo ohlušujúce a zároveň oslobodzujúce.
Zdvihla som ruku. Nechvela sa mi, no mala som pred Madam rešpekt. To čo som chcela povedať ma mohlo naveky pochovať pod čiernu zem, no aj mi pomôcť.
„Slečna Carterová, máte nejaký nápad?“

Obrázok

S mojim rýchlym prikývnutím sa v tom tichu ozvalo aj „áno“. Zazrela som otcov zamračený pohľad, no ten som nateraz ignorovala.
„Tak spustite,“ vyzvala ma netrpezlivo.
„Myslím si, že riešenie problému visí na polovici stien tejto budovy. Tím X628 je tunajším hrdinom a vzorom. Nikdy až do poslednej akcie nepoznal prehru. Skúšala som...“
„Tím X628 už vyše dvoch rokoch nepatrí pod túto organizáciu. Zlyhali a nepriznali si chybu. Obvinili nás a odišli,“ zavrčal na mňa otec. Presne toto som čakala. Nenávidel ich tím. Vlastne ani nie tak tím, ako ich veliteľa.

Obrázok

Podľa otca bol Deren Harton arogantný chlap, ktorý si myslel že je kovboj na divokom západe.
„Neprerušujte ju pán Carter, ak si nechcete ísť po kávu na upokojenie,“ Madam na neho ani nepozrela, jej oči boli sústredené len na mňa.
„Viem, že keď odchádzal, bola tu nejaká škriepka, pretože mu v akcii zomrel technik. Podal výpoveď a s ním celý jeho tím. Ibaže...“ vstala som od dlhého stola a presunula sa k tabuli, kde som zapichla jednotlivé fotky jeho najlepších „jeho ľudia boli najlepší a nemyslím si, že sa za ten čas niečo zmenilo. Jake Steward, asi najsilnejší muž akého v celej organizácii bolo, okrem iných predností ktoré má v zložke, Zo Claine, hlavička, ktorá má hlavu na čísla, prehľad o histórii a pred každou akciou vedela všetko čo sa dalo...Jared Pine na...“

Obrázok

„Ale no tak!“ zvolal muž po otcovej pravici „Ospravedlňujem sa za prerušenie, ale buďme úprimní. Tí ľudia majú kvality, nikto im to nepopiera. No terajšie tímy sú na rovnakej úrovni, s výhodou, že to nie sú takí típkovia ako boli hentí. Veď len ten Jared, takého casanovu hádam pod Slnkom niet ako je on. Pudy nad rozum. Zo Claine, červené pramene, tetovanie na bruchu, pírsingy a to nehovorím o tom jej podrezanom jazyku. Harton bol jeden frajerík, ktorý čerpal z toho, ako dobre sa mu darí. Nikomu sa nespovedal, vyberal si ľudí ako sa mu hodilo bez preverenia. Veď sa nevie ani len celé meno Zo Claine. Nevedel ho ani on! Sám mi to povedal!“

Obrázok

Madam zdvihla ruku, nech sa všetci utíšia. Chvíľku hľadela na fotky ktoré som zabodla do tabule, akoby hľadala správne slová pre svoje myšlienky. Napokon si len vzdychla, čelo mierne pokrčila čím len prehĺbila starecké vrásky a prehovorila pevným hlasom.
„Slečna Carterová, napriek tomu že sa mi váš nápad páči a súhlasím s vašim tvrdením, že oni by boli šanca, pán Harton sa do organizácie nikdy nevráti. Nie preto, že by som ho sem nepustila, ale preto, že nechce. Jeho posledné slová boli jasné a zrozumiteľné. Poslal celú organizáciu dočerta a nechce s ňou už mať nič spoločné. Nikomu mimo neho by som nikdy neschválila neštandardné postupy, ako napríklad svojvoľný výber agentov, no on vedel čo robí. Lenže on už k nám nepatrí.“

Obrázok

Ťažko oponovať, keď som netušila čo sa vtedy stalo. K poslednej akcii neboli nijaké podrobné spisy a aj to málo čo som vedela mi Matt získaval potajomky celé dva dni. Niečo v tom nehralo, nebol dôvod to tak strašne chrániť. Niekto si dal poriadne záležať.
„A ak ho presvedčím?“ ozvala som sa napokon. Ozval sa tlmený smiech od pár pánov, vrátane môjho otca. Bol ten Harton naozaj taký arogantný?
„Ak ho presvedčíte, oficiálne budete zapojená do tohto prípadu,“ odvetila Madam. „Pošlem vám prístupové heslo k jeho adrese, ako aj iným potrebným veciam. Teraz by som ale rada počula aj nejaké reálne plány...“
Zvyšok sedenia som nejako nepočúvala. Myšlienky mi lietali úplne inde.

Obrázok

Ak presvedčím Hartona, jeho zvyšní priatelia sa k nemu určite znovu pridajú. Ako však presvedčím jeho mi bolo záhadou. No zato som vedela, ku komu pôjdem hľadať odpovede.

Jamie Landon

Nádych...výdych...nádych...výdych...nemala som pocit, žeby to nejako pomáhalo. Nervozitou sa mi chveli kolená, srdce akoby chcelo vyskočiť z hrude. Nervózne som sa stále pohrávala s vlasmi, žmochlila kúsok papiera v studenej a hlavne spotenej ruke.
„Nie je najteplejšie, byť vami, čím skôr prekonám strach a idem dnu,“ ozval sa za mojim chrbtom postarší ženský hlas.
„Ja...áno...len...“
Žena sa však len usmiala a vykročila k dverám, cez ktoré som mala prejsť aj ja.

Obrázok

Mala však pravdu, vonku bola chladno a to postávanie mi na odvahe nepridávalo. Chytila som preto veci a vyrazila dnu. Hneď pri vchode ma zosnímala kamera, snažila som sa to ignorovať. Keby sa to ale tak strašne nehýbalo.
„Dobrý deň slečna, vaše meno?“

Obrázok

Hneď z príchodu sa ku mne obrátila jedna zo žien, ktoré sedeli za stolom.
„Jamie Landon, mala by som...“
„Hneď vás vyzdvihne služba a podá vám potrebné informácie,“ prerušila ma žena a ukázala na sedačku.

Obrázok

Usadila som sa k ďalším dvom čakajúcim, ku krátko vlasej žene, ponorenej do vlastných myšlienok a k mužovi, ktorý na mňa zvedavo hľadel. Obaja mohli mať toľko čo ja, možno muž o rok dva viac.
„Nová technička?“ spýtal sa po chvíľke ticha.
Krátko nervózne som prikývla, konečne si ho poriadne premerajúc. Bol to potmavší, taký južanský typ chlapa, ktorý už na prvý pohľad vyzeral veselo.
„Som Samuel, ale inak Sam,“ predstavil sa mi s úsmevom.
„Jamie,“ konečne som sa prebrala k životu, nechcela som vyzerať arogantne či namyslene „aj ty si tu nový technik?“

Obrázok

Prikývol. „Hej a už pekných pätnásť minút čakám na toho nášho sprievodcu, ktorý nás ma oboznámiť so systémom, len sa niekde zabudol...“ pokrčil lenivo plecami, nevyzeral, žeby mu to skutočne vadilo.
„Tak vospolok, som tu. Vítam vás medzi tými najlepšími a teraz sa poďte ubytovať.“
Bola to tá žena, čo sa mi prihovorila už vonku. „Hneď vedľa vás si všimnite poštu, každý tu máte svoju kolonku.“

Obrázok

„Budova je prísne strážená, pretože sa tu vyvíjajú rôzne technológie, ktoré majú vysokú cenu. Pri vstupe do samotnej Darve spoznáte čo je to strážiť niečo ako oko v hlave, dnes večer ešte každý z vás musí absolvovať prehliadku, kde necháte odtlačky prstov, záznam vášho hlasu a sken sietnice. Teraz sa už ale presuňme k vašim budúcim bytom. Všetky sú zariadené rovnako, izba v ktorej máte drobnú kuchynku a obývaciu izbu, spálňa a horné poschodie je určené pre vašu prácu. Stoly, prístroje podľa vášho zamerania a druhu práce a tiež kúpeľňa s toaletou. Okrem iného tu máte bazén, posilňovňu, knižnicu a iné oddychové miestnosti. Tie však uvidíte až zajtra, keď budeme mať vaše odtlačky a prístupové kódy.“
Absolvovali sme prehliadku budovy a napokon nám boli pridelené byty. Môj bol v sekcii H. V každej sekcii bolo okolo 10 bytov, aspoň sa mi tak zdalo. Mala som dom až na konci „ulice“. Priznávam, nečakala som nič moc, no šok ktorý ma čakal mi vyrazil dych. Darva sa viditeľne starala o svojich zamestnancov a nie nadarmo si ich vyberala tak pozorne.

Obrázok

V kuchynke ma čakalo čerstvé pečivo a dokonca nejaký koláč na privítanie, čo ma zarazilo ešte viac. Vždy som si myslela, že niečo také sa deje len vo filmoch. Susedia nosiaci všeliake jedlo na privítanie, milé úsmevy a podobne.
Nechcela som si nechať vybaľovanie na zajtra, to ma čakali iné povinnosti a tak som sa do toho pustila hneď. nábytok sme mali od nich, vrátane elektroniky a bytových doplnkov.

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Serah Carter

Rázne som zaklopkala na dvere. Matt nemal rád, keď ho niekto vyrušoval pri práci, no bol jediný, kto mi mohol dať nejaké odpovede. Vlastne, stačila by jedna. Ako presvedčiť Hartona k spolupráci.
„Poď ďalej kráska,“ začula som spoza dverí.
„Ako si vedel že som to ja?“ spýtala som sa prekvapene.
„Každý klope tak potichu, akoby som im mal odhryznúť hlavu, len ty klopeš ako sa patrí,“ pokrčil ramenami, venujúc sa ďalej svojej práci.

Obrázok

Pobavene som sa usmiala, premýšľajúc ako sa ho spýtať na jeho dávneho priateľa. On a Deren Harton spolu vždy spolupracovali. Ich vzťah však nebol len profesionálny, ale boli priatelia. Práve od Matta som vedela o Derenovi dosť, o jeho netypických metódach pri výbere agentov...no a práve to ma miatlo, podľa Matta bol Deren skvelý chlap. Nie arogantný, ako mi ho opisovali na sedení.
„No tak čo sa deje? Stretnutie nedopadlo podľa predstáv?“ zdvihol zrak od mozgu. Radšej som sa nepýtala, na čo mu je ľudský mozog, ak teda bol ľudský. U Vápenky si človek nikdy nemohol byť istý. Po pár nadýchnutiach som teda vyšla s farbou von.
„Dopadlo celkom fajn, no len na zatiaľ. Potrebujem dostať späť tvojho priateľa Derena.“

Obrázok

Matt odložil svoje pracovné nástroje a pokrútil hlavou. Tváril sa veľmi vážne, čo bolo zvláštne, keďže doteraz sa škeril aj na ten mozog.
„Deren sa nevráti. Nebudem zachádzať do detailov, no už tejto organizácii neverí. Odsťahoval sa s manželkou a dcérou preč, aby mal pokoj. Občas si zavoláme ako sa máme, čo je nové a ver mi, je spokojný.“
„Lenže ak mu poviem, že je ohrozený náš svet, bude chcieť predsa pomôcť nie? Zlyhal najlepší terajší tím, potrebujeme ho,“ nedala som sa tak ľahko odbiť.
Matt si vzdychol, no naďalej sa tváril smrteľne vážne.
„Serah, si úžasná žena a ty to vieš. Čo chceš, dosiahneš, no toto je nad tvoje sily. Deren si vždy stál za rozhodnutiami a keď mu povieš že ide o bezpečnosť tohto sveta, odpovie ti jediné. O tú ide vždy. Celá jeho kariéra bola založená na zachraňovaní tohto sveta a on jej už má plné zuby.“

Obrázok

Priznávam, dostal ma. Čo však povedať aby zmenil názor? Ako presvedčiť niekoho, že to čo sa deje je skutočne vážne a je možno jediný kto si s tým dokáže poradiť?
„Čo sa vlastne deje?“ spýtal sa Matt, berúc do rúk späť svoje nástroje „...alebo mi to radšej nevrav, nech sa vyspím...“ dodal skôr než som stihla otvoriť pusu.
„Ako ho mám presvedčiť?“ spýtala som sa napokon.
Matt si opäť raz vzdychol. „Choď za ním a povedz mu všetko čo vieš a čo ťa trápi. Ak uzná, že je naozaj jediný kto ti dokáže pomôcť, pomôže, ak sa mu to nebude zdať potrebné, pošle ťa kade ľahšie. Ak to urobí, neplytvaj časom, iba ho budeš poriadne nasierať...“

Obrázok

Toto upozornenie sa mi moc nepáčilo. Nepatrila som k tým ktorý sa dokázali vzdať, aj keď vyhrať úplne vždy bolo nemožné.
„Fakty, žiadne lichôtky a manipulácia, ak to správne chápem,“ ešte som si to pre istotu rozhodla spresniť.
Prikývol, zaboriac nožíček do mozgu. Niečo v ňom skúmavo hľadal, dokonca sa mi zazdalo, že si niečo šomre sám pre seba.
„Vďaka Vápenka, teraz ťa už nechám pracovať. Drž mi palce...“
Kývol mi na rozlúčku a ja som opustila organizáciu. Čakal ma obed s Danielom, chudáka som ho v poslednom čase strašne zanedbávala.

Ani nie o pol hodinu som už bola pred zvyčajnou reštikou, kde sme sa stretávali. Boli skoro tri hodiny, no ja som za celý deň zjedla len ľahké raňajky. Môj rozvrh bol stále taký cik cak.
„Dobrý deň slečna Carterová,“ pozdravila ma žena hneď z príchodu „pán Stevens už na vás čaká,“ usmiala sa na mňa.

Obrázok

Zdvorilo, bez sileného úsmevu som ju pozdravila a nasledovala peknou útulnou reštauráciou, plnou kvetov a stromov. Nechýbalo ani „jazierko“.Ako vždy, Daniel sedel pri našom zvyčajnom stole, mimo zraky ostatných.
„Ahoj zlatko,“ vstal len čo ma uvidel a na pery mi vtisol nežný bozk. „Ako si sa mala v práci, podarilo sa ti predniesť čo si chcela?“
„Ahoj,“ nechala som sa usadiť za stôl a pokrčila som ramená v neurčitom geste „dopadlo to pomerne dobre, no musím letieť do Siertonu.“
Deniel vedel o mojej práci všetko podstatné. V podstate poznal jej zmysel, riziká aj to, ako mi na nej záleží. Nikdy som nekonkretizovala prípady ktoré nastali, no nemohla by som klamať niekomu o náplni práce, hlavne nie, keď sme spolu štyri roky.

Obrázok

Vždy som obdivovala a bola mu vďačná, ako sa stavia k môjmu flexibilnému životu. Hocikedy som musela odísť a niečo zariadiť, no on mi to nevyčítal. Bol právnik, sám nemal práve stály rozvrh dňa, no aj tak nám to klapalo.
„Siertonu? Chýba ti Slniečko?“ uškrnul sa. Musela som mu to opätovať. Naozaj sa nám tu ozimilo, no nebolo sa čo čudovať, blížili sa Vianoce. No v Siertone bolo teplo, sneh padal len ojedinele, raz za x rokov.
„Tak tak, treba sa trošku opáliť a solárko nemám rada,“ žmurkla som. Medzi tým dobehla čašníčka s úsmevom, ktorý prezentoval asi pasty na belenie zubov a my sme si objednali obed.

Obrázok

Po jej odchode sme však prešli k skutočnej debate.
„Kedy chceš ísť a na ako dlho?“
„Dnes sa zbalím, letenku už mám, zajtra letím.“
„No ty sa teda nenecháš zdržovať,“ pokrútil hlavou, aj keď to nebolo znechutením či podobnou negatívnou myšlienkou. Naopak, vždy som mala pocit, že je pyšný na to, že nie som nijaká princezná a nepotrebujem na všetko rady iných, ale mám svoj vlastný rozum.
„Nechcem sa zdržovať,“ spresnila som „čím skôr to vybavím, tým lepšie. Pevne verím, že do troch dní som späť.“
Čašníčka doniesla jedlo a my sme konečne mohli uspokojiť svoje žalúdky. Viac sme sa k téme práca nevracali, predsa len, boli aj príjemnejšie témy.

Obrázok
Moje príbehy 7 dní a príde Smrť (dokončené) a Svet, ktorý sa skrýva.
Obrázok užívateľa
Yka
Výherca
Výherca
 
Príspevky: 1172
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
Pohlavie: Simka

Re: Tajomstvo počítačového života

Poslaťod Charlotte » Sob 09 Jan 2010, 20:15

Obidva diely mám prečítané a tvoj príbeh sa mi pozdáva..určite ho budem čítať aj dalej.Pekne napísane aj fotky sú dobré takže nemám ani čo kritizovať. Páči sa mi to :)
Like everything else in life, I just had to decide what to do with what I was given..
Obrázok užívateľa
Charlotte
Zrelý
Zrelý
 
Príspevky: 904
Registrovaný: Ned 28 Dec 2008, 22:00
Bydlisko: High Tatras
Pohlavie: Simka

Ďalší

Späť na Príbehy

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 2 hostia