aj ked ono sú to síce v simse deti, ale počítam tak že už maju pred tým vekom kedy budu teenagery 7 dní a príde Smrť
Moderátor: Sašena
od Yka » Pon 31 Mar 2008, 12:13
3. deň
A je tu už môj tretí deň. Príchod do Španielska, stretnutie s Hektorom a slnečná pláž. No dobre, priznávam, tá pláž je to najlepšie čo by ma tam mohlo čakať. Ibaže...viem...že o štyri dni na to zomriem...takže vyvaľovanie na piesku nehrozí...
„Nechce sa mi“ zhodnotila som keď sme sedeli s Coulom na letisku.
„Nechce sa ti?“ spýtal sa zmraštil tvár.
„Pozri sa na mňa...“
„Ja mám dieťa...už tri roky som pre celú rodinu v kóme a ty mi chceš hovoriť že sa ti nechce?“
„Ja som to nemyslela v zlom“ dodala som rýchlo.
„Pristáva lietadlo“ oznámil mi stroho a zostal ticho. Pozrela som von a zbadala lietadlo.
O chvíľu som sa zbadala pri batožine a trochu červenajúc sa som pozrela na Coula, či sa ešte hnevá. Stále sa mračil, tak som radšej nič nevravela a vstala som. Pozrela som na svoje telo a kráčala von.
„Nastupuj, nech nás odvezie k Hektorovi“ povedal mi Coul a rýchlo sme sa šupli do auta.
Cesta trvala dosť dlho, skoro hodina cesty z letiska. Nepríjemné slnko nám pražilo na hlavy a celá cesta bola tichá. Zastavili sme pred hotelom a moje telo odišlo na recepciu.
„Za rohom býva Hektor“ oznámil zrazu Coul.
„Ako vieš?“
„Mám svoje zdroje“ odvetil a tak som rýchlo išla za ním, neskúšajúc jeho trpezlivosť.
Dorazili sme k Hektorovi a ja už som to nevydržala.
„Ešte sa hneváš pre to čo som povedala?“
„Kiara, je to tvoja vec...ja ťa prevediem skúškami...a potom by by...to je všetko...nič viac a nič menej...je jedno čo si o tebe myslím, je jedno čo si myslíš ty o mne...“
Kým sme sa tam tak hádali, pred garážami zaparkovala moje auto.
„Už si tu“ povedal a otočil sa k autu.
„Slečna?“ pribehol k nej akýsi chlap.
„Je tu pán Santes?“ spýtalo sa moje telo a pozrelo na černocha, ktorý jej zatiaľ otvoril dvere na aute.
„Je pri bazéne, koho ohlásim?“
„Ohlásim sa sama“ odvetila mu a zabuchla auto.
„Poďme si nájsť fleky na sedenie“ drgol do mňa Coul a tak sme vyrazili k bazénu, v ktorom už plával Hektor Santes a akási žena.
„Pán Santes?“ ozvalo sa moje telo keď zastavilo pri bazéne. Hektor vyliezol z vody a nechápavo k môjmu telu kráčal.
„Kto ste slečna?“ spýtal sa s úsmevom.
„Kiara Akin Morganová, som tu aby som vám našla dcéru“.
„Vy ste agentka?“ spýtal sa šokovane a ukázal na moje ja prstom.
„Niečo sa vám nezdá?“
„Ja len, netušil som že tam máte také pekné agentky“. Hodil úsmev ako z reklamy na pastu a priblížil sa bližšie.
„Držte sa odo mňa ďalej, som tu pre prácu nie pre vaše potešenie...“ Ostrý hlas dával jasne najavo ako to myslí moje druhé ja vážne. „Čo sa vlastne stalo s vašou dcérou?“
„Camille bola unesená. V posledných dvoch týždňoch po okolí mizli deti...tak som ju už nedával ani do škôlky...no uniesli ju...“ odvetila odvrátil tvár.
„Kiara poďme sa pozrieť dnu“ navrhol Coul.
„Uniknú nám fakty“ odvetila som mu.
„Akoby to nebolo jedno...ide tu o tvoju smrť...stačí ak sa budeš sledovať v posledný deň“ odvetil mi a otočil sa k dverám. Vlastne mal pravdu, tak som nadšene vyrazila za ním.
„WAU!“ zvolala som keď som vošla dnu. Bolo to tam úžasné. Najmä to schodisko...
„Coul?“
„No?“
„Mrzí ma čo som povedala, som si istá že sa vrátiš k svojej dcére“ povedala som a chytila som ho za končeky prstov.
„Nehnevám sa“ povedal a prešiel ku kuchyni. Ja som otvorila dvere do kúpeľne a pozrela na svoju tvár. Od poslednej skúšky bola ešte stále trochu znetvorená.
„Kde mala vaša dcéra izbu?“ začula som zrazu svoj hlas. Prudko som sa otočila a vybehla von.
„Spávala u mňa v spálni“ odpovedal a kráčali hore schodiskom.
Tiež som vybehla hore a pozrela na peknú vyrezávanú postieľku.
„AU“ zvolal zrazu Coul.
„Čo je? Nevravel si že tu nás nič nebolí?“ otočila som sa prudko k jeho zmraštenej tvári.
„Niekto ubližuje Megan!“
A je tu už môj tretí deň. Príchod do Španielska, stretnutie s Hektorom a slnečná pláž. No dobre, priznávam, tá pláž je to najlepšie čo by ma tam mohlo čakať. Ibaže...viem...že o štyri dni na to zomriem...takže vyvaľovanie na piesku nehrozí...
„Nechce sa mi“ zhodnotila som keď sme sedeli s Coulom na letisku.
„Nechce sa ti?“ spýtal sa zmraštil tvár.
„Pozri sa na mňa...“
„Ja mám dieťa...už tri roky som pre celú rodinu v kóme a ty mi chceš hovoriť že sa ti nechce?“
„Ja som to nemyslela v zlom“ dodala som rýchlo.
„Pristáva lietadlo“ oznámil mi stroho a zostal ticho. Pozrela som von a zbadala lietadlo.
O chvíľu som sa zbadala pri batožine a trochu červenajúc sa som pozrela na Coula, či sa ešte hnevá. Stále sa mračil, tak som radšej nič nevravela a vstala som. Pozrela som na svoje telo a kráčala von.
„Nastupuj, nech nás odvezie k Hektorovi“ povedal mi Coul a rýchlo sme sa šupli do auta.
Cesta trvala dosť dlho, skoro hodina cesty z letiska. Nepríjemné slnko nám pražilo na hlavy a celá cesta bola tichá. Zastavili sme pred hotelom a moje telo odišlo na recepciu.
„Za rohom býva Hektor“ oznámil zrazu Coul.
„Ako vieš?“
„Mám svoje zdroje“ odvetil a tak som rýchlo išla za ním, neskúšajúc jeho trpezlivosť.
Dorazili sme k Hektorovi a ja už som to nevydržala.
„Ešte sa hneváš pre to čo som povedala?“
„Kiara, je to tvoja vec...ja ťa prevediem skúškami...a potom by by...to je všetko...nič viac a nič menej...je jedno čo si o tebe myslím, je jedno čo si myslíš ty o mne...“
Kým sme sa tam tak hádali, pred garážami zaparkovala moje auto.
„Už si tu“ povedal a otočil sa k autu.
„Slečna?“ pribehol k nej akýsi chlap.
„Je tu pán Santes?“ spýtalo sa moje telo a pozrelo na černocha, ktorý jej zatiaľ otvoril dvere na aute.
„Je pri bazéne, koho ohlásim?“
„Ohlásim sa sama“ odvetila mu a zabuchla auto.
„Poďme si nájsť fleky na sedenie“ drgol do mňa Coul a tak sme vyrazili k bazénu, v ktorom už plával Hektor Santes a akási žena.
„Pán Santes?“ ozvalo sa moje telo keď zastavilo pri bazéne. Hektor vyliezol z vody a nechápavo k môjmu telu kráčal.
„Kto ste slečna?“ spýtal sa s úsmevom.
„Kiara Akin Morganová, som tu aby som vám našla dcéru“.
„Vy ste agentka?“ spýtal sa šokovane a ukázal na moje ja prstom.
„Niečo sa vám nezdá?“
„Ja len, netušil som že tam máte také pekné agentky“. Hodil úsmev ako z reklamy na pastu a priblížil sa bližšie.
„Držte sa odo mňa ďalej, som tu pre prácu nie pre vaše potešenie...“ Ostrý hlas dával jasne najavo ako to myslí moje druhé ja vážne. „Čo sa vlastne stalo s vašou dcérou?“
„Camille bola unesená. V posledných dvoch týždňoch po okolí mizli deti...tak som ju už nedával ani do škôlky...no uniesli ju...“ odvetila odvrátil tvár.
„Kiara poďme sa pozrieť dnu“ navrhol Coul.
„Uniknú nám fakty“ odvetila som mu.
„Akoby to nebolo jedno...ide tu o tvoju smrť...stačí ak sa budeš sledovať v posledný deň“ odvetil mi a otočil sa k dverám. Vlastne mal pravdu, tak som nadšene vyrazila za ním.
„WAU!“ zvolala som keď som vošla dnu. Bolo to tam úžasné. Najmä to schodisko...
„Coul?“
„No?“
„Mrzí ma čo som povedala, som si istá že sa vrátiš k svojej dcére“ povedala som a chytila som ho za končeky prstov.
„Nehnevám sa“ povedal a prešiel ku kuchyni. Ja som otvorila dvere do kúpeľne a pozrela na svoju tvár. Od poslednej skúšky bola ešte stále trochu znetvorená.
„Kde mala vaša dcéra izbu?“ začula som zrazu svoj hlas. Prudko som sa otočila a vybehla von.
„Spávala u mňa v spálni“ odpovedal a kráčali hore schodiskom.
Tiež som vybehla hore a pozrela na peknú vyrezávanú postieľku.
„AU“ zvolal zrazu Coul.
„Čo je? Nevravel si že tu nás nič nebolí?“ otočila som sa prudko k jeho zmraštenej tvári.
„Niekto ubližuje Megan!“
-
Yka - Výherca
- Príspevky: 1172
- Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
- Pohlavie: Simka
od prasiatko » Pon 31 Mar 2008, 12:50
krasne krasne krasne tak fakt krasne a zaujimave
Moje a Kattyne forko: http://www.kamitown.forums-free.com/
čo ti rodičia chcú...najprv nás učia rozprávať a chodiť...a teraz máme držať hubu a sedieť na zadku
čo ti rodičia chcú...najprv nás učia rozprávať a chodiť...a teraz máme držať hubu a sedieť na zadku
-
prasiatko - Zrelý
- Príspevky: 1022
- Registrovaný: Štv 27 Mar 2008, 09:32
- Bydlisko: Ťapkovo
od stresska » Pon 31 Mar 2008, 21:56
zasa uplne super diel...nemozem sa dockat na dalsi-ako vzdy 
.. vazne dobra praca
.. vazne dobra praca„Vyšplhala som sa na najvyššiu horu. Spadla do najhlbších údolí. Bola som v Japonsku aj v Afrike. A pôjdem aj do vesmíru. Ale všetko by som to vymenila za niečo sladké.“ 
-
stresska - Batoľa
- Príspevky: 84
- Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 18:49
- Bydlisko: he
od katty » Uto 01 Apr 2008, 01:50
Je to az take super, ze to ani neviem opisat
Láska je ako príklad z matematiky... počítaš... zmýliš sa... chceš sa opraviť ale už je neskoro... zvoní
○ Deviant ○
○ Deviant ○
-
katty - Starec
- Príspevky: 2814
- Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 23:39
- Bydlisko: Ehm...
- Pohlavie: Simka
od Yka » Štv 03 Apr 2008, 16:49
3. skúška
„Cole dýchaj!“ zaznel môj hlas.
„Nemôžem! Niečo je s Megan! Musím ísť!“
„Nemôžeš ísť! Nech sa deje čokoľvek, Megan je v tomto svete, nemôžeš jej pomôcť aj keby si teraz odišiel! O chvíľu zmiznem v skúške a ja to bez teba neprežijem!“
Nebola to chvíľa ale sekunda a už som bola inde. Tentoraz som ale nebola v žiadnej sukničke s nemravným výstrihom, dokonca som mala aj poriadne topánky.
Boli sme v nejakom lese. Teda pri jazierku a malej dedinke ako zo starých filmov.
„Kde to sme?“ spýtala som sa s obavami, pretože vyzeral že má chuť zvrtnúť sa a ísť preč.
„Máme väčší problém než si môžeš myslieť“ povzdychol si a vykročil po kamennej ceste preč.
„Hej! Čo to znamená?“ skríkla som na neho.
„Nekrič!“ zasyčal a tvár mal tvrdú ako kameň. Hneval sa, alebo sa aspoň snažil maskovať hnev.
Malá dedinka uprostred lesa, nijaký živý tvor mimo sliepok ktoré kotkodákali pred domčekmi. Čakala som nejakú informáciu, zjavenie toho starca, ale nič. Ticho, občasný zvuk zvery z lesa.
„Čo máme robiť?“ spýtala sa ho potichu aby sa nehneval ešte viac.
Mlčal. Mlčal ako hrob. Vykročil dopredu a obzeral sa.
„Prežiť“
Zbledla som. Prežiť...veď to som sa snažila aj doteraz...nevidela som však nič čo by nám malo ublížiť. Ani pirátov, ani mimozemšťanov.
„A je to tu“ zašepkal a dedinu zaliala tma.
Rýchlo som sa za ním rozbehla, netušiac kam akože kráčame.
„Cole o čo tu ide?“
„Vitaj v dedine obývanej upírmi“ povzdychol si a prešiel k akémusi náhrobku.
„Gisella...mŕtve dievča, zabil ju upír. Jej telo dedinčania nikdy nenašli, zmizla v lese a keď sa vrátila, nebola viac to milé nevinné dievča. Vrátila sa v čiernych šatách, s krvavou tvárou a zaviazanými čiernymi vlasmi...“
Bolo to ako na tábore. Počúvala som hororový príbeh a po tele mi prechádzali zimomriavky. Teraz som ale nebola poslucháč v stane, ale postavička v nepríjemnom príbehu.
„Musíme tu prečkať noc...prežiť...a ak prežijeme jednu noc, do svitania, tak zvládneme skúšku“ vysvetlil mi to napokon.
„Je tu dosť domov, schováme sa...“ upozornila som ho.
„Vedia sa meniť na netopiere, nemôžeme sa schovať...“
Kývol mi nech idem, vykročili sme späť, smerom k jazierku. Nevedela som aký má plán. No nech už bol akýkoľvek, nedozvedela som sa ho.
Gisella sa nám rozhodla ukázať, v pravej tvári upírky.
Zbadala som len pekné bledé dievča, ktoré malo na krku pricucnutú zúrivú a hladnú upírku. Dievča padlo na zem, asi mŕtve. Teraz som ľutovala že som nepozerala viac mysterioznych filmov, typu : ako zabiť upíra.
„Cesnak? Svätená voda? Alebo kôl?“ spýtala som sa pošepky.
Upírka sa otočila. Začula ma.
„BEŽ!“ skríkol Cole a rozbehol sa k prvému domu.
Dvere boli otvorené. Rýchlo sme vbehli dnu, zatisli skriňu k dverám a pozatvárali okná. Nemohli sme jej dať šancu vletieť dnu. Prvé čo som si všimla bola krvavá chladnička. Už som chápala prečo je dedina prázdna. Upírka ju vyhladila. Dievča ktoré ulovila dnes večer muselo byť chúďa ktoré sa túlalo lesom. Vždy sa našli hlúpe deti ktoré pobehovali po lese, hrali sa na hrdinov...
„Toto nás nezachráni“ mrmlal Cole, sledujúc dvere. Neverila som však že ho trápi práve toto. Stále myslel na Megan, bol ochotný pre ňu aj zomrieť, obetovať seba aj mňa. No ja som mienila bojovať.
„Sú tu schody“ upozornila som a plná strachu som kráčala hore.
Bola to len malá chodbička s ďalšími dverami. Počula som za sebou Cola a tak som s bijúcim srdcom pootvorila dvere. Vydýchla som si, len čo som si preverila že miestnosť je prázdna.
Ako som mala vo zvyku, všetko som si prezrela, pokým Cole zatarasil dvere aj na tejto miestnosti.
„Tu ostávame, máme dobrý rozhľad na dedinu“ rozhodol keď pozrel cez drevené okno.
Ja som sa potešila. V miestnosti bola voda, jedlo, deky...všetko pre prežitie. A vtedy mi bliklo. Určite neboli prvý čo sa tu schovali, izba bola vybavená na horšie časy, niekto tu už musel byť pred nimi. A to že tam nebol znamenalo že neuspel. Zbledla som a usadila som sa na postel.
Neviem koľko času uplynulo, no prebrala som sa z myšlienok na hlasné zvolanie.
„MEGAN!“
Cole stál pri okne, a rýchlo som sa tam tiež pozrela. Megan sedela v hojdacom kresle, Gisella postávala pri nej. Hľadeli práve do ich okna. Teda iba Gisella. To boli tí, čo ubližovali jeho dcére. A vedela som čo príde, aj keď som to nechcela počuť.
„Idem za ňou!“
„Nie nemôžeš! O to im ide! Prečo si myslíš že ju tam dovliekla? Aby ťa vydierala! Je to dieťa... je živá...nemá tu čo robiť! Je to len fikcia!“
Dievčatko nemohlo byť tu. Nebola mŕtva. Toto mala byť iná realita, nemalo to byť v ich svete, nie v svete živých. Ale čo tá čiernovláska...
„Megan je výnimočná Kiara! Vidí to čo iný nie...môže tu zomrieť!“
„Ako je to možné?“
„Nechajme to tak....idem...premiestnim sa rovno pred nich, tak tu zostaň...“
„Cole?“
„No?“ otočil sa keď som ho oslovila.
„Dávaj si pozor...“
No áno, objala som ho. Tak strašne som sa bála, nielen o seba ale aj o neho. Potom sa rozplynul a ja som bežala k oknu. Musela som to vidieť.
Ocitol sa priamo pred nimi.
„OCKO!“
Malá Megan nadšene vyskočila, bledá ako stena.
„Chyť sa ma Meg!“ zvolal a upírka ho zdrapila za ruku.
Nemohla som sa na to dívať. Otočila som sa od ona a hodila sa na posteľ. Hovorila som si stále dokola že musím dýchať, nádych, výdych....no moc mi to nešlo. Práve keď som chcela vyskočiť a niečo robiť, v izbe sa objavili obaja.
Megan aj Cole.
„Ocko ako si to urobil?“
Megan vyzerala zmätene. Nemohla nič chápať, bola malá, malé štrnásť ročné dieťa. Nemohla chápať ako sa objavila v dedine s upírkou, ako sa premiestnila zo štrkovej cesty dnu do domu.
„Meg počúvaj, sústreď sa na domov. Predstav si izbu...sústreď sa, predstav si že si tam...a nemysli na to čo sa stalo. Daj si do izby cesnak, a choď do Leamu a kúp si amulety...raz ti to vysvetlím, teraz sa ale sústreď.“
A Megan zmizla. Cole vyčerpane ľahol k nej a hľadel na stenu pred sebou.
„Čo sa to stalo? Čo je Meg zač?“
„Je to dieťa predurčené na určité veci“ odvetil mi záhadne.
„Tvoja žena je čarodejnica? Alebo je tiež mŕtva? Alebo čo sa...“
„Aká moja žena?“
Zamračila som sa. Ešte donedávna mi vykrikoval ako sa chce dostať za rodinou a teraz sa ma pýtal že aká žena. „Tá blondínka“
„Tessa?“
Začal sa smiať. Naozaj sa začal smiať. Nechápavo som na neho čumela, netušiac o čo mu ide.
„Tessa je moja sestra...stará sa o Megan kým som v kóme...“
„A kde je jej matka?“
Možno som sa pýtala až veľmi, no chcela som to vedieť. Mala som zmiešané pocity, bol milý, pekný no a ja som si navrávala že má ženu. A on mi teraz povie že to je jeho sestra.
„No...“ začal „to neviem. Po nej zdedila Meg také skvelé schopnosti...“ mykol plecami „Megan je ale moja, jej matka ju nikdy nedostane...“
Nemo sme na seba pozerali. No a vtedy som to urobila. Pobozkala som ho.
Zjavne mu to nevadilo pretože bozk mi bez námietok opätoval...
No a skončilo to inak než by ktokoľvek čakal. No hej, možno to budem neskôr ľutovať, no teraz som bola vystresovaná a vlastne som na tom nevidela nič zlé. Ibaže kým sme mi spali, Giselle kula plány.
Predviedla svoje schopnosti a využila náš spánok.
„Ale ale holubičky...“ zaškriekala odporným hlasom. Z postele sme vyleteli ako strely. Nevedela som či sa mám báť alebo červenať.
„Holubičky budú mať chutnú krv“ zasmiala sa a vrhla sa k nám. Tie jej očné zuby v šere priam svietili a ja som iba vykríkla.
„Ááááá!“
Môj hlas sa niesol po miestnosti, ovýval sa v zákutiach každého rohu. Bola som pripravená. Teda nie pripravená, ale zmierená s tým že som prehrala, stanem sa pomocníčkou smrti alebo budem mať osud ako Cole, pomáhať dušiam. No ako blesk sa tam zjavila čiernovláska, ktorú len pred niekoľkými hodinami, vlastne pred dosť hodinami spravili upírkou. Ťažko povedať koľko času sme prespali s Colom v posteli, no čiernovláska skočila na Gisellu.
Za iných okolností by bolo viac než zaujímavé sledovať bitku upíriek, no na to nebol čas. Neváhali sme ani sekundu a bežali von, netušiac kam vlastne bežíme. Možno do lesa, do iného domu či k jazierku...
No Cole zastavil v strede dediny a s úsmevom sledoval hory.
„Makaj!“ zvolala som na neho.
„Pozeraj sa“
Pozrela som na tmavé hory a sledovala ako vychádza slnko. Slnečné lúče pomaly osvetľovali kopce, dedinku...
„Zvládli sme to!“ zvolal. Bol šťastný. Nebola som si však istá či pre mňa, alebo pre to že Megan je v bezpečí.
„Zvládli...“ usmiala som sa.
Asi si všimol môj výraz, pochybnosti, pretože mi venoval pred odchodom do ďalšieho dňa ešte jeden bozk.
„Cole dýchaj!“ zaznel môj hlas.
„Nemôžem! Niečo je s Megan! Musím ísť!“
„Nemôžeš ísť! Nech sa deje čokoľvek, Megan je v tomto svete, nemôžeš jej pomôcť aj keby si teraz odišiel! O chvíľu zmiznem v skúške a ja to bez teba neprežijem!“
Nebola to chvíľa ale sekunda a už som bola inde. Tentoraz som ale nebola v žiadnej sukničke s nemravným výstrihom, dokonca som mala aj poriadne topánky.
Boli sme v nejakom lese. Teda pri jazierku a malej dedinke ako zo starých filmov.
„Kde to sme?“ spýtala som sa s obavami, pretože vyzeral že má chuť zvrtnúť sa a ísť preč.
„Máme väčší problém než si môžeš myslieť“ povzdychol si a vykročil po kamennej ceste preč.
„Hej! Čo to znamená?“ skríkla som na neho.
„Nekrič!“ zasyčal a tvár mal tvrdú ako kameň. Hneval sa, alebo sa aspoň snažil maskovať hnev.
Malá dedinka uprostred lesa, nijaký živý tvor mimo sliepok ktoré kotkodákali pred domčekmi. Čakala som nejakú informáciu, zjavenie toho starca, ale nič. Ticho, občasný zvuk zvery z lesa.
„Čo máme robiť?“ spýtala sa ho potichu aby sa nehneval ešte viac.
Mlčal. Mlčal ako hrob. Vykročil dopredu a obzeral sa.
„Prežiť“
Zbledla som. Prežiť...veď to som sa snažila aj doteraz...nevidela som však nič čo by nám malo ublížiť. Ani pirátov, ani mimozemšťanov.
„A je to tu“ zašepkal a dedinu zaliala tma.
Rýchlo som sa za ním rozbehla, netušiac kam akože kráčame.
„Cole o čo tu ide?“
„Vitaj v dedine obývanej upírmi“ povzdychol si a prešiel k akémusi náhrobku.
„Gisella...mŕtve dievča, zabil ju upír. Jej telo dedinčania nikdy nenašli, zmizla v lese a keď sa vrátila, nebola viac to milé nevinné dievča. Vrátila sa v čiernych šatách, s krvavou tvárou a zaviazanými čiernymi vlasmi...“
Bolo to ako na tábore. Počúvala som hororový príbeh a po tele mi prechádzali zimomriavky. Teraz som ale nebola poslucháč v stane, ale postavička v nepríjemnom príbehu.
„Musíme tu prečkať noc...prežiť...a ak prežijeme jednu noc, do svitania, tak zvládneme skúšku“ vysvetlil mi to napokon.
„Je tu dosť domov, schováme sa...“ upozornila som ho.
„Vedia sa meniť na netopiere, nemôžeme sa schovať...“
Kývol mi nech idem, vykročili sme späť, smerom k jazierku. Nevedela som aký má plán. No nech už bol akýkoľvek, nedozvedela som sa ho.
Gisella sa nám rozhodla ukázať, v pravej tvári upírky.
Zbadala som len pekné bledé dievča, ktoré malo na krku pricucnutú zúrivú a hladnú upírku. Dievča padlo na zem, asi mŕtve. Teraz som ľutovala že som nepozerala viac mysterioznych filmov, typu : ako zabiť upíra.
„Cesnak? Svätená voda? Alebo kôl?“ spýtala som sa pošepky.
Upírka sa otočila. Začula ma.
„BEŽ!“ skríkol Cole a rozbehol sa k prvému domu.
Dvere boli otvorené. Rýchlo sme vbehli dnu, zatisli skriňu k dverám a pozatvárali okná. Nemohli sme jej dať šancu vletieť dnu. Prvé čo som si všimla bola krvavá chladnička. Už som chápala prečo je dedina prázdna. Upírka ju vyhladila. Dievča ktoré ulovila dnes večer muselo byť chúďa ktoré sa túlalo lesom. Vždy sa našli hlúpe deti ktoré pobehovali po lese, hrali sa na hrdinov...
„Toto nás nezachráni“ mrmlal Cole, sledujúc dvere. Neverila som však že ho trápi práve toto. Stále myslel na Megan, bol ochotný pre ňu aj zomrieť, obetovať seba aj mňa. No ja som mienila bojovať.
„Sú tu schody“ upozornila som a plná strachu som kráčala hore.
Bola to len malá chodbička s ďalšími dverami. Počula som za sebou Cola a tak som s bijúcim srdcom pootvorila dvere. Vydýchla som si, len čo som si preverila že miestnosť je prázdna.
Ako som mala vo zvyku, všetko som si prezrela, pokým Cole zatarasil dvere aj na tejto miestnosti.
„Tu ostávame, máme dobrý rozhľad na dedinu“ rozhodol keď pozrel cez drevené okno.
Ja som sa potešila. V miestnosti bola voda, jedlo, deky...všetko pre prežitie. A vtedy mi bliklo. Určite neboli prvý čo sa tu schovali, izba bola vybavená na horšie časy, niekto tu už musel byť pred nimi. A to že tam nebol znamenalo že neuspel. Zbledla som a usadila som sa na postel.
Neviem koľko času uplynulo, no prebrala som sa z myšlienok na hlasné zvolanie.
„MEGAN!“
Cole stál pri okne, a rýchlo som sa tam tiež pozrela. Megan sedela v hojdacom kresle, Gisella postávala pri nej. Hľadeli práve do ich okna. Teda iba Gisella. To boli tí, čo ubližovali jeho dcére. A vedela som čo príde, aj keď som to nechcela počuť.
„Idem za ňou!“
„Nie nemôžeš! O to im ide! Prečo si myslíš že ju tam dovliekla? Aby ťa vydierala! Je to dieťa... je živá...nemá tu čo robiť! Je to len fikcia!“
Dievčatko nemohlo byť tu. Nebola mŕtva. Toto mala byť iná realita, nemalo to byť v ich svete, nie v svete živých. Ale čo tá čiernovláska...
„Megan je výnimočná Kiara! Vidí to čo iný nie...môže tu zomrieť!“
„Ako je to možné?“
„Nechajme to tak....idem...premiestnim sa rovno pred nich, tak tu zostaň...“
„Cole?“
„No?“ otočil sa keď som ho oslovila.
„Dávaj si pozor...“
No áno, objala som ho. Tak strašne som sa bála, nielen o seba ale aj o neho. Potom sa rozplynul a ja som bežala k oknu. Musela som to vidieť.
Ocitol sa priamo pred nimi.
„OCKO!“
Malá Megan nadšene vyskočila, bledá ako stena.
„Chyť sa ma Meg!“ zvolal a upírka ho zdrapila za ruku.
Nemohla som sa na to dívať. Otočila som sa od ona a hodila sa na posteľ. Hovorila som si stále dokola že musím dýchať, nádych, výdych....no moc mi to nešlo. Práve keď som chcela vyskočiť a niečo robiť, v izbe sa objavili obaja.
Megan aj Cole.
„Ocko ako si to urobil?“
Megan vyzerala zmätene. Nemohla nič chápať, bola malá, malé štrnásť ročné dieťa. Nemohla chápať ako sa objavila v dedine s upírkou, ako sa premiestnila zo štrkovej cesty dnu do domu.
„Meg počúvaj, sústreď sa na domov. Predstav si izbu...sústreď sa, predstav si že si tam...a nemysli na to čo sa stalo. Daj si do izby cesnak, a choď do Leamu a kúp si amulety...raz ti to vysvetlím, teraz sa ale sústreď.“
A Megan zmizla. Cole vyčerpane ľahol k nej a hľadel na stenu pred sebou.
„Čo sa to stalo? Čo je Meg zač?“
„Je to dieťa predurčené na určité veci“ odvetil mi záhadne.
„Tvoja žena je čarodejnica? Alebo je tiež mŕtva? Alebo čo sa...“
„Aká moja žena?“
Zamračila som sa. Ešte donedávna mi vykrikoval ako sa chce dostať za rodinou a teraz sa ma pýtal že aká žena. „Tá blondínka“
„Tessa?“
Začal sa smiať. Naozaj sa začal smiať. Nechápavo som na neho čumela, netušiac o čo mu ide.
„Tessa je moja sestra...stará sa o Megan kým som v kóme...“
„A kde je jej matka?“
Možno som sa pýtala až veľmi, no chcela som to vedieť. Mala som zmiešané pocity, bol milý, pekný no a ja som si navrávala že má ženu. A on mi teraz povie že to je jeho sestra.
„No...“ začal „to neviem. Po nej zdedila Meg také skvelé schopnosti...“ mykol plecami „Megan je ale moja, jej matka ju nikdy nedostane...“
Nemo sme na seba pozerali. No a vtedy som to urobila. Pobozkala som ho.
Zjavne mu to nevadilo
pretože bozk mi bez námietok opätoval...
No a skončilo to inak než by ktokoľvek čakal. No hej, možno to budem neskôr ľutovať, no teraz som bola vystresovaná a vlastne som na tom nevidela nič zlé. Ibaže kým sme mi spali, Giselle kula plány.
Predviedla svoje schopnosti a využila náš spánok.
„Ale ale holubičky...“ zaškriekala odporným hlasom. Z postele sme vyleteli ako strely. Nevedela som či sa mám báť alebo červenať.
„Holubičky budú mať chutnú krv“ zasmiala sa a vrhla sa k nám. Tie jej očné zuby v šere priam svietili a ja som iba vykríkla.
„Ááááá!“
Môj hlas sa niesol po miestnosti, ovýval sa v zákutiach každého rohu. Bola som pripravená. Teda nie pripravená, ale zmierená s tým že som prehrala, stanem sa pomocníčkou smrti alebo budem mať osud ako Cole, pomáhať dušiam. No ako blesk sa tam zjavila čiernovláska, ktorú len pred niekoľkými hodinami, vlastne pred dosť hodinami spravili upírkou. Ťažko povedať koľko času sme prespali s Colom v posteli, no čiernovláska skočila na Gisellu.
Za iných okolností by bolo viac než zaujímavé sledovať bitku upíriek, no na to nebol čas. Neváhali sme ani sekundu a bežali von, netušiac kam vlastne bežíme. Možno do lesa, do iného domu či k jazierku...
No Cole zastavil v strede dediny a s úsmevom sledoval hory.
„Makaj!“ zvolala som na neho.
„Pozeraj sa“
Pozrela som na tmavé hory a sledovala ako vychádza slnko. Slnečné lúče pomaly osvetľovali kopce, dedinku...
„Zvládli sme to!“ zvolal. Bol šťastný. Nebola som si však istá či pre mňa, alebo pre to že Megan je v bezpečí.
„Zvládli...“ usmiala som sa.
Asi si všimol môj výraz, pochybnosti, pretože mi venoval pred odchodom do ďalšieho dňa ešte jeden bozk.
-
Yka - Výherca
- Príspevky: 1172
- Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
- Pohlavie: Simka
od prasiatko » Štv 03 Apr 2008, 16:56
jej krasny a romanticky dielik
Moje a Kattyne forko: http://www.kamitown.forums-free.com/
čo ti rodičia chcú...najprv nás učia rozprávať a chodiť...a teraz máme držať hubu a sedieť na zadku
čo ti rodičia chcú...najprv nás učia rozprávať a chodiť...a teraz máme držať hubu a sedieť na zadku
-
prasiatko - Zrelý
- Príspevky: 1022
- Registrovaný: Štv 27 Mar 2008, 09:32
- Bydlisko: Ťapkovo
Kto je on-line
Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 14 hostia