7 dní a príde Smrť

[Yka]

No polka je nafotena napisana, lenže zajtra miznem na intrak, takže dofotim až dalši vikend Takže diel sobota/nedeľa najskôr . Včera som síce simíkov mala pustených, no stavala som si nejaké nové veci do budúceho príbehu, lebo som nemala chuť na písanie

[Yka]

63. diel

Megan

Prvý raz odkedy som sa stala vládkyňou podsvetia som cítila neistotu. Každý sa ma tu bál, urobil by čokoľvek len aby si ma nesprotivil, no nebola som až tak mocná ako sa nazdávali.



Asi pred pol hodinou mi doniesli posledný kameň. Mala som ich všetky, vrátane knihy v ktorej som našla meno bytosti, na ktorú som čakala. Len toto stvorenie malo moc uskutočniť obrad. No neprichádzalo. Malo prísť už pred nejakým časom, no ako minúty plynuli, tým viac som sa začala obávať. Prvý raz po dlhom čase.
„Je zvláštne mať moc nad Smrťou,“ ozval sa hrubý, no skutočne príjemný hlas. Zarezával sa hlboko pod kožu, kto ten hlas niekedy počul, určite naň nikdy nezabudol.



Videla som bytosť prichádzať, no tieň mu zacláňal do tváre.
„Rovnako zvláštne ako báť sa vašej odpovede,“ odvetila som s predstieraným pokojom. Mala som pocit akoby mi bilo srdce, čo možné nebolo, keďže to už dávno bolo mŕtve.
„Až tak veľmi vám na to záleží?“ spýtala sa bytosť, keď konečne vystúpila z tieňa. Bol to muž, čierny ako uhoľ. Zahalený bol v čiernom oblečení, jeho vlasy mali nádych fialovej a siahali mu až po lopatky. Oči boli sivasté, chladné ako oceľ.



„Inak by som tu nebola a nehľadala všetky kamene,“ odvetila som, stále pokojným a trpezlivým hlasom. Nemohla som si dovoliť poštvať si ho proti sebe.
„Veď ste to hodili na krk vašim poddaným,“ odvetil sebavedome „takže ste sa až tak nenarobili.“
„Myslím, že dobre chápete ako to myslím,“ odvetila som, trpezlivosť mi dochádzala.
Pobavene nadvihol ľavý kútik, na líci sa mu vytvorila nebadaná jamka.
„Prečo by som to pre vás robil? Určite chápete, akú moc mám. Nepotrebujem nič z toho čo mi môžete ponúknuť, to čo prinesie váš plán mi tiež nijako život nezmení, tak prečo by som urobil čosi také?“



„Zapíšete sa naveky do dejín všetkých temných i svetlých rás. Bytosti tmy vás budú uctievať ako najvyššiu bytosť v celom vesmíre, vaši následníci budú mať rešpekt a moc rozkázať o čo budú chcieť...veď vy jediný to viete vrátiť späť...“
Krátko pokrútil hlavou „možností na navrátenie je viac, teda viem o dvoch, no to je ale jedno. V každom prípade, prišiel som, čo už samo o sebe značí moju odpoveď, neplytval by som na vás časom.“
Sebaistota a hrdosť sršali z každého jedného slova. Neistota nepatrila k jeho slovníku, bol si istý sám sebou, ako aj reakciou osôb s ktorými hovorí.



Ja som len tak stála, v duchu som sa už radovala, aj keď pred ním som sa stále tvárila vážne a pokojne.
„Kedy mám očakávať obrad?“
„To si všimnete nemyslíte?“ spýtal sa s úškľabkom.
„Rada by som to vedela dopredu, budem mať veľa práce,“ odvetila som, aj keď dôvodom bol sľub, čo som dala hrkálke Frenkovi.
„To je mi jasné, aj keď, možno tým vaša práca na aj skončí,“ nadvihol obočie do spýtavého úsmevu „nebude vám to chýbať?“



„Nie a nemyslím si, že tým moja práca skončí. Nič sa tým nekončí, len mení. Ľudia majú tuhé korene, síce nejakú časť z nich to vykynoží, no zvyšok sa zariadi tak, aby prežili. O ľudskú rasu ako takú sa nebojím,“ odvetila som s úsmevom. Môj plán bol síce drastický, no nie konečný, aspoň pre zatiaľ.
„Silvester,“ odvetil napokon „to bude dokonalý ohňostroj zdarma,“ takmer sa zasmial, no nestalo sa tak. Pochybovala som, že pozná čosi také ako je hlasný smiech od srdca. Tu v podsvetí to nepoznal nikto, vrátane mňa. Už som si na ten pocit nespomínala.
„Chcem aby ste to urobili nech sa stane čokoľvek, je možné že ma čakajú nejaké problémy a ak by sa splnili hrozby a ja som bola mierne mimo, urobte to aj tak,“ požiadala som naliehavo. Dean dokázal byť pri troške snahy skutočne húževnatý, nepochybne nájde niečo, čím ma skúsi zničiť.



Podal mi ruku na spečatenie dohody, pričom mi telom prešiel elektrický výboj.
„Verte mi, ďalšie stretnutie nehrozí, som dosť zaneprázdnený aj lepšími činnosťami,“ šplechol mi bez servítky do tváre „zbohom pani podsvetia a príjemnú zábavu na Silvester.“
Žmurkol a zmizol tak potichu ako sa zjavil.
Zostala som stáť v tichu posvätného miesta, keď v mojej hlave čosi hlasno zakričalo. Vlastne bolo to tam už hodnú chvíľu, len som to ignorovala. Ignorácia mi vydržala aj nasledujúce minúty, no len čo som bola na vzduchu, sústredene som prešla k volajúcej osobe. Kiara v klietke. Nebolo to väzenie...
Pokrútila som hlavou, no ten kúsok môjho starého ja za ňou chcel ísť a preto som aj išla.

Kiara

„Vidím, že ti tu už prepína,“ krútil nado mnou Artur hlavou. Robila som hluk na celú miestnosť a určite aj mimo nej. Bolo mi to jedno. Nech vyzerám aj šibnuto, no toto mohlo vyjsť. Stačilo len privolať Meganinu pozornosť, aj keď, Pandora spomínala, že to nie je také ľahké.
„Vykrikuješ na smrť...mala by si vedieť, že samovražda sa pácha inak...“ pokračoval v poznámkach Artur, aj keď ma nemohol umlčať.
„Príde,“ odvrkla som a kričala ďalej.
„Smrť? To hej, príde si po nás, ale určite nie na tvoj krik...“ zasmial sa.
„Čudoval by si sa...“
Ľadový hlas zmrazil Arturov úsmev, samotná miestnosť sa schladila.



Moja nevlastná dcéra, ktorú som však vždy vychovávala najlepšie ako som vedela stála predo mnou, úplne iná než som si ju pamätala. Dlhé vlasy, temné oči s neprítomným pohľadom, dlhé šaty, ktoré akoby prichádzali o farby.
„DO ČERTA!“ zrúkol Artur, ustúpiac k stene.
„Čerti žijú v pekle nie? Niežeby som tam niekedy bola a mohla to potvrdiť...“ odvetila mu Megan bez záujmu „Kiara prečo ma voláš na povrch a pred nezasväteným?“
„Bol roky poloduchom, vie o svete po smrti a medzi smrťou...Meg aká veľká je moja sviečka? Umriem?“
Nadvihla obočie a ja som videla, že táto otázka ju podráždila.



„Na otázky takéhoto typu nemienim odpovedať, užívaj si život kým neumrieš.“
„Meg! Som v klietke a nemusím sa dožiť ďalšieho dňa, preto sa ťa na to pýtam.“
„Neviem,“ odvetila po chvíli „pred korunováciou som si vybrala tri mená, ktorých sviečky som nechcela vidieť a chcela som to nechať na niekoho iného. Tie tri mená sú tvoje, Aprilino a Dylanovo. Neviem kedy umriete a neovplyvním to.“
Toto som nečakala.
„A čo ja? Mám umrieť v týchto dňoch? Nemusíte povedať kedy, len či je môj čas umrieť...volám sa Ar...“
„Viem meno,“ odvrkla mu Megan a odvrátila zrak inam. „Nie, sviečka je ešte vysoko...“



„Zavolaj Pandore,“ vyhŕkla som „nech sem zašle políciu. Megan, prosím, nechcem tu umrieť, čo April a Dylan...“
Megan sa netvárila odmietavo ani prijímavo. Dievča ktoré som kedysi vychovávalo sa v nej už nadobro stratilo, alebo bolo skryté kdesi hlboko v jej tele.
„Idem,“ povedala napokon „skúste dovtedy prežiť...“ a už jej nebolo. Začula som nejaké slová, no nerozumela som ich. Patrili Arturovi, ktorý nechápal.
„Dočerta, čo to bolo?“
„Moja nevlastná dcéra...“ no a po tomto vyhlásení nasledoval sled ťažkých otázok...

Pandora

Môj život sa od istého momentu zmenil. Nie pre pôrod, ktorý síce bol tou najkrajšou zmenou, ale pre Kiarino zmiznutie. Podnik bol zavretý, dedina sa bála kto bude ďalší, vznikali ďalšie špekulácie.
Ako inak, aj po rokoch, ktoré sme tu žili sa šepkalo aj o nás. Stále sme boli čudáci vychádzajúci len v noci, dedinčania si všetko všímajú a hlavne nezabúdajú.



„...no a tak sa svetlovlasá dievčina vybrala lesným chodníčkom...“ pokračovala som v čítaní rozprávky, aj keď myšlienkami som bola veľmi ďaleko. Gabriel mal byť už dávno doma, aj napriek povinnostiam nikdy neprichádzal po deviatej. Bol to náš čas, jednoducho sme boli vonku alebo ho nejako spolu trávili. No čas letel a hodiny ukazovali pol desiatej. Vo vzduchu viselo niečo zlé.
Akoby moje myšlienky pritiahli manžela domov, začula som ozvenu tlmených krokov.
„Pan?“
„Ocko!“ vykríkol Teo nadšene a môjmu čítaniu bol koniec.
„Po tichšie, nech nezobud...“ no mohla som si rozprávať čo som chcela, Teo už bol pri Gabrielovi a vítal ho.



„Ako ste sa mali?“ prehodil ľahkým konverzačným tónom, no mňa oklamať nemohol.
„Nuda...“ odvetil Teo pojašene.
„No dobre ty nuda, bež dole a zapni si gitaru, za chvíľočku prídem a niečo si zahráme, čo povieš?“
Dva razy mu nebolo treba kázať, Teo vyletel ako strela.
„Kde sú ďalšie dve naše ratolesti?“ spýtal sa so zamilovaným úsmevom v očiach. Nemusela som sa mu dívať na pery aby som cítila úsmev.
„V postieľkach,“ odvetila som s rovnakým úsmevom „niečo nové?“



„O Megan si už starosti robiť nemusíme,“ odvetil, no úsmev mu vynahradila unavená tvár.
„Akože nie?“
„Nech plánuje čokoľvek, nedá sa jej v tom už zabrániť. Zdroj mi spomínal, že dnes odišla na posvätné miesto, kde nemá nikto mimo nej a pár najsilnejších bytostí prístup. Určite tam nebola sama, no nech sa stretla s kýmkoľvek, určite jej zariadi čo chce. Takže si užívajme čo máme, kým je všetko tak ako má byť.“
Nemohla som si užívať, keď Kiara bola fuč. Okrem toho, od Meganiných činov závisela aj budúcnosť mojich detí.



Gabriel si ku mne sa dol a jemne si ma pritiahol.
„Nebudeme sa zbytočne plašiť dobre, čo bude bude.“
Ozvalo sa prasknutie.
„Klopi klop...“
Až som tak poskočila na sedačke. Ak by tu bola ľudská bytosť, pocítila by chlad a strach. Nepopísateľný a nevedno čím vyvolávajúci. No ja som živá nebola, takže jediné čo som cítila bola zmena atmosféry. Megan bola tu.
„Gratulujem k tretiemu potomkovi,“ ozvala sa pokojne.



„Ďakujeme,“ Gabriel reagoval rýchlejšie než ja „čo vás k nám privádza pani naša?“
Gabriel, ako vedúci našej rasy, zachovával titul ktorý Megan patril. Oslovoval ju tak, vykal jej a dbal na dodržiavanie pravidiel. Vždy to tak nebolo, no zmenám sa vyhnúť nedalo. Hlavne nie pri Megan.
„Kiara chce vašu pomoc,“ pokračovala konverzačným tónom, akoby sme práve preberali studenú noc vonku.
„Kde je?“ vyhŕkla som okamžite.
„U svojho zamestnanca, Damiána. Máte doviesť políciu, má málo času.“
Nestačila som sa ani čudovať, že Damián je práve ten, kto ju drží.
„Gabriel...?“
„Zostať doma, pôjdem s políciou...len čo bude všetko v poriadku, zavolám ti...“ vtisol mi na pery rýchly bozk, čo už Megan nevidela. Odišla tak rýchlo ako prišla. Vedela som prečo, nepochybne si vyčítala city, ktoré napriek potláčaniu ešte stále ku Kiare a deťom cítila.

Kiara (o 8 hodín)

Damián bol vo väzení, čakalo ho vypočúvanie a neskôr súd. Artur ležal v nemocnici, mňa práve do vypočúvali. Stále dokola som im rozprávala to isté, akoby ma nikto nepočúval. Cítila som sa ako vinná, otázky ako som ho mohla tak dlho zamestnávať, či som nemala podozrenie...a z čoho? Akoby ma asi napadlo, že Damián je vrah a drží Artura v garáži? Ešte som nemala čarovnú guľu na veštenie...



Musela som sa zašiť na toalety, skôr než sa stretnem s deťmi, ktoré po celý čas boli kdesi na polícií a čakali, chcela som sa dať do poriadku.
„Pohovoríme si?“
Skoro som pustila do gatí, tak som sa strhla. Megan postávala pri dvierkach od jednej kabínky a dívala sa priamo na mňa.
„Ďakujem,“ bolo moje prvé slovo.
„Nesmie sa to opakovať, ak máte žiť, budete i bez mojej pomoci. Ja nie som ten kto má niekoho ťahať z problémov, musíš si to pamätať.“



„Prečo si sa takto zmenila? Predtým by si...“
„Čo bolo to bolo,“ odvetila mi „už sa neuvidíme, aj keby si kričala celé dni.“
„Meg?“
„No?“
Zhlboka som sa nadýchla, aj keď čerstvý vzduch tu práve nestál.
„April má jedno predstavenie, nechceš sa prísť pozrieť? Bude na vianočnom predstavení, viem že k tvojej profesii...“ no ako inak som to mala nazvať „...sa to možno nehodí, no mohlo by sa ti to páčiť, ak máš čas...“



Nadýchla sa a uprela pohľad na špinavú kľučku dvier.
„Prídem, no nebudete ma môcť vidieť,“ povedala mi napokon „veľa šťatia.“ A už jej nebolo.

April

„Ako sa má tvoja mama? Je v poriadku?“
Po tom všetkom čo sa udialo za posledné dni som útek z reality potrebovala. Marek ma vzal na piknik, aj keď som si už musela dať dlhý sveter. Vonku nebolo práve najteplejšie, no stále to nebolo nejako zlé.
„Áno, akurát ju stále otravujú policajti, aj toho pána ktorému pomohla...je to celé zmätené,“ odvetila som zamyslene. Moc sa mi o tom nechcelo hovoriť a ani Marek na to už nenadviazal, zjavne to pochopil.



Závidela mi ho polka triedy, nehovoriac o dievčatách z iných tried. Nielen preto že bol pomerne populárny vďaka rôznym aktivitám, ale i preto, že to bol verný a oddaný priateľ. V škole som jednostaj počúvala svoje spolužiačky, ako sa ponosujú na svojich priateľov, že sa obzerajú za každou sukňou, nevenujú im poriadnu pozornosť a jediné čo ich zaujíma je sex. Stále sa ma vypytovali či Marek neskúša dostať ma do postele, no vždy dostali tú istú odpoveď, aby sa nestarali. Odpoveď bola nie, no nechcela som, aby stále vyzvedali.
„Myslíš že by ťa mama pustila na Silvester na chatu?“
„No ja neviem...“ odvetila som. No zjavne by ma pustila. Nerobila som nijaké problémy a mama nikdy nemala dôvod obávať sa, či neurobím nejakú hlúposť.



„Chalani spomínali že budú jednu organizovať, myslím že aj Juliet pôjde s tým...ako sa to volá?“ nečakal však na moju odpoveď a pokračoval „tak ma napadlo či nepôjdeme aj my...“
Chata plná párikov. Izby s dvoj posteľami. Ihneď som si v svojej hlave predstavila možné varianty ako to skončí.
Môj vzťah s Marekom nebol zlý, no cítila som, že to nie je ani to pravé orechové. Moje srdce síce občas poskočilo, no nie tak ako pri Willovi. A stále som akosi neprišla na chuť tomu bozkávaniu....
„Spýtam sa mami, keď sa situácia upokojí, veď ešte je dosť času...ale myslím si že ma pustí...“ odvetila som napokon, usadiac sa na kockovanej deke.



Už dávnejšie som rozmýšľala nad tým, že život je príliš krátky aby som stále len premýšľala racionálne. Chcela som zažiť aj niečo bláznivé a zároveň normálne, pretože výlety do iného sveta boli až pribláznivé.
„Super, teš sa ako ťa zguľujem,“ zasmial sa.
„No jasne, keď ja sa nemám ako brániť,“ zaprotestovala som, no smiala som sa rovnako ako on.
„Okey, tak si dám šatku aj ja a môžeme sa šklbať tak,“ odvetil veselo.



Potom sme sa znovu pustili do podpichovania sa, ktoré napokon skončilo bozkávaním. Nejako mi to nechýbalo, no jemu asi hej. Vlastne, mala som pocit že každému okrem mňa. Zostali sme ležať na deke a ja som cítila ako mi dýcha do tváre, tak blízko bol. Srdce mi strašne tĺklo, keď som tak ležala v jeho tesnom objatí, ruky som mala skrčené pred sebou, netušiac kam ich položiť...nechala som ich teda tak...

[eva]

Yks, mám ťa rada! Akurát som sa nudila a naraz tu príspevok od teba, tak som sa hneď potešila, že zrejme tu máme diel
A vychutnávala som si ho, lebo fakt je to všetko super napísané a premyslené a keď som sa začítala, asi by ma od toho nikto neodtiahol, čo sa mi stáva málokedy aj pri samotnej knihe.

[Coraline519]

od tohto dielu som neodvrátila zrak hltala som každý riadok som zvedavá ako sa to vivyne

[Yka]

Ďakujem baby, ste ma potešili v tejto mojej znechutenej nálade koľko sa toho mam učiť

[Katenka]

Pekný diel. Těším sa na pokračovanie. A na Silvestra.

[Gigushka]

jéj, dielik Teším na chatu a vystúpenie

[Lincey]

ako vždy úžasný diel Yka, vždy pri čítaní tvojho príbehu aspoň na chvíľu zabúdam na svoje problémy ...pevne verím,že neprestaneš písať, pretože tvoje diela sú balzamom na dušu

no začínam sa desiť, keďže je jasné, že príbeh neskončí happyendom a najmä pre Megan a ktovie ako pre ostatných ach a zo začiatku to vyzeralo tak pekne

No stále tvrdím, že k April sa viac hodí Will ako Marek, snáď sa s ním ešte stretne a skončí to dobre aspoň pre ňu.

Dúfam,že nás nebudeš dlho napínať a dielik pridáš skoro

[Mirabi]

cim dalej tym lepsie, ja uz som len zvedava na ten silvester, co to bude za ohnostroj

[stehlius]

Ako vždy, nemám slov.

[mimien]

Ahoj Yka,konecne som sa zaregistrovala pretoze som ti musela napisat.. uz asi mesiac citam tento pribeh a musim povedat ze je uplne bombovy.. najprv som si hovorila, ze co to bude, no ked zacnem, neviem kedy prestat.. postavy su uplne skvele, tak premyslene, vlastne cely pribeh je taky..) mam rozcitany sumrak, ale radsej si zapnem net a precitam toto, je to fakt ovela lepsie.. no proste nemam slov... rowlingova, meyerova strcte sa, yka go!!

[Yka]

Katenka,Gigushka,Mirabi,stehlius - dakujem veľmi pekne

Lincey - úprimne dúfam že tvoje problémy sa čo najskôr vyriešia a ďalšlí dielik bude cez víkend dokončený, pevne tomu verím
No Happyend je relatívny pojem, niekto ho bude mať, niekto nie. Tak to v živote chodí, všetci šťastní byť nemôžu
Aprilin vzťah s Marekom sa vyjasní v budúcom diely, teda či spolu budú alebo nie, kedže posledný diel bude taký aký bude

mimien - ahoj, ani nevieš ako si vážim že si sa zaregistrovala a napísala mi sem komentár a ešte viac ma teší že príbeh uprednostnuješ pred súmrakom (kedže k nemu mám vzťah aký mám )
Veľmi sa teším a dúfam, že aj keď tento príbeh skončím, začneš čítať aj nový čo chystám

[mimien]

chystas novy pribeh?? no to je super, aspon sa nebudem nudit.. ale zacni ho pisat az niekedy vo februari, aby som sa mohla sustredit na skusky..

[Shell]

No, nedá mi nenapísať tu (keďže som sa konečne k tomu dokopala, pretože som prednedávnom ani nebola registrovaná a čítala som tvoj príbeh anonymne). Súhlasím s mimien Súmrak je oproti tvojmu príbehu nič (som sa to aj pokúšala čítať ale po 50 stranách ma to prestalo nejako baviť a som to vzdala neviem prečo nejako sa to u mňa neuchytilo) a určite čím skôr pridaj diel lebo nevydržím čakať dva týždne A k happyendu, toľko kníh som prečítala čo mali happyend, a všetky boli na jedno kopyto takže som rada že nedáváš happyend všetkým aj keď by ma mrzelo keby tam všetci pomreli (toto mi neurob! ). Nech to už ale napíšeš akokoľvek, verím, že to bude super. A určite budem čítať aj tvoj druhý príbeh.

[Yka]

mimien- no ja len pevne verím že domyslím isté veci , skôr začať ajt ak nemôžem

Shell - dakujem , no raz umrú všetci , takže niektorym pomôcť treba no ...akurát fotím nový diel a zisťujem, že Kiara, Megan a April vyzerajú rovnako. tie keby vedla seba postavím a rovnako ich učešem, oblečiem, nikto nevie ktora je ktora ...vidno že sú rodina