7 dní a príde Smrť

[prasiatko]

a pridas aj novy dielik lebo toto som uz citala a super casttttttt

[Yka]

Väčšinu času som strávila s Colom vonku, prešla sa po miestach ktoré poznal.
„Cole?“ pozrela som na neho.
„No?“
„Mám strach“ povedala som zamyslene. Blížil sa večer, tma padala pomaly k zemi a blížila sa moja druhá skúška. Už prvá mi prišla zložitá a náročná, a to malo byť horšie a horšie.
„To je dobre“ odpovedal mi a pozrel na mňa. „Zdravý strach je dôležitý. Ak by si sa nebála, nesústredila by si sa a konala by si nerozvážne...“
Začula som puknutie. Nemusela som sa ani obzrieť, aby som vedela, že prišla kostra. No to už som letela do iného sveta.




„Čo to je...“ zhíkla som šokovane. Ruky som mala zviazané a nemohla som sa pohnúť. Nedostala však odpoveď. Nemohla otočiť ani hlavou a v periférnom videní nevidela ani živú dušu. „Cole?“ zašepkala som do ohlušujúceho ticha. Nijaká odozva.
„Nepočujete ťa“ ozval sa hrubý hlas za mnou.
„Kto je tu?“
„Quincey Keiko Alexio Gustons“ odpovedal. Spomenula som si na starca z prvej úlohy. Určite mi prišiel zadať úlohu, no ja som chcela vedieť kde mám strážneho anjela.
„Kde je Cole?“
„Majú ho tvoji väznitelia. Ak chceš prejsť túto úlohu, musíš ho nájsť, a dostať sa do hlavnej miestnosti. Zadať číselný kód 5G8FO94HGDJ a do piatich minút opustiť budovu...“ Zacítila som, ako mi papierik s kódom zastrčil do vrecka a zmizol.



Problém bol v tom, že ja som nevedela ako sa z tade dostať. Dvere sa však otvorili a ja som ako omámená zostala pozerať kto vošiel.
Vysoká, žena. Teda nie žena. Jej uhlíkovo čierne oči sa priam na zelenej pokožke vynímali.
„Čo tu robíš žena?“
„Ja neviem, neviem ako som sa sem dostala...“ povedala som rýchlo, netušiac čo hovoriť.
„Klameš žena“ zasyčala na mňa a ukázala na červenú čiarku v počítači.
„Hľadám svojho kamaráta“ povedala som rýchlo, pretože som teraz vlastne neklamala.
„Na čo ti je žena?“
„Chcem ísť domov“.
„Nikam nejdeš...“ odpovedala a vstala zo stoličky.



„Musím ísť na záchod, lebo vám tu spravím mláčku....“ vykríkla som, a dúfala že som to povedala dostatočne presvedčivo aby mi veril aj stroj.
„O nič sa ale nepokúšaj, všade sú stráže...“ povedala a ukázala na dvere.



Putá na rukách sa uvoľnili a ja som pokojným krokom prešla k záchodom. Zamkla som sa a poobzerala sa. Bola to len neveľká miestnosť, a dvere boli len tie, ktorými som vošla.
Nad záchodom však bola vetracia šachta. Vyliezla som na záchodovú dosku a skúsila dať dole poklop.



Poklop sa mi podarilo dať dole a tak som namáhavo vyliezla hore do úzkeho priestoru.
Kolenačky som liezla úzkym potrubím a rozmýšľala kam sa dostanem a čo urobím. Začala som si uvedomovať, že existujú mimozemšťania. Za normálnych okolností by neverila, bála by sa alebo by aspoň pochybovala, no bola mŕtva a ak bojovala o svoj život, možné bolo čokoľvek, aj existencia iného druhu.



Liezla som čo najrýchlejšie, uvedomujúc si čoraz viac, že o chvíľu prídu na to že som ušla. Vlastne som neušla, len sa o to pokúšam. Zoskočila som do nejakej miestnosti, v ktorej práve nikto nebol. Bola plná počítačov, všetko sa monitorovalo.



Pozrela som na pár z monitorov a zbadala Cola. Držali ho v nejakej miestnosti. V rohu svietilo K76. V tom sa spustil poplach. Srdce sa mi rozbúchalo ešte silnejšie a otvorila som dvere. Po chodbe behali zelený ufóni a nebolo šance votrieť sa tam tak aby si ju, človeka nevšimli.


Keď som zbadala akési čudo v obleku, dostala som nápad. Keď bežal okolo mojich dverí, hlasno som na neho zakričala.
„Hej, pomoc!“
Vbehol dnu a ja som ho udrela.



Prezliekla som sa do jeho oblečenia a vybehla von. Bežala som však po značkách na stenách, dúfajúc že sa do K76 dostanem. Pred dverami však postával strážnik.
„Čo tu robíš Argo?“ opýtal sa ma strážnik.
„Ušla žena, všetci ju hľadajú. Treba zobrať muža“ povedala som čo najhrubším hlasom.
„Načo?“ zamračil sa.
„Chcú vydierať ženu“ povedala som, znovu s použitím slova žena.
Strážnik sa otočil a pozrel do okna.



„Musím to preveriť“ povedal a natiahol ruku k telefónu. To som však nemohla dovoliť a tak som ho udrela. Spadol na zem ja som rýchlo vošla do miestnosti.
„Kiara!“ zvolal prekvapene, no ja som ho nepočúvala, len ho odväzovala. No a to bola chyba. Zacítila som len tupý úder do hlavy a už som nevnímala.


Keď som konečne začala vnímať, hlava ma bolela akoby som bola po opici. Sedela som na nejakej stoličke usadená za stolom a pohodlné to zrovna nebolo.
„Au“ zakňučala som a chytila sa za hlavu. V tom som si uvedomila že nie som zviazaná.
„Nabudúce ma skús počúvať“ prevrátil očami Cole.
„Nečakal som že tu ešte niekto bude...“ povedala som a poobzerala som sa. Prešla som ku presklenému oknu a pozrela čo to je za miestnosť. Boli tam ďalšie monitory, všetko bolo sledované.
„Aká je úloha?“ spýtal sa zamyslene.
„Zachrániť ťa a naťukať v hlavnej miestnosti jeden kód.
„Tak to všetko ide podľa plánu“ povedal ironicky.
„Čo to tam majú za škôlku?“ spýtala som sa keď som pozrela na jeden z monitorov.




„Vieš čo sa tu robí?“ spýtal sa no nečakal na moju odpoveď. „Majú tu ľudí a robia z nich svoje....hmmm...nosičov detí...vynosíš im dieťa a oni ťa buď zabijú alebo to spustia od znovu...no nechcela by si také zelené mimino...“
V jeho hlase som cítila niečo trpké a zlé. Akoby niekomu koho poznal urobili práve toto.
„Máš plán?“ spýtala som sa ho, zmeniac rýchlo tému.
„Rozbijeme sklo...stoličkami...“ odpovedal mi a vstal. Rovnako ako on som sa aj ja postavila a naraz sme buchli drevenými stoličkami do skla. To sa rozletelo na tisícky kúskov a my sme vbehli dnu. Tam sa nám do cesty postavila ďalšia zelená obluda.



„Naťukaj to tam“ povedal mi a hodil sa na ženu. Rozbehla som sa k počítaču, jedinému v celej miestnosti a nemo naň hľadela. Na ploche nebolo jedinej ikony, tak kam som to mala naťukať?
„DAVAJ!“ skríkol na mňa kým sa bil.



Stresujúco som naťukala iba tak na klávesnici kód a čakala čo sa stane. Nič. Stlačila som enter. V tej chvíli sa spustilo odpočítavanie.



„Máme päť minút!“ zvolala som na Cola no ten sa ďalej bil. „COLE!“ skríkla som ako o život, no ten nijako nereagoval. Skončil na zemi a žena sa pozrela na mňa. Premýšľaj...premýšľaj...hovorila som si a prvé čo ma napadlo bolo zdrapiť sekeru ktorá bola zavesená pri hasiacom prístroji. Zelená obluda padla na zem a ja rýchlo dobehla za Colom.

„Poďme, už máme len štyri minúty“ stresovala som ako nikdy a ťahala ho rýchlo preč. Bežali sme cez chodbu, snažiac sa vyhýbať hluku. Po chodbách sa ozývali hlasné sirény ktoré mi naháňali hrôzu.
„Dvere“ vykríkol nadšene Cole a ukázal dopredu.




Už sme boli skoro pri nich, keď mi padol zrak na veľké presklené okno.
„Cole“ zašepkala som zhrozene. Zastavila som a uprene pozerala do miestnosti.
„Kiara, zabudni na to“ povedal a otočil sa ku mne.
„Je to len...“
„Bude ako oni, nemôžeš s tým nič robiť“ povedal mi namrzene a pozrel na hodinky.
„Nemôžeme ju tam nechať...je to len malé dieťa...“ pokrútila som hlavou.
„Je to MIMOZEMŠŤAN! Obyčajný malý spratok z ktorého vyrastie to čo sú oni!“ povedal už nahnevane.




Venovala som ešte jeden krátky pohľad na malé dievčatko, ktoré sa tak bezstarostne hralo, ešte stále nevinné. V hlave sa mi vynoril obraz zajatých ľudí, ktorí skončia v troskách len kvôli nej. Toľko nevinných obetí.
„Všetci nevinný zomrú...“
„Ak ti to Akin kázal tak si to mala urobiť, vždy majú dôvod na svoje úlohy, nenechávajú umierať len tak niekoho“ odpovedal mi a ja som pomaly kráčala dopredu.
„KIARA! Máme už len dvadsať sekúnd!“ povedal a potiahol ma von. Bežali sme čo najďalej, dúfajúc že nás to nezasiahne.
Prebehli sme tesne za vysoký múr, keď sa ozval hrozný výbuch. Netuším čo sa stalo, no spomínam si na to ako som preletela a dopadla na niečo tvrdé.

„Kiara? Kiara?“
Len s veľkou námahou som otvorila oči.


„Hm?“ zamrmlala som, ležiac odhodená na ceste blízko akéhosi poľa. Cole nado mnou kľačal, s poranenou tvárou a mne tiekla z pier krv. Cítila som jej chuť v ústach, no nedbala som na to. Horšie to však bolo pri pohľade na zničenú zem naokolo. Všetko naokolo horelo a ja som si uvedomovala čo som vykonala. Zabila toľko živých tvorov. Vstala som a zhrozene sledovala ten hrozne mučivý pohľad. Musela som začať plakať. Keď som sa do tohto dala, netušila som, čo všetko budem musieť urobiť a obetovať.

[majaja]

bolo to ako vzdy ....zase supeeer tesim sa na dalsi diel

[prasiatko]

jej krasne ako vzdy ale jedna otazka kde robis tie nadpisi ??? su krasne

[Yka]

V photoimpack5, myslím že sme to dostali k foťáku kedysi veľmi dávno a dakujem

[prasiatko]

no tak nic dakujem a fakt krasne

[Yka]

Meganin príbeh...

Konečne ráno. Neznášam keď musím spať. Zbytočné zabitý čas, kým spím ubehne mi pol dňa. A okrem toho musím zavolať do nemocnice či už je ocko hore. Určite mi nikto nič nepovie, pestúnka určite sedí za televízorom a sleduje tú jej telenovelu.



Otecko je už určite hore, určite sa prebral z kómy a doktori ho pustia domov. Nikto okrem mňa v to už neverí a konečne uvidia že som mala pravdu. Začula som zvuky z kuchyne, tá stará protiva mi chystala raňajky. Nikdy ma nepočúva že sa najem v škole, je hrozná a okrem toho mi stále rozpráva trápne historky s jej mačkami či čo to chová.

Namrzene som vykukla von a počkala kým ta starena prejde späť k televízoru, pretože jej končila reklama na zubnú pastu. Po špičkách som sa rozbehla do kúpeľne a poumývala som sa.




Práčka neskutočne hučala, teda opatrovateľka ani nepostrehla že už pobehujem po dome. Vlastne, aj tak už slabo počula, takže by si ma nevšimla. Cez otvorené okno som počula rachot zo susedného domu. ´No koniec, Dean už zase rachotí na tej jeho haraburde´ hovorila som si ako každé ráno. Môj otravný a hrozný namyslený a neviem aký sused Dean chcel byť muzikant a každé ráno, či bol pondelok alebo nedeľa hral na bicích a šramotil od neviem koľkej hodiny.



Hodila som sa do uniformy, napriek tomu že som mala ešte pol hodinu čas, kým príde autobus. Na dverách sa ozvalo slabé klopanie, pesnúnka kontrolovala či som už vstala.
„UŽ SOM HORE!“ zakričala som na ňu a zapla rádio. Ak môže manták od vedľa robiť rachot, môžem ho robiť aj ja.



Okrem toho som si chcela zatancovať. Milujem tanec. Je tak zábavný a uvoľňujúci. Je mi jedno či je to balet, spoločenský tanec alebo nejaké hopkanie. Hlavne že sa hýbem v rytmoch hudby.
Keď mi do príchodu autobusu zostávalo už len necelých minút, vyšla som z izby a postavila k telefónu.
„Megan nerob taký hluk, ešte je...“ mrmotala si starena, no ja som ju ignorovala.



„Tu klinika Simnis“ ozval sa ženský hlas v telefóne.
„Tu Megan Turnerová, chcela by som sa spýtať či je už ocko hore“ povedala som rýchlo, pretože ručička už bola skoro pri osmičke.
„A váš otec sa volá?“ spýtala sa žena.
„Cole Turner“ povedala som a nervózne som si dupkala nohou.
„Je mi ľúto, ale ešte sa neprebral. Jeho stav sa nijako nezmenil“ povedala po chvíli ticha.
„To nie je možné!“ skríkla som do telefónu. Tá žena ma klamala. Môj otec tu predsa bol a mne sa to nesnívalo! „Vy ma klamete!“ zvolala som a zavesila telefón.




Keď som dobehla na zastávku, práve nastupoval môj milovaný susedko a nemal UNIFORMU. Už som sa začala tešiť ako si to v škole zlízne. Myslel si že je neviem aký frajer, no toto pravidlo platilo aj pre neho.



„Dobré ránko“ pozdravila ma šoférka.
„Dobré aj vám“ odpovedala som a sadla si na voľné miesto.
Cesta do školy nebola dlhá, no zastávok bolo viac než dosť.



Chodím do neveľkej školy, no počas dňa je na chodbách dosť rušno. Iba ráno keď vchádzam do školy, tak sú skoro úplne prázdne. Žiaci si ešte ráno píšu úlohy na ktoré im nezostal čas alebo sa im nechcelo. Prvá hodina, matika, no super. Pred dverami už sedela Lin, moja najlepšia kamoška, ktorá sa presťahovala k nám do mesta z Číny.
Kúpila som nám chrumky a usadila sa k nej.



„Ahoj“ pozdravila ma keď som prišla.
„Čauko“ uškrnula som sa a ponúkla ju.
„Myslíš že budeme písať test?“
„Eee...až v piatok“ pokrútila som hlavou a postavila sa. Prišla profesorka a pustila nás do triedy.



Slečna Samanta Greenová je naša triedna profesorka. Je úplne skvelá, a učí matematiku a maľovanie. Nechápem prečo nie je radšej maliarka, kreslí strašne krásne obrazy a iba márni v škole svoje nadanie.
„No už sa utíšte“ povedala nahlas, keď ešte dve minúty po zvonení všetci kecali.
„Pán Velldur, poďte sem“ povedala zrazu, keď sa všetci utíšili.
Ha, konečne mu dá. Hádam si len nemyslel že mu prejde že nemá uniformu. Moje škodoradostné ja sa práve ozvalo.



„Pán Velldur, prečo nemáte uniformu?“ spýtala sa ho a prešla k tabuli.
„Zožral mi ju pes“ zaškeril sa ako slniečko na hnoji. Dobre som vedela že psa nemajú, klamár jeden hnusný.
„Dean, toto nie je vtipné, vieš že nemôžeš behať po škole bez uniformy“ nedala sa vyviesť z rovnováhy Samanta.
„Dnes odchádzam zo školy skôr, mám tu aj ospravedlnenku a nebudem mať čas prezliecť sa potom do normálneho oblečenia...“ odpovedal a vytiahol z vrecka papierik. To sa mi snáď iba zdalo, ten krpec jeden sa vyvlečie zo všetkého.
„Dobre tak si sadni“ povedala pokojne „ale nabudúce ti to neprejde. Teraz s tým už nič nespravím, no ale ak sa to stane znovu, pôjdeš do riaditeľne...“
„Ako poviete“ odpovedal a otočil sa späť k miestu. Po ceste ešte hodil víťazný úsmev na celú triedu a usadil sa.
Ani neviem ako sme prežili celú hodinu, no po hodine akoby mi nestačil Dean, dobehla ešte aj kráska triedy, Natalia.



Spustila na mňa tie jej reči, ako hrozne to vyzerám, čo dostala nové, aké značkové tenisky má...
„Nechápem prečo nosíme tieto sprosté uniformy“ sťažovala sa „hneď by bolo vidno kto má aký vkus, akú ma rodinu...a tak ďalej. Neviem načo mi sú všetky krásne šaty keď ich nemôžem vôbec nosiť do školy...a čo to máš s vlasmi?“
„Natalia uhni, tie tvoje reči ma netrápia“ odpovedala som jej a prešla k Lin.



„To je taká sliepka“ zašepkala som jej a spoločne sme prešli cez už chodbu plnú študentov.
„Ja si ju už nevšímam, pre ňu budem aj tak vždy iba šikmooká“ povedala mi a vošli sme do malej oranžovej učebne. Bola plná obrazov, malieb ktoré kreslili žiaci alebo slečna Samanta.



„Dnes každý namaľuje obraz, svojho posledného sna. Niečo čím by ten sen charakterizoval. Ak sa vám snívalo že vás naháňal medveď, tak nakreslite medveďa...“
Všetci sme povinne vytiahli farby a pustili sa do maľovania. Bolo to až neuveriteľne krásne, v mojom rade bol aj Bryan, nádherný blonďák z našej triedy. Presťahoval sa sem len nedávno, a bol úžasnýýýý...
„Megan prečo nemaľuješ?“ spýtala sa ma zrazu profesorka a všetky pohľady sa upreli na mňa.
„Ehm...premýšľala som nad svojim snom“ zaklamala som, pretože som čumela na Bryana.



„Tak sa do toho už pusti“ povedala mi a ja som narýchlo spravila pár čiar. Nevedela som čo presne budem maľovať, pretože moje sny boli vždy nejaké divné. Snívalo sa mi o všelijakých príšerách, upíroch a starých budovách, kanáloch a neviem čom všetkom.

Deň prebehol inak normálne a ako vždy. Keďže Dean odišiel po tretej hodine preč, deň bol hneď krajší a vysmiatejší. Doma ma však čakalo nemilé prekvapenie. V našom AUTE sedel ON! DEAN!
„Čo tu ten smrad robí?“ skríkla som.
„Zlatíčko, naši susedia išli preč a požiadali ma aby som vzala Deana s nami do obchodu.“
„ČOŽE?“
„Pokojne, radšej už nastúp“.



Len čo som nastúpila, hodil na mňa pobavený úškrn. Otočila som sa mu chrbtom a ignorovala ho celou cestou. Už len to mi chýbalo k šťastiu, aby s nami išiel do kvetinárstva. Mali sme malý obchodík s kvetmi a po obede som tam zväčša chodila pomáhať, alebo som si tam len napísala úlohy.



Našťastie odišiel na terasu hneď ako sme prišli a neukazoval sa mi na oči. Obchod bol práve plný ľudí a vôbec som si nevšimla kto prešiel vonku popri okne. Aspoň nie vtedy.



Kostra. Áno za oknami prechádzala kostra. No vtedy som si ju nevšimla. Až vtedy, keď som ju zbadala pri pokladni. No nebola tam sama. Bol tam aj rytier a yety.



„TESSA!“ skríkla som a dobehla k pokladni „čo je to za ľudí!?!“
„Kto zlatíčko?“ spýtala sa a nechápavo na mňa hľadela.
„Tá kostra a ...“
„Meg o čom to hovoríš?“ spýtala sa ma prekvapene „nestraš zákazníkov, nie je to pekné“
„Ale čo tá kostra“ zvolala som a priamo som ukázala na kostru.
„Meg už dosť. Je to normálny pán s hnedými vlasmi a sakom“ povedala mi. Ona to nevidela. Tvrdila mi že je to normálny chlap! No ja som si istá že to bola kostra!
Zdesene som sa otočila smerom k dverám, no kostra ma dobehla.



„Hádam sa len nebojíš princeznička“ zažartovala kostra a sklonila ku mne tu bielu lebku.
„Čo ste zač! čo odo mňa chcete?“ spýtala som sa zdesene.
„Teraz ešte nič...no my si po teba prídeme“ povedala a natiahla tú svoju ruku, ak sa to tak dalo nazvať k môjmu lícu. Rozbehla som sa von.

[majaja]

ta mala je zlata tento diel bol dobry na konci napinavy som zvedava ze co chce ta kostra od tej malej

[prasiatko]

super pribehik

[stresska]

super

[5ka]

dobre sa to zamotava... ale velmo sa mi to paci...

[Tera]

to je nadherny priebh ..teším na pokračko

[Bobjaq]

veľmi sa mi to páči, super fotky, ktorým sedí aj opis príbehu...veľmi dobré len tak ďalej

[klei6]

super diel je to dost napinave...a tyesim na dalsi

[Sasiq]

zatial je topecka ...k poslednemu dieliku mam len take trosku pripomienku.. niekedy v niektorych situaciach mi ta mala prisla ako teen-ka a inokedy zase ako ciste dieta... nefiem podla mna deti medzi sebou nemaju take rozdieli ze kraska a thaq.... iba moj nazor... inaq super pribeh