Toto mi nerob
7 dní a príde Smrť
Moderátor: Sašena
od katty » Pon 07 Apr 2008, 20:59
Ten konec...to bol infarkt
Toto mi nerob
Toto mi nerob
Láska je ako príklad z matematiky... počítaš... zmýliš sa... chceš sa opraviť ale už je neskoro... zvoní
○ Deviant ○
○ Deviant ○
-
katty - Starec
- Príspevky: 2814
- Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 23:39
- Bydlisko: Ehm...
- Pohlavie: Simka
od kikushka1111 » Pon 07 Apr 2008, 21:02
nevadii. ja ani neviem uz ake mala oci . ale super diel. uz sa tesim na dalsi.
. ale super diel. uz sa tesim na dalsi.-
kikushka1111 - Dospelý
- Príspevky: 464
- Registrovaný: Ned 23 Mar 2008, 22:56
- Bydlisko: Košice
od Yka » Pon 07 Apr 2008, 23:00
katty - to aby som ťa začala duševne pripravovať na to čo sa tým objasní
kikushka1111 - v poslednej dobe som posadnutá zelenými očami, tak to tak potom vyzerá
noemi - vlastne mam jedno vysvetlenie, aj ked som si neni istá či hbo použijem ešte si to musím premyslieť
majaja, Sarlatan - dakujem krásne
kikushka1111 - v poslednej dobe som posadnutá zelenými očami, tak to tak potom vyzerá
noemi - vlastne mam jedno vysvetlenie, aj ked som si neni istá či hbo použijem
ešte si to musím premyslieť
majaja, Sarlatan - dakujem krásne
-
Yka - Výherca
- Príspevky: 1172
- Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
- Pohlavie: Simka
od katty » Uto 08 Apr 2008, 13:24
A kedy bude ďalší diel? 
Láska je ako príklad z matematiky... počítaš... zmýliš sa... chceš sa opraviť ale už je neskoro... zvoní
○ Deviant ○
○ Deviant ○
-
katty - Starec
- Príspevky: 2814
- Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 23:39
- Bydlisko: Ehm...
- Pohlavie: Simka
od Yka » Str 09 Apr 2008, 21:04
4.skúška
Prešlo ani neviem koľko času a ja som stále nechápala čo mi to Cole povedal. Meganina matka je Smrť? Ako je to možné? Ako sa s ňou vôbec stretol zaživa? Ako to že majú dieťa? Kto ho vynosil? Smrť?
V hlave mi vírilo milión otázok a nevedela som čo robiť. Cole potichu sedel zvyšok dňa v kresle a vôbec nevnímal čo sa naokolo robí.
Ako vždy, hodinu pred zotmením som letela do iného sveta, sveta mojej skúšky. Ležala som na niečom mäkučkom a voňavom. Hneď som pochopila že sme na lúke, na okraji lesa.
„Cole?“
„Som tu“ odvetil a ja som otvorila oči. Ležal na bruchu oproti mne a usmieval sa.
„Keby som nevedela že ma tu čaká nejaká hlúposť, tak poviem že je to tu krásne“ zašepkala som. Cítila som sa tak skvele, akoby som nemala pred sebou nič ťažké.
„Je tu krásne“ usmial sa „mala by si sa spýtať na to čo ťa trápi“ dodal po chvíli, akoby vedel nad čím som pol dňa dumala.
„Nechápem ako môže byť jej matka Smrť“ prehovorila som po chvíle ticha.
„To ešte stále nechápem ani ja“ uškrnul sa akoby sme si rozprávali vtipy „keď som zistil že čakám dieťa...“
„Prosím?“
Skoro som sa udusila peľom ktorý som vdýchla, keď som začula čo povedal
„Megan som vynosil ja. Pôrod si nepamätám, uniesla ma Smrť s poskokmi a keď som sa prebral, malá už ležala v postieľke...“ vysvetľoval pokojne, pričom ja som sa tak pokojne teda netvárila. Otvorila som ústa, no on pokračoval.
„Netušil som ako sa to mohlo stať, nechápal som prečo čakám dieťa, ako sa to stalo a ani s kým. Deň pred pôrodom sa v mojich dverách zjavila mladá tmavovlasá žena a oznámila mi že musím ísť s ňou, ak chcem porodiť zdravé dieťa...no tak som išiel, nemal som čo stratiť.
Už sa neusmieval, jeho pohľad bol neprítomný, akoby to mal stále pred očami.
„No a tam som sa s ňou stretol, so Smrťou. Povedala mi že som vyvolený aby som jej porodil dieťa, nástupcu. Asi si vieš predstaviť môj výraz keď som tam tak stále zoči voči Smrti...“
Prikývla som že chápem, chcela som aby čo najskôr pokračoval, aj keď som sa zároveň bála toho čo sa môžem dozvedieť.
„Smrť si nejako zariadila aby som otehotnel, mal som jej vynosiť dieťa a vychovávať ho 18 rokov. Raz za čas nás prišla pozrieť, v podobe ženy a jedného dňa som jej oznámil že jej nedovolím odviesť Megan preč, že ona nebude jej nástupkyňa. No a Smrť sa naštvala a odstránila ma z cesty...no a som tu...už tretí rok...a Megan ostávajú tri roky aj mesiac kým si po ňu prídu...“
Otvorila som ústa že mu niečo poviem, no začuli sme žblnkot vody a hlasy, čo znamenalo čas plniť si povinnosti. Vyrazili sme do lesa a naskytol sa nám zaujímavý pohľad.
V akomsi horúcom prameni sa kúpali traja zelenáči, ktorý boli doslovne zelený.
„Čo sú to zač?“ zašepkala som.
„Lesný ľudia“ odvetil nahlas „sú mierumilovný“.
Bez strachu vyšiel spoza stromu a potiahol ma za sebou.
„Prajem dobrý podvečer“ prehovoril nahlas a mierne pokynul hlavou na znak pozdravu.
Rýchlo som ho napodobnila. Zelenáči urobili to isté a kývli nám aby sme sa pridali.
Pridali sme sa, no nikto nič nevravel. Zelenáči mlčali rovnako ako aj my. Nijaký zhon, nijaký hluk, nijaké nebezpečenstvo. Len relaxovanie v horúcej vode. Klamala by som keby som chcela tvrdiť že by sa mi nepáčila celá skúška strávená vo vode, no moje nádeje sa zničili, len čo som na skale zazrela mladú ženu. Nebola to však zelenáčka, bola normálnej ľudskej farby, aj keď v rovnakom oblečení ako ostatní.
„Slečna Kiara prosím nasledujte ma“ ozvala sa, nevšímajúc si Cola alebo zelenáčov.
Pozrela som na Cola a ten kývol nech idem. Tak som vstala a vyšla za ženou.
„Áno?“ spýtala som sa len čo sme boli dostatočne ďaleko aby nás nepočuli.
„Dnes sa nemusíte nijako hrozne báť“ prehovorila žena „dnešná skúška nie je o sile, kondícii alebo rozume, ale o niečom inom. Nateraz máte voľno, váš čas nastane keď sa bude stmievať“ povedala a zapískala.
Zelenáči vo vode vstali a kývli aj na Cola. Všetci sme vyrazili lesom, nevediac kam ani načo.
Teda my s Colom sme to nevedeli, zelenáči sa usmievali, pravdepodobne sa tešili.
„Máme pre vás menšiu zábavu, aby ste sa tu nenudili kým príde čas...“
Hovorila nie príliš nahlas, no za to viac než zreteľne. Vynorili sme sa na malej čistinke a prvé čo som zbadala bola diera s vodou a akési poleno.
„Je to taká naša hra...“ prehovorila „postavíte sa každý na jednu stranu a kto dlhšie vydrží na polene, ten vyhráva“ vysvetlila a kývla jednému zelenáčovi nech sa tam postaví.
Cole mi kývol nech idem prvá a tak som súhlasila. Nanešťastie, moja rovnováha nebola ktovie čo a tak som si ani poriadne nestúpla a skončila som vo vode.
Zelenáč zvýskol od radosti, kým som ja bola ponorená pod vodou a Cole mi pomohol vstať.
„Tery nechaj to vyskúšať aj mladého muža“ vyzvala zelenáča žena, ktorá zjavne bola ich vedúca, pretože každý skákal ako ona pískala. Uvoľnil Colovi miesto a ja som sa postavila oproti nemu. Naraz sme sa postavili na drapľavé drevo a s úškrnmi začali.
Aj keď ja som to už skúšala, vo vode som ako inak skončila aj tak ja. Tento „šport“ ani minimálne nešiel. Neviem ako dlho sme to skúšali, no vyhrala som len pár krát, aj to si myslím že ma Cole nechal aby som nemala zlý pocit.
„Slečna je čas“ upozornila ma žena. Prikývla som, obliekla si zelené „oblečenie“ a usadila sa do sedačky.
„Nebudem vás dlho naťahovať a rovno vám poviem čo je vašou úlohou“ prehovorila keď sme si sadli.
„To bude najlepšie“ súhlasila som a netrpezlivo som sa poobzerala.
„Máte zabiť jedného muža“ odpovedala akoby nič.
„Nie“ vykríkla som ihneď, ledva dokončila vetu. „Ja nie som vrah! Nezabijem nikoho! Vyhodila som do povetria nejakú mimozemskú stanicu! Už nikdy nezabijem!“
Môj hlas sa ozýval lesom, akoby ma škrtili.
„V tom prípade by som mala ísť zapriať vášmu priateľovi úprimnú sústrasť“ odvetila.
„Prečo nie ste zelená?“ spýtala som sa chladne, akoby jej farba pleti mohla ovplyvniť to čo odo mňa chcela.
„Vzoprela som sa pravidlám a vypila som nápoj ktorý ma zmenil na túto podobu...pravdaže to znamená že len čo porodím dieťa odídem z lesa...“ odpovedala úplne pokojne.
„Prečo mám zabiť toho muža?“ zmenila som zase tému.
„Je to vlkolak...zabíja našich ľudí“ odvetila „kým je svetlo, má ľudskú podobu. Len čo sa vynorí na oblohe mesiac, zmení sa na nebezpečnú a zúrivú príšeru...“
„Ale veď to ho stačí zatvárať na noc...“
„Musíte ho zabiť“ prerušila ma „za desať minút choďte do chrámu“ povedala ostro a ukázala na akúsi zarastenú zrúcaninu „tam ho počkajte. Sú tam sekery, môžete ich použiť...“
„Ale ja nechcem“ povedala som agresívne.
„Tak sa rozlúčte s priateľom“ odvetila pokojne a vstala.
„Fajn“ odvrkla som a vstala. Ak mám zomrieť tak radšej z čistým štítom, ako byť vrahyňou.
Cole chcel ísť za mnou len čo som vykríkla, no zelenáči ho zastavili.
„Pustite ma tam“ zavrčal na nich, no ani sa nepohli.
Pokrútila som hlavou že to vzdávam a zovrela rukami operadlo stoličky až mi zbledli hánky.
„KIARA“ zakričal na mňa „okamžite urob čo ti kážu lebo si ma nepraj čo s tebou urobím!“ kričal na mňa nahnevane.
„Nemôžem byť vrahyňa!“ skríkla som na neho, hnevajúc sa ešte aj na neho že to po mne chce.
„TOTO NIE JE REALITA! NIE JE TO NÁŠ SVET! ZABI KOHO TREBA!“ kričal a rozhadzoval rukami akoby sa topil.
Zavrela som oči a premýšľala. Nevedela som čo robiť. Nakoniec som sa rozbehla k chrámu, netušiac čo urobím.
Obloha začínala tmavnúť, kvapky dažďa ktoré dopadali na trávu akoby vyjadrovali moje pocity. Zabočila som ihneď doprava a oprela sa o chladný kameň. Sekundy mi pripadali ako minúty, minúty ako hodiny. Stála som tam, bez zbrane, bez toho aby som vedela čo urobím a vtedy sa popri mne vynoril ten muž – vlkolak. Ešte stále bol v ľudskej podobe, vyzeral tak mlado, ako obyčajný chlapec.
Prešiel popri mne, nevšimol si ma, moje prudké dýchanie nebolo cez hustý dážď počuť. Šuchotal a mieril k studničke, asi sa napiť alebo čo a ja som tam len nervózne stála ako stĺp. Ja som to naozaj nemohla urobiť, zabiť ho. Bol to síce vlkolak, no bol to aj človek. Veď deň bol pre neho rovnaký ako pre nás. Nemohol predsa za to že ho pohryzol nejaký vlk či iný vlkolak...
Moje myšlienkové pochody prerušilo slabé zavrčanie. Všimla som si že mu začali rásť pazúre a začula som jeho chrapľavý hlas.
„Dnes si na rade Kasy...“
Vtedy som si uvedomila čo sa stane ak ho nezabijem. Zomrie nejaká Kasy, teda či ho zabijem alebo nezabijem, budem mať na svojich rukách ďalšiu krv. Rozbehla som sa k terču a zobrala do ruky sekeru.
Takmer nečujne som sa za ním rozbehla a zdvihla ťažkú sekeru. Po chvíli váhania som sa predsa len zahnala, snažiac sa trafiť do chrbta a nie hlavy.
Zdesene som sledovala ako jeho mŕtve telo padá na zem. Krv tiekla naokolo, ja som stále držala sekeru v rukách, premočené vlasy som mala prilepené na pleciach. S hrôzou v očiach som sa pozerala na ochabnuté telo bez života, na dôsledky toho čo som urobila aby som prežila.
Z hrdla sa mi vydral hlasný bolestný výkrik a padla som na kolená, premočená nielen od dažďa ale aj od vlastných sĺz.
Bola som vrahyňa, teraz som už nemala na svedomí len nejaký komplex, ale skutočnú vraždu. Preto aby som sa nestala obeťou som sa stala vrahyňou, odpornou ženou ktorá zabila. Nebol to len zlý sen, ale skutočnosť, čin za ktorý raz budem musieť niesť následky.
Prešlo ani neviem koľko času a ja som stále nechápala čo mi to Cole povedal. Meganina matka je Smrť? Ako je to možné? Ako sa s ňou vôbec stretol zaživa? Ako to že majú dieťa? Kto ho vynosil? Smrť?
V hlave mi vírilo milión otázok a nevedela som čo robiť. Cole potichu sedel zvyšok dňa v kresle a vôbec nevnímal čo sa naokolo robí.
Ako vždy, hodinu pred zotmením som letela do iného sveta, sveta mojej skúšky. Ležala som na niečom mäkučkom a voňavom. Hneď som pochopila že sme na lúke, na okraji lesa.
„Cole?“
„Som tu“ odvetil a ja som otvorila oči. Ležal na bruchu oproti mne a usmieval sa.
„Keby som nevedela že ma tu čaká nejaká hlúposť, tak poviem že je to tu krásne“ zašepkala som. Cítila som sa tak skvele, akoby som nemala pred sebou nič ťažké.
„Je tu krásne“ usmial sa „mala by si sa spýtať na to čo ťa trápi“ dodal po chvíli, akoby vedel nad čím som pol dňa dumala.
„Nechápem ako môže byť jej matka Smrť“ prehovorila som po chvíle ticha.
„To ešte stále nechápem ani ja“ uškrnul sa akoby sme si rozprávali vtipy „keď som zistil že čakám dieťa...“
„Prosím?“
Skoro som sa udusila peľom ktorý som vdýchla, keď som začula čo povedal
„Megan som vynosil ja. Pôrod si nepamätám, uniesla ma Smrť s poskokmi a keď som sa prebral, malá už ležala v postieľke...“ vysvetľoval pokojne, pričom ja som sa tak pokojne teda netvárila. Otvorila som ústa, no on pokračoval.
„Netušil som ako sa to mohlo stať, nechápal som prečo čakám dieťa, ako sa to stalo a ani s kým. Deň pred pôrodom sa v mojich dverách zjavila mladá tmavovlasá žena a oznámila mi že musím ísť s ňou, ak chcem porodiť zdravé dieťa...no tak som išiel, nemal som čo stratiť.
Už sa neusmieval, jeho pohľad bol neprítomný, akoby to mal stále pred očami.
„No a tam som sa s ňou stretol, so Smrťou. Povedala mi že som vyvolený aby som jej porodil dieťa, nástupcu. Asi si vieš predstaviť môj výraz keď som tam tak stále zoči voči Smrti...“
Prikývla som že chápem, chcela som aby čo najskôr pokračoval, aj keď som sa zároveň bála toho čo sa môžem dozvedieť.
„Smrť si nejako zariadila aby som otehotnel, mal som jej vynosiť dieťa a vychovávať ho 18 rokov. Raz za čas nás prišla pozrieť, v podobe ženy a jedného dňa som jej oznámil že jej nedovolím odviesť Megan preč, že ona nebude jej nástupkyňa. No a Smrť sa naštvala a odstránila ma z cesty...no a som tu...už tretí rok...a Megan ostávajú tri roky aj mesiac kým si po ňu prídu...“
Otvorila som ústa že mu niečo poviem, no začuli sme žblnkot vody a hlasy, čo znamenalo čas plniť si povinnosti. Vyrazili sme do lesa a naskytol sa nám zaujímavý pohľad.
V akomsi horúcom prameni sa kúpali traja zelenáči, ktorý boli doslovne zelený.
„Čo sú to zač?“ zašepkala som.
„Lesný ľudia“ odvetil nahlas „sú mierumilovný“.
Bez strachu vyšiel spoza stromu a potiahol ma za sebou.
„Prajem dobrý podvečer“ prehovoril nahlas a mierne pokynul hlavou na znak pozdravu.
Rýchlo som ho napodobnila. Zelenáči urobili to isté a kývli nám aby sme sa pridali.
Pridali sme sa, no nikto nič nevravel. Zelenáči mlčali rovnako ako aj my. Nijaký zhon, nijaký hluk, nijaké nebezpečenstvo. Len relaxovanie v horúcej vode. Klamala by som keby som chcela tvrdiť že by sa mi nepáčila celá skúška strávená vo vode, no moje nádeje sa zničili, len čo som na skale zazrela mladú ženu. Nebola to však zelenáčka, bola normálnej ľudskej farby, aj keď v rovnakom oblečení ako ostatní.
„Slečna Kiara prosím nasledujte ma“ ozvala sa, nevšímajúc si Cola alebo zelenáčov.
Pozrela som na Cola a ten kývol nech idem. Tak som vstala a vyšla za ženou.
„Áno?“ spýtala som sa len čo sme boli dostatočne ďaleko aby nás nepočuli.
„Dnes sa nemusíte nijako hrozne báť“ prehovorila žena „dnešná skúška nie je o sile, kondícii alebo rozume, ale o niečom inom. Nateraz máte voľno, váš čas nastane keď sa bude stmievať“ povedala a zapískala.
Zelenáči vo vode vstali a kývli aj na Cola. Všetci sme vyrazili lesom, nevediac kam ani načo.
Teda my s Colom sme to nevedeli, zelenáči sa usmievali, pravdepodobne sa tešili.
„Máme pre vás menšiu zábavu, aby ste sa tu nenudili kým príde čas...“
Hovorila nie príliš nahlas, no za to viac než zreteľne. Vynorili sme sa na malej čistinke a prvé čo som zbadala bola diera s vodou a akési poleno.
„Je to taká naša hra...“ prehovorila „postavíte sa každý na jednu stranu a kto dlhšie vydrží na polene, ten vyhráva“ vysvetlila a kývla jednému zelenáčovi nech sa tam postaví.
Cole mi kývol nech idem prvá a tak som súhlasila. Nanešťastie, moja rovnováha nebola ktovie čo a tak som si ani poriadne nestúpla a skončila som vo vode.
Zelenáč zvýskol od radosti, kým som ja bola ponorená pod vodou a Cole mi pomohol vstať.
„Tery nechaj to vyskúšať aj mladého muža“ vyzvala zelenáča žena, ktorá zjavne bola ich vedúca, pretože každý skákal ako ona pískala. Uvoľnil Colovi miesto a ja som sa postavila oproti nemu. Naraz sme sa postavili na drapľavé drevo a s úškrnmi začali.
Aj keď ja som to už skúšala, vo vode som ako inak skončila aj tak ja. Tento „šport“ ani minimálne nešiel. Neviem ako dlho sme to skúšali, no vyhrala som len pár krát, aj to si myslím že ma Cole nechal aby som nemala zlý pocit.
„Slečna je čas“ upozornila ma žena. Prikývla som, obliekla si zelené „oblečenie“ a usadila sa do sedačky.
„Nebudem vás dlho naťahovať a rovno vám poviem čo je vašou úlohou“ prehovorila keď sme si sadli.
„To bude najlepšie“ súhlasila som a netrpezlivo som sa poobzerala.
„Máte zabiť jedného muža“ odpovedala akoby nič.
„Nie“ vykríkla som ihneď, ledva dokončila vetu. „Ja nie som vrah! Nezabijem nikoho! Vyhodila som do povetria nejakú mimozemskú stanicu! Už nikdy nezabijem!“
Môj hlas sa ozýval lesom, akoby ma škrtili.
„V tom prípade by som mala ísť zapriať vášmu priateľovi úprimnú sústrasť“ odvetila.
„Prečo nie ste zelená?“ spýtala som sa chladne, akoby jej farba pleti mohla ovplyvniť to čo odo mňa chcela.
„Vzoprela som sa pravidlám a vypila som nápoj ktorý ma zmenil na túto podobu...pravdaže to znamená že len čo porodím dieťa odídem z lesa...“ odpovedala úplne pokojne.
„Prečo mám zabiť toho muža?“ zmenila som zase tému.
„Je to vlkolak...zabíja našich ľudí“ odvetila „kým je svetlo, má ľudskú podobu. Len čo sa vynorí na oblohe mesiac, zmení sa na nebezpečnú a zúrivú príšeru...“
„Ale veď to ho stačí zatvárať na noc...“
„Musíte ho zabiť“ prerušila ma „za desať minút choďte do chrámu“ povedala ostro a ukázala na akúsi zarastenú zrúcaninu „tam ho počkajte. Sú tam sekery, môžete ich použiť...“
„Ale ja nechcem“ povedala som agresívne.
„Tak sa rozlúčte s priateľom“ odvetila pokojne a vstala.
„Fajn“ odvrkla som a vstala. Ak mám zomrieť tak radšej z čistým štítom, ako byť vrahyňou.
Cole chcel ísť za mnou len čo som vykríkla, no zelenáči ho zastavili.
„Pustite ma tam“ zavrčal na nich, no ani sa nepohli.
Pokrútila som hlavou že to vzdávam a zovrela rukami operadlo stoličky až mi zbledli hánky.
„KIARA“ zakričal na mňa „okamžite urob čo ti kážu lebo si ma nepraj čo s tebou urobím!“ kričal na mňa nahnevane.
„Nemôžem byť vrahyňa!“ skríkla som na neho, hnevajúc sa ešte aj na neho že to po mne chce.
„TOTO NIE JE REALITA! NIE JE TO NÁŠ SVET! ZABI KOHO TREBA!“ kričal a rozhadzoval rukami akoby sa topil.
Zavrela som oči a premýšľala. Nevedela som čo robiť. Nakoniec som sa rozbehla k chrámu, netušiac čo urobím.
Obloha začínala tmavnúť, kvapky dažďa ktoré dopadali na trávu akoby vyjadrovali moje pocity. Zabočila som ihneď doprava a oprela sa o chladný kameň. Sekundy mi pripadali ako minúty, minúty ako hodiny. Stála som tam, bez zbrane, bez toho aby som vedela čo urobím a vtedy sa popri mne vynoril ten muž – vlkolak. Ešte stále bol v ľudskej podobe, vyzeral tak mlado, ako obyčajný chlapec.
Prešiel popri mne, nevšimol si ma, moje prudké dýchanie nebolo cez hustý dážď počuť. Šuchotal a mieril k studničke, asi sa napiť alebo čo a ja som tam len nervózne stála ako stĺp. Ja som to naozaj nemohla urobiť, zabiť ho. Bol to síce vlkolak, no bol to aj človek. Veď deň bol pre neho rovnaký ako pre nás. Nemohol predsa za to že ho pohryzol nejaký vlk či iný vlkolak...
Moje myšlienkové pochody prerušilo slabé zavrčanie. Všimla som si že mu začali rásť pazúre a začula som jeho chrapľavý hlas.
„Dnes si na rade Kasy...“
Vtedy som si uvedomila čo sa stane ak ho nezabijem. Zomrie nejaká Kasy, teda či ho zabijem alebo nezabijem, budem mať na svojich rukách ďalšiu krv. Rozbehla som sa k terču a zobrala do ruky sekeru.
Takmer nečujne som sa za ním rozbehla a zdvihla ťažkú sekeru. Po chvíli váhania som sa predsa len zahnala, snažiac sa trafiť do chrbta a nie hlavy.
Zdesene som sledovala ako jeho mŕtve telo padá na zem. Krv tiekla naokolo, ja som stále držala sekeru v rukách, premočené vlasy som mala prilepené na pleciach. S hrôzou v očiach som sa pozerala na ochabnuté telo bez života, na dôsledky toho čo som urobila aby som prežila.
Z hrdla sa mi vydral hlasný bolestný výkrik a padla som na kolená, premočená nielen od dažďa ale aj od vlastných sĺz.
Bola som vrahyňa, teraz som už nemala na svedomí len nejaký komplex, ale skutočnú vraždu. Preto aby som sa nestala obeťou som sa stala vrahyňou, odpornou ženou ktorá zabila. Nebol to len zlý sen, ale skutočnosť, čin za ktorý raz budem musieť niesť následky.
Moje príbehy 7 dní a príde Smrť (dokončené) a Svet, ktorý sa skrýva.
-
Yka - Výherca
- Príspevky: 1172
- Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
- Pohlavie: Simka
od prasiatko » Str 09 Apr 2008, 21:11
krasnee juj zaujimave len skoda ze ho zabila a co ked skoncia tie skusky to nebude diel pokracovat 
nie to sa stat nemoze
nie to sa stat nemozeMoje a Kattyne forko: http://www.kamitown.forums-free.com/
čo ti rodičia chcú...najprv nás učia rozprávať a chodiť...a teraz máme držať hubu a sedieť na zadku
čo ti rodičia chcú...najprv nás učia rozprávať a chodiť...a teraz máme držať hubu a sedieť na zadku
-
prasiatko - Zrelý
- Príspevky: 1022
- Registrovaný: Štv 27 Mar 2008, 09:32
- Bydlisko: Ťapkovo
od noemi » Str 09 Apr 2008, 22:09
prasiatko, vsak pribeh podla mna bude pokracovat, pretoze tam este urcite musi nieco byt s tou smrtou a megan a kiarou a coleom
GATMIČKA & TOMAK sSU NAJ....
92% populácie počúva hip-hop. Ak patríš k zvyšným 8%, tak si skopíruj tento popis..
92% populácie počúva hip-hop. Ak patríš k zvyšným 8%, tak si skopíruj tento popis..
-
noemi - Novorodenec
- Príspevky: 48
- Registrovaný: Ned 06 Apr 2008, 11:51
od katty » Štv 10 Apr 2008, 00:06
Yka je to super príbeh, jeden z naj na tomto fóre
Láska je ako príklad z matematiky... počítaš... zmýliš sa... chceš sa opraviť ale už je neskoro... zvoní
○ Deviant ○
○ Deviant ○
-
katty - Starec
- Príspevky: 2814
- Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 23:39
- Bydlisko: Ehm...
- Pohlavie: Simka
len tak kedy bude pokracovanie??Kto je on-line
Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 10 hostia