Diel je asi zase trošku kratší, ale dúfam, že sa Vám bude páčit Hneď ako som prišla do izby zvonil mi telefón.
„Áno??“ povedala som ospalým hlasom.
„Ahoj to som ja Zachar. Prepáč ak ťa otravujem, ale nenechal som si náhodou pri tebe hodinky??“
Keď som počula jeho hlas znova som sa začala usmievať.
„Samozrejme. Ach zabudli sme na to. Dal si mi ich do vrecka keď sme sa išli guľovať. Mám Ti ich po niekom poslať?“ Nevedela či ho ešte chce vidieť. Či si chce kvôli nemu zničiť vzťah.
„Nie, nie. Môžem si po to prísť osobne? Napríklad zajtra? Samozrejme ak nemáš niečo v pláne.“
„Fuu, myslím, že nie. Pôjdem do školy ako bežne ale potom môžeš pokojne prísť.“
„To som rád. Dnes mi s Tebou bolo naozaj skvele. Dúfam, že ešte zopár takýchto večerov spolu prežijeme.“
„No uvidíme, ale ja už idem spať tak teda Dobrú noc Zachar“
„Dobrú noc Alex.“
Ráno som túžila stretnúť Boba. Odkedy som sa uzavrela sama do seba nestretla som ho a on sa ani nesnažil sa mi vtierať. Bola som rada no zároveň som začala pochybovať o nás dvoch. Zaklopala som na jeho dvere a čakala. Nič. Dvere boli pootvorené a tak som nahliadla dovnútra. Posteľ bola rozhádzaná, na stole mal neporiadok ako stále.
„Asi si len niekde odskočil keďže si nechal pootvorené dvere.“ Povedala som si ticho popod nos.
Sadla som si do jeho postele a všade som cítila vôňu. Jeho vôňu. Jeho pach. Túžila som sa s ním zabaliť do týchto perín a ležať tu navždy. Po chvíľke čakania som sa zvalila na vankúš a zabalila sa perinou. Akonáhle som chytila vankúš pocítila som pod ním niečo tvrdé. Bol to zošit. Ale čo robil pod perinou?? Bob si píše denník? To nieje možné. On by nikdy nič také nerobil. Alebo som ho nepoznala?? Zvedavosť bola silnejšia ako ja a tak som nahliadla. Na prvej strane bola krásna kresba. Boli to tváre. Pozerali na mňa tváre rôznych žien. Medzi nimi som bola aj ja. Pomedzi kresby bolo napísané.
„Bobov denník. Založený 31.11.“
Začal ho písať dva mesiace predtým ako sme sa mi dvaja dali dohromady. Začala som čítať. Čítala som medzi riadkami. Za chvíľu som sa prelúskala pár dňami. Bola som zhrozená.
„Áno práve dnes k nám prišla jedna prváčka. Samozrejme ničím zaujímavá. Ale prečo ju nedostať do postele? Bola by ďalším kúskom, ktorý by som ochutnal. Nanešťastie sa mi začína pliesť môj kamarát do cesty. Vraj sa mu páči. Nechápem to! Láska na tomto svete neexistuje. Všetko je to o telesnom pôžitku. Ale ona bude moja! Ten parchant nadomnou nevyhrá!“
Jedná prváčka? Pomyslela som si. V ten deň som sem prišla ja. Je so mnou len kvôli pomste ku kamarátovi? Naplneniu jeho telesných túžob? Celý čas ma klame? Musela som čítať ďalej.
„Takže milý môj deníček už som ju spoznal. Volá sa Alex. Prišla sem niekde z hôr. Nemohla mi rovno povedať, že je z lazov? Toto bude ľahký úlovok. Nepochádza určite zo žiadnej bohatej rodiny. Je to malé vyhúkané dievčatko, ktoré prvýkrát prišlo do veľkého sveta. Ešte pár dni a bude len a len moja!“
Slzy mi nedobrovoľne začali stekať po tvári. Prichádzam o všetko čo som mala. A on ma celý čas podvádzal. Ďalej som to nemohla čítať. Aspoň nie túto časť. Nalistovala som čo písal pár dni dozadu.
„Prečo tu stále píšem iba o ženách? To teda neviem, ale každé slovo, ktoré tu píšem je o nejakej. Ale už pár mesiacov píšem iba o jednej! Áno, dokázal som to. Je moja ako som chcel, ale túto stratiť nemôžem. Možno mali všetci pravdu, že som poriadna sviňa, ale vtedy som nepoznal ju. Zmenila môj život. S ňou sa cítim šťastný aj po niekoľkých mesiacoch. No stále túžim pobozkať inú. Ona si už určite užila aj s niekým iným. Len ja ako nejaký verný chlap pod papučou som verný iba jej. No ak by som si ju mal zobrať, neviem či by som to dokázal. Je to veľký krok. Ale čo ak nad ním rozmýšľa? Ja jej verný nebudem a tým ju sklamem a stratím. Ale to som ja. Budem s ňou minimálne do konca vysokej a potom sa uvidí. Ešteže sa nikdy nedozvie, že ju podvediem. Vyšlo mi to už toľkokrát. Toľko žien som podvádzal. A teraz sa to stane znova.“
„Hlúpy denník“ Hodila som ho na zem.
„Načo som ťa len našla! Chceš mi skaziť môj život!“ Kričala som na celú izbu. Teraz mi bolo úplne jedno, či ma prichytí ako som ho čítala. Bol to sviniar. Celý čas ma využíval. Túži po iných ženách. Nech si ich len pekne vychutná a ešte k tomu si myslí, že som ho podviedla! Ja krava som sa ešte cítila vinná za to, že som sa stretla so Zacharom.
Odišla som z izby, zabuchla za sebou tie odporné dvere a zamierila do jedálne.
„Aleeeex“ Kričal po mne ten odporný chlap!
„Aha, tu si.“ Pobozkal ma a ja som prestala myslieť na to čo som videla. Pozrela som sa mu do očí a videla som v nich že ma miluje. V tom akoby ma niečo vrátilo do reality a musela som si uvedomiť, že vidím to čo chcem vidieť. Všetci vidíme len to čo chceme. Začal ma hladiť po celom tele a nechcela som ho stratiť. Teraz mu predsa nemôžem vykričať to všetko čo mi spravil. On bol mojím životom. S ním som chcela mať prvý dom, auto, deti, rodinu. On mal byť môj prvý!
„Drahá, poďme k tebe to izby.“ Chytil ma za ruku a nasledovala som ho. Moja hlava bola prázdna. Nemyslela som v tú chvíľu vôbec na nič. Nechala som sa unášať okamihmi. Z ničoho nič som sa ocitla znova v jeho náručí. Miesto však bolo iné. Ležali sme na mojej posteli. Hladil ma po vlasoch a počúval. Povedala som mu všetko. O tom ako som sa cítila.
„Vieš drahý, ja som prežívala najhoršie chvíle a Ty si ma opustil. Nechal si ma tu samu. Veľmi dobre vieš čo pre mňa mamina znamenala. Nevedela som sa nájsť. Ale niekto mi pomohol. Niekto o kom som Ti nepovedala. Volá sa Zachar. Stretla som ho v obchodnom centre. A keď sa to na mňa všetko zosypalo zavolal mi. Netušil čo sa stalo. Vlastne som ho ani nepoznala, ale vtedy bol jediný človek s ktorým som sa mohla rozprávať a tak ma prišiel pozrieť. Zažila som s ním krásny večer, ale podotýkam, že sa medzi nami nič nestalo. Hovorím to pre istotu aby si nežiarlil. Bob on mi pomohol a Ty si bol niekde ďaleko. Určite si flirtoval s nejakými ženami. Nechcem nič počuť. Nič prosím ťa nehovor. Ja teraz neviem čo chcem. Môj život sa na mňa zrútil a Ty ma tu ohuruješ krásnymi slovami o tom ako ma miluješ a ja som tak stratená, že všetkému verím. Som schopná pre Teba urobiť čokoľvek.“Zavrela som oči a myslela som, že sa rozplačem no teraz som bola silná.
Dodržal moje slová a mlčal. Začal ma bozkávať. Najskôr nežne no neskôr sme sa váľali jeden po druhom. Rukou sa mi dostával na pod tričko, ktoré sa o pár minút ocitlo na zemi vedľa jeho svetra. Prišla tá chvíľa. Už sme neexistovala som len JA a ON. Boli sme MY! Prežívala som nádherné okamihy svojho života. Dával mi pocit istoty. Znova som verila tomu, že ja milujem jeho a on mňa. A neexistuje nič ani nikto kto by nás rozdelil.
Prešlo pár minút a zaspala som v jeho náručí. Cítila som sa zvláštne. Tie pocity sa nedajú ani opísať.
Snívalo sa mi o našom spoločnom živote. Videla som naše malé deti. No pomedzi to som videla bojové vrtuľníky, púšť a hladujúce deti. V tom ma striaslo a nechápala som čo sa to deje. Vedľa mňa zvonil telefón, ktorý ma vyrušil v tom najlepšom. O čo v tom sne dopekla išlo?
„Prosím“ Hovorila som potichu aby som nezobudila Boba.
„Ahoj to som ja Zachar. Dnes som nestihol prísť, niečo mi do toho vošlo. Zajtra určite prídem. Vyhovovalo by ti to okolo štvrtej?“
„Noo myslím, že áno. Aj tak Ti dám len hodinky a potom budem musieť ísť preč.“
„Budeš musieť ísť preč?“ Povedal sklamane.
„Áno musím ísť na letisko mal by priletieť syn maminho priateľa. Vlastne manžela.
„Aha, no tak nič. Teda zajtra. Dobrú noc a prepáč ak som ťa zobudil.“
„Prečo ho len tak klamem? Má priletieť syn maminho priateľa. Veď ho ani nepoznám.“
Keď sme sa ráno s Bobom zobudili rozprávali sme sa v posteli asi hodinu no začali sme byť hladný a tak sme išli do jedného neďalekého bufetu. To bolo vlastne prvý krát čo sme spolu niekde boli. Čas plynul a ja som musela odísť do školy. O tretej som končila školu. Na schodoch ma zahovárali ešte kamarátky ale na tie som čas nemala. O štvrtej ma mal čakať Zachar a musela som byť presná aby sa na internáte zbytočne na mňa nepýtal a ešte náhodou by sa stretol s Bobom. Na zastávke som videla Zachara. Čakal na autobus, ktorý smeroval pred môj internát. Hneď ako ma zbadal začal na mňa kývať a pribehol ku mne.
„Ahoj Alex“
„Ahoj Zachar. Nečakala som, že ťa tu stretnem. Hodinky tu nemám. Budeme musieť ísť po ne.“
„Veď to je v pohode. Ideme pešo alebo autobusom?“
„Ja chodím stále pešo. Autobus je strata peňazí pri tejto vzdialenosti.“
„Mne je to vlastne jedno, keď sa prejdeme budeme mať aspoň čas sa porozprávať. Takže Ty chodíš na tu istú školu ako ja?“
„Myslím, že áno. Aký odbor študuješ?“
„Ja som odmalička túžil byť právnikom. Rodičia to nevedeli pochopiť. Hovorili mi, že s mojím zázemím nemám šancu sa v tejto brandži presadiť, ale ja som sa nenechal odradiť. Na prijímačky som sa učil ako blázon. Nebolo ľahké sa sem dostať keďže skoro každého sem dostal vplyvní ocinko alebo maminka, ale nakoniec som tu. A na budúci rok končím a budem musieť začať praxovať u nejakého právnika za nízke peniaze. A čo Ty?“
„Ja? Študujem matematiku a informatiku. Jedného dňa by som chcela pracovať na nejakých veľkých projektoch, ale zatiaľ sú to iba sny. Uvidíme čo mi život prinesie, doteraz som veľa šťastia nemala.“
Rozprávali sme sa celú cestu. Ústa sa nám dokonca nezatvorili ani pred internátom. Vonku husto snežilo a my sme tam stáli a rozprávali sa o živote.
So Zacharom som sa smiala a plakala zároveň. S ním sa mi zastavil čas. Vôbec som si neuvedomila, že za dverami stojí Bob. Všimla som si ho len jedným očkom. No bolo mi to úplne jedno. Znova sa na mňa zrútili slová, ktoré som si prečítala v jeho izbe. Zacharovi som porozprávala o všetkom. Dokonca aj o tej noci. Čo som to robila? Zaujímalo ho to? A prečo som mu to hovorila? Teraz musím vyzerať ako nejaká ľahká baba. Vyspala sa s niekým a teraz tu stojí s druhým.
Bob asi po dvoch minútach odišiel. Bolo to šťastie. Pretože môj a Zacharov odstup sa nedobrovoľne zmenšoval.
Našťastie som si v duchu dokázala povedať „Nie“ a zmiznúť z tadeto skôr ako spravím nejakú chybu.